Keď upgrade stojí fakt za to a masívne vám zlepší život

1

Čarovné príbehy o tom, ako sme zahodili guľôčky, rozmangľovali obrazovky a rozsadli foťáky. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.

Niektoré upgrady počítačov a príbuznej elektroniky, ktoré sa udiali za posledných 20 rokov, naozaj stáli za to. Dodnes sa usmievam, keď si na všetky spomeniem.

Tieto „snové upgrady z iného sveta“, ako ich takisto nazývam, sú pomerne zriedkavé, pričom sa vyznačujú tým, že pri nich absolútne nemyslíte na peniaze, ktoré za ne utratíte. Bonus ktorý vám prinášajú je totiž doslova na nezaplatenie.

/Ilustrácia: Rachidlotf/

Nie, nechystám sa tu popisovať samozrejmosti typu: nahradil som grafickú kartu GeForce 1 za o tri roky novší model GeForce 4, takže teraz si už môžem zahrať hry, ktoré som predtým nemohol.

To je normálny výkonnostný posun a vývoj, ktorý sa deje formou nielen zrýchľovania GPU, ale aj CPU, zväčšovania kapacity RAM a podobne. Nie je to nič nezvyčajné. Deje sa to od úplného štartu predajov osobných počítačov a deje sa to dodnes.

V tomto článku sa budem venovať tým menej zvyčajným upgradom, ktoré mali čo dočinenia s radikálnejšou zmenou technológie.

Keď si pomyslím, ako neuveriteľne mi za posledné dve dekády spríjemnili život a uľahčili prácu i zábavu, nedá sa nič len ďakovať. Poďte sa teda so mnou na ne pozrieť. Uvidíme, či ste ich vnímali podobne.

AKO SOM S RADOSŤOU ZAHODIL TÚ DEBILNÚ GOLEMOVU GUĽÔČKU

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a rovno poviem, že z hľadiska iritačného faktoru je toto najfantastickejší upgrade, aký som vo svojom živote zažil.

Nič mi neušetrilo viac nervov, ako moment, kedy som prestal používať príšerné guľôčkové myši. Tento prerod sa udial na prelome storočí (roky 1998 až 2002), pričom v bývalých krajinách východného bloku sa naklonil pravdaže k záveru tohto dátumu. V tejto dobe sa drvivá väčšina Slovákov s počítačmi ešte len po prvý krát zoznamovala.

Všetci sme v rukách zvierali myši, obvykle značky Genius, ktoré mali na svojom spodku malý uzáver s dierkou, za ktorým sa kotúľala fyzická pogumovaná guľôčka. Svojim pohybom posúvala dva valčeky, pozdĺžny a priečny, ktoré reprezentovali osi X a Y pohybu kurzora.

Guľôčka v ohrádke zo svojich valčekov, zaznamenávajúcich priečny a pozdĺžny pohyb /foto: MCbx/

Dodnes si s hrôzou spomínam na to utrpenie, ako sa na valčekoch časom vždy usadili nečistoty, čo viedlo k aktivácii režimu pichania horúcim pohrabáčom do rebra.

Viete, keď vám v súčasnosti doslúži optická myš, obvykle začne prešmykovať jej koliesko na posun stránky, alebo jej tlačidlá začnú vykonávať double klik na jedno kliknutie. Je to otravné a nepríjemné, ale to je absolútna prechádzka rajom v porovnaní s infarktovým stavom zanesenia valčekov guľôčky.

Ich zanesenie sa totiž prejavovalo tak, že kurzor myši sa prestával posúvať a skákal, alebo sa posúval v jednej rovine nepresne. Ak ste teda kurzorom šli šikmo, mohol sa pohybovať ostrejšie alebo plytkejšie, než váš pohyb ruky opisoval.

Inak povedané, pretrhlo sa vaše prirodzené spojenie myš-mozog, ktoré zrazu bolo v rozpore s naučenými impulzmi. Ono, ak ste tento stav nezažili, predstavte si aké by to bolo iritujúce, keby sa vaša ruka zrazu začala pohybovať nepresne a vždy mierne odlišne ako jej mozog káže.

Zvuk škrabania nechtami po tabuli je oproti tomu nič.

/Pozadie: Obraz Karla Dvořáka/

Funkčnosť myši sme mohli obvykle dočasne obnoviť tak, že sme guľôčku vybrali a povrch valčekov očistili nechtom. Skrátka sme tak na nich zoškrabli vrstvu potu a prachu.

Problémom bolo, že to nepomohlo vždy. Časom totiž neprestajná zmena hrúbky valčekov spôsobila, že ich os sa obrúsila a valčeky už na guľôčku poriadne nedosadali. Valček teda nestačilo len očistiť, ale museli sme prešmykujúcu sa špinu nahradiť niečím iným, ako napríklad prúžkom lepiacej pásky.

Strach a hrôza. Čas medzi čisteniami a opravami sme mohli predĺžiť tým, že sme sa povrch po ktorom guľôčka jazdila snažili udržať až nebesky čistý.

To v základe znamenalo významne dbať na čistotu v tej dobe populárnej obrázkovej podložky.

/Ilustrácia: Matej Gaspari/

Neprestajne mám v pamäti ukotvenú tú hororovú spomienku, ako som priviedol k počítaču svoju tetu, pretože som jej chcel ukázať, na čom práve pracujem. Teta so záujmom prišla, pozerala sa na monitor a na moju podložku si položila šálku s kávou.

Nechcela mi totiž na stole náhodou urobiť nepekné mokré koliesko. Keby šlo o film, tak v tom momente by celkom určite zaznel Wilhelm scream (prefláknutý výkrik, ktorý bol použitý v stovkách filmov).

Upgrade na optickú myš, ktorá týmito neduhmi skrátka netrpela a žiadne valčeky a guľôčku nepoužívala, bol ako príchod spasiteľa Jerryho Krista.

Znie vám to prehnane? Možno ste tento prerod nestihli zažiť, alebo ste ho naopak zažili, ale neprišiel vám taký prelomový. Pre mňa ako osobu, ktorá trávila s myšou v ruke drvivú väčšinu svojho času, to bolo niečo grandiózne.

Došlo k tomu v roku 2002. Bol som v tej dobe ešte študent a na nákup optickej myši som použil peniaze, ktoré mi dal dedo na moje 20 narodeniny.

/Ilustrácia: Davide Bonazzi/

Stála ma bohu dušu 500 korún, čo nebolo málo (boli to všetky peniaze, čo som vtedy mal). V prepočte je to síce dnes len 17 eur, avšak na začiatku storočia mala táto suma trochu inú hodnotu. Priemerná hrubá mesačná mzda bola v tej dobe 448 eur / 13 500 Sk, takže snáď nemusím pripomínať, že väčšina ľudí na Slovensku zarábala značne menej.

Každopádne stála zhruba troj- až štvornásobok obyčajnej guľôčkovej, čo ale fakt nehralo rolu. Ten upgrade stál naozaj za to a bol ako zoslaný z neba.

AKO NÁM PARNÉ VALCE ZLISOVALI MONITORY

Môj prvý CRT monitor, s rozlíšením 800 × 600 pixelov, bol oknom do počítačového sveta, ktoré som miloval. Uhlopriečka 15 palcov a poriadny kus spotrebiča na vašom stole, tak to vtedy skrátka fungovalo. Keďže sa monitor podobal na televízor, začiatočníkom sa ťažko vysvetľovalo, že to nie je počítač a že počítač je v skutočnosti tá skriňa na diskety dole pod stolom.

Prechod z CRT na LCD monitory zažilo mnoho ľudí, pričom nie každý z nich bude súhlasiť, že to bol hneď raj. Ranné LCD boli totiž po obrazovej stránke žalostné. Farby boli na hony vzdialené realite, ich odozva bola pomalá a mnohé mali nepríjemne veľký input lag, ktorý spôsoboval oneskorenie medzi pohybom vašej ruky a kurzoru.

Scéna z filmu Grown Ups / Dospeláci

Ako sa však zlepšovali, prechod na ne bol stále lákavejší. Väčšina ľudí totiž používala 15 až 17 palcové obrazovky a ak ste chceli niečo väčšie, predovšetkým 22“ širokouhlú parádu, LCD bola obvykle jediná cesta. Nie že by viac ako 20“ CRT monitory neexistovali (veď TV sa vyrábali v takejto veľkosti bežne), ale šlo o také obludy, že ste sa báli, že sa vám utrhne doska stolu a tá „krava“ vám zlisuje nohy.

Možno teraz niekoho prekvapím, keď napíšem, že rozdiel vo veľkosti medzi CRT a LCD monitormi nerobil rozdiel v miniaturizácii elektroniky. Z hľadiska obslužných dosiek a kontrolných čipov mali monitory podobný rozmer.

To čo robilo tú hrúbku CRT monitoru bolo elektrónové delo.

Nahý 14″ CRT monitor a jeho kanón /Foto: Blue tooth7/

Tá plastová či dokonca drevená skriňa monitoru alebo televízora bola z väčšej časti prázdna. Obrazovka bola relatívne tenká, ale za ňou bola priečne umiestnená veľká vákuová trubica, či po slovensky správne elektrónka, obsahujúca elektrónové delo. To vám strieľalo „do hlavy“ obraz. A keďže delo bolo tenké a obrazovka veľká, muselo byť delo v dostatočnej vzdialenosti, aby zvládlo vystreliť na každý pixel pod rozumným uhlom.

V základe delo produkovalo paralelný elektrónový zväzok, ktorý sa sústreďoval jeden po druhom na každý pixel, riadok za riadkom odhora smerom dolu. Keďže kanón stihol vystreliť na všetky pixely niekoľko desiatok krát za sekundu, vyzeralo to, že obraz svieti naraz.

To súvisí s druhým faktorom, prečo bol upgrade na LCD taký príjemný. I keď uhlopriečky 24 a viac palcov rozhodne milujem, nešlo len o veľkosť. Tým mimoriadne príjemným faktorom upgradu bolo zníženie únavy očí.

U CRT monitorov sa neraz stávalo, že vás zrazu pekelne začala bolieť hlava. Netušili ste pritom prečo, až dokým ste si neuvedomili, že vaša grafická karta alebo operačný systém niečo pokazili a váš monitor sa prepol z obnovovacej frekvencie 85 Hz na 60 Hz. To znamenalo, že kanón prestreľoval celú obrazovku 60× za sekundu.


     CRT monitor pri spomalení kamerou s 2500 FPS a dole s viac ako 118 000 FPS /Video: NameIsEaston/

Samozrejme, u mnohých ľudí bežne nastávala aj situácia, že vôbec netušili, že podobné veci sa dajú vlastne nastaviť a 60 Hz používali bežne.

Na súčasných LCD monitoroch je 60 Hz celkom normálna frekvencia, pretože zasvietený pixel má dojazd a nezhasne okamžite. Aj keď sa teda jeho zasvietenie znovu obnovuje 60× za sekundu, obraz nebliká. V prípade CRT ale frekvencia 60 Hz naozaj znamenala, že pixel za sekundu naozaj 60× zasvietil a 60× zhasol.

Aj keď ste si to často neuvedomovali, to blikanie ste cítili. Pri 85 Hz bolo všetko v poriadku a obraz bol stabilný. Pri 75 Hz už začalo byť „čosi v neporiadku“ a pri 60 Hz vaše telo už blikanie dobre registrovalo, i keď vaše vedomie nezriedkavo nie.

60 Hz na CRT monitoroch bol poriadny dunihlav. Pravdaže, ak ste sa nenaučili tento efekt všímať, ľahko ste ho spozorovali okamžite. Bolo nesmierne príjemné sa od tohto problému vďaka LCD odpútať. Rozhodne si teda neužívam len veľkosť a malé rozmery. Tým najpríjemnejším faktorom bola práve príjemná stabilita svetla. Za spomenutie stojí pravdaže aj plochosť, pretože niektoré staršie CRT kvôli malému uhlu dela vyzerali ako guľové akváriá.

FOŤÁK DO KAŽDÉHO VRECKA

Súčasnosť, pri ktorej každý človek nosí vo vrecku kvalitný fotoaparát, pripravený fotiť skoro nekonečný počet snímok či rovno nahráva videá, bolo ešte pred dvoma dekádami totálne sci-fi.

Prerod, kedy sa v telefónoch tieto súčiastky po prvý raz objavili bol vskutku magický, pretože keď som bol dieťa a tínedžer, fotka bola relatívna vzácnosť. Za nákup filmu, rovnako ako vyvolanie bolo treba platiť a to či fotka vyšla alebo nie ste sa dozvedeli až napríklad 1 mesiac po odfotení.

Príchod digitálnych fotoaparátov nebol nejaký rýchly, pretože ich kvalita bola sprvu nevalná. Inak tomu nebolo ani pri ich integrácii do telefónov, kde miesta skrátka nebolo (nie že by čo do kvality vtedajšie čipy zvládali robiť fotky oveľa lepšie).

Lenže človek bol rád za každý záznam. Pamätám si, ako si môj kamarát niekedy na začiatku storočia požičal od príbuzných doplnkový fotomodul, ktorý sa ešte pripájal k telefón externe, ako prídavné zariadenie. Fotili sme sa s ním ako zmyslov zbavení v jednom bare a cítili sme sa ako papaláši.

Toto je úplne prvá fotka, ktorú som so svojim vlastným telefónom spravil. Na stole ešte vidíte krabicu, z ktorej som ho vybalil. To rozlíšenie 352 × 288 bodov je autentické. Toto bol reálny výstup v plne osvetlenej miestnosti za jasného dňa, priamo vedľa panelákového okna s priemerom 3 metre.

Myslím, že bol začiatok roku 2005 a nahradil som práve svoj starší telefón Siemens s monochromatickoým displejom za novú Nokiu s farebným displejom. Tá bola doplnená o vytúžený fotoaparát a to bolo teda niečo. Konečne som mal foťák neprestajne vo vrecku a fotka ma nič nestála. Mohol som si odfotiť čo som chcel a kedy som chcel.

To bol upgrade! O rok neskôr sme doma nahradili starý fotoaparát na filmy novým digitálnym kompaktom a ten pravdaže robil ďaleko lepšie digitálne fotografie (2816 × 2112), ktoré vyzerajú veľmi dobre aj dnes (smartfóny kvalitou dobehli kompakty až o mnoho rokov neskôr).

O pár rokov skôr to ale neplatilo. Môj strýko si digitálny kompakt kúpil relatívne skoro, už v roku 2002 a fotky z neho sú značne horšie. Samozrejme tomu nepomohlo to, že foťák robil síce fotky v rozlíšení 1024 × 768 bodov, ale ujo mal 15 palcový monitor s rozlíšením 800 × 600, takže aby ušetril na diskovej kapacite, fotky si po prekopírovaní zmenšoval v grafickom editore práve na túto veľkosť.

Veď na čo ich skladovať také veľké, že áno. Veď už pri 800 × 600 zaberali celú obrazovku jeho monitoru a boli 10× väčšie, ako fyzická fotka v ruke.

Nuž, dnes si už viete predstaviť, ako svoje staré fotky otvára na svojom 28“ monitore, či nebodaj 4K televízore. Pri otvorení pripomínajú poštové známky.

DEŇ, KEĎ SOM PRESTAL RACHOTAŤ DISKETAMI

Diskety boli moji verní kamaráti a na ich služby som nedal dlho dopustiť. Bodaj by aj, keď šlo dlhú dobu o jediný spôsob, ako pohodlne dáta medzi počítačmi prenášať.

Čo som na nich nosil? No hlavne internet….

No nesmejte sa, fakt to myslím vážne. Na mladších čitateľov to bude pôsobiť čudesne, ale pred 20 rokmi bolo pripojenie ešte poriadne drahým špásom. Na web som sa dostal len v škole po vyučovaní a šlo o drahocennú studnicu.

Surfovanie webom zobrazené na obale knihy „Internet“ od vydavateľstva Scholastic

Mal som zhruba hodinu času, takže som nestrácal čas nejakým prehnaným čítaním obsahu. Stránky a články, ktoré ma zaujali, som si skrátka uložil na disketu a doma otvoril na svojom počítači a celý večer potom čítal.

V počítačovej učebni mojej strednej školy som bol pravdaže pečený-varený a bol som prakticky jediný študent, ktorý nevynechal žiadnu internetovú „hodinovku“ naplánovanú po skončení vyučovania. To si pri tom vyžadovalo vystriehnuť, kedy sa na nástenke objavil prihlasovací formulár a včas sa do neho zapísať. Počet miest bol limitovaný počtom počítačov v učebni (obvykle som sa zapisoval ako prvý, pretože som tam lozil každú prestávku).

Dodnes si spomínam na ten hrejivý pocit, ako idem autobusom domov zo školy a vo vrecku ma hreje 5 až 10 diskiet, naplnených zaujímavými článkami a stránkami.

Toto pokračovalo aj v prvom roku na univerzite, kedy mi už diskety začali liezť poriadne na nervy. Namiesto pár KB textovej informácie a malých JPEG obrázkov som totiž zatúžil aj po nosení mediálnejších súborov.

Disketa na obale časopisu Byte v roku 1980. Dole si môžete pripomenúť, ako čítanie/zápis na jej 3,5″ sestričku znel

Tup, tup, tup, tŕŕŕŕŕŕŕŕt, tup, tŕŕŕŕŕŕŕŕt, tŕŕt, tŕŕŕŕŕŕt.

No a 3,5“ disketa s kapacitou 1,4 MB nie je na tieto účely bohviečo. Došlo to už do takého extrému, že som si nadšene domov niesol jednu zararovanú MP3 skladbu, rozdelenú na piatich disketách a modlil som sa, aby sa jedna z nich cestou vlakom nepokazila, pretože by som súbor už doma nezložil.

A práve vtedy, na začiatku tohto storočia, som si kúpil za peniaze z brigády svoj prvý USB kľúč.  Bisťu, mal monštruóznu kapacitu 128 MB, teda toľko ako 88 diskiet. Na rozdiel od disketového „štosu“ väčšieho ako hlava sa však zmestil do dlane.

Bol to krásny hliníkový Canyon, ktorý stál 1000 korún, teda zhruba 10 % bežnej výplaty. No ale cítil som sa s ním ako by som pricestoval z budúcnosti. Jasné, v tom čase mal už môj počítač v sebe 80 GB HDD, ale mať 128 MB len tak vo vrecku a zapísať ich tam bleskovo rýchlosťou nejakých 3 MB/s. Panečku, to bolo niečo.

Už žiadne trepanie 10 či 20 diskiet. Už žiadne modlenie, aby sa nejaká cestou nepokazila a nebolo ju nutné znova formátovať so stratou jej dát. A konečne, zmizol z uší ten príšerný disketový rachot.

Taký masívny upgrade z hľadiska ľahkého transportu dát bol ozaj prelomový a stál za tie peniaze.

AŽ PRÍDE ČAS, TAK S VAMI VŠETKÝMI NEZATOČÍM

Teraz už možno nedočkavo krútite hlavou, že ako to, že som ešte nespomenul prechod z HDD na SSD. Zmena, pri ktorej sa programy a operačný systém presťahovali z rotujúcich platní na plávajúce hradlá a nábojové pasce NAND flash čipov je možno pre vás ten najpríjemnejší upgrade, ktorý si pamätáte.

Nuž, musím povedať, že táto zmena technológie je v mojom zozname na poslednom mieste celkom zámerne. V porovnaní s tými už spomenutými totiž pre mňa nešlo o žiadny zázrak.

V dobe prechodu som používal na svojom desktope 1 TB 7200 otáčkový disk Samsung F1, ktorý patril vo svojej triede k svižným a výkonným model (takisto ale vibroval tak, že roztriasal a rozcvendžal aj masívnu skriňu, takže som ho používal posadený na antistatickej pene na dne mašiny ako v perinke, čo ho krásne utíšilo).

Hor sa s SSD až k mesiacu /Ilustrácia: Samsung/

Takisto, výkon SSD ešte v tej dobe nebol tak vysoký, ako dnes dosahujú M.2 modely prepojené cez PCI Express. Skrátka šlo o úložiská s prenosovými rýchlosťami pár stoviek MB/s. Jasné, bolo to cca 3× viac ako dosahovali harddisky, pričom SSD mali pravdaže ďaleko kratšie prístupové doby, avšak rozdiel bol pri bežnej práci takmer nebadateľný.

To som však vedel už od doby, kedy nám prvé extra drahé SSD začali posielať do redakcie Intel a iné firmy a to ešte v ére dominancie systému Windows XP. Keď som tieto SSD na skúšku prevádzkoval, bolo to značne rozčarujúce. Ono, ich kapacita bola žalostná (32 či 64 GB) a po zaplnení ich výkon letel razantne dole. Obzvlášť bez TRIMu, ktorý v tej dobe ešte nebol bežnou súčasťou systémov, sa SSD rýchlo „prechlastal“ a jeho výkon zletel ako hruška. Neraz tak bol opotrebovaný SSD ešte pomalší, ako kvalitnejší HDD.

S prechodom na SSD som teda veľmi dlho otáľal a to až do doby, kedy boli tieto prvotné problémy vyriešené a takisto pomer ceny a kapacity sa značne zlepšil. Do svojho primárneho desktopu som preto osadil SSD za svoje vlastné peniaze až v roku 2014.

Kúpil som si v tej dobe 240GB model SanDisk Ultra II, ktorý patril vo svojej dobe k SATA špičke. Jasné, systém a programy na ňom nabiehali o zlomok času skôr, ako na výkonnom HDD, ale následne už bola práca s počítačom viac menej rovnaká.

/Snímka: AlexLMX/

To pravdaže vôbec neplatilo v prípade, že ste prechod z HDD na SSD zažili ako používateľ notebooku. Náhrada tých žalostných 5400 otáčkových 2,5“ diskov s mizernými reakčnými dobami a prenosovými rýchlosťami, bol ako dar z nebies. Bežný notebook bol po výmene HDD za SSD ako vzkriesený Lazar, ktorý vybehol z hrobky rovno na ihrisko a strelil gól zo salta ako Maradona.

Avšak pre ľudí, ktorí v dobe prechodu používali výkonnejšie desktopové HDD to zase až taký prelomový rozdiel nebol. Jasné, nedá sa odmávnuť rukou, ale skôr to pripomínalo nákup novej generácie grafickej karty či CPU, než zmenu, ktorá úplne prekopala to, ako na počítače nazeráte.

Dnes to už pravdaže dlhé roky neplatí a odstup výkonných SSD pre M.2 sloty je od HDD absolútne masívny. V minulosti tomu ale tak skrátka nebolo.

Nuž a týmto ukončím päticu zmien technológií, ktoré podľa mňa vytvorili snový upgrade za posledné dve dekády. Existovali pravdaže aj iné a možno je váš zoznam mierne odlišný. Každý totiž preferuje niečo iné.

Každopádne už nedočkavo čakám na tie ďalšie. Pohodlnosti nikdy nie je dosť.

Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.

O autorovi

Profesionálnej žurnalistike sa venujem od roku 2006. Zameriavam sa najmä na prehľadové a analytické články z prostredia hardvéru, výrobných procesov polovodičov, umelej inteligencie a ďalších technológií. Mojou doménou je takisto servis hardvéru aj softvéru.

Jeden komentár

  1. Pekne zhrnutie. Som autorov rocnik a vsetkym som si presiel. Opticka mys za 1000 Sk (moje rocne vreckove) z Popradu v roku 2001. K starsiemu notebooku od druheho rocnika VS. USB Kluc som dostal k statniciam 🙂 V roku 2005 som cital, ze je potencial aby 15“ LCD monitory stali 3000Sk a 17 LCD 5000Sk. Nik tomu neveril. Dnes mame 24“ na 100 Eur 🙂 . SSD som menil koncom roku 2014 rovnako ako autor, 256GB MX100.

    Co ma mrzi je, ze OLED sledujem uz tak od roku 2002, a stale nemame dostupne OLED monitory pre pocitace, tak do 300 Eur za 28“ . To bude dalsia krasna technologia.

Pridaj komentár

Objednajte si ročné predplatné časopisu TOUCHIT, teraz s užitočnou príručkou
Začíname so smartfónom.Iba za 22,99 €.
Kliknite a zistite viac>>