Na základe vašej spätnej väzby vieme, že sa vám páčia šťavnaté úvodníky, hlavne z našich ciest po svete.

Robíme to radi. Ono tých ciest je v poslednej dobe nejako veľa a aj sa na nich všeličo prihodí. Keby sme sedeli stále v kancelárii a „požičiavali“ si obrázky od kolegov, bolo by to asi pohodlnejšie aj lacnejšie, ale nebolo by to ono.

V tomto úvodníku sa vrátim k mojej ceste do USA. Bol som v Las Vegas na CES-e a vracali sme sa domov cez Los Angeles. Mali sme tu po výstavnom maratóne dva dni prestávku, pričom ja som sa rozhodol, že si prenajmem auto a pôjdem do San Diega. Sídli tu americká pobočka ESET-u a tú som chcel vidieť. Reportáž sme uverejnili v minulom vydaní a som rád, že sa vám páčila. Strávil som tu asi 3 hodiny, prešli sme budovu skrz-naskrz, zoznámil som sa s asi 200 ľuďmi, ktorí tu pracujú. A aj som si trochu zacvičil v ich fitku. Poobede som už mal čas, a tak som si pozrel toto prihraničné mesto.

Na prvý pohľad sa to zdá byť ideálne miesto na život – krásne počasie, blízkosť Pacifiku, čistý vzduch, na americké pomery skôr menšie mesto a dobré mexické reštaurácie prevádzkované naozajstnými Mexičanmi. Klenotom mesta je ostrov Coronado a na ňom Hotel del Coronado. Možno to neviete, ale práve tu sa natáčal film Niekto to rád horúce s Marilyn Monroe v tej časti, ktorá sa odohrávala „akože“ na Floride. V skutočnosti sa filmári rozhodli pre juh Kalifornie preto, že to bolo blízko a keďže sa natáčalo v septembri, bolo tu menej horúco ako na Floride.

Uvodnik1_web2016_3_nowat

Zastavil som sa tu a fakt tu stále cítiť ducha tohto filmu. Nájdete tu ležadlá na tej istej pláži, kde sa kúpali hlavní predstavitelia tejto komédie a môžete si dať rovnaké raňajky ako údajne každý deň Marilyn. A hotel vie svoju legendu dobre využiť. Izba v plnej cene v januári cez pracovný týždeň tu vyšla na nie menej ako 700 dolárov. Všetko som si popozeral, zasníval sa, že aj ja raz budem bývať v tomto hoteli a dám si tie obľúbené raňajky s kakaom. Potom som otvoril oči a nasadol späť do auta, aby som sa vrátil do hotela v Los Angeles.

Bol piatok poobede, zhruba okolo 15. hodiny. Už v San Diegu som videl, že začína zápcha a nadobúda mamutie rozmery. Diaľnica US-101 mala aj osem pruhov v každom smere, ale o 16. hodine bolo všetko zapchaté. Mojím navigátorom bol Google Maps, lenže batéria v smartfóne to poobede nezvládla a po istom čase som tak nemal na ceste žiadneho sprievodcu. Mal som síce v kufri batoh, kde som mal powerbanku, lenže zastať na diaľnici nebolo možné a tých čerpacích staníc je popri americkej diaľnici ako šafranu. Tak som si povedal, že toto predsa zvládnem sám, veď bola doba, keď sme nemali nič iné ako papierovú mapu.

Popri diaľnici majú v USA ukazovatele času, koľko vám bude trvať cesta. Keď som šiel ráno do San Diega, trvalo to 2,5 hodiny, teraz mi zobrazovali 4 hodiny do LA, a to som bol už hodinu na ceste. Až zrazu bola jedna odbočka, kde stálo, že to bude trvať hodinu, stačí len odbočiť. Nápis „Toll route“, teda cesta s poplatkom, som asi prehliadol. Keď som odbočil, už nebolo cesty späť, rútil som sa v ústrety súkromnej diaľnici. Počet áut okolo mňa výrazne poklesol, šiel som tak maximálnou povolenou rýchlosťou plus údajne povolený (tak povedal internet) limit prekročenia 10 míľ/hod. Ale aj tak boli všetky pruhy plné a nikde žiadne odpočívadlo. Nuž, čo veď zaplatím, však inú možnosť ani nemám.

Bol som zvyknutý z minulosti, že na platiacich staniciach stačilo vhodiť do takého lievika drobné, ten to odvážil a pustil vás ďalej. Lenže to bolo tak pred 12 rokmi a neuvedomil som si, že medzitým je tu internetová doba. Tesne pred vstupom do platenej zóny bola svietiaca tabuľa, ktorá informovala, že žiadna platobná stanica nebude a poplatok mám zaplatiť cez internet na uvedenej adrese. Nápis sa zopakoval tri razy. Tak som zašiel ku kraju cesty, našiel powerbanku a naštartoval mobil.

Konečne som vedel, kde som a mohol som zadať aj uvedenú adresu. Samozrejme, treba sa registrovať s overením korektnej mailovej adresy, zadať číslo karty vrátane Security kódu a zaplatiť. Urobiť niečo takéto popri ceste, kde sa okolo vás mihajú autá a občas niektoré zatrúbi som vyhodnotil ako nebezpečné. Tak som si povedal, že pri prvej možnej príležitosti zaplatím. Lenže na platenej časti cesty som bol len asi 20 minút a žiadnu takúto možnosť som nenašiel. Nuž veď ono to nejako asi dopadne.

Takýto pozdrav vám príde z USA, ak nezaplatíte mýto

Takýto pozdrav vám príde z USA, ak nezaplatíte mýto

No aj aj dopadlo. Na adresu, ktorú je možné nájsť len pri hľadaní v slovenskom obchodnom registri mi prišiel asi po mesiaci list. A v ňom, že som nezaplatil poplatok za diaľnicu a teda je to pokuta 100 dolárov. Normálne to mal byť poplatok 3,30 dolára, teraz 103,30 dolára. A že keď nezaplatím, tak začnú proti mne súdne konanie. List som na chvíľu odložil a povedal som si, že ráno bude múdrejšie večera. A aj bolo. Ráno som našiel v liste maličkú poznámku, že v prípade mojej osoby majú záznam, že som nezaplatil poplatok za ich diaľnicu po prvýkrát. A keď to urobím do istého času, tak to bude tých 3,30 dolára, bez pokuty. Bol posledný deň, keď som mohol využiť túto, podľa mňa férovú možnosť na zaplatenie, a tak som aj rýchlo a rád urobil. Zaplatiť sa dalo cez internet, kartou, už som sa aj zaregistroval a som teda pripravený na moju budúcu návštevu platenej diaľnice v USA.

Značky: