Miliardy produktov predávaných po celom svete. Miliardy etikiet a miliardy ľudí, ktorým denne prejdú cez ruky. Možno práve teraz sedíte niekde v kuchyni a okolo vás sú ich desiatky.
Čiarkovaný obrazec, oficiálne pomenovaný ako Univerzálny Produktový Kód (UPC), sa stal neoddeliteľnou súčasťou nášho sveta. Umožnili efektívnejšie, rýchlejšie a pohodlnejšie nakupovanie v obchodoch, pričom bol po prvý krát adoptovaný americkým konzorciom predajcov potravín v roku 1973.
Možno si poviete, že príchod tohto riešenia bol rovnaký ako riešenie samotné, teda priamočiary. Veď nablokovávať položky ručne bolo zdĺhavé a otravné, takže čiarové kódy a optické skenery určite predajcovia rýchlo zaviedli a nič zvláštne sa nestalo.
Lenže ako to už v retročriepkach býva, príbeh sa nezaobíde bez nečakaných vecí. Ako sa tento čiarový symbol šíril po USA a následne po celom svete, v niektorých typoch ľudí začal vyvolávať nečakanú paranoju.
Vynálezcovia a návrhári daného kódu sa tak po celé roky a dokonca dekády stretávali s prenasledovaním a nenávisťou tých menej inteligentných jedincov, ktorí si mysleli, že tento kód je znamením diabla.
Satana, ktorý sa snaží prevziať kontrolu nad svetom.
DEŇ KEĎ BOL KÓD LEN ČIARAMI V PIESKU, KTORÉ ČAKALI NA ATÓMOVÉ RÁDIO
Nápad o čiarovom kóde sa zrodil v hlave Normana Woodlanda už v roku 1948, dekády pred tým, než ho bolo možné vôbec realizovať.
V tom čase pracoval na technickom inštitúte Drexelovej univerzity vo Philadelphii, pričom jeho kolega Bernard Silver náhodou započul, ako sa riaditeľ miestneho supermarketu pýta dekana technickej univerzity na riešenie, ktoré by umožnilo automaticky identifikovať jednotlivé produkty pri pokladni a procese platenia.
Dekan riaditeľovi obchodu vysvetlil, že taká vec je nesmierne komplikovaná a jej vyriešenie by bolo zrejme ekonomicky neudržateľné. Potrebné stroje, operujúce s diernymi štítkami, by sa totiž nikdy nezaplatili. Koniec koncov, sálové počítače, ktoré sa v tej dobe začali používať, si dokázali dovoliť len tie najväčšie podniky.
Silver o rozhovore povedal Woodlandovi, ktorého problém okamžite zaujal a začal o ňom tuho premýšľať. Ako chlapec bol aktívnym skautom, pričom si stále dobre pamätal Morseov kód, ktorý umožňoval pomocou bodiek a čiarok, prípadne dlhých a krátkych tónov odosielať informáciu elektronicky.
Zakreslil ich do piesku, pričom ich potiahol prstami a urobil z nich rôzne hrubé čiary.
Uvedomil si pri tom, že ak ich je len malý počet, môže ich spojiť do kruhu, do podoby terča s rôzne veľkými poľami, ktoré by potenciálne mohol nejaký mechanizmus čítať z každej strany rovnako.
Bolo mu totiž jasné, že pokladník v obchode nebude môcť presne smerovať každý produkt do rovnej polohy. Do ruky ich bude brať rôzne a etiketa teda bude vždy nahnutá do iného uhlu, často krát aj hore nohami.
Svoj nápad následne ukázal Silverovi, pričom obaja sa pokúsili skonštruovať prototyp zariadenia, ktoré kód dokázalo čítať. Vo Woodlandovom dome tak vyrástol stroj pripomínajúci posuvný pás, veľký ako kuchynský stôl, doplnený o osciloskop a masívnu 500 W žiarovku. Tá extrémne jasne osvetľovala veľký kruh s čiarovým kódom, ktorého odrazy sa „ako tak“ dali interpretovať čítaním na osciloskope.
Údajne to podľa Woodlandových slov „ako tak fungovalo“, pričom spoločne požiadali v roku 1949 o patent, ktorý bol po veľkom čakaní napokon udelený v roku 1952. V základe to nebol až taký problém, pretože ako budúcnosť ukázala, celý koncept predbehol svoju dobu zhruba o dve dekády.
Woodland a Silver sa snažili predať patent IBM, kde Woodland práve nastúpil do práce. U svojho nového zamestnávateľa však nenašiel pochopenie, pretože ich riešenie skrátka nebolo komerčne realizovateľné.
V polovici 20. storočia jednoducho neexistoval mechanizmus, ktorý by kód zvládol efektívne a rýchlo prečítať. Dostatočné svetlo neprodukovala ani 1000 W žiarovka, nalepená rovno naň, nehovoriac o teple ktoré generovala a navyše, neexistovalo ani nič dostatočne malé a efektívne, čo by kód v prípade prečítania dokázalo automaticky interpretovať.
Čakalo to na dva vynálezy, ktoré zmenili svet a prišli o mnoho rokov neskôr.
X—————– ZÁSAH
„Atómové rádiové svetlo, jasnejšie ako centrum Slnka!“, hlásili reportéri amerických novín do celého sveta. Bol júl 1960 a vedecko-výskumné laboratóriá leteckej spoločnosti Hughes Aircraft demonštrovali na konferencii v New Yorku prvý funkčný laser, teda zosilňovač svetla stimulovaný emisiou žiarenia (Light Amplification by Stimulated Emission of Radiation).
Teoreticky známe zariadenie, o ktoré sa výskumné laboratória pokúšali niekoľko rokov, bolo po mnohých márnych pokusoch konečne na svete. Aj keď sa ho výskumníci snažili prezentovať ako nesmierneho pomocníka pre priemysel aj zdravotníctvo, reportéri aj tak mali najradšej titulky „v Los Angeles vedci vynašli lúč smrti“, pričom poukazovali na spojenie známe zo sci-fi.
Pre Woodlanda a Silvera šlo však o niečo celkom iné. Náhle bol „k dispozícii“ nový a extrémne výkonný zdroj svetla, ktorý bolo možné presne zacieliť bez rozptylu. Niečo, čo dekádu hľadali.
Obom sa im patent na svoj kód podarilo predať firme Philco (Philadelphia Battery Company), ktorá vyrábala najrôznejšiu elektroniku, od televízorov, rádií až po prvé kremíkové tranzistory, ktoré boli čerstvou novinkou. Konečná suma predaja bola 15 000 dolárov, čo boli prvé a posledné peniaze, ktoré za svoj vynález dostali.
Philco si s patentom každopádne nevedelo rady a o niekoľko rokov neskôr ho odpredalo firme RCA (Radio Corporation of America) za neznámu sumu, ktorá sa ho rozhodla v druhej polovici 60. rokov realizovať.
Systém otestovali v roku 1966 v jednom obchodnom dome Kroger, čo bol v tej dobe jeden z najväčších amerických reťazcov supermarketov. Príliš dobre však nefungoval. Kód sa často nepodarilo prečítať, čím sa celý proces musel opakovať znova a znova, čo potopilo prakticky všetku časovú úsporu, ktorú mal prinášať.
Kód bol navyše veľký a nezmestil sa na malé produkty, čo spôsobovalo ďalšie komplikácie, pretože niektoré kód mali a iné nemali. A ak sa aj naskenovanie podarilo, následné spracovanie bolo pomalé. Vo výsledku tak celý proces síce už mal potrebné svetlo, ale potreboval ešte výrazné zefektívnenie a hlavne poriadny počítač. A niekto ho už onedlho začal mať.
IBM A PLNÉ VRECKO TRANZISTOROV
Túžba vyriešiť problém bola veľká. Supermarkety sa rozširovali po amerických predmestiach ako huby po daždi a obchodníci zúfalo hľadali mechanizmus, ktorý by im dovolil odbavovať viac zákazníkov.
Americká asociácia obchodných reťazcov tak na začiatku 70. rokov vypísala konkurz na nový systém, ktorý mal situáciu vyriešiť.
Pôvodne prizvali k hľadaniu nového riešenia firmu RCA, ktorá mala doposiaľ aspoň nejaké skúsenosti, i keď neúspešné. Avšak keďže pôvodný patent Woodlanda a Silvera expiroval v roku 1969, veľmi rýchlo sa o zákazku začali zaujímať aj iné technologické firmy a výberu sa zúčastnili so svojimi alternatívnymi návrhmi.
Bernard Silver zomrel v roku 1963 na zápal pľúc, vo veku 38 rokov. Realizácie riešenia na ktorom pracoval sa tak nedožil. Joseph Woodland však v IBM pokračoval, pričom na začiatku 70. rokov sa firma rýchlo dozvedela o jeho patente a pôvodnej práci a pridelila ho do vývojového tímu vo svojom laboratóriu v Severnej Karolíne.
Woodland sa tam stretol s George Laurerom, ktorý výborne identifikoval problém, ktorému čelilo RCA a ostatní konkurenti.
V rámci vysokorýchlostnej veľkoobjemovej tlače, ktorá čiarový kód bola schopná chrliť ako noviny a etikety v miliónoch kusov, bol kruh veľmi problematický tvar. Bolo takmer zaručené, že niektoré jeho časti budú rozmazané, čo následne robilo proces optického čítania problematickým.
Navrhol teda alternatívny systém Woodlandovho kódu, ktorý by bol čitateľný aj v prípade, že by v tlači vznikli šmuhy a drobné medzery. Problém s tým, že pokladník mohol produkt na skeneri priložiť v rôznom smere pritom vyriešil celkom inak.
Namiesto toho aby bol zo všetkých smerov čitateľný samotný kód, ktorý by bolo možné skenovať pri akomkoľvek natočení výrobku, mohol by byť natočený do všetkých uhlov samotný laser skeneru. Kým jeden by bol rovno, iný by bol pod uhlom do jednej strany, ďalší do druhej a podobne, pričom spoločne by tvorili optickú sieť, cez ktorú by produkt mohol prichádzať v akomkoľvek smere. Vždy by ho totiž stretol dostatočne priamy lúč, natočený správne.
Tento optický systém následne vyvinula skupina hardvérových IBM vývojárov Rochesterskom laboratóriu v Minesote, pričom v roku 1973 sa stal pre tieto skenery štandardom.
IBM nebola jedinou firmou, ktorá rovný kód použila a na obrázku nižšie môžete vidieť, že návrh od firmy Pitney-Bowses, ktorá sa konkurzu takisto zúčastnila, bol pomerne podobný. Oba mali dobrú čitateľnosť a ťažili z rovnakých výhod. V prospech IBM tak rozhodlo niečo celkom iné.
Všetky firmy boli združením obchodníkov prizvané na privátnu prezentáciu svojich variantov kódu, pri ktorom popisovali výhody svojho dizajnu. IBM prezentovala svoj návrh komisii ako posledná, pričom predniesla nielen výhody svojho priamočiareho riešenia, ale rovno aj celého systému, ktorý bol na ňom postavený.
Firma totiž mohla poskytnúť všetko od A po Z a nikto iný by do procesu nemusel vchádzať. Mala perfektný kód, špeciálne navrhnutý skener a hlavne, všetko to spárovali s niečím, čo jeden z prezentérov vytiahol z vrecka svojho saka.
Šlo o vtedy používaný 4“ kremíkový wafer, veľký ako dlaň, pričom oznámil, že IBM je schopná systémy okamžite spárovať so svojimi novými pokročilými integrovanými obvodmi a počítačmi s dostatočným výkonom, ktoré všetko zvládnu.
A to definitívne rozhodlo.
Prvý počítačový systém, ktorý zadefinoval celý tento nový trh, dostal označenie IBM 3660. Obsahoval registračnú pokladňu s „počítačom“, lasery s optickým skenerom a bol napojený na posuvný pás. Bol skrátka „all-in-one“ zariadením, ktoré si obchody jednoducho zakúpili a boli pripravené.
DIELO SATANÁŠA A JEHO PRVÉ POUŽITIE V OBCHODE
Prvé slávnostné použitie kódu pri predaji so odohralo 26. júna 1974 v dnes už neexistujúcej sieti amerických supermarketov Marsh.
Pre štart bola zvolená predajňa v meste Troy v Ohiu, kde zamestnanci cez noc ponaliepali na všetky produkty čiarové kódy a nainštalovali nové počítače a skenery IBM 3660.
Prvým „nakupujúcim“ bol Clyde Dawson, technický riaditeľ výskumu samotného supermarketu, ktorý pod dohľadom reportérov posunul svoj nákup k pokladníčke Sharon Buchanananovej. Ako prvé jej na páse podal balík žuvačiek Wrigley’s, ktorý demonštroval, že aj takto malé produkty sa systémom môžu úspešne predávať, čo pôvodný systém terčového kódu neumožňoval. Bol skrátka príliš veľký.
Daný balík žuvačiek je dodnes vystavený v Národnom múzeu americkej histórie vo Washingtone D.C.
Netrvalo dlho a systém vzal Ameriku a následný celý svet útokom. Bol mimoriadne spoľahlivý, jeho skenovanie rýchle a umožnil obchodom výrazne zvýšiť obrat nielen vďaka o 40 až 50 % rýchlejšiemu odbavovaniu zákazníkov, ale aj vďaka tomu, že mali ďaleko lepší prehľad o predajoch a zostávajúcom stave produktov na sklade/v obchode, čo vyústilo do efektívnejšie objednávania u dodávateľov.
Do konca 70. rokov minulého storočia bolo všetkým jasné, že systém je nesmierne úspešný a aj tí najväčší pôvodní pochybovači ho začali rýchlo zavádzať. Zatiaľ čo v roku 1976 čiarové kódy používalo 104 obchodov, do novej dekády v januári 1980 už vchádzalo s čiarovými kódmi 2207 predajní a systém sa šíril do sveta.
Nuž ale, nie všetkých prítomnosť čiarových kódov tešila.
Na prekvapenie mnohých zamestnancov sa pred niektorými obchodmi v USA začali zhlukovať skupiny kresťanov, ktorí boli presvedčení o tom, že kódy nalepované a následne aj priamo tlačené na obaly produktov sú znamením Satana.
Začala sa pri tom šíriť konšpiračná teória, podľa ktorej bolo v každom čiarovom kóde ukryté číslo 666. V šíreniu tejto fámy prispela najmä kniha „Nový peňažný systém“ od Mary Relfeovej, ktorá bola vydaná v roku 1982, pričom videla toto číslo prakticky vo všetkých kútoch amerického finančného a registračného systému (vrátane recyklačného loga s tromi šípkami). Podľa autorky šlo o znamenie toho, že satanisti preberajú kontrolu nad svetom.
V jej knihe nájdeme mnoho poukazovaní na to, že dané číslo sa objavuje nielen v čiarových kódoch, ale čoraz častejšie aj na ŠPZ áut, čo bolo demonštrované niekoľkými rôznymi fotografiami. Nebolo pravdaže brané do úvahy, že dané číslo sa objaví štatisticky na každom jednom prípade z 1000, takže pri viac ako 200 miliónoch áut ide nevyhnutne o zhruba 200 000 vozidiel.
V rámci čiarového kódu toto číslo údajne reprezentovali vodiace čiary, ktoré sú prítomné na začiatku, v strede a na konci kódu. Obvykle boli dve, niekedy tri, niekedy dve a tri, no ale tak nejako sa to vždy v hlavách čudných ľudí dopočítalo na 666.
George Laurer z IBM trpel v celej záležitosti asi najviac, hneď po tom ako sa rozkríklo, že práve on rovnú podobu čiarového kódu navrhol. Roky tak bol zúfalý z toho, že neprestajne dostával do schránky anonymné listy, ktoré ho z rôznych antikristových praktík obviňovali.
Nie vždy však boli anonymné. Jeden z nich bol podpísaný aj samotným Satanom, ktorý mu gratuloval k splneniu jeho príkazov. Chcel pri tom, aby mu Laurer odpísal a pochválil sa ako ho teší dobre odvedená práca.
Ľudia si dokonca všimli, že Laurerove meno aj priezvisko sa skladá zo 6 písmen, čo sa im v hlave takisto do kódu 666 poprepájalo. George Laurer sa našťastie nakoniec sa s celou záležitosťou popasoval a zmieril. Uvedomil si, že ľudia vidia čo chcú tam kde chcú a v určitý moment sú tak hlboko v priepasti nezmyslov, že im už niet pomoci.
Nuž, našťastie ešte neexistovali sociálne siete a všetci blázni sa nemohli celosvetovo efektívne nájsť a pospájať, ako tomu bolo napríklad nedávno pri zapaľovaní veží 5G vysielačov.
Ďalšie drobné čriepky z IT histórie hľadajte na našom webe ďalší štvrtok večer a takisto pod rovnomenným kľúčovým slovom.
