Tak, december bol teda poriadne nabitý mesiac. Kombinuje sa tu jednak príprava článkov pre magazín, on-line vydanie a aj oslavy konca roka. Obyčajne rátam v novembri a decembri počet kapustníc, ktoré zjem na takýchto oslavách a tentoraz som sa dostal k číslu 9. Bolo už síce aj viac, ale toto je také vyššie číslo. Pritom je to pre vydávanie magazínu skrátený termín, lebo sú Vianoce a cez sviatky nepracuje ani naša tlačiareň ani distribúcia.

Chcem sa s vami podeliť o zážitok, ktorý som mal pri návrate z jednej akcie. Boli sme v rázovitej obci Čičmany a keďže mi už časovo dosť tieklo do topánok, rozhodli sme sa, že pôjdeme radšej autom. Pri spoločnom odchode totiž neznášam čakanie na toho posledného novinára, ktorý sa tvári ako víťaz.

Preto takmer vždy pri takýchto akciách radšej používam svoju dopravu. Už pri ceste do Čičmian však začalo auto štrajkovať, ako keby tých 35 000 kilometrov za tento rok malo byť naň veľa. Je to výborné auto a ak by som sa mal rozhodovať ešte raz, tak si kúpim to isté. Nikdy ani nenaznačilo, že by mal byť nejaký problém a teraz zrazu začalo pokašliavať. Autá testujem roky a vybral som si to, ktoré sa mi páčilo najviac z hľadiska pomeru výkon/cena. Ale každá technická vec sa môže pokaziť, veď od toho sú tu servisy.

Ale došli sme do cieľa v Čičmanoch a ráno múdrejšie večera – veď uvidíme, čo z toho bude. Možno sme len natankovali nekvalitnú naftu. No a uvideli sme. Xénia mi ráno, keď sme sa stretli pri raňajkách len tak mimochodom povedala, že naše auto neštartuje. Ako iste tušíte, v Čičmanoch nie je žiadny značkový autoservis, konkrétne v tejto časti roka tam v podstate je menej ako 50 obyvateľov. Môžete síce ísť do múzea, ale s opravou auta tu akosi nepochodíte. Idylku v Čičmanoch je vidno na titulnej fotografii.

No, zašiel som k autu a začal štartovať. Po minúte pokusov na jeho premenu na elektromobil sa spamätalo a motor naskočil. Ani stopa po pokašliavaní, motor si plynulo priadol. Dobre, vyrážame, smer Bratislava a čo najrýchlejšie. Na D1 niekde okolo Trnavy to však začalo znova, ale len trochu.

35 kilometrov pred Bratislavou sme to mali na tanieri celé a motor už ťahal len minimálne, skôr teda vôbec. Diaľnica D1 je zaujímavá tým, že síce má tri pruhy, ale žiadny odstavný. Situácia, keď sa za vami rúti kamión a vy nemáte ťah motora, nie je z tých najpríjemnejších. V podstate dúfate, že vodič kamiónu je pozorný, všimol si vaše „blikačky“ a niečo s touto situáciu urobí. Urobil, obišiel nás a my sme sa dostali na jedno z mála skutočných odpočívadiel na tejto diaľnici. Telefóne číslo 0800 100 007 si pamätám dodnes, je to číslo na Pomoc na diaľnici, konkrétne na Diaľničnú patrolu. Bol som totiž pri spustení tejto služby na tlačovke Národnej diaľničnej spoločnosti a pamätal som si, že je to skupina ľudí a techniky, ktorá mi môže pomôcť.

Ono dosť často je medzi tým, čo počujem na tlačovke a tým, čo potom vidím v praxi veľký rozdiel. Ale iné som veľmi ani nemal čo urobiť – vytočil som číslo, dostal spojenie, oznámil som, kde som a aký mám problém. Operátor mi povedal, že Diaľničná patrola je na ceste a pomôže mi. No, to bude trvať hodiny – pomyslel som si. V skutočnosti tam boli tak za 20 minút, vystúpili dvaja veľmi príjemní páni  a zisťovali, čo teda so mnou.

Po mojich rôznych vystúpeniach v televízii som sa stal verejne známou osobou. Navyše mám jednoducho zapamätateľné meno a dvojčlenná posádka tak hneď vedela, kto som, oslovili ma teda menom. Navrhli mi, aby som auto opravil mobilným telefónom, veď som ten známy IT špecialista a hneď tu bola iná atmosféra.

Chlapi z Diaľničnej patroly zvažujú čo teda so mnou

No v skutočnosti som telefón naozaj počas čakania na ich príchod použil. Mám taký šikovný adaptér, ktorý sa vkladá do portu OBD II a správnou aplikáciou viete zistiť kód chyby, ktorú riadiaci systém v aute zaregistroval. Bola to chyba 299 a podľa internetu som zistil, že to môže byť škrtiaca klapka alebo turbo. Tak či onak, bolo jasné, že toto žiadne nekvalitné palivo nie je a iné ako servis mi nepomôže. Auto je v záruke, tak je to len otrava s tým, že sa istý čas nebude dať použiť. Viem ja vôbec žiť bez auta?

Potreboval som sa určite dostať z tej diaľnice nejako dole, aby som nezavadzal iným autám a Patrola mi v tomto naozaj pomohla. Odtiahli ma na najbližší zjazd z diaľnice smerom na Pezinok, a to so zapnutými výstražnými svetlami v absolútnom bezpečí pred rútiacimi sa kamiónmi.

Na zjazde z diaľnice ma na parkovisku už čakalo ďalšie auto, ktoré ma odtiahlo do Bratislavy až k servisu. Našťastie motor na voľnobeh bežal normálne, mal som tak plne funkčný posilňovač riadenia a hlavne bŕzd. Chlapi z Patroly za odtiahnutie nechceli žiadne peniaze, konečne som si povedal, že ten poplatok za diaľnice možno neplatíme len tak pre nič za nič.

Auto sa tak v poriadku dostalo do značkového servisu a dnes s ním znova brázdim slovenské cesty. Počas doby opravy som jazdil iným autom, využil som ale aj mestskú hromadnú dopravu aj Uber a chodil vlakom. Čiastočne som prišiel na to, že ono by sa bez auta možno aj dalo žiť, len sa treba odhodlať. Ale som rád, že ho mám späť v plnej sile. Stále ale spomínam na tých dvoch dobrých mužov z Patroly, ktorí mi nezištne pomohli, to sa len tak nevidí.

Tento článok vyšiel aj v tlačenom vydaní TOUCHIT č. 12/2017, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku, môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.

Značky: