Majú internetové firmy a prevádzkovatelia webov právo mazať vaše príspevky, ak sa im ich obsah nepáči? Môžu sa rozhodovať, aký obsah na svojej platforme povolia a aký nepovolia, alebo je nutné, aby ľudia bili na poplach a upozorňovali na narastajúcu cenzúru? Situácia vôbec nemusí byť taká, ako sa na prvý pohľad môže zdať.
Ako spoločnosť by sme sa mali cenzúre pokiaľ možno čo najviac vyhýbať. Dôvod je pomerne zrejmý a očividný. Netreba ho pripomínať obzvlášť v krajinách, ako je aj Slovensko, kde totalitný režim zažila ešte viac ako polovica obyvateľstva. Stále totiž máme v pamäti, čo obrovská štátna cezúra a masívne potlačovanie slobôd môže v praxi spôsobovať.
Úplné vyhnutie sa cenzúre je pravdaže nemožné, najmä ak jej definíciu budeme držať príliš širokú. Ľahko do nej totiž môžeme zahrnúť aj prípady, kedy je potlačenie alebo zamedzenie nejakého obsahu žiadané alebo všeobecne považované za prospešné.
Ako dobrá ukážka je napríklad cenzúra sexuality či nahoty vo všeobecných či bežných médiách. Ide o ozajstnú cenzúru, v zmysle definície ako takej, avšak toto cenzurovanie obvykle považujeme za vhodné a žiadané, z dôvodu fungovanie spoločnosti ako takej. Všetci sme si zároveň vedomí, že v skutočnosti nejde o „reálnu“ cenzúru, pretože nie je úplná a sexuálny obsah je voľne a plne dostupný na iných, často omnoho vhodnejších miestach a médiách.
/Ilustrácia: Rebecca Zisser/
Pri obhajovaní slobody prejavu je preto nevyhnutné na tieto prípady myslieť a rozpoznávať, že prakticky odjakživa na seba uvaľujeme rôzne úmyselné a čiastočné reštrikcie, ktoré nám pomáhajú zlepšovať prostredie, v ktorom žijeme.
Problematika cenzúry vo svete digitálneho šírenia informácie však môže nabrať aj celkom iné a v mnohých ohľadoch paradoxné podoby, ktoré v histórii nemajú paralelu. Pre mnohých je tak prekvapením, že samotná prehnaná snaha o znižovanie akejkoľvek cenzúry, alebo naivné predstavy o tom, že „nič sa cenzurovať nesmie“, vedú k stvoreniu výraznejšej a ešte strašidelnejšej formy technickej útočnej cenzúry, o ktorej väčšina ľudí nemá ani tušenia.
Tento článok vám preto umožní nazrieť na túto problematiku aj z pohľadu, ktorý možno pre vás zatiaľ zostal skrytý.
RÝCHLY NÁRAST OBJEMU ZMAZANÝCH PRÍSPEVKOV NA SOCIÁLNYCH SIEŤACH
Behom roku 2020 sa internetové firmy a tí najväčší poskytovatelia sociálnych sietí odhodlali k doposiaľ najväčšiemu a najaktívnejšiemu potlačovaniu, či rovno mazaniu konkrétnych tém a používateľských príspevkov na svojich platformách.
Aj keď objem takýchto zásahov rastie za posledné roky pravidelne, aktuálna situácia v podobe pretrvávajúcej pandémie tempo ešte vystupňovala a mnohé firmy opustili svoje váhavé postoje. Cieľom sú predovšetkým príspevky s výzvou k násiliu, nenávistné útoky na rasy, skupiny či jednotlivcov a takisto ľahkovážne a neodborné zdravotné tvrdenia.
Facebook, ktorý prevádzkuje bezkonkurenčne najväčšiu sociálnu sieť na svete, zmazal ešte v prvom štvrťroku tohto roku 14,3 milióna príspevkov súvisiacich s nenávisťou proti rasám a skupinám, pričom za rovnaké obdobie v druhom štvrťroku 2020 tieto zásahy vyrástli už na 22,5 milióna.
To je pritom dvoj, respektíve trojnásobný počet odstránených príspevkov oproti poslednému štvrťroku minulého roku a zhruba desaťnásobok stavu z rovnakého obdobia v roku 2017, kedy Facebook začal po prvý krát tieto čísla reportovať.
