Zažltnuté monitory, klávesnice, alebo hoc aj staré herné konzoly či wallkmany. Čo bolo príčinou tejto odpornej vizuálnej degradácie? Prečo po pár rokoch boli tak škaredé a dá sa im pôvodný stav vôbec nejako vrátiť?
Stávalo sa to vo veľkom ešte aj na začiatku tohto storočia. Kúpili ste si nový krásny biely počítač, na stôl ste si posadili nový 15“ CRT monitor a za pár rokov už oba vyzerali, ako keby ste ich vytiahli niekde z maštale.
Ich žiarivá bieloba sa zmenila na zvláštnu zažltnutú ohavnosť, ktorá mierne prechádzala až do hneda, pričom sa k tomu pridala občas aj nejaká tá lepkavosť a mäkšia konzistencia povrchu. Všetko to vyvolávalo dojem, že elektronika je prevádzkovaná u silného fajčiara, alebo že vám ju niekto v noci potajme natiera hnojom.
Zažltnutá a pôvodná farba počítača Apple Macintosh SE, ktorý sa dostal na trh v roku 1987 /Foto: Hardware Secrets/
Čo to do pekla malo znamenať?
- Nie, na vine ste vôbec neboli vy
- Nie, nezanedbali ste čistenie ani údržbu
- Nie, nebolo to „kurvítko“, teda úmyselná časovaná bomba, ktorou sa vás výrobcovia snažili donútiť k výmene staršej elektroniky za novšiu
Čuduj sa svete, dôvod, prečo použitý plast takto žltol, bola jeho samovoľná a nevyhnutná degradácia, ktorú zapríčiňoval…
POZOR
…jeho kontakt so vzduchom a svetlom.
ČO JE TO ZA BLBOSŤ A PREČO SA TO DIALO?
To, že túto degradáciu spôsoboval obyčajný vzduch ako taký, spoločne so svetlom, pôsobí ako zlý žart. A čo sme tie počítače mali používať vo vákuu po tme? To je ako keby sme na dáždniku našli varovanie – pozor, nepoužívať vo vlhkom prostredí.
Kľúčom k pochopeniu problematiky je, aký plast sa vlastne v rámci elektroniky používal a prečo mal také vlastnosti, aké mal.
Zožltnutá klávesnica počítača Commodore 128D z roku 1985 /Foto: awsm/
Nemám čas, vysvetli mi to troma vetami:
Pôvodcom žltnutia bol samotný použitý plast, konkrétne Akrylonitril-butadién-styrén (skrátene ABS), čo je amorfný termoplastický kopolymér, používaný viac ako pol storočia v rôznych odvetviach a v obrovskom rozsahu.
Ten na svetle prirodzene degraduje formou oxidácie a rozpadu svojich molekúl, čo spôsobuje stratu pevnosti a žltnutie. Z dôvodu nevhodných postupov jeho výroby a použitých prísad bola v minulosti jeho degradácia výrazne akcelerovaná, čo viedlo k známemu nešťastnému špinavému stavu už behom relatívne krátkej doby.
NO DOBRE, ALE PREČO SME HO TEDA POUŽÍVALI A ČO VLASTNE SPÔSOBOVALO TÚ JEHO DEGRADÁCIU?
Na to aby ste celú problematiku dobre pochopili nemusíte byť trénovaný chemik ani expert na plasty. Používanie Akrylonitril-butadién-styrénu (ABS) v rámci elektroniky nebola žiadna záhada.
S rozmachom prvých osobných počítačov a herných konzol v 70-rokoch bolo nutné na konštrukciu obvodovej skrinky desktopov, konzol a monitorov niečo použiť a bolo jasné, že to nebude môcť byť len hliník (napr. prípad počítača Altair 8800) či dokonca drevotrieska (garážový Apple I).
K slovu musel prísť lacnejší, ľahký a dobre tvarovateľný materiál, ktorý by používali vo veľkom všetci a kdekoľvek. ABS polymér je robustný, flexibilný, veľmi odolný, lacný a hlavne mimoriadne dobre spracovávateľný plast, ktorý je možné jednoducho nalievať v tekutom stave do foriem a tvoriť z neho dobre formovateľné pláty v rozsahu hrúbok 200 mikrometrov až 5 mm. Nebola teda záhada, prečo bol zvolený a preferovaný.
Aj keď máme plast spojený s tým, že je veľmi trvácny a vydrží storočia, ABS čiastočne degraduje už behom relatívne krátkej doby, vďaka čomu sa jeho podoba a vlastnosti menia.
Za žltnutie môže predovšetkým butadién, čo je uhľovodík s dvoma konjugovanými dvojnými väzbami v molekule. Pod pojmom „konjugovanými“ sa myslí to, že štvorica jeho uhlíkových atómov, ktoré sú súčasťou jeho štruktúry, má elektróny veľmi blízko k sebe, vďaka čomu sú ich atómy vysoko reaktívne a náchylné na radikalizáciu.
Radikalizácia neznamená, že tieto atómy berú do ruky samopal. Radikálom sa atóm stane vtedy, ak má viac nespárovaných elektrónov. Elektróny sú v atómoch totiž „veľmi radi“ spárované a ak atóm má nejaký elektrón nespárovaný, začne byť náchylný na oxidáciu, pri ktorej si elektróny do páru začne „požičiavať“ z okoloidúceho kyslíku, prítomného vo vzduchu. Tieto atómy tak na seba naviaže.
Proces radikalizácie a oxidácie je v ABS ale aj v iných plastoch vyprovokovaný ultrafialovým svetlom, ktoré je bežnou súčasťou toho slnečného/denného svetla a takisto bežne aj „bielomodrého“ kancelárskeho osvetlenia. Rovnaký proces môže byť takisto vyprovokovaný aj teplom, i keď nie tak účinne.
Táto oxidácia vedie k tvorbe organických zlúčenín (estery), peroxidov a nesaturovaných karbonylov, tvoriacich sa na povrchových vrstvách plastu, ktoré sú dôvodom samotného žltnutia (hlavne posledné dve). Takisto ale spôsobujú aj degradáciu samotného polyméru a ABS plast je tak s pribúdajúcim vekom krehkejší.
Bieda, čo? Čo nepoznáme niečo lepšie?
Poznáme. ABS je z hľadiska vývoja veľmi starý polymér, ktorý používame už od roku 1948. Nie je divu, že je taký aký je. Od doby jeho vzniku sme vyvinuli mnoho lepších, kvalitnejších a stabilnejších plastov. Tie ale boli v 70. a 80. rokoch minulého storočia ešte buď nedostupné, alebo čo bolo častejšie – omnoho náročnejšie na výrobu a drahšie.
Koniec koncov, aj dnes je ABS stále ešte jeden z najpoužívanejších plastov na svete, pričom okrem počítačov a príbuzných periférií ho nájdeme aj v inej obývačkovej a kuchynskej elektronike, automobilovom priemysle a takisto aj v rámci rôzneho športového vybavenia a hračiek (napríklad Lego).
Ročne sa ho vyrobí zhruba 11 miliónov ton. Používa sa takisto aj ako prísada do iných druhov plastov, ktorá zlepšuje ich vlastnosti.
PREČO ALE NIEKTORÉ POČÍTAČE ŽLTLI RÝCHLEJŠIE A VIAC AKO INÉ A PREČO UŽ DNES TAK NEŽLTNÚ?
Je to preto, že ABS plast sa vyrábal a vyrába viacerými rozličnými chemicko-technologickými postupmi a v rôznych pomeroch svojich troch chemikálií.
Akrylonitrylu je obvykle 15 až 35 % (poskytuje termálnu a chemickú pevnosť), Butadiénu 5 až 30 % (poskytuje flexibilitu a mechanickú pevnosť) a Styrénu 40 až 60 % (umožňuje dobrú opracovateľnosť, úpravu a takisto nízku cenu).
Pomery sa menia podľa toho, aká firma ABS plast vyrobila a takisto aj podľa toho, na čo bude prioritne určený a aké vlastnosti má mať. Okrem toho sa do polyméru pridávané aj rôzne prísady, ktoré ďalej upravujú jeho vlastnosti.
V súvislosti s elektronikou bolo vždy samozrejmé pridávať do neho spomaľovače horenia, pretože ABS je sám o sebe silno horľavý, čo je v súvislosti s elektronikou značne nevhodné. Tieto prísady majú za úlohu oheň výrazne spomaliť, alebo potlačiť, pričom sa obvykle používajú tzv. polybromované difenylethery (PBDE).
Ako hlavný spomaľovač horenia sa v starých ABS plastoch z 80. a 90. rokov používal tetrabromobisphenol-A (TBBP-A), ktorý do skupiny PBDE patril, pričom spoločne s ďalšími prísadami sa podieľal na tom, že proces degradácie ABS plastu výrazne urýchľoval (ale nespôsoboval).
Degradácia ABS plastu vyvolaná UV žiarením na počítači Apple Mac a Apple IIe Platinum. Všimnite si ako zostali biele tie miesta, na ktorých svetlo blokoval zapojený VGA kábel a položený monitor /Fotky: Benj Edwards , VintageComputing.com/
V rôznych internetových článkoch a diskusiách sa veľmi často stretnete so zjednodušením, že za žltnutie ABS plastu skrátka mohla jeho protipožiarna prísada, respektíve bróm ako taký (i keď bróm sa v ABS plaste nikdy nepoužíval a jeho atómy boli len súčasťou molekúl konkrétnych látok).
Toto ale nie je pravda. Žltnutie ABS plastu formou degradácie spôsobenej ultrafialovým svetlom, teplom a kyslíkom je dobre známy fakt, ktorému sa venuje odborná literatúra z oblasti výroby plastov dlhodobo.
Hlavným vinníkom je butadién, oxidácia jeho uhlíku a tvorba peroxidov a nesaturovaných karbonylov. To, že príčinou žltnutia nie je bróm je vidieť aj z toho, že žltnú aj iné ABS či PS plasty, ktoré tetrabromobisphenol neobsahujú.
Žltnutie sa skrátka skôr či neskôr objaví na každom ABS plaste, či už v menšej alebo väčšej miere. V niektorých zmesiach je vyvolané hlavne ultrafialovým svetlom, v iných predovšetkým teplom.
Za rozdielne prejavy môžu rozličné pomery butadiénu a takisto prítomnosť rôznych prísad (ako je aj tetrabromobisphenol), ktoré proces žltnutia môžu akcelerovať.
Nádherná ukážka toho, keď žltnutie ABS plastu nie je spôsobené UV žiarením. Vpravo vidieť pôvodnú hernú konzolu SNES z roku 1990 (Super Nintendo Entertainment System), ktorej žltla iba vrchná časť krytu. Všimnite si pritom, že zažltnutie bolo po rokoch rovnomerné z vonku aj zvnútra, kde sa svetlo nedostalo. Degradáciu totiž v tomto prípade spôsobovalo teplo. Zaujímavé takