Windows je obvykle vždy nainštalovaný na partícii C a ďalšie jednotky, ako napríklad iné disky, USB kľúče či optické mechaniky dostanú písmená D, E, F atď. Kam sa ale podela jednotka A a B?
Ak s počítačmi robíte viac ako desať rokov, zrejme rýchlo vyhŕknete, že jednotka A bola rezervovaná pre 3,5“ disketovú mechaniku. Tá bola špecifická svojim šuchotavo-klikacím zvukom (ak v nej bola disketa) a hororovým vŕzganím ak bola prázdna a nebodaj ste urobili tú chybu, že ste na ňu v rámci operačného systému klikli.
Prečo to ale bolo tak? Prečo to bolo písmeno A? Čomu patrilo písmeno B? Dajú sa teraz tieto písmená používať pre iné úložiská, keď už sú disketové mechaniky dávno preč?
No ale prečo zrovna my sme céčka?
Rýchla odpoveď: Partícia C sa pre Windows používa prioritne z dôvodu, že historicky šlo na osobných počítačoch konceptu IBM o prvú jednotku, vyhradenú pre pevné disky. Z dôvodu spätnej kompatibility na zmenu nikdy nebol priestor a ani dôvod.
Bill Gates s 5,25″ disketou
Čas na historku: Na systémoch Windows sú jednotlivé jednotky úložísk identifikované písmenom A až Z. Túto schému systém zdedil po svojom predchodcovi, MS-DOS, ktorý sa začal používať prvý krát v roku 1980 (aj ten však túto schému prevzal zo starších systémov CP/M z roku 1973 a IBM CP-40 z roku 1967). Pre osobné počítače bol v tej dobe pevný disk značne drahým a luxusným artiklom a väčšina tak bola vybavená len úložiskom v podobe floppy diskety. Tie mali sprvu priemer 8“, takže šlo o 20 cm platňu, umiestnenú v plastovom štvorcovom tele a keďže telo bolo ohybné, disketou ste mohli zaplápolať ako s hárkom tvrdšieho papiera (z toho názov floppy).
V počiatkoch bola bežná kapacita diskiet 79 kilobajtov, avšak v priebehu nasledujúcich rokov 8“ varianty ustúpili najprv 5,25“ formátu a neskôr 3,5“, ktorý v najväčšom rozmachu ponúkal kapacitu 1,44 MB.
Keďže v tej dobe bolo prakticky samozrejmé, že prvá jednotka bude patriť disketovej mechanike, od začiatku sa počítalo, že iné ako označenie A nemôže ani nič dostať. Koniec koncov, podobná situácia je tu vlastne aj dnes, kde sa prioritne počíta, že Windows je na partícii C a všetky ostatné jednotky v podobe iných diskov, USB kľúčov či pamäťových kariet dostanú priradené nasledujúce písmená v abecede.
Počítač s jednou disketovou mechanikou znamenal, že ste vložili najprv bootovaciu disketu, zapli počítač a začali používať operačný systém v podobe MS-DOS, ktorý sa nahral do pamäte. Ak ste potrebovali spustiť nejaký iný program, disketu ste za jazdy vybrali, vložili inú s programom a spustili ho. Ak ste potom program zavreli a chceli ste sa vrátiť nazad do príkazového riadku systému, diskety ste zas museli vymeniť.
Pre väčšie pohodlie mohol byť počítač osadený dvoma disketovými mechanikami, ktoré tak mali pridelené písmená A a B, čím nutnosť šachovania s disketami odpadla. Keď sa postupom času stával HDD cenovo dostupnejší a začal byť štandardnou výbavou osobných počítačov, bolo jasné, že dostane písmeno C. Každý počítač totiž mal dve mechaniky (A, B) a ak mal len jednu (A), tak sa počítalo s tým, že ďalšia môže byť doplnená dodatočne.
IBM PC 5150 z roku 1981 s dvoma disketovými mechanikami A a B
Z toho vzišlo, že na pevný disk vždy zostane písmeno C, pretože stavať a ponúkať počítač bez disketových mechaník bolo v tej dobe prakticky niečo „nezmyselné“. Keď sa teda MS-DOS a neskôr prvé Windows (prvá bola verzia 1.0 v roku 1985, fungujúca ako grafická nadstavba MS-DOS) začali inštalovať na pevné disky, odjakživa počítali s tým, že HDD bude na jednotke C a prípadné bootovacie diskety, ktoré bude treba spúšťať ešte predtým, sa nachádzajú na predošlých jednotkách.
