Som fakt zvedavý, ako to bude vyzerať toto leto.

Teraz sme už mali byť v etape postupného prechodu k prázdninám a v skutočnosti sme v redakcii všetci rozcestovaní tak, že na Slovensku sme skoro menej ako v zahraničí. Firmy ako keby sa dohodli a jedna tlačovka strieda druhú, niekedy sú aj tri za deň. A treba ich spracovať hneď, na nejaké hlboké analýzy príliš neostáva čas.

Niektoré akcie sú však iné ako ostatné. Slovenské zastúpenie Sony zorganizovalo v Chorvátsku stretnutie IT novinárov, ktoré bolo špeciálne zamerané na testovanie telefónu Xperia XZ Premium. Dobrá voľba krajiny aj času. V Chorvátsku bolo fajn počasie, veľa vody a slnka, a tak vznikli spomalené videá, ktoré by doma asi nikdy nemohli vzniknúť. Termín tejto akcie mi teda nijako nevyhovoval, bolo to cez víkend a navyše tesne pred uzávierkou, ale novinári si termíny vyberať nemôžu.

Bola to vydarená akcia, na chvíľu medzi nami novinármi poľavil konkurenčný boj a efektné spomalené zábery ešte ten víkend obleteli celé Slovensko. Videl som neskôr záujem o tento telefón u čitateľov, ale aj operátorov – zrazu sa oň zaujímal každý. Doprava do chorvátskeho Umagu bola individuálna a ja som vzal naše auto a šoféroval väčšinu trasy. Príliš oddýchnutý som z toho Chorvátska teda neprišiel…

Veľmi skoro na to svoju veľkú letnú akciu zorganizoval aj Acer, a to v Čechách. Zrazu som tak mal na skle redakčného Tucsona tri diaľničné známky (rakúsku, slovinskú a českú) a najazdených asi 3000 km za 5 dní. Akcia Aceru bola zameraná na novinky tejto firmy a súčasťou bolo aj športové popoludnie s raftovaním.

Ja som vždy za každú srandu, a tak som sa dal nahovoriť aj na takýto adrenalínový zážitok. Nuž, zaujímavá situácia to bola – keď sa v divokej vode prevrátite a lapáte po dychu, dokážete si v sekunde zanalyzovať svoj život. Ešte, že som si dal preventívne z očí dole okuliare a tak som ani dobre nevidel, čo všetko mi hrozilo.

Bol som jediný novinár zo Slovenska, ktorý sa na to dal. Vzťahy medzi slovenskými a českými novinármi sú v skutočnosti nadštandardne priateľské, veď chodíme na spoločné služobné cesty, stále si rečovo dobre rozumieme a hlavne „lovíme“ zatiaľ v iných trhoch. Tak prečo nie a pri takýchto príležitostiach vznikajú ešte pevnejšie vzťahy.

Naše cesty do Prahy sa inak stali veľmi častými, trochu mi to pripomína bývalé Československo, keď sa všetko podstatné odohrávalo v Prahe. Nuž, svetové firmy chcú šetriť, znižujú preto počet svojich priamych zastúpení a my tak chodíme do Prahy aj párkrát do mesiaca.

A spomínané akcie sa odohrávajú pomimo našej normálnej práce, ktorú vždy treba urobiť, a to aj na cestách. A preto niet divu, že som na spiatočnej ceste z Čiech domov mal už celkom dosť. Asi po prvýkrát sa mi na ceste tesne pred Bratislavou stalo, že som si vôbec nepamätal, ako som prešiel trasu pár minút dozadu. To je neklamný znak toho, že seriózne zaspávam, a tak som túžobne čakal na najbližšie parkovisko. To bolo odo mňa vzdialené si 10 minút jazdy a veru bolo to najdlhších 10 minút, aké som za volantom prežil.

Zastať priamo diaľnici nebol dobrý nápad. Robil som tak všetko, čo sa dalo, aby som nezaspal – pustil som klímu na maximum, hrýzol som si spodnú peru, tlačil prstami na nohe na podrážku v topánke, žul naraz dve žuvačky, vypil pol litra vody, ale nič poriadne nezaberalo. A posledná minúta pred zastávkou už bola kritická. Vtedy som si uvedomil, aké by to bolo šikovné mať inteligentné auto, zapnúť autopilota a pokojne si počas cesty pospať. Nič také som však nemal, a tak som sa len silou-mocou premáhal.

Inak inteligentné auto som už testoval v USA a musím povedať, že čakanie na jeho test bolo určite lepšie ako samotný zážitok. Bolo to v skutočnosti lenivé auto. Prejsť cez križovatku mu trvalo večnosť. Bolo to podobné ako keď som mal po prvýkrát automatickú prevodovku – dávno by som už preradil na vyšší stupeň, ale tá automatická vec stále trápila motor vo vysokých otáčkach.

To inteligentné auto plné najvýkonnejšej elektroniky stále zvažovalo, či už konečne môže vojsť do križovatky, aby sa náhodou niečo nestalo. Niečo také by sa v uliciach Bratislavy vôbec nedalo prevádzkovať. Ale v tej chvíli úplného vyčerpania by som ho teda bral všetkými desiatimi.

Nakoniec som sa dostal k parkovisku a tešil som sa na to, že zaspím sekundu potom, ako zastavím. Ale nebolo mi súdené. Na parkovisku stáli tri osobné autá s rumunskými poznávacími značkami a nikto iný. Všetko takí počerní ľudia, ktorým nič dobré z očí nehľadelo. Stáli pri autách a okolo mali rozložený všakovaký tovar – videl som nože, vŕtačky a hrnce. Hneď, ako som zastal, zahľadeli sa na mňa a odhadli, že som ideálny kupec na vŕtačku. To síce nebolo ďaleko od pravdy, len to nebola tá správna chvíľa na kupovanie čohokoľvek.

V jednom momente spadla zo mňa všetka únava a keď pristúpili celkom blízko ku mne a zistili, že kupovať asi nič nebudem, tak som sa z pozície potenciálneho kupca postupne razom dostal do role „darcu“ predmetov, prípadne orgánov. No, nebolo mi viac treba – stúpil som na plyn a zbabelo z parkoviska ušiel.

Až do Bratislavy som ani okom nemrkol a v poriadku som sa dostal do redakcie. Zrazu už nebolo treba ani šúchať prstami o podrážku či mučiť sa chladom, celý čas som bol v strehu. Je celkom možné, že som si to len nahovoril, ale vystrašili ma teda do špiku kostí.

Tento článok vyšiel aj v tlačenom júnovom vydaní TOUCHIT č. 6/2017, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku, môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.

Značky: