Hej! Ten krik toho postreleného indiána som už niekde počul. Znie úplne ako ten Stormtrooper z Hviezdnych vojen. A táto moja scéna z obľúbeného seriálu je akási iná. Ako to, že má inú hudbu? Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Hlasité explózie, výkriky v agónii, streľba, kvílenie pneumatík. Väčšine ľudí sa pri sledovaní scén vo filmoch či seriáloch zatají dych a s napätím sledujú počítanie hrdinov. Čo ale tieto scény majú často spoločné? No napríklad to, že v strižni si k obrazu sadne zvukár a doplní zvuk toho, čo tam očakávame.
Ak niekde počujete kvílenie pneumatík či rachot tanierov a hrncov pri pästiarskom súboji v kuchyni, obvykle ide o zvuky, doplnené dodatočne v postprodukcii, pretože originál natočený pri scéne je nevýrazný či málo efektný.
To je nie vždy jednoduché, pretože niektoré zvuky pri nahratí mikrofónom neznejú tak, ako ich počujeme v realite a je ich nutné napodobiť. Aj keď sa vám vo filme zbiehajú slinky pri pohľade na smažiacu sa slaninu, namiesto smaženia môžete v skutočnosti počuť upravený zvuk krčiaceho sa celofánu a zvuk upokojujúcich kvapiek dažďa nezriedkavo vytvoria zas zrnká soli dopadajúce na tenkú hliníkovú fóliu.
Poriadne plieskanie pri pästiarskom súboji? Údery ktoré počujete sú obvykle vrážanie noža do kapusty. Lámanie kostí v akčných filmoch? V skutočnosti lámanie zmrazeného zeleru alebo šalátu. Okrem toho, niektoré zvuky v realite vôbec neexistujú, ako napríklad prenikavý zvuk pri tasení meča alebo noža, či neprestajné „klikanie“ zbraní pri výstražnom namierení. Pri scénach ich ale očakávame, takže nemôžu chýbať.
Zvuková stopa filmu sa tak značne líši od toho, čo je natočené pri scénach ako takých. Nie vždy sú pritom tieto zvuky vytvárané novým nahratím v štúdiu či v exteriéri a zvukári veľmi často siahajú po hotových zvukoch z rôznych databáz. Čím je produkcia filmu či seriálu lacnejšia, tým je to častejšie a z finančných dôvodov aj nevyhnutnejšie.
Vedeli ste však, že to neplatí len pre rôzne plieskanie, klikanie, kvílenie a štrnganie predmetov, ale napríklad aj na výkriky umierajúcich ľudí? Vitajte vo svete Wilhelma.
Darovaným zvukom na zuby nehľaď
Ak je toto prvý krát, čo sa s názvom Wilhelm scream, teda Wilhelmov krik stretávate, je existencia tohto zvuku pre vás zrejme neznámou. Nie že by ste ho ale nepočuli. Práve naopak. Počuli ste ho už možno aj tisíckrát vo svojom živote v rôznych seriáloch a filmoch.
Drvivá väčšina ľudí si ale neuvedomuje, ako často je používaný, pokiaľ im ho niekto nepredvedie v akcii a neukáže naň prstom. Ak ho teda nepoznáte ani vy, gratulujem. Dnes je vás šťastný deň, ktorý vám zmení pohľad na Hollywoodsku kinematografiu.
Zvuk bol nahraný štúdiovo v roku 1951 pre film Distant Drums a bol použitý pre krik muža, ktorého práve zahryzol aligátor. Svoju krásnu prezývku však dostal až v roku 1953 a to vďaka použitiu v legendárnej scéne z westernu The Charge at Feather River.
V nej vidíme vojaka Wilhelma sediaceho na koni, pričom sa ozve naliehavý výkrik „Wilhelm!“, na čo vojak zdvihne zrak a povie „Hej. Len si naplním fajku“. V tom momente sa však z krovia vystrčí indián a zasiahne Wilhelma šípom do nohy, pričom Wilhelm zo seba vydá dnes už legendárny výkrik.
Od tej doby sa tento zvukový efekt objavil v niekoľkých stovkách filmov a seriálov a to nielen v nízkorozpočtovej produkcii, ale aj v kasových trhákoch ako bol napríklad Pán prsteňov, Avatar, Jurský svet, Titanic, Kapitán Amerika, Batman, Sin City a takisto aj v každom diele Hviezdnych vojen.
Legendárny Wilhelm dostáva šíp do stehna
V súčasnosti je Wilhelm scream chápaný ako žart, ktorý robia filmoví a seriáloví zvukári sami pre seba a takisto pravdaže pre každého, kto si je toho vedomý.
