Archeologické poklady, ktoré sú ukryté priamo na vašom počítači, priamo vo vašom Windows. Stačí len krompáčom kopať na správnych miestach a o poklady nie je núdze. Spoznajte ich so mnou, nech sa páči. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Keď začneme pod povrchom aktuálneho systému Windows 10 kopať a budeme jeho súčasti ometať štetcom od nánosu zeminy a času, ako hlboko sa môžeme takýmto spôsobom dostať?
Áno, systém Windows je neustále vyvíjaný a jeho komponenty prechádzajú mnohými zmenami, lenže jeho nové verzie sa nikdy nerodia na zelenej lúke. Vždy vychádzajú z tých predošlých, ktoré sa upravia, prerobia a vylepšia.
Koľko súborov z Windows 8, zostalo na Windows 10 v nezmenenej podobe a naďalej plnia svoj účel? Niektoré predsa nevyhnutne museli zostať na svojom mieste, pretože nemožno robiť vždy všetko na novo a inak. Ktoré to teda sú?
A ak budeme v pátraní pokračovať a našu lopatu budeme zarývať do Windows čoraz hlbšie a hlbšie, ako ďaleko sa dostaneme? Nájdeme na aktuálnom systéme aj súbory patriace Windows 7 či dokonca Windows XP?
Alebo sa nebodaj dostaneme ešte ďalej a nájdeme aj pozostatky ranných 16/32 bitových hybridov?
HĽADANIE SYSTÉMOVÝCH FOSÍLIÍ A RELIKVIÍ V PRAXI
Windows je pravdaže uzavretý komerčný produkt a len ťažko môžeme očakávať, že by Microsoft na jednotlivé „archeologicky cenné“ súbory svojvoľne upozorňoval, alebo sa nimi nebodaj ešte dokonca nejako chválil.
Jediná možnosť ich odhalenia je, že ich ako používatelia budeme hľadať svojimi vlastnými očami a rukami. Ak sa chceme do témy ponoriť trochu serióznejšie, nemožno to robiť len tak ledabolo. Chce to nejakú poriadnu snahu, ktorá by nám dala nejaké uspokojivé odpovede.
Čo mám však na mysli pod pojmami fosília a relikvia?
V našom archeologickom prieskume budem považovať za FOSÍLIU, teda „skamenelinu“ fyzický súbor alebo jeho samostatne funkčnú časť, ktorá sa naprieč rôznymi verziami systému nezmenila.
Nemyslím pri tom len z hľadiska názvu alebo funkcie. Myslím tým kompletne. Fosília je identický súbor, ktorý rôzne systémy používajú v priebehu času a skrátka si ho len postupne nové a nové verzie systému prenášajú bez zmeny.
Ako som takéto súbory našiel a identifikoval? Nuž, analýzou zhruba pol milióna súborov všetkých vydaní Windows, od Windows 1.0 z roku 1985 až po dnešné Windows 10. Bolo potrebné porovnať súbory nielen z hľadiska ich externého zjavu v podobe mena a veľkosti, ale aj z hľadiska ich obsahu, pomocou kontrolných súčtov.
Súbory ako také sú ale len jednou stranou príbehu. Druhou zaujímavou časťou skladačky sú RELIKVIE. Za relikviu v tomto článku budem považovať prvok, koncept alebo mechanizmus, ktorý je v súčasných systémoch zachovaný a pritom už prakticky nemá žiadny význam.
Význam mal iba v minulosti, v predošlých verziách systému, avšak na novších verziách zostal zachovaný z dôvodu, že jeho prerobenie alebo odstránenie si vyžaduje prácu, zatiaľ čo jeho zachovanie ničomu neškodí. Zostáva tak v systéme prítomný ako akýsi posvätný artefakt, relikvia, ktorej sa radšej nikto nechytá.
Relikvie môžeme odhaliť iba tak, že si ich sami všimneme a dokážeme si ich spojiť s históriou Windows. Pozrite sa teda na to, kde sa to mne, s pomocou iných ľudí a vývojárskych zápiskov, napokon podarilo.
Či už ide o fosílie alebo relikvie, na tomto archeologickom článku bude azda najlepšie to, že vy sami budete môcť pri jeho čítaní vziať do ruky lopatku a tie skamenené súbory a ukázané veci nájsť u seba doma, na svojom vlastnom počítači s Windows.
VYKOPÁVAME WINDOWS 8, POD NÁNOSOM WINDOWS 10
V poriadku. Sedíte pri počítači s Windows 10, v ruke držíte digitálny krompáč a začnete kopať pod vrstvou viac ako 100 000 systémových súborov. Koľko z nich by ste našli aj na Windows 8?
Odpoveď je, že 3658, respektíve „zhruba 3700“. Číslo sa bude mierne líšiť v závislosti od toho, či si vyberieme pre porovnanie Home alebo Profesionálnu edíciu, ktorú jazykovú mutáciu zvolíme a či budeme porovnávať „čerstvý stav“ systému pri vydaní, alebo stav po niekoľkých rokoch aktualizácií, ktoré systém počas svojho života dostal.
Možno vám 3700 súborov príde veľa, možno málo, každopádne ide zhruba o 250 MB, ktoré nie sú len tak „akože“ podobné. Tieto súbory sú naozaj tie, ktoré boli na Windows 8. Ide o kompletne identické súbory, nielen z hľadiska mena a veľkosti, ale aj z hľadiska totožnosti obsahu.
Inak povedané, tieto súbory boli z Windows 8 len presunuté, tak ako sú.
Na overeniu tohto faktu môže slúžiť kontrolný súčet, pričom som použil 128-bitovú hašovaciu funkciu MD5, ktorá poskytuje už pomerne slušnú istotu identickosti, pri zachovaní únosného času spracovania.
Najväčší počet týchto presunov z Windows 8 sa týka súborov MOF (viac ako 300 kúskov), čo je formát spravovaných objektov, používajúci popisný jazyk tried štandardných informačných modelov. Jednoduchšie povedané, v základe ide o súbory obsahujúce kód, ktorý popisuje a definuje aplikačné narábanie s knižnicami v podobe konkrétnych DLL súborov, čo je azda najznámejší a najčastejší typ systémových súborov v rámci Windows.
V tesnom závese za MOF súbormi sa do Windows 10 prihrnulo z Windows 8 celkom 260 kusov CDXML súborov, čo sú definície CMdletov v rámci PowerShell, a ďalej 227 súborov s príponou MAN, čo sú konfiguračné súbory používateľských účtov a iných základných prvkov systému.
OK, zatiaľ nič prehnane zaujímavé. Spoznávame len základný fakt, že zo staršieho systému sa presúva obrovské množstvo (tisícky) rozličných konfiguračných súborov v XML jazyku, ktoré systém a aplikácie používajú na prácu so systémovými funkciami. Okrem už spomenutých kúskov ide aj o 199 súborov priamo s príponou XML a takisto z hľadiska obsahu veľmi príbuzné prípony XSD (188 kúskov) a takisto RESX, INF_LOC, NLS, ADMX, ADML, ktoré takisto prekračujú stovku.
V priečinkovej štruktúre systému sa dané súbory môžu vyskytovať aj vo viacerých kópiách, avšak do výsledku ako takého zarátavam vždy len jednu unikátnu kópiu na systém.
Dobre. Nájdenie tisícok identických konfiguračných súborov z Windows 8, na dnešnom plne aktualizovanom systéme Windows 10, nie je zas až také prekvapivé. Koniec koncov, ide o priameho predchodcu.
Archeológia sa stane zaujímavou až v momente, ako začneme zachádzať hlbšie a hlbšie do minulosti.
AKO VYKOPAŤ KOSTI WINDOWS 7 A WINDOWS XP
Predošlá kapitola bola len na zahriatie. Kopme hlbšie a pokúsme sa odhaľovať aj pozostatky starších systémov.
Na Windows 10 vykopeme celkom 1944 súborov, z obdobia Windows 7. Opäť dominujú MOF prípony (246 kúskov), avšak do popredia sa už na druhé miesto vyšvihnú súbory písmen, respektíve fontov (192 kusov, pretože mnohé fonty majú viacero súborov). Toto je azda najmenej prekvapivý fakt.
Mnohé typy písma, ako napr. Sans Serif, konkrétnejšie MS Serif font, z dielne Microsoftu, sa medzi systémami skrátka len presúvajú. Font je hotový a upgrade obvykle nepotrebuje. Jeho súbory, v tomto prípade seriff.fon, serifft.fon či seriffe.fon tak presunom putujú aj do nasledujúcich systémov, ktoré toto písmo tiež používajú v dialógových oknách a prvkoch.
Ak budeme kopať po súboroch ešte staršieho systému Windows Vista, uvidíme, že súbory písma, ktoré Microsoft z tohto systému presúval, už budú tvoriť nemalú časť nájdených fosílií. Z celkom 883 identických kúskov, ktoré nájdeme aj na Windows 10, tvoria fonty 20 %.
Hneď po nich nasledujú NLS súbory (112 kusov), ktoré s písmom takisto súvisia, pričom obsahujú informácie v súvislosti s jazykovými mutáciami systému, teda napr. slovenčinou, nemčinou, francúzštinou či inými jazykmi, v ktorých Windows existuje. Tieto súbory sa nachádzajú v priečinku Windows\system32 a umožňujú bezproblémovú transformáciu medzi jednotlivými znakovými súpravami, vrátane výrazne odlišnými, ako je napríklad ruská azbuka, japonské kandži a podobne.
Na treťom mieste sú už známe konfiguračné MOF súbory, konkrétne na Windows 10 nájdeme celkom 81 kusov MOF súborov, ktoré vznikli na Windows Vista.
Ako sa však počty súborov zmenšujú a s pribúdajúcim kopaním do väčšej hĺbky ubúdajú, začína to byť zaujímavejšie. Z pôvodne dominantných „konfigurákov“ sa totiž môžeme zamerať už aj na tie, na ktoré sa dá laicky pozerať, pričom obzvlášť zaujímavé sa stanú kostry deduška v podobe Windows XP.
Na súčasnom Windows 10 vykopeme celkom 342 súborov z Windows XP. Aj keď fonty zjedia takmer tretinu tohto počtu (130 kusov) a XML konfiguráky takmer celý zvyšok, zostávajúcich pár kúskov je veľmi zaujímavých, pretože pošteklia vaše sluchové ústrojenstvo.
Z hľadiska tých obyčajných zvukových signálov ide o 4 súbory s príponou WAV. Pamätáte sa ako na starších systémoch Windows vydalo každé otvorenie priečinka malé lupnutie? Šlo o tzv. „začatie navigácie“, ktoré sa prenieslo aj do Windows Vista a Windows 7.
Tento otravný zvukový sprievod bolo možné pravdaže vypnúť ručne (v Ovládacom panely v sekcii systémových zvukov), než to s nástupom Windows 8 napokon Microsoft urobil sám.
Samotný fyzický súbor tohto zvuku, aj keď sa dnes už predvolene nepoužíva, však zostal v systéme stále a bol prenesený aj do Windows 10. Takže ak ste masochisti, máte možnosť si ho ešte v nastavení aktivovať.
Súbor sa nazýva Windows Navigation Start.wav, pričom ho nájdete v priečinku C:\Windows\Media. Okrem „Navigation Start“ pochádza z Windows XP aj trojica ďalších WAW súborov, v podobe „Windows Feed Discovered.wav“, „Windows Information Bar.wav“ a „Windows Pop-up Blocked.wav“, ktoré boli prenesené takisto.
Omnoho zaujímavejšia je však muzika v podobe troch MIDI súborov. Town.mid, Flourish.mid a Onestop.mid. Nájdete ich v priečinku C:\Windows\Media, pričom ak sa vám ich nechce hľadať môžete si ich prehrať na tlačidlách nižšie.
Na nich už si chuť prelomu storočia užijete plnými dúškami. Pokiaľ neviete čo to MIDI súbor je, ide o špecifický audio súbor hudby, ktorý neobsahuje žiadny digitálny zvuk ako taký, ale skôr niečo ako noty.
Konkrétne ide o informácie, zadané MIDI zariadením, ako sú napríklad klávesy, pričom sa zaznamenáva to, aký kláves bol stlačený, ako rýchlo a ako dlho. Okrem toho sa zaznamenáva napr. modulácia a druh nástroja (noty zaznamenané na syntetickom klavíry je ale možné prehrať aj na syntetickej gitare a naopak).
Každopádne výsledkom je, že tieto súbory majú len pár kilobajtov a pritom môžu obsahovať hoc aj niekoľkominútový záznam veľmi komplexnej hudby. Ide totiž len o „text“, ktorý danú hudbu popisuje a MIDI pesnička tak môže znieť mierne odlišne a precítene, podľa toho akým konkrétnym MIDI syntetizátorom (a jeho zvukovými samplami) ju prehrávate. V rámci Windows a produktov Microsoftu sa o to stará licenčne zakúpený syntetizátor od firmy Roland.
Špecifický MIDI zvuk hudby mnoho ľudí miluje, pretože ju má nostalgicky spojenú s dobou prvých osobných počítačov (a často so svojou mladosťou), pred érou MP3 a iných plnohodnotných audio formátov, ktoré v tej dobe ešte nebolo možné z hľadiska výkonu a dátovej kapacity prehrať.
Zrejme sa pýtate, prečo tieto tri MIDI súbory existujú v útrobách Windows už 20 rokov a k čomu vlastne slúžia. Odpoveďou je, že pôvodne sa do systému vložili pre testovacie a diagnostické účely. Mohli ich používať na testovanie zvukového hardvéru nielen niektoré softvérové nástroje, ale aj technická podpora, bez toho aby zákazníka v tejto ranej dobe nútila ísť na „ten internet“ a sťahovať nejaké súbory dodatočne.
Dnes už sa tieto súbory dajú považovať nielen za fosíliu, ale aj relikviu, pretože nemajú žiadny účel a skrátka sa len ešte posvätne neodstránili.
Súbor Flourish.mid (ten prvý v poradí) bol používaný aj softvérovo, konkrétne v rámci diagnostického nástroja DXdiag, patriaceho knižniciam a aplikačným rozhraniam DirectX. Na záložke Music bolo na Windows XP možné stlačiť tlačidlo „Test DirectMusic“, čo súbor Flourish.mid na pozadí spustilo. Ak hudbu používateľ počul, klikol na OK a test hudobného rozhrania bol úspešný. Na novších operačných systémoch už záložka na testovanie muziky z diagnostiky DirectX zmizla.
Táto fosílna trojica MIDI súborov môže existovať aj na diskoch starších systémov (NT, 98, ME, 2000), kde boli umiestené dodatočne po tom, ako bol na ne nainštalovaný DirectX 9c, z éry Windows XP. Od výroby sú ale tieto súbory priamo v základe len vo Windows XP, odkiaľ sa ďalej preniesli na každý ďalší nasledujúci (novší) Windows, až po dnes.
Hudbu v súboroch Flourish.mid a Town.mid vytvoril Nathan Grigg. Tú tretiu dlhšiu štvorminútovú muziku v súbore Onestop.mid zložil David Yackley.
VYKOPÁVAME POZOSTATKY 16/32-BITOVÝCH HYBRIDOV WINDOWS 98 A 95
Pri snahe vykopať na súčasnom Windows 10 veci z 90. rokov minulého storočia sa je vhodné pozastaviť nad tým, o aký zlom v architektúre vlastne ide.
V rámci Windows môžeme rozpoznávať niekoľko výrazných vývojových vetiev, pri ktorých sa systém výraznejšie architektonicky zmenil.
- Windows 1.0 až 3.1 je prvá vetva (1985 – 1994)
- Windows 95, 98, ME je druhá vetva (1995-2001)
- Windows NT, 2000, XP je tretia vetva (1993-2008)
- Windows Vista, 7, 8, 8.1, 10 je štvrtá vetva (2006-2021)
Všimnite si hlavne to, že vetva „NT“, začala takisto v polovici 90. rokov, teda podobne ako slávne systémy Windows 95 a neskôr Windows 98, ktoré si zrejme dobre pamätáte, ak ste túto éru počítačov zažili.
Obe vetvy prišli ako náhrada 16-bitovej éry Windows 1.0 až 3.1. Vetva NT pôvodne znamenala „New Technology“, teda nová technológia, pričom prešla rovno na 32-bitovú architektúru. Bola určená do serverového prostredia a profesionálom, ktorí si s takouto obrovskou zmenou dokázali poradiť.
Pre bežnú verejnosť a bežné osobné počítače Microsoft zvolil konzervatívnejší prístup v podobe 16/32-bitových hybridných systémov. Tie boli mimoriadne populárne, pričom po veleúspešnom Windows 95 nasledoval takisto dominantný Windows 98 a napokon neúspešný Windows ME (Millennium Edition).
Ten v porovnaní s profesionálnou verziou Windows 2000, založenej na vetve NT jasne prehral, pričom Microsoft na prelome storočí 16/32-bitové hybridy celkom zahubil a nový Windows XP z roku 2001, určený súčasne pre domácich aj profesionálnych používateľov (Home a Pro edícia), postavil na NT vetve. Šlo teda o nasledovníka Windows 2000. Mimochodom, na dnešnom Windows 10 nájdeme 105 súborov z Windows 2000, avšak 50 z nich sú fonty.
Predstavovať si, že by sme v súčasnom 64-bitovom Windows 10 našli nejaké systémové konfiguráky z hybridnej 16/32-bitovej éry je pravdaže nezmysel. Z tejto doby sa dokonca nepreniesli ani súbory písmen.
Niečo ale predsa len archeologicky vykopeme. Ak kopneme krompáčom poriadne hlboko, nájdeme celkom 6 súborov, prenesených na súčasný systém v nezmernej podobe až z Windows ME. A ak budeme kopať ešte o niečo hlbšie, dokonca aj dva súbory, ktoré boli nezmenené a prenesené priamo z Windows 98.
V prípade Windows ME ide o „čudesné“ súbory 12520437.CPX, 12520850.CPX. Oba majú len zhruba 2 kilobajty, pričom v rámci Windows 10 ich vykopete v priečinku C:\Windows\SysWOW64.
Historicky bývali umiestňované v priečinku C:\Windows\System32, pričom v ére Windows ME, kde sa po prvý krát objavili, ešte v priečinku C:\Windows\System, teda ekvivalente určeným pre hybridné 16-bitové prostredie.
Aj keď názov týchto súborov vyzerá ako náhodne generované číslo, v skutočnosti ním nie je. Jeho začiatok, v podobe čísla 1250, ktorý je u oboch súborov totožný, je číslom štandardnej znakovej súpravy Windows-1252, používanej pre angličtinu a niektoré ďalšie západoeurópske jazyky. Historicky šlo vďaka Windows o najpoužívanejšie jedno bajtové kódovanie znakov, ktoré dnes už pravdaže v mnohých ohľadoch nestačí a bolo nahradené predovšetkým Univerzálnou transformačnou 8-bitovou znakovou súpravou (UTF-8).
Číslo následne v prípade prvého súboru pokračuje ako 437, čo vyjadruje kódovú stránku abecedy, používanej na pôvodných IBM PC. V základe ide o americkú tabuľku znakov, rozšírenú o niektoré grécke symboly (napr. α, ß, π, Σ), matematické znaky ako +, =, a niekoľko ikoniek. Niekedy sa toto rozšírenie označuje aj ako zväčšené ASCII, PC-8, alebo DOS Latin US.
Názov druhého súboru končí číslom 850, čo vyjadruje kódovú stránku západoeurópskych jazykov, tiež označovanú aj ako IBM 00850, alebo DOS Latin 1. Obsahuje špecifické znaky, vyskytujúce sa v nemčine a iných západoeurópskych jazykoch, ako napríklad ë, å, ä.
Ak si tieto dva súbory otvoríme, uvidíme že obsahujú text začínajúci riadkami [Windows Latin 1/437 (English)] a v tom druhom prípade [Windows Latin 1(1252)/850 (Multilingual-Latin 1)]. Následne za tým pokračuje poriadny zástup dvoj až trojciferných čísiel, oddelených dvojbodkou.
Ťažko sa odhaduje, či dnes ešte tieto dva historické súbory nejaký program alebo funkcia používa. Každopádne dané páry čísiel vyjadrujú vzťahy medzi znakovou tabuľkou Windows-1252 a kódovými stránkami 437 a 850, ktorých znaky sú jednobitovo očíslované mierne inak. Inak povedané, ide o akúsi mapu či fyzický programový návod, ako znaky medzi týmito súpravami správne vymieňať.
Je vskutku fascinujúce, že tieto pomocné konverzné súbory z éry Windows ME môžeme vidieť aj v súčasnom Windows 10. Možno pôvodne slúžili na pomoc archaickým DOS aplikáciám.
Ďalšou zaujímavosťou je súbor cim20.DTD, ktorý dnes nájdeme umiestnený v priečinku C:\Windows\System32\wbem\xml. Ide o maličký 8 kB súbor, ktorý sa v minulom storočí pôvodne objavil v priečinku C:\Windows\System\wbem\dtd v rámci operačného systému Windows ME.
Obsahuje definície XML 1.0 dokumentov, pričom hneď na jeho začiatku vidíme hrdú správu, že ide o druhú verziu, pochádzajúcu z 20. júla 1999. Nasleduje v ňom deklarácia jednotlivých entít, ako napríklad:
<!ENTITY % ClassOrigin "CLASSORIGIN CDATA #IMPLIED"><!ENTITY % Propagated "PROPAGATED (true|false) 'false'"><!ENTITY % ArraySize "ARRAYSIZE CDATA #IMPLIED"><!ENTITY % SuperClass "SUPERCLASS CDATA #IMPLIED"><!-- CIMVERSION must be "2.0" -->
Celú dokument si môžete pozrieť TU.
Tieto definície v systéme prežili dodnes, v podobe 22 rokov celkom nezmeneného súboru.
Posledným súborom z tohto súdku je GM.DLS, ktorý má 3,28 MB, takže oproti už spomenutej trojici súborov ide doslova o obra. Nájdete ho v priečinku C:\Windows\System32\drivers.
Tento súbor pochádza z roku 1996, pričom je vytvorený japonskou firmou Roland, historicky veľmi významným tvorcom elektronických hudobných nástrojov. V základe je tento súbor zdrojovou súpravou samostatných zvukov, samplov, ktoré môže použiť hudobný syntetizátor. O to ide práve pri prehrávaní „notového záznamu“ MIDI súborov, čo som popisoval v texte vyššie.
Roland túto súpravu nazýval „GS Wavetable Synth“, pričom Microsoft ju na základe licencie začal na konci 90. rokov integrovať do Windows pod menom GM.DLS. Obsahuje celkom 128 základných MIDI nástrojov a veľké množstvo rozšírení, vytvorených firmou Roland. Dnes už sú pravdaže veľmi zastarané, avšak v systéme zostávajú a umožňujú prehrávanie MIDI súborov v takej zvukovej podobe, ako si vždy zo systému pamätáte.
Ako náhle sa z nánosu súborovej zeminy Windows ME dokopeme až do hĺbky Windows 98, tieto súbory zmiznú. Nájdeme tu však ešte posledné dve kosti, práve z tejto éry, ktoré prežili dodnes.
Tým prvým je súbor „sRGB Color Space Profile.icm“, ktorý vo Windows 10 nájdeme v priečinku C:\Windows\System32\spool\drivers\color.
Po prvý raz sa tento súbor objavil vo Windows 98 v priečinku C:\Windows\System\color, pričom ako už jeho názov napovedá, ide o základnú definíciu farebného priestoru sRGB. Tento štandard vytvoril v roku 1996 Microsoft spoločne s firmou Hewlett-Packard, pre použitie na monitoroch, tlačiarňach a webe. Následne bol tento farebný profil aj svetovo štandardizovaný ako IEC 61966-2-1:1999.
Identický súbor s touto definíciou, je teda vo Windows už takmer štvrť storočia. Na snímke obrazovky môžete vidieť, ako vyzeral v priečinku Windows 98, kde sa po prvý krát objavil.
Tou druhou súborovou fosíliou zo systému Windows 98 je čuduj sa svete obrázok. Je vo formáte BMP, pričom má rozlíšenie 134 × 38 pixelov. Na Windows 98 sa povodne nachádzal v priečinku Program Files\Common Files\SERVICES, spoločne so šesticou ďalších.
Technicky na rovnakom mieste, v rovnakom priečinku (C:\Program Files (x86)\Common Files\Services) sa nachádza aj dnes na Windows 10. Za celú tú dobu zostal celkom identický a nikto sa ho nechytal. Dnes už je však v tomto priečinku celkom sám, ako sirota.
Ide o súbor VERISIGN.bmp, pričom ide o logo rovnomennej americkej telekomunikačnej spoločnosti. VeriSign, poskytuje plejádu sieťových služieb, vrátane dvoch koreňových serverov DNS celého internetu (z celkových trinástich). Ide aj o jednu z najznámejších certifikačných autorít a takisto správcu top-level domén com a net.
Fosília v podobe BMP obrázku je jej logo, ktoré sa nachádzalo v niekoľkých popisných súboroch a dokumentoch systému. Dnes už je mimochodom zastarané a firma používa iné. V rámci Windows a starých relikvických artefaktov však táto súborová fosília stále žije.
TO JE KONIEC! ALEBO ŽE BY NIE?
Na oko sa zdá, že týmto sme s našou archeológiou skončili. Na Windows 10 totiž už žiadny súbor z ešte staršieho Windows 95 nenájdeme. Posledný operačný systém, ktorý s Windows 95 zdielaľ nejaké identické súbory, bol Windows Vista. Konkrétne šlo o súbory EDIT.HLP, EDIT.COM a OLECLI.DLL
V základe to nie je vôbec prekvapivé a je vlastne zázrak, že na dnešnom systéme sme vykopali nejaké súbory z Windows ME a Windows 98. Tu nejde len o to, že sa postupne zmenila architektúra Windows z 16 bitov na 16/32-bitové hybridy, potom na 32-bitové a napokon 64-bitové architektúry.
Je treba si uvedomiť, že operačné systémy sa objemovo obrovsky menia. Počet používaných súborov, rovnako ako ich veľkosť, neustále rastie veľkým tempom, tak ako stúpa komplexnosť celého systému.
Pozrite sa len na rozdiel medzi Windows 95 a 98. Možno sa vám zdá, že po súborovej stránke mohli byť systémy veľmi podobné, ale opak je pravdou. Súbory Windows 95, ktoré sa pri inštalácii usadia na disku C, majú dohromady 87 MB. Tým myslím úplne všetky. Ide o celý systémový priečinok Windows (64 MB) a takisto nadväzné priečinky programov a iných prvkov, ktoré sú prítomné hneď po inštalácii.
Nasledujúci Windows 98 ich už obsahuje takmer dvojnásobok, pričom zaberajú 145 MB. Takže polovica súborového objemu pribudla nanovo a keďže druhá polovica takmer určite nebude kompletne totožná, už pri tomto jednom skoku nemôžeme realisticky očakávať nejakú svetobornú identickosť nad 20 % (realita je mimochodom 4 %).
Ako náhle začnú roky pribúdať, je to ešte horšie. Vezmite si, že len prastaré Windows XP obsahuje 3 GB súborových dát. Ak by sme do neho vložili všetky súbory starších systémov kompletne nezmenené, čo je pravdaže nezmysel, celý Windows 98 by tvoril len cca 5 % a Windows 95 len cca 2 % tohto objemu.
No a teraz si predstavte tú ideu, že chceme v dnešnom Windows 10, so 100 000 súbormi nájsť nejaký identický súbor z Windows 95, ktorý ich mal dohromady 1354, alebo že chceme dokonca nájsť niečo zo 16-bitového Windows 3.1, ktorý bol zložený z 212 súborov a dohromady zaberal na disku 8 MB.
Veď nájsť nejakú súborovú fosíliu je fantázia, nie? Nuž, nie celkom. Ak začneme nazerať pod pokrievku niektorých knižníc, je možné v nich nájsť aj celkom iné a pritom úplne celistvé a reálne kosti archaických dinosaurov…
KOPEME HLBŠIE, DO VNÚTRA SÚBOROV A NACHÁDZAME KOSTRY WINDOWS 3.1
Windows 95 bol prvý veľký a skutočný operačný systém Windows. Ide o základný vzorový model, z ktorého všetko neskoršie vzišlo. Je to zároveň najstarší systém, v ktorom máte pri používaní ten „Windows pocit“, takže ak zvládnete pracovať s dnešným Windows 10, automaticky by ste bez problémov ihneď pracovali aj s Windows 95. Pôsobil by totiž na vás veľmi familiárne a všetko známe a potrebné by ste v ňom našli v rudimentárnej podobe.
V systéme nájdeme pravdaže mnoho prvkov a systémových aplikácii, ktorých mená a účel poznáme. Ide napríklad o Poznámkový blok (Notepad.exe), Maľovanie (Paint.exe), WordPad či Kalkulačku (Calc.exe). To ale neznamená, že ide o fosílie. Napríklad Prieskumník, ktorý reprezentuje predovšetkým súbor Explorer.exe, nájdeme v systéme práve od doby Windows 95. Okno, ktoré vidíte keď otvárate priečinky a ktoré generuje Pracovnú plochu, spodný panel a menu Štart, plní v základe stále ten istý účel.
Za fosíliu sa ale považovať nedá. Aj keď daný súbor a systémový mechanizmus má stále rovnaké meno a v rámci systému robí to isté, v každej verzii systému ide o celkom iný a novo prepracovaný mechanizmus. Ide o jeho novú verziu, ktorá vyzerá celkom inak.
Podobne ako dnešné autá sú modernou verziou prvých áut, pričom môžeme medzi nimi natiahnuť nepretrhnutú niť vývoja, nemôžeme tvrdiť, že dnešné autá sú prvými aj dnešnými autami zároveň. Rozdiel medzi podobou a takisto schopnosťami a vlastnosťami Prieskumníka vo Windows 10 a vo Windows 95 sú viditeľné na prvý pohľad. Koncept zostal, ale samotný kód a súbor, ktorý túto funkciu poskytuje bol viditeľne výrazne prepracovaný a upravený.
V našom archeologickom dobrodružstve nás zaujíma samostatný prvok alebo čriepok dát, ktorý sa naozaj nezmenil a zostal totožný. Tak že by sme ho mohli medzi systémami vymeniť a operačný systém by si nevšimol žiadneho rozdielu (pretože neexistuje).
Pozrite sa napríklad na Poznámkový blok (Notepad.exe). Vľavo je ten, čo je v systéme Windows 10 teraz, vpravo je deduško z Windows 95.
Mimochodom, program vpravo nie je ukážka ako Poznámkový blok kedysi vyzeral. Nie je to ani virtualizovaná aplikácia, kde na pozadí VMware či VirtualBox pokročilo simuluje iný OS a hardvér.
To čo vidíte je on. To je doslova a do písmena on. Je to súbor Notepad.exe z roku 1995, ktorý som z tohto prastarého systému skrátka vzal a dvojklikom myši spustil na Windows 10 tak, ako akýkoľvek iný dnešný EXE súbor.
To isté môžete vidieť vedľa s kalkulačkou, ktorú som takisto umelo presunul priamo z Windows 95 a skrátka spustil, čo je úžasná demonštrácia spätnej kompatibility. Ako vidíte, oproti súčasným verziám sa tieto systémové programy líšia. Nie sú teda fosíliou, rovnako ako dnes vyrábané autá nie sú historickými vozidlami.
Lenže nájdeme tu jednu archeologickú zaujímavosť…
Medzi aplikáciami, ktoré sa prvý krát objavili integrované vo Windows 95, je aj Dialer. Na dnešnú dobu ide už o absurdnú aplikáciu, ktorej účel je vytočiť telefónne číslo. V minulosti, v ére domácich pevných liniek, sa internet delil o kábel s telefónnou linkou.
Používateľ tak mohol pomocou modemu cez Windows „napípať“ telefónne číslo a následne naň volať. Dialer (v preklade doslova vytáčač čísla) nedokáže nadviazať či uskutočniť telefónny hovor. Skrátka vie len vytočiť číslo. O zvyšok sa musí starať iný softvér (program) alebo hardvér (fyzický telefón pevnej linky).
Microsoft túto aplikáciu v systéme čuduj sa svete stále ponecháva, pričom ju v priebehu času mierne upravuje, aby vôbec mohla k svojmu účelu ešte fungovať, napríklad v starom podnikovom prostredí. Windows 95 až ME používali 16-bitovú verziu, s Windows NT/2000 prišla 32-bitová. Prakticky v každej novej verzii Windows bol Dialer mierne upravený, takže jeho číslo verzie a aj podoba sa mení.
Všimnite si však jeho ľavý horný roh. Súčasný program má vo svojich útrobách uloženú žltú ikonu telefónu pevnej linky, s načiahnutou rukou s červeným rukávom. Používa 16 farebný priestor a existuje v rozmere 16 × 16 pixelov a 32 × 32 pixelov. Tak ako v programe z Windows 95.
Tá ikona nie je len tak „podobná“. To nie je rešpekt vývojárov, zachovať rovnakú ikonu programu pre lepší prehľad. TO JE FYZICKY ONA. To je ikona zo systému Windows 95, ktorá v tomto pôvodne 16-bitovom programe vždy bola a prežila v ňom dodnes.
Ak na Windows 10 otvoríte menu Štart, napíšete do integrovaného vyhľadávania „dialer“ a daný program spustíte, táto ikona, živý a nefalšovaný dátový čriepok Windows 95, sa vám priamo pozrie do očí (mimochodom, to isté platí aj pre susediaci súbor grpconv.exe, čo je prastarý systémový konvertor skupín, ktorý si svoju ikonu nesie z Windows 95 takisto).
Pred Windows 95 pravdaže ešte existovala éra Windows 1.0 až 3.1 (obdobie rokov 1985 až 1994), v rámci ktorej Windows ešte nebol operačný systém. Bol len grafickou (okennou) nadstavbou iného operačného systému Microsoftu, konkrétne systému MS-DOS. Ak na tieto ranné systémy nazriete a začnete ich používať, uvidíte, že sú neuveriteľne primitívne (z dnešného podhľadu) a navyše princíp ich práce je oproti neskorším systémom značne odlišný.
Je vôbec možné nájsť nejaký čriepok fyzických dát z týchto 16-bitových grafických nadstavieb v dnešnom Windows 10? Čuduj sa svete, áno.
Windows 3.0, ktorý sa objavil v roku 1990 a ako prvý Windows zožal v rámci IT sféry zaslúžené pochvaly a uznanie, začal používať ikony. Tie dali systému celkom iný nádych a Windows tak z textovo-okennej éry prešiel k tej ikonografickej.
V celkom 8 MB veľkom systéme Windows 3.1, ktorý bol zložený z 212 súborov, pritom pribudol súbor moricons.dll. Táto knižnica, ktorej meno je zrejme skrátením slov „more icons“, teda „ďalšie ikony na použitie“, bola v rámci systému dostupná, pričom obsahovala doplnkové ikony pre systém a takisto prípadne pre programy tretích strán.
Tieto grafické dáta z prelomu 80. a 90. rokov má stále v sebe aj dnešný Windows 10, pričom ich v rámci tohto súboru poskytuje ako zdroj.
Keby ich náhodou ešte nejaký program potreboval…
Kompletný DLL súbor nezostal identický, pretože niektoré nasledujúce verzie operačného systému ho doplnili o ďalšie svoje ikony. V rámci Windows 3.1 ich bolo v knižnici celkom 105, pričom celá súprava bola prenesená aj do 16/32-bitových hybridov Windows 95, 98 a ME. Vtedy šlo stále o pôvodný 16-bitový DLL súbor, z Windows 3.1.
S príchodom Windows 2000 sa daný DLL súbor prekonvertoval na 32-bitovú knižnicu. Originálnych 105 ikon v ňom však zostalo a pribudli dve ďalšie nové. Nasledujúci Windows XP pridal do súboru ešte jednu svoju ikonu a šesť ďalších, ktoré súviseli s balíkom Office XP. Windows Vista tú jednu ikonu z Windows XP odobral a nič vlastné nepridal. Od tej doby zostal počet ikon zachovaný na čísle 113.
Windows 10 knižnicu preniesol do 64-bitovej podoby, pričom všetok jej pôvodný grafický obsah, v podobe 113 pôvodných ikon, v nej zostal zachovaný.
Ak súbor moricons.dll dnes v priečinku C:\Windows\SysWOW64 nájdete a otvoríte ho v nejakom prehliadači grafických zdrojov, ako napríklad IconExtract, jednotlivé ikonky na vás vykuknú.
Prvých 105 kúskov je prenesených priamo z Windows 3.1. Doputovali až do vášho súčasného systému, nezmenené a v celej svojej kráse. Stoja tu pripravené celých 30 rokov.
Musíte uznať, že svojim spôsobom je to krásne. Také to tridsaťročné: „hej, keby to bolo treba, tak tu to je“.
