New York – to je mesto, ktoré je ťažko nemilovať, hoci je to v skutočnosti skôr taká utečenecká megaosada.

Tentoraz som tu mal dva dni pre seba a prešiel som Manhattan krížom-krážom. Aby som ale nepredbiehal, letel som s Air Berlin cez Düsseldorf, podobne ako v januári na CES a aj teraz to nebolo len tak. Predovšetkým som si zaplatil tzv. XXL sedadlo, čo bola jedna z najlepších investícií, aké som kedy urobil. Získate navyše 20 % priestoru pre kolená, ale súčasne nastúpite aj vystúpite medzi prvými. To by však za tých 79 eur nestálo.

Výhodou je, že Nemci sú ľudia šetrní a nechce sa im dávať nejaké peniaze navyše z vlastného za trochu pohodlia. A preto som mal pre seba celý voľný rad – štyri sedadlá. Cestu som tak väčšinou prespal vrátane jedného podávania stravy a do New Yorku som došiel povedzme len tak príjemne zničený z časového posunu a 9-hodinového pobytu v lietadle. Tento upgrade mi v podstate umožnil luxus ako v  biznis triede (tá stála navyše 780 eur) s výnimkou stravy.

Kufor som po vystúpení na JFK síce nenašiel a ak mám povedať pravdu, ani som to neočakával. Let z Viedne do Düsseldorfu totiž meškal hodinu. Doniesli mi ho však až do hotela o 24 hodín a na tento spôsob som si už nejako zvykol. Všetky foto a video veci, potrebné na reportáž som už mal pri sebe, prvé dni mi tak nič nechýbalo. Mimochodom – na finančné odškodnenie za 6 dní meškajúcu batožinu do Las Vegas márne čakám dodnes…

Akcia next@acer, na ktorú som sem letel, bola organizovaná vzorovo: fakt dobrý internet, sedeli sme v najväčšom IMAX kine na svete, a to znamenalo, že veľká väčšina ľudí vrátane mňa mala výborné možnosti na fotografovanie. Jason Chen, prezident Aceru mal super angličtinu, bez prízvuku a aj po obsahovej stránke to bolo urobené dobre. Samotná demonštrácia nových produktov už praskala vo švíkoch, ale keďže sme mali na ňu 4 hodiny a u nás už bola hlboká noc, nemal som sa kam ponáhľať. Po prvej hodine som už mohol urobiť celkom normálne predstavenie noviniek a všimol som si, že to takisto robili aj známi youtuberi, ako bol napr. Linus Tech Tips či Casey Neistat.

Nakoniec som si v New Yorku aj schuti zabehal

V New Yorku som už bol po 6-krát a vždy som chcel navštíviť predajňu B&H PhotoVideo. Len mi to nikdy nevyšlo, lebo tento super store patrí židovským majiteľom a títo priam ortodoxne dodržujú židovské sviatky. A tých je teda do roka poriadne veľa. Okrem iného v piatok o 14. hodine zatvoria, celá sobota je zatvorená a v nedeľu ráno o 10., vyfešákovaní, čakajú prvých zákazníkov. Tentoraz bola táto predajňa veľmi blízko môjho hotela a po skúsenostiach z minulosti som si presne naštudoval, kedy tam vlastne ísť.

Konečne som sa tento rok dostal do vnútra a musím povedať, že toto bolo pre mňa niečo ako nákupný raj. Tu majú fakt všetko, na čo si len spomeniete. Chcete vymeniť svoj roztrhaný popruh na zrkadlovke, a to s tým, že na ňom bude presné označenie vášho modelu – áno, oni ho tu majú, a to od troch rôznych výrobcov, vrátane originálu. Svetiel od výmyslu sveta, tony príslušenstva na dvoch rozľahlých poschodia a tí židovskí obsluhujúci sa fakt vyznali. Nielen vo svojom odbore, ale v celej predajni. Bezplatná Wi-Fi, toalety, predaj rýchleho občerstvenia, to všetko tu je.

Chcete si niečo vyskúšať – jasné, majú veci rozbalené a môžete skúšať dosýtosti. A vyberáte si tak, že vám vybrané veci píšu na nákupný zoznam alebo do mobilnej aplikácie a keď zaplatíte, balíček s tovarom k vám príde potrubnou poštou tak do dvoch minút. Áno, takúto predajňu si predstavujem aj na Slovensku a tu by som rád nechával kopy peňazí.

Nakúpil som si veci zamerané na poloprofesionálnu tvorbu videa predovšetkým pomocou smartfónu, keďže trend je jasný – videá chcete vidieť vtedy, keď sa vecí stanú a nie potom, kým ich postriháme do lepšej podoby. Dobre, prispôsobíme sa.

V B&H som nakoniec nechal okolo 600 dolárov a do predajne som sa ešte dvakrát vrátil. Aj som sa jedného z predavačov pýtal, či im zákazníci nefrflú na tie divné otváracie doby. Na to mi povedal, že v piatok po 14. chodia po práci do krčmy oproti a celkom sa zabávajú na tom, ako ľudia klopú na zatvorené dvere. Spomenul som si na to, ako som tu pred rokom v piatok asi o 14.30 nie klopal, ale poriadne búchal na zatvorené dvere… Nuž čo, židovské zvyky nepustia, dobre si to pamätám aj z Izraela.

Cesta späť prebehla bez problémov. Keďže som mal svoje skúsenosti, minul som ďalších 74 eur za XXL sedadlo a na ceste späť som prespal obe jedlá. Do Düsseldorfu sme meškali asi hodinu a na prestup som tak mal len 30 minút. Potreboval som sa ale najesť, a tak som sa zašiel pozrieť na konkrétny „gate“ a overil som si, že tam je zopár ľudí a nástup by mal byť v poriadku. V reštaurácii som do seba nahádzal jedlo a po 12 minútach sa vrátil na gate.

Bolo 5 minút po ohlásenom čase nástupu a veru, nebola tu ani noha. Len zatvorené dvere. To predsa nemôže byť možné, nemohli predsa všetkých cestujúcich naložiť za tú chvíľku a dvere aj zavrieť. Navyše som mal zapísanú batožinu a letieť bezo mňa by znamenalo ju nájsť a vyložiť. Pohľad na odletovú tabulu bol ale jasný – let do Viedne mal napísané číslo chodbičky a to sedelo s tým, kde som stál a to boli zatvorené dvere. Ďalší let do Viedne bol večer a trčať kdesi v Nemecku sa mi určite nechcelo.

Konečne som si spomenul, že mam ústa a opýtal sa na informáciách. Tam mi povedali, že nemajú kontrolu nad odletovou tabuľou, a tak nemali ako prepísať číslo chodbičky, ktoré sa medzitým zmenilo. Padol mi kameň zo srdca a už aj som bol na tom naozaj správnom mieste. Trvalo ďalšiu hodinu, pokým sme odleteli, lebo sa ešte čakalo na batožiny zo zámoria – evidentne teda aj moju – a konečne som sa dostal do Viedne. Všetko sa tak nakoniec stihlo a mohol som pokojne dokončiť májové vydanie TOUCHIT.

 

Tento článok vyšiel aj v tlačenom májovom vydaní TOUCHIT č. 5/2017, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku, môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.