Niektorí ľudia sú na tento výkrik už alergickí a hovoria, že im kazí dojem z filmu, pretože ich vytrhne zo zážitku. Ja sa ale radím stále medzi jeho veľkých fanúšikov. Vždy keď vo filme Wilhelmov krik začujem, usmejem sa. Obvykle je použitý len raz a niekde na pozadí, takže na mňa nepôsobí rušivo, ale naopak ako príjemné zvukárske zažmurkanie. Vďaka nemu si vždy uvedomím, že za celým filmom je obrovský kus „neviditeľnej“ práce, siahajúcej ďaleko za vrchnú obálku tvorenú z výkonu hercov.
Aj keď je Wilhelm scream zrejme najikonickejší a najpoužívanejší výkrik v kinematografii, existujú aj iné, ktoré mu často sekundujú. Ide napríklad o Howie Scream alebo aj Howie Long scream, ktorý sa používa od 80. rokov minulého storočia zvyčajne pri scénach, kde osoba padá z výšky do hlbín.
Tu ho môžete vidieť napríklad v 26 sekunde krátkeho úryvku z filmu Kapitán Amerika.
Povedz mi, kedy je to vtipné
Zatiaľ čo Wilhelmov krik začne byť po upozornení obvykle vtipný, presne opačná situácia nastane, ak vás niekto upozorní na efekt pridaného smiechu a vy sa naň viac zameriate.
Laugh Track, teda pridaná zvuková stopa smiechu živého publika, je zvukársky nástroj používaný od 50. rokov minulého storočia, predovšetkým v USA. Vzhľadom na rozmach Hollywoodskeho filmového a televízneho priemyslu ide pravdaže o celosvetovo vnímaný fenomén.
Ak si začnete byť tejto stopy vedomí, ide o mučiaci nástroj, ktorý vás pri celom sledovaní bodá ako sto ostrých nožov. Jeho umelosť je spôsobená tým, že aj keď ide o smiech reálnych ľudí, stopy sa používajú v niekoľkých základných variáciách a netrvá dlho, než začnete rozpoznávať ich opakovanie. Najhoršia pritom je, že stopa je často vkladaná aj do celkom nevtipných momentov.
Za touto metódou stojí zvukový technik Charles Douglass, ktorý ju v pred viac ako 60 rokmi začal používať v show Jacka Bennyho. V tom čase mala skutočný význam. Situačné komédie a predstavenia sa pôvodne natáčali na javisku pred živým publikom, ktoré sa naozaj smialo. Ako sa však stala TV dominantnou, scény sa natáčali viac krát z dôvodu pokazenia alebo výberu najlepšej verzie a diváci sa pravdaže už pri treťom či piatom zopakovaní už nesmiali tak, ako pri prvom.
Keďže scény sa následne zostrihávali dohromady, boli nekonzistentné, pretože obsahovali jednak reakcie vlažného a takisto veľmi búrlivé publika, podľa toho či scény pochádzala z prvého alebo mnohokrát opakovaného záberu. Bolo teda rozumné smiech zosumarizovať a povymieňať tak, aby bol ba podobnej úrovni. Nešlo teda o podvrh, ale skôr opravu do reálneho stavu.
Situačné komédie sa ale postupom času prestali natáčať pred živým publikom a v 70. a 80. rokoch sa stal z pridávaného smiechu komediálny nástroj, na vyvolanie dobrej nálady v divákoch. Človek je tvor spoločenský a je pre neho ťažké udržať si zatrpknutosť, ak všetci okolo majú dobrú náladu.
Behom natáčania sa preto herci pri dialógoch musia zastavovať, aby tam mohol byť smiech pridaný v postprodukcii.
Ak tento smiech odstránite a pozriete sa na scény bez neho, pôsobí to vskutku čudne. Je to pravdaže preto, že časovanie dialógov je s týmito pauzami zvláštne, avšak neprospieva tomu ani to, že tieto „pauzy na smiech“ sú na nevtipných miestach.
Aj to má však svoj význam. Aby pre diváka bol tento „umelý smiech“ čo najmenej citeľný, musí byť takmer všade, aby sa z neho stal nerušivý šum v pozadí. Ako náhle si ale stopy začnete príliš všímať, nepomôže vám už nič a začnete sa cítiť ako blbec, ktorému sa musí oznámiť, kedy sa má smiať.
Aj keď zvuková stopa smiechu dnes nemá pôvodný význam, nedá sa očakávať, že by v dohľadnej dobe celkom zmizla. Svoju slávu a najväčšie používanie má síce za sebou, ale stále je v mnohých prípadoch produkciou preferovaná, vrátane The Big Bang Theory, teda Teórii veľkého tresku, čo je v súčasnosti komerčne a divácky najúspešnejší sitkom na svete.
Kruté kradnutie hudby zo seriálov
Ten najkrutejší zvukársky darček, o ktorý nikto nestojí, je však hlavne fenomén poslednej doby. Začal sa uplatňovať predovšetkým po nástupe streamingových video služieb ako Netflix, Hulu a Amazon Prime, pričom je katastrofou pre každého fanúšika seriálov.
Obľúbili ste si nejaký seriál tak, že je vašou srdcovou záležitosťou? Povedali ste si, že na čo by ste si ho kupovali na zastaraných optických médiách, keď ho máte neustále dostupný na službách ako Netflix? Bohužiaľ, seriál nemusí byť taký ako si ho pamätáte, čo ja osobne považujem za poriadny nôž do chrbta.
Aj keď obrazovo sa teoreticky nič nezmení (ak vynecháme dodatočné pridávanie product placement-u o ktorom som už písal), tak dojemné či iné pamätné scény môžu byť zničené vložením inej hudby, aká bola v origináli.
Niektoré seriály, ako napríklad Scrubs, tým trpia obzvlášť, pretože pesničky vedia byť veľmi dôležitou časťou seriálu. Bohužiaľ, v dobe kedy sa seriál natáčal (2001 až 2010) bol ešte drvivý nástup populárneho streamingu budúcnosťou a pri napätých TV rozpočtoch bolo v tom čase obvyklé, že sa kupovala licencia na skladby len pre TV vysielanie, prípadne pre jedno iné médium, napr. DVD.
Rozdiel je pritom značný (desaťtisíce vs. stotisíce dolárov za jednu skladbu) a pri menšej licencii si produkčný štáb môže dovoliť aj známe a drahé skladby, na ktoré by pri neobmedzenej licencii rozpočet nemal.
Tieto licencie potom neplatia na iné médiá, teda ani na streaming, takže je treba kúpiť licenciu znova. A keďže rozpočet už je minimálny, tak namiesto populárnych songov sa do seriálu môžu dostať rôzne podobne znejúce pesničky. Problém je, že scéna bola obvykle navrhnutá pre inú skladbu a pre novú už nemusí sedieť, takže divák má zničený zážitok (obzvlášť ak si pôvodnú verziu pamätá).
Napríklad v tejto pamätnej scéne zo seriálu Scrubs, kde sa dve postavy oddávajú milostným radovánkam, hrá na pozadí skladba Dreaming of You (Snívam o tebe) od skupiny Coral.
Na Netflixe je však pesnička nahradená skladbou Dirty Minds od Here Come the Mummies. Ak ste seriál nepozerali, možno vám to nepríde ako dôležitý rozdiel, rovnako ako zvukárovi. Skrátka je to iné, no a čo? Scrubs a iné podobné seriály sú však na zvukovom sprievode veľmi závislé a v rámci sledovania ihneď zistíte, že celý dojem zo scény je iný.
Pôvodná skladba dobre ilustruje to, že dve ústredné postavy (spolubývajúci doktori) sú určené jedna pre druhú a po držaní sa na „priateľskej uzde“ sa zrazu práve v tejto scéne všetko zlomilo a začal sa ich romantický vzťah (text pesničky – V mojej osamelej miestnosti snívam o tebe. Čo len môžem urobiť?). Náhradná pesnička je naopak animálna a prakticky vyjadruje len nadržanosť a sex (text: chlípne myšlienky v našich hlavách, vidím ťa ako slušné dievča ale cítim že si dračica), čo scénu kruto zmení, hlavne keď hlavná mužská postava je „snílek“ a romantik a nie lev salónov.
Touto chorobou trpí na Netflixe nielen Scrubs, ale aj Supernatural, The Wonder Years či Daria. Iné staršie seriály mali tento problém na DVD, avšak pri Netflixe bol naopak problém odstránený a licencia bola zakúpená pre pôvodné skladby, čo sa stalo napríklad pri seriáli Quantum Leap.
Na pozadí filmovej a seriálovej tvorby sa deje množstvo zvukovej mágie, bez toho aby si to drvivá väčšina divákov uvedomovala. Niektoré veci sú vtipné, ako napríklad Wilhelmov krik, iné zaujímavé, ako napr. lámanie zmrznutého šalátu a iné zas otravné, čo je prípad smiechovej stopy. Nič sa však nevyrovná tým „trikom“, ktoré vás potajomky okradnú o zážitok a zničia spomienky, čo sa práve pri dodatočnej výmene hudobných skladieb deje.
Ide vskutku o nepekné darčeky, či skôr „krádeže“, ktorých sa zvukári dopúšťajú, i keď pravdaže nedobrovoľne. Snáď budú tieto javy čoraz menej častejšie, aby sme nakoniec neskončili s tým, že budeme na holoobrazovke v roku 2080 pozerať Rockyho a namiesto skladby Eye of the Tiger od Survivor bude pri tréningovej montáži hrať skladba od Nickelback, ktorú distribútor kúpil práve v akcii.
Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.