POSVÄTNÉ, ŠTYRI DEKÁDY STARÉ RELIKVIE PRVÝCH WINDOWS, KTORÝCH SA NIKTO NECHYTÁ
A na záver sa od fosílii posuňme k relikviám. Teda k funkčným prvkom, ktoré existujú na dnešnom systéme, aj keď už nemajú žiadny význam a dávno boli nahradené niečím iným. Zostali v ňom prítomné a aktívne ako akési posvätné objekty, ktorých sa už desiatky rokov nikto nechytá.
Jednou z dobre známych čiastočných relikvií je rezervácia jednotiek A a B, ktoré sa pôvodne viazali k disketovým mechanikám. To je mimochodom aj dôvod, prečo je hlavná jednotka Windows vždy predvolene na písmene C. Tomu som sa kedysi venoval v samostatnom článku a ak chcete o histórii tohto princípu vedieť viac, nazrite naň.
Toto je však relatívne dobre známy prvok a existencia tejto čiastočnej relikvie je skôr daná zotrvačnosťou, nie akousi posvätnosťou. Je to taký „Karlov most v Prahe“. Áno, je to pamiatka plná turistov, s historickým významom, ale pre mnohých Pražanov je to skrátka len most, ktorý je tam odjakživa a chodia cezeň každý deň do práce.
Nie je to teda to, čo hľadáme.
Omnoho fascinujúcejšie sú ozajstné prastaré relikvie, na ktoré nesvieti žiadne svetlo pozornosti. Sú prikryté nánosom prachu a zeminy, pričom drvivá väčšina ľudí na ne nikdy ani nepomyslela a možno o ich prítomnosti ani nevie. Sú však stále tam, od minulého storočia, plne funkčné a pripravené na povel, ktorý takmer od nikoho neprichádza.
Pekná relikvia z obdobia Windows 98 je priečinok nazvaný „Offline Web Pages“, ktorý bol naviazaný na prehliadač Internet Explorer 5. Keď ste si nejakú stránku uložili medzi obľúbené, mohli ste na jej záložku kliknúť pravým tlačidlom myši a vybrať možnosť „sprístupniť off-line“. Prehliadač následne na pozadí uložil jej zdrojový kód do HTML súboru, ktorý sa objavil práve v danom priečinku.
Z dnešného pohľadu to znie absurdne, pretože sa ukladal len text, avšak v tej dobe nebolo internetové pripojenie samozrejmosťou a často bolo platené z hľadiska času. Ak ste mali obľúbenú stránku, bolo vhodné si jej obsah takto sprístupniť, aj keď šlo len o pár kilobajtov, pretože nie vždy bolo možné alebo vhodné ich opakovane načítavať.
Mechanizmus fungoval aj v dobe Windows XP a Internet Exploreru 6. Ako sa však svet informatiky vyvíjal a internet sa stal v domácnostiach samozrejmosťou, funkcia sa napokon vyparila vo verzii Internet Explorer 8, na konci éry Windows Vista v roku 2009.
Avšak priečinok, spoločne so svojou pôvodnou ikonou z 90. rokov minulého storočia, zostal v systéme dodnes. Je tam ako mŕtvola a zároveň posvätná relikvia. Priamo v priečinku Windows. Zíva prázdnotou a čaká na uloženie off-line web obsahu, ktorý už nikdy nepríde.
Najzaujímavejšími objektmi sú však relikvie, ktoré sú ešte výrazne staršie a pochádzajú z 80. rokov minulého storočia. O to prekvapivejšie je, že ide o funkčné mechanizmy z éry prvých Windows, ktoré môžete normálne používať, avšak takmer nikto to nerobí, pretože z hľadiska súčasného dizajnu Windows pôsobia veľmi nefamiliárne.
Nie je sa čomu čudovať. Windows 1.0 až 3.1 nemali žiaden spodný panel úloh, žiadne menu Štart či dobre známe ovládanie okien a priečinkov. To všetko priniesol až nový shell, reprezentovaný Prieskumníkom (Explorer.exe), ktorý sa objavil na Windows 95.
Predošlé archaické verzie Windows používali Progman.exe (Program Manager), ktorý môžete vidieť na snímkach. Ten sa správal značne inak a ak ste ho nikdy nepoužívali, chvíľu by vám trvalo prísť na to, o čo vlastne ide.
Kým vo Windows 3.1 a 3.0 sa v ňom cítime ešte ako tak „známo“ aspoň vďaka ikonám, ak sa vrátime v čase do roku 1988, k Windows 2.1, vyparia sa už aj tie a zostaneme s oknom, v ktorom grafické systémové a iné programy otvárame kliknutím na text, čím vlastne Windows aj začal vo svojej verzii 1.0 z roku 1985.
Tieto systémy sú z hľadiska možností a funkcií také rudimentárne, že ak s nimi pracujete jednu či dve minúty, už ste videli všetko a vyskúšali ste prakticky úplne všetky funkcie, čo ponúkajú.
Čo teda preboha z tohto „primitívneho torza“, ktoré dohromady zaberá na disku jeden megabajt, môžeme hľadať v dnešnom Windows 10? Určite si myslíte, že z tohto zastaraného dizajnu a funkcií sa nemohlo zachovať nič, ak vynecháme to, že sa používa dvojklik myši, či vysúvanie položiek menu. To totiž nie je žiadna relikvia. To sú veci, ktoré majú dnes normálny význam a nikdy neboli nahradené niečím iným.
Relikvie tejto doby však naozaj existujú a dôvodom na ich prítomnosť je, že Microsoft bol v minulosti (a v mnohých ohľadoch aj dnes) veľmi konzervatívny a takmer nikdy nenahrádzal funkčné princípy kompletne, bez toho aby neposkytol používateľom aspoň dočasné dvierka aj k tým pôvodným.
Ako historický príklad môže slúžiť práve Progman.exe, teda ovládacie prostredie, ktoré vidíte v pôvodných Windows. Keď ho Microsoft v roku 1995 nahradil dnešným shellom, ktorého základom je Explorer.exe, ktorý vytvára Plochu, menu Štart a ďalšie ovládacie prvky, vývojári sa báli, že sa ľudom nebude páčiť a budú chcieť používať pôvodný ProgMan. V systéme ho tak nechali, keby ho niekto chcel spúšťať.
Prakticky nikdy sa to nestalo, pretože nový Explorer bol obrovský úspech, ktorý zadefinoval podobu a ovládanie Windows až dodnes. ProgMan však v systéme prežíval ako stále dostupná relikvia, pripravená na prípadné použitie. Definitívne bol funkčne vyradený až v prvom service packu Windows XP a jeho úplne posledné súborové zvyšky dokonca až vo Windows Vista.
Avšak jeho princípy a duša v podobe reálnych funkcií a prvkov ovládania, zostali v systéme prítomné dodnes. Ide o minimálne dve krásne relikvie, o ktorých možno nemáte ani tušenia.
Tou prvou je mechanizmus na prepínanie medzi otvorenými oknami. Vedeli ste, že v systéme okrem toho dobre známeho prepínania, ovládaného cez klávesy ALT+TAB, existuje ešte jeden odlišný spôsob, pochádzajúci z dôb prvých Windows?
Prepínanie okien v prvom Windows 1.0 v roku 1985 malo priamočiaru podobu. Ak ste stlačili kombináciu kláves ALT+TAB, do popredia vždy okamžite skočilo okno, ktoré bolo ako prvé pod aktuálnym otvoreným, pričom to predošlé putovalo na koniec poradníka. Z princípu ako okná fungovali sa pritom prepínalo len medzi tými, ktoré boli na seba navrstvené. Tie minimalizované okná sa pri prepínaní ignorovali.
Windows 2.0 v roku 1988 priniesol novú metódu, ktorú poznáte dnes. Okná sa neprepínali hneď, ale len v rámci prepínacieho ALT+TAB mechanizmu a až v momente kedy ste kláves pustili, sa definitívne skočilo na to zvolené okno. Navyše, listovalo sa medzi všetkými otvorenými oknami, vrátane tých minimalizovaných.
Toto prepínanie okien začalo okamžite dominovať a počas vývoja Windows prešlo obrovskými zmenami a vylepšeniami. Už v rámci Windows 3.0 sa prestalo operovať s celými oknami ako takými a začal sa zobrazovať len panel, v ktorom okná reprezentovali ich ikony. V akcii ho môžete vidieť nižšie. Na systéme skrátka stláčam klasické ALT+TAB, vyberám okno zo zoznamu a po pustení skratky ho Windows vynáša do popredia.
Označovalo sa to ako „rýchle ALT+TAB“, pretože to šetrilo systémové prostriedky. Windows 95 tento princíp opäť trochu modifikoval a umiestnil všetky ikony do spoločnej tabuľky. Od Windows Vista má ALT+TAB menu integrované miniatúrne náhľady okien, ktoré s ďalšími vylepšeniami prešlo cez Windows 7 až k tej dnešnej podobe, ktorú vidíte vo Windows 10.
To, čo väčšina ľudí netuší je, že v roku 1988 si vývojári Windows 2.0 neboli istí, či bude tento nový spôsob prepínania okien vyhovovať každému. Pre istotu tak priame cyklické prepínanie okien, tak ako ho vytvorili na Windows 1.0, v systéme ponechali ako dostupnú alternatívu, pričom ju namapovali na skratku Alt+Esc.
Tento pôvodný funkčný princíp prepínania z Windows 1.0 nebol nikdy modifikovaný. Nikdy neprešiel žiadnymi zmenami. V systéme bol skrátka vždy k dispozícii a je tam až dodnes. Pokojne ho vyskúšajte. Stláčajte ALT+ESC a mechanizmus uvidíte v akcii. Aj keď systém Windows sa masívne zmenil, mechanizmus funguje tak ako vždy. Priamo cykluje okná a tie minimalizované ignoruje.
Demonštráciu môžete vidieť na tomto krátkom videu. Najprv v ňom prepínam okná klasicky cez ALT+TAB, tak ako to dobre poznáte a následne alternatívnou archaickou metódou.
Ťažko povedať, koľko používateľov Windows o pôvodnom mechanizme prepínania vôbec tuší a koľko z nich ho niekedy aj použilo. Každopádne len málokto vie, že ide o žijúcu relikviu, plán B, ktorý je v systéme už skoro 40 rokov. Keby náhodou niekomu ten „moderný ALT+TAB z roku 1988“ nevyhovoval a chcel stále ten pôvodný spôsob prepínania z roku 1985.
Ešte čarovnejšiu relikviu z prvých Windows nájdeme v systéme rovno pred očami. Aj keď som si istý, že ju nepoužíva takmer nikto, je taká posvätná, že ju vývojári nechávajú už skoro štyri dekády stále na svojom mieste.
Zahľaďte sa podrobnejšie na okná ProgManu, ktorý používali prvé verzie Windows (1.0 až 3.1). Všimnite si, že nemali tú špecifickú ikonickú podobu troch tlačidiel v pravom hornom rohu, slúžiacu na minimalizovanie, maximalizovanie, presun okna a jeho zavretie.
Namiesto toho tam mali len minimalizačné a maximalizačné šípky, pričom jadro ovládania, ktoré umožňovalo okno zavrieť, premiestniť a meniť jeho veľkosť, bolo vo vysúvacom menu v ľavom hornom rohu okna.
S príchodom nového shellu v rámci Windows 95 boli vývojári takisto v neistote. Nevedeli, či sa nový systém ovládania, ktorý dnes používa miliardy ľudí po celom svete, bude používateľom páčiť a pre istotu to staré ponechali v ľavom rohu okna takisto, ako alternatívu.
Toto ovládanie nedávalo už v rámci okien Windows v druhej polovici 90. rokov minulého storočia žiadny zmysel. Bolo kompletne duplicitné. Ale bolo skrátka tam. Pre istotu. Aby používatelia, ktorý z Windows 1.0 až 3.1 prešli na nové Windows 95 a 98 neboli popletení a zmätení a vedeli ich ovládať.
Nuž, kliknite do ľavého horného rohu otvoreného okna na Windows 10. Čo tam je? Je tam stále to výsuvné menu, ktoré vám skoro až absurdne ponúka maximalizovať, minimalizovať, posúvať alebo zavrieť okno. Nemá už dávno žiadny zmysel a účel, ale je tam. Ako akási posvätná relikvia. Echo dávnych čias.
Plne funkčné a pripravené do akcie.
Pre istotu…
Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.