So všetkým počítali aj programy, ktoré nemuseli komplexne riešiť kde sa čo nachádza a spoliehali sa na fixné adresy. Ak sa hľadalo niečo na systémovom disku, hľadalo sa to na C a ak sa hľadalo niečo na disketovej mechanike, skontrolovala sa jednotka A a v prípade neúspechu B.
Windows sa stal koncom minulého storočia celkom dominantným operačným systémom počítačov a po celý čas si novšie verzie z dôvodu podpory firemnej sféry zachovávali aj spätnú kompatibilitu so staršími programami. Úvodné základné návyky preto nebolo možné len tak odhodiť a stali sa tak prakticky chrbtovou kosťou systému, ktorá sa nikdy nezmenila.
Môžem jednotku A a B dnes priradiť niečomu inému?
Rýchla odpoveď: V základe áno, ale nikdy si nemôžete byť na 100 % istý, že nejaký program nespôsobí zmätok kvôli tomu, že s tým nebude absolútne počítať. Minimálne jedna z funkcií systému pri tom na týchto jednotkách nefunguje.
Čas na príbeh: Windows pripojeným úložiskám a optickým mechanikám prideľuje písmeno jednotky automaticky, pričom postupuje od D až po Z. Voľbu si pritom pamätá a ak pripájate USB kľúč či externý disk pravidelne, obvykle dostane vždy rovnaké písmeno. Jednotky A a B systém vytrvalo ignoruje a nikdy ich sám nepridelí (za predpokladu, že nepripojíte disketovú mechaniku).
V správcovi diskov si ale jednotku môžete nastaviť aj ručne, pričom A a B je vám k dispozícii. Čo sa teda stane, ak takéto písmeno pridelíte dátovému disku, DVD mechanike či USB kľúču? V základe sa neprihodí nič zlé a jednotky budú normálne fungovať. Ak zapátrate po internetových fórach, zistíte, že niektorí ľudia tieto jednotky už dlhodobo používajú bez problémov.
Samotný Microsoft pri tom už v starej dokumentácii Windows XP uvádza, že ak disketové mechaniky nemáte, písmená môžete použiť bez obáv.
Háčikom je, že si nikdy nemôžete byť úplne istý, že nejaký hardvér alebo softvér, či už starší alebo novší, nespôsobí v systéme z tohto dôvodu čudesné veci. Nejde pri tom len o to, že by bol nejaký softvér veľmi starý a výhradne počítal s tým, že písmeno A bude mať disketová mechanika. Skôr môže nastať opačný prípad, že nový softvér nebude počítať s tým, že vôbec takáto jednotka môže existovať.
Z historických dôvodov sa k týmto jednotkám mierne odlišne správa aj samotný operačný systém, pretože okrem iného boli používané aj ako vstupný vektor škodlivého softvéru, ktorý počítal s tým, že z diskety sa program načíta ako prvý a infikovaný boot sektor diskety infikoval aj systémový disk ešte predtým, než sa vôbec spustil systém a s ním aj antivírus.
Existuje ale nejaký jav, ktorý je naozaj dobre známy a spôsoboval by ťažkosti? Na jeden z nich natrafil používateľ Arjuna v roku 2013. Zistil, že ani vtedy moderné systémy Windows 7 a 8 disky priradené k A a B partícii neindexujú pre rýchlejšie vyhľadávanie. Indexer systému ich jednoducho ignoruje.
Existuje tento stav aj na modernom Windows 10? Neváhali sme a s napätím to vyskúšali. Konštatujeme pri tom, že situácia stále platí. Indexer jednoducho tieto jednotky ignoruje. Toto správanie sa dá považovať za bug, avšak asi netreba príliš čakať, že Microsoft bude takejto kuriozite venovať nejakú veľkú prioritu.
Každopádne, tieto a potenciálne iné bugy jasne naznačujú, že mŕtvoly vykopávať netreba. Nechajme ich my radšej pekne spinkať.