/Ilustrácia: Jialun Deng/
Okrem toho Facebook zároveň vyrazil aj do boja proti „senzačným zdravotným tvrdeniam“ a od minulého roku začal potlačovať aj obsah týkajúci sa propagácie rôznych zázračných tabletiek, mastičiek a nebezpečných postupov, založených na poverách, konšpiráciách a nevedeckom prístupe.
Tieto akcie sa v tomto roku začali uplatňovať aj na veci súvisiace s pandémiou a v druhom štvrťroku 2020 už Facebook zmazal 7 miliónov zdravotných dezinformácií a na ďalších 98 miliónov príspevkov umiestnil upozornenia na potenciálne nebezpečenstvo.
Vo veľkom mazal príspevky takisto aj Twitter, ktorého systémy a moderátori rázne zasahovali najmä u osobností s veľkým množstvom odberateľov/divákov. Dominantou bola pandémia. Odstraňované boli rôzne nebezpečné návody na „liečbu“ Covid-19, početné výzvy k násiliu či agresii proti dočasnému uzatváraniu barov, reštaurácií a iných podnikov a dokonca aj nemiestne položarty, čo bol prípad Johna McAfeeho, známeho kontroverzného tvorcu prvého komerčného antivírusu.
Samotný McAfee totiž dlhodobo vážnosť pandémie koronavírusu spochybňuje, čo napokon viedlo k jeho hojne zdieľanému a následne zmazanému tweetu, v ktorom tvrdil že černosi sú proti tomuto vírusu imúnni, pretože vírus je čínsky.
ČASTÉ ZVLÁŠTNE PREDSTAVY POUŽÍVATEĽOV
Problematika vymazávania príspevkov, slobody prejavu a neobmedzenej diskusie sa pravdaže netýka len sociálnych sietí, ale aj klasických webových stránok, predovšetkým tých spravodajských, ktoré stále povoľujú používateľskú diskusiu a komentáre. Prakticky odjakživa totiž majú mnohí návštevníci pocit, že v diskusii pod článkami môžu napísať prakticky čokoľvek a vlastník webu je z nejakého dôvodu povinný toto vyjadrenie na vlastné náklady držať publikované a viditeľné pre všetkých svojich čitateľov.
Tieto zvláštne postoje mnoho ľudí prenáša takisto do používania sociálnych sietí, pričom ani v tomto prípade si neuvedomujú, že nejde o verejný park, ale prakticky o komerčný priestor, ktorý niekomu patrí a vykonáva v ňom nejaký druh biznisu. To, že vo väčšine demokratických štátov má každý človek právo nebyť diskriminovaný, neznamená povolenie robiť čokoľvek.
Napríklad obchod s potravinami je priestor, kam môže vojsť každý a plne jeho služby využívať, bez ohľadu na to akú má farbu pokožky, vierovyznanie či politický názor. To ale automaticky neznamená, že tam môžete robiť čokoľvek a vlastník obchodu je nutný to tolerovať. Nemôžete si brať napríklad tovar bez zaplatenia, nadávať alebo obťažovať ostatných zákazníkov, či vojsť do týchto priestorov nahý. Tieto reštrikcie síce môžete považovať za akési obmedzenie svojich „slobôd“, ale právo na ich poskytnutie rozhodne nemáte.
Rovnako na konkrétny web či sociálnu sieť môžete kedykoľvek prísť a nikto vám v tom nebráni, pričom vám daná stránka môže poskytnúť aj priestor na sebarealizáciu, vyjadrenie či diskusiu, to ale neznamená, že všetky vaše prejavy musia byť tolerované.
/Ilustrácia: Bryce Durbin/
Ak napríklad prídete na web o záhradkárstve, kde je povolené diskutovať pod článkami iba o relevantných témach, nemôžete byť prekvapení, ak vám prevádzkovateľ zmaže príspevky, kde riešite svoje politické názory, nadávate autorom či iným návštevníkom, alebo propagujete svoje služby. Je pri tom jedno, ako veľmi budete kričať, že vás cenzurujú. Cenzúra totiž môže byť aj úplne oprávnená a užitočná, nie utlačujúca.
Mnoho ľudí si zároveň neuvedomuje, že ak by sa niektoré stránky či sociálne siete vôbec nebránili tomu, čo na nich kto zverejňuje, prakticky okamžite by sa stali nepoužiteľné alebo neprevádzkovateľné. Vonkoncom pritom nejde len o zahltenie spamom alebo používateľským obsahom porušujúcim zákony.
Napríklad Facebook zamestnáva aj obrovský zástup ľudí, ktorí filtrujú a neprestajne premazávajú používateľský obsah v súvislosti s fotografiami, textami a videami v podobe šokujúceho zobrazenia otvoreného násilia alebo smrti ľudí či zvierat.
Niektorí jedinci alebo skupiny totiž neváhajú na sociálne siete nahrávať obsah detailne ukazujúci popravy v podobe stínania hláv či iných smrtiacich či zmrzačujúcich úkonov, ktoré sú vykonávané napríklad teroristickými skupinami, ďalej rôzne smrteľné nešťastia s totálnou deštrukciou tiel, týranie ľudí či zvierat a podobne. Tomu, aký devastujúci efekt môže mať takáto práca na ľudí, ktorí ju vykonávajú, sme sa podrobnejšie venovali v článku „Keď je vaša práca vidieť tie najhoršie veci na svete“.
Cenzúra tohto materiálu je z hľadiska Facebooku absolútne esenciálna. Ak by tento typ obsahu na vás pri používaní sociálnej siete znenazdajky kedykoľvek vyskakoval, rýchlo by vás od jej používania navždy odradil. V mnohých prípadoch je teda aktívne potlačenie, teda scenzurovanie konkrétneho obsahu nutnosťou z hľadiska fungovania služby ako takej.
Je samozrejmé, že v súvislosti s nenávistným alebo nebezpečným používateľským obsahom nie je ľahké rozhodovať, čo je a čo nie je vhodné na konkrétnych miestach webu odstrániť. Ide síce len o cenzúru čiastočnú (lokálnu), avšak zásadou by malo byť vždy to, aby pozitíva tohto kroku prevyšovali negatíva a bol tak zachovaný prospech pre spoločnosť a zároveň jednotlivca.
Lokálna cenzúra nejakého materiálu v demokratických krajinách neznamená automaticky približovanie sa k totalitným režimom. Ako paralela by mohla slúžiť vaša úplná sloboda postaviť si stan a spať v ňom, ktorá je vám odopretá v prípade, ak si ho chcete rozložiť uprostred križovatky.
Ide o zdravý rozum, nie o opresiu. Rovnako ani vaša sloboda prejavu automaticky neznamená, že môžete sociálne siete alebo iné komerčné služby neobmedzene využívať na propagáciu svojej nenávisti k iným ľudom, k výzvam ohrozujúcim zdravie, plánovaniu násilia či poškodzovania majetku.
HĽADANIE VHODNÉHO BALANSU A NEVYHNUTNÉ CHODENIE PO HRANE
Sociálne siete, rovnako ako spravodajské či iné webové stránky obvykle nemajú prílišný záujem moderovať a prípadne cenzurovať používateľský obsah sami od seba, pre dobro ľudstva. Vyžaduje si to totiž technické aj finančné prostriedky, ktoré by mohli byť využité inde.
Sú však k tomu donútení jednak na základe kritiky od samotných používateľov (ktorí sa sťažujú na nepríjemné prostredie, napríklad z dôvodu osobných či rasistických útokov od iných návštevníkov), ďalej reklamných partnerov (tí nechcú byť asociovaní napríklad s násilným či diskriminačným obsahom), dozorných a trestných orgánov (nabádanie alebo vykonávanie trestnej činnosti, šírenie nelegálneho obsahu) či samotných politických inštitúcií (cielená manipulácia volieb a pod.).
Sociálne siete a weby tak vykonávajú cenzúru tohto typu čoraz častejšie a aktívnejšie. Musia ju robiť, ak chcú na trhu pokračovať. Je ekonomicky náročná ale vzhľadom na to, kto a ako ich k nej núti, ide o prospešnú službu verejnosti ako takej.
/Ilustrácia: D. Thompson/
Mazanie alebo potlačovanie obsahu pravdaže nie je bez rizika, pretože nie vždy má takýto obsah celkom jasný prejav a často balansuje na hrane. Je nepochybné, že mnohí ľudia budú mať rozdielne názory na to, čo je napríklad nenávistný a rasistický obsah a čo už nie. Rovnako nie je vždy jasná hranica medzi tým, čo je už nebezpečné šírenie škodlivej informácie (napríklad v súvislosti s „liečebnými postupmi“) a čo ešte prejav obyčajného názoru.
Prakticky v žiadnom prípade sa nestane, že by so zásahom proti šíreniu nejakého príspevku či obsahu súhlasil každý. Minimálne nebude súhlasiť ten, ktorého sa cenzúra týka. Musíme sa len snažiť o zachovanie zdravého rozumu a férovosti a zvažovať, či sú väčšie benefity viac na strane zachovania konkrétneho obsahu, alebo viac na strane jeho odstránenia.
Kým aktívne potláčanie priamej rasovej či inej nenávisti, ohrozovania zdravia či potlačovanie násilia má obvykle v rámci cenzúry najväčšiu podporu verejnosti, v prípade iných tém je podpora už menšia a mnoho ľudí zneistie, či sa nezachádza priďaleko.
Typicky ide napr. o čoraz populárnejšie potláčanie konšpiračných teórií, cielenej manipulácie a dezinformácie. Dôvodom uplatnenia tejto cenzúry na sociálnych sieťach je však najmä to, že sociálne siete umožnili obrovský nárast týchto negatívnych javov a ich efektivity, s čím sme sa doposiaľ ešte nestretli. Ich ignorovaním pritom môžeme situáciu ľahko zhoršiť. Dobrá ukážka by mohla byť tohtoročná neskorá cenzúra facebookových skupín, ktoré šírili názor, že pandémiu koronavírusu spôsobujú telekomunikačné siete 5G.
To napokon viedlo k nešťastnej situácii, pri ktorej pomätení ľudia začali behom jari a leta hromadne podpaľovať telekomunikačné veže a iné vybavenie, najmä vo Veľkej Británii a útočiť na zamestnancov, ktorí sa snažili spojenie v dobe prebiehajúcej štátnej karantény rýchlo obnoviť. Za tento neskorý zásah proti skupinám v objeme desiatok tisíc ľudí, ktorí Facebook používali na plánovanie týchto útokov, bola firma silno kritizovaná a hrozia jej postihy.
Na druhej strane, napríklad v USA bol Facebook kritizovaný za prehnané snahy a cenzúru, keď behom tohto roku hromadne zmazal príspevky používateľov, ktorí zvolávali v Kalifornii, Nebraske a New Jersey „Covid-19 protesty“.
Tie sa vyznačujú tým, že sa ich zúčastňujú ľudia, ktorí popierajú, že aktuálna pandémia vôbec existuje, alebo že je nebezpečná, pričom nedodržujú ani najzákladnejšie ochranné metódy na zabránenie šírenia infekcie (nosenie rúšok alebo dostatočné rozstupy). Facebook sa tak z obavy na účasti na zakladaní ohnísk nákazy rozhodol tento obsah na svojej sieti potlačiť. Kritiku zožal najmä za to, že tieto akcie aj napriek svojej hlúposti neboli nezákonné, pričom právo na protest patrí v demokratických krajinách k základným prejavom slobody.
Šlo o dobrú ukážku situácie, pri ktorej nie je ľahké rozhodnúť, ktorá voľba bola správnejšia. Okrem Facebooku čelí v USA zvláštnej a nevídanej situácii v súvislosti s takýmito rozhodnutiami aj Twitter, kde po štyri uplynulé roky zdieľal preukázateľne falošné alebo zmanipulované videá samotný prezident USA, pričom miliónom ľudí podsúval konšpiračné teórie, nabádal k trestnej činnosti, či prípadne hromadne odrádzal občanov od ich volebných práv.
/Ilustrácia: D. Thompson/
Nielen dnes, ale aj vždy v budúcnosti budeme potrebovať neustále diskutovať o tom, ktoré prejavy čiastočnej cenzúry sú už priveľké a ktoré naopak primalé.
Je treba si pritom uvedomiť, že cenzúra, ktorú praktikujú sociálne siete či rôzne iné komerčné weby, je len lokálna (z hľadiska danej služby). Ak sa napríklad Facebook rozhodne na svojich serveroch potlačiť propagáciu nejakej akcie či názoru, nikto dotyčným skupinám a ľudom nebráni túto informáciu publikovať inde, napríklad na vlastných webových stránkach, o ktorých prevádzku a financovanie sa starajú sami.
Takúto čiastočnú cenzúru preto nemožno porovnávať s úplnou štátnou cenzúrou, ktorá je obvykle kompletná a pod hrozbou trestu (Čína, Severná Kórea a pod.). Pri nej nejde len o zmazanie príspevku na cudzej platforme, ale skrátka o zákaz šírenia informácie ako takej, pričom v niektorých totalitných režimoch dokonca hrozia za šírenie zakázanej informácie veľké postihy nielen vinníkovi, ale aj celej jeho rodine.
Mnoho ľudí si cenzúru nesprávne spája len s touto podobou a vôbec si neuvedomuje, že čiastočná cenzúra nejakého obsahu a informácie na konkrétnych miestach môže byť pre spoločnosť aj plne prospešná a žiadaná.
Je ale treba celú situáciu kontrolovať a sledovať a mať ju príslovečne na uzde. Môže byť totiž dobrý pomocník, ale zlý pán. To čo naopak v tejto súvislosti nepotrebujeme sú naivné a na realite nezaložené postoje o tom, že by komerčné firmy nikdy na svojich serveroch nič cenzurovať nemali a používatelia by mohli tento cudzí majetok, priestor a platformy používať na to, čo ich len napadne. Nech to škodí našej spoločnosti akokoľvek.
SKRYTÝ PARADOX V SNAHÁCH NECENZUROVAŤ NIČ
Azda najzaujímavejším prvkom digitálnej cenzúry je jej nová skrytá variácia, o ktorej mnoho ľudí nemá ani tušenia. Nemalý počet ľudí zastáva názor, že cenzúra by v slobodnom svete nikdy nemala existovať, či už z hľadiska štátu alebo komerčných firiem, pretože žiadne pozitíva nemá. Niektorí ľudia naopak súhlasia, že potlačenie napr. nenávistného či zdravie ohrozujúceho obsahu môže byť síce v princípe správne, avšak nie je možné zabrániť chybám a zlým posudkom. Bezpečnejšie teda je, ak nebude vykonávaná vôbec.
Bohužiaľ, ide o vysnenú situáciu, ktorá vychádza z mylného dojmu, že ak spomínaným formám cenzúry zabránime a každý sa bude môcť vyjadrovať kdekoľvek a akokoľvek, výsledkom je svet bez cenzúry. To ale nie je pravda. Cenzúra sa naopak paradoxne zvýši a zhorší.
Ako je to možné a čo je vo veci? V základe má táto situácia značnú súvislosť s tzv. Paradoxom tolerancie. Karl Popper, jeden z najprominentnejších a najvplyvnejších filozofov 20. storočia, nás v rámci tohto princípu varoval pred pasivitou a nečinnosťou v snahe neurobiť nič zlé.
Paradox tolerancie v základe vychádza z toho, že akákoľvek spoločnosť, ktorá je tolerantná bez limitu, o svoju schopnosť tolerancie vždy príde, pretože ju nevyhnutne zničia netolerantní jedinci a skupiny, ktorých činy sú tolerované. Inak povedané, schopnosť nekonečnej tolerancie k čomukoľvek je živnou pôdou na uchopenie moci netolerantnými. Aby sa tomu zabránilo, musí dôjsť k paradoxu, pri ktorom je tolerantná spoločnosť striktne netolerantná k samotnej netolerancii.
/Ilustrácia: Techcrunch/
Relatívne podobná vec platí aj o cenzúre, pričom tento stav vychádza z technickej podoby súčasného internetu a spôsobu, akým funguje. Ak ako spoločnosť budeme raziť neústupčivý názor, že žiadny prevádzkovateľ webovej stránky, sociálnej siete, diskusného fóra či inej on-line platformy nemá právo obmedzovať to, čo môže a čo nemôže publikovať na svojich vlastných serveroch (pretože cenzúra je vždy zlá), neúmyselne tým otvárame priestor extrémne účinnej a efektívnej cenzúre z externého zdroja. A tá pritom vonkoncom nebude mať za cieľ stav našej spoločnosti zlepšiť.
Ak sa totiž určitá diskusia alebo prevládajúci názor niekomu prestane páčiť, alebo sa nebude hodiť jeho ideológii, môže začať prevádzkovať relatívne malú mašinériu diskutérov, naviazaných na stovky či tisíce poloautomatických účtov, vďaka ktorým daný priestor doslova zahltí záplavou rozvratných a deštruktívnych príspevkov. Hlasy, ktoré budú chcieť diskutovať o konkrétnych témach budú doslova utopené v záplave osobných útokov, nesúvisiacich tém a iných výkrikov.
Väčšina bežných ľudí si pritom neuvedomuje, ako ľahko a efektívne môže organizovaná skupina, zložená pokojne len z niekoľkých desiatok ľudí, vykoľajiť, zhatiť alebo celkom pretvoriť slobodnú diskusiu, v ktorej figurujú stovky či tisíce iných jednotlivcov a pasívne ju čítajú stovky tisíc či v niektorých prípadoch dokonca milióny osôb.
Toto všetko je možné vďaka tomu, že drvivá väčšina internetovej populácie je obvykle ticho (pasívne konzumuje obsah), čo popisuje známy odpozorovaný princíp 90 : 9 : 1. Vo väčšine prípadov je totiž v rámci internetovej rozpravy 90 % používateľov celkom pasívnych, 9 % mierne aktívnych a napokon 1 % veľmi aktívnych a práve to posledné 1 % tvorí drvivú väčšinu existujúceho obsahu. Tejto problematike sme sa podrobne venovali v našom článku „Drvivá väčšina toho, čo na internete čítate, je písaná nenormálnymi ľuďmi, odpadlíkmi, čudákmi a bláznami“.
Nie je pritom nutné vždy postupovať umelo a roboticky. Už dnes je mnoho komentárov a diskusných priestorov zaplavených komunikáciou veľmi nízkej kvality, či už z hľadiska osobných útokov, trollovania, chaosu a podobne, bez toho aby niekto tieto útoky cielil.
Technicky zdatní útočníci s dobrým zázemím môžu tieto existujúce skupiny ľudí využiť, zoceliť a následne ich vhodne motivovať predpripraveným obsahom, aby cielenú disrupciu šírili sami. Tieto princípy vidíme v posledných rokoch vykonávané vo veľkej miere, predovšetkým pod štátnou taktovkou Ruska, avšak vonkoncom nemusia mať len túto povahu. Z jednoduchého princípu ľudskej psychológie vyplýva, že ak nejaký priestor ponecháme bez kontroly v štýle džungle, časom v ňom začne byť dominantné správanie, aké v džungli očakávame. Nič s ním totiž nemôže v efektivite súperiť.
/Ilustrácia: Ben Jennings/
V demokratických krajinách je klasická forma cenzúry, pri ktorej sa nejaká informácia potlačí kompletne formou zákazu, dnes prakticky nemožná. Vďaka internetu je extrémne ťažké zastaviť šírenie informácie, ktorú ľudia chcú šíriť, pretože ju môžu šíriť vďaka rôznym platformám prevádzkovaným v iných štátoch, alebo na vlastnú päsť.
Na druhú stranu, druhá forma cenzúry, vykonávaná zaplavením diskusií, diskreditáciou a osobnými útokmi, nikdy nebola ľahšia a efektívnejšia, ako dnes.
Vo fyzickom svete pritom tento typ cenzúry obvykle nepoznáme. Predstavte si, že by ste sa zúčastňovali nejakej verejnej diskusie občanov o nejakej téme, kde sa môže vyjadriť každý a je zakázané niekoho cenzurovať. Chcete niečo povedať, ale okamžite k vám niekto priskočí a začne silno kričať tak, aby vás nikto nepočul. Ohovára vás, bľaboce nesúvisiace veci a skrátka vám zabráni, aby ste mohli prezentovať svoj názor.
Napokon stratíte nervy a znechutene odchádzate preč. Na vašu poznámku, že ste boli cenzurovaný, nikto nereaguje, pretože predsa ste mohli hovoriť čokoľvek. Nikto vám nezapchával ústa. To naopak vy ste ten zlý, pretože človeka, ktorý vedľa vás vždy kričal, ste chceli umlčať a teda cenzurovať.
Pokiaľ budeme raziť naivnú myšlienku o tom, že prevádzkovatelia a sociálne siete nesmú na svojich vlastných priestoroch nič cenzurovať a musia povoliť akúkoľvek diskusiu, robíme to na úkor toho, že zhoršujeme a podporujeme modernú a novú formu cenzúry, vykonávanú rôznymi nenávistnými alebo manipulačnými skupinami. To, že automaticky je v diskusii vždy najviac počuť názor väčšiny, na internete skrátka neplatí.
Skupiny a jedinci s najagresívnejším, najútočnejším a najaktívnejším jednaním ju skrátka nevyhnutne prevezmú. Prirodzene umlčané sú práve tie tolerantné a umiernené hlasy a názory, pretože jedinci, ktorí ich držia, sa skrátka v nemoderovanej džungli a toxickom prostredí nedokážu presadiť. Výsledkom tak často je, že konkrétne, často väčšinové názory sú umlčané, teda scenzurované (aj napriek tomu, že k žiadnej priamej cenzúre klasického typu nedochádza), zatiaľ čo iné sú neúmerne zosilnené, aj napriek tomu, že sú výrazne menšinové. Chrlenie nezmyslov a útočenie na najnižšie pudy je skrátka vždy mnohonásobne ľahšie a efektívnejšie, ako faktickosť a umiernenosť.
/Ilustrácia: leremy/
Dobrou ukážkou posledného menovaného princípu je napríklad situácia na YouTube, kde bol Google v posledných mesiacoch donútený výrazne zasahovať do svojich algoritmov a umelo potlačovať masívnu popularitu konšpiračných videí.
Komplikáciou v tejto súvislosti je, že aj napriek tomu, že hlúpe konšpirácie o plochej Zemi či rôznych spiknutiach podporuje alebo zastáva len miniatúrna časť populácie, títo ľudia sú natoľko aktívni a angažovaní, že vďaka systému algoritmov, ktoré používame, sa ich obsah javí ako extrémne populárny. Ako zjednodušenú ilustráciu situácie si predstavte klasický obsah, ktorý preferuje skupina 1000 ľudí, avšak na základe princípu 90 : 9 : 1 ho aktívne šíri alebo diskutuje o ňom len jedno percento z nich (10 ľudí).
Naproti tomu, nabudená skupina 50 ľudí, ktorá preferuje konšpiračný obsah, je mimoriadne angažovaná, neprestajne ho aktívne zdieľa a aktívne o ňom diskutuje. Z pohľadu algoritmov sú často takéto videá z druhej kategórie mnohonásobne populárnejšie, pretože vykazujú prakticky päťnásobnú priamu aktivitu. Algoritmy ich tak môžu tlačiť do popredia a na prvé miesta v rámci odporúčaných videí pre iných ľudí.
Konšpiračný alebo falošný obsah sa prirodzene šíri aktívnejšie a explozívnejšie, ako ten klasický. Je vhodný alebo priamo navrhnutý pre skupiny horlivých a angažovanejších ľudí, pričom v mnohých ohľadoch môže zatieniť a potlačiť klasický obsah založený na realite. To môže mať aj veľmi nepríjemné dôsledky napríklad v súvislosti s tým, čo sa v rámci vyhľadávačov dostáva do popredia v rámci problematiky zdravia (napr. popieranie efektivity či účinnosti očkovania).
Google proti tomu relatívne úspešne bojuje, avšak menšie vyhľadávače často podľahnú. Pri hľadaní informácií o postupoch napr. pri liečbe rakoviny tak môže mnoho ľudí naraziť na nebezpečné výsledky, ktoré žiaľ v nemalých prípadoch končia totálnou konšpiračnou špirálou, vyúsťujúcou do smrti. Často sa to stáva najmä u typov rakoviny, ktoré majú vysokú mieru úspešnosti liečby (50 % či dokonca viac ako 80 %) a mnoho ľudí, pod dojmom neodbornej informácie a konšpiračných webov, skúša so sebavedomím „alternatívne“ liečby, nezaložené na vede a realite. Smutným príkladom tohto typu je napríklad Steve Jobs, ktorý na to doplatil svojím životom.
Situácia s nevhodným zoradením vyhľadávacích výsledkov nemusí byť len dôsledkom neprimeranej aktivity nejakého konšpiračného obsahu, ale aj cieleného útoku. Dobrým príkladom v tejto súvislosti je napríklad minuloročný prípad Američana Adriana Rubina, ktorý bol odsúdený na tri roky väzenia a zhabanie 10 miliónov dolárov, ktoré získal podvodnými pôžičkami a ilegálnym telemarketingom. Tento prípad je zaujímavý tým, že aj napriek odsúdeniu za podvod zostalo jeho meno v rámci vyhľadávača v nasledujúcich mesiacoch nepoškvrnené.
V krátkej dobe sa začali na internete objavovať stránky a profily ľudí s rovnakým menom, pričom šlo napríklad o klimatológa (adrianrubin.org), profesionálneho fotografa (adrianrubin.com), technológa (adrianrubin.info), či riaditeľa (adrianrubin.net). Všetci boli fiktívni. Šlo o fotografie z fotobaniek, na základe ktorých stránky vytvárali dojem, že ide o významné osoby s týmto menom. Pomocou zaplatenej SEO firmy sa však tieto a ďalšie výsledky dostali do prvých výsledkov Googlu a informácie o podvodníkovi boli potlačené a z praktickej stránky cenzurované, pretože boli zakryté hromadou navozeného informačného hnoja.
/Ilustrácia: Maguma/
Takýchto príkladov je veľké množstvo, pričom nejde len o maskujúci obsah, ale aj transformujúci. Americký žurnalista Craig Silverman napríklad minulý rok poukázal na krátkodobú situáciu, pri ktorej vyhľadávanie mena Ian Leaf s doplneným slovom „podvod“ neukázalo výsledky dosvedčujúce, že tento človek je asociovaný s podvodmi (pomerne významné prípady vo Veľkej Británii), ale že je to človek, ktorý sa zaoberá prevenciou podvodov (fiktívny výsledok pretlačený vďaka SEO).
Vytvárať stránky s fiktívnym obsahom nie je nelegálne. Nelegálne nie je ani písanie konšpirácii alebo pomätených návodov na domácu liečbu smrtiacich chorôb. Nelegálne nie je ani zahlcovať týmto obsahom sociálne siete, každú diskusiu alebo v rámci SEO ich dostávať na prvé miesta vyhľadávačov.
Ak budeme zastávať názor, že firmy ako Google alebo Facebook nemajú žiadne právo obsah umelo potlačiť alebo scenzurovať, v prípade že je nevhodný, nedostávame svet bez cenzúry. Cenzúra a potlačenie informácie sa totiž vracia späť formou zahltenia a manipulácie, ktorú už ale nie je ako kontrolovať. Na faloš, agresiu či nezmysly je vhodné vždy najprv reagovať pravdou, pokojom a rozumom, avšak v určitých prípadoch a momentoch skrátka musíme mať možnosť nevhodný obsah aj umelo potlačiť, teda scenzurovať, inak utlačí on nás.
Karl Popper to dobre popisuje aj v rámci svojho Paradoxu tolerancie, pričom upozorňuje, že netolerantné a nenávistné filozofie by nemali byť umlčované okamžite. Je vhodné im vždy najprv kontrovať racionálnym argumentom, oboznamovať verejnosť s problémami ktoré spôsobujú a držať ich v povedomí. Je však zároveň nevyhnutne nutné ponechať si aj možnosť rázne ich utlačiť.
V súvislosti s cenzúrou je opäť dobrý príklad konšpirácia o tom, že za chorobu Covid-19 môžu telekomunikačné vysielače 5. generácie. Vždy je potrebné na tieto názory najprv reagovať a pokiaľ možno argumentovať tým, prečo niečo také nie je možné. Mnoho ľudí totiž nemá prílišný prehľad v relevantných oblastiach a vysvetlenie potrebuje. V okamihu ako ale prerastú tieto názory do formy, kedy vedú k násiliu, ohrozovaniu ľudí a ničeniu majetku, treba zasiahnuť a znefunkčniť aspoň najväčšie a najľahšie formy propagácie tejto falošnej informácie. To však Facebook behom tohto roku urobil bohužiaľ neskoro.
Ako spoločnosť musíme skrátka balansovať na hrane pozitívneho a negatívneho dôsledku lokálnej/čiastočnej cenzúry. Musíme okamžite upozorňovať a biť na poplach, ak sa nám zdá, že nejaká firma to s cenzúrou na svojej platforme prehnala. Musíme takisto hlasno upozorňovať, ak sa na nejakých miestach potlačenie zjavne nebezpečného alebo nenávistného obsahu zanedbáva. Máme totiž silu takúto cenzúru kontrolovať vďaka väčšinovému hlasu populácie.
Nič také ako svet bez cenzúry neexistuje. Alternatívou je len svet plný útočnej cenzúry založenej na iných základoch, ktorú kontrolujú záškodnícke živly a tá najhoršia časť našej spoločnosti. Ak by sme sa vzdali moderovania a potláčania obsahu na rozumných základoch, urobili by sme tak situáciu horšou.
Populárne platformy by boli rýchlo ovplyvnené externými útokmi, ktoré by sa efektívne postarali o to, že konkrétne typy obsahu a názorov budú zveličované a iné naopak potlačované alebo umlčané úplným zahltením. Nezáležalo by na tom, aký názor je populárny, rozumný alebo väčšinový naozaj. Záležalo by len na tom, kto na platformu útočí agresívnejšie a aké záujmy chce presadiť. A to je svet, v ktorom nemáme kontrolnú ruku. Svet, v ktorom sme umlčaní tými, ktorí našu neobmedzenú toleranciu zneužijú a smejú sa našej pasivite.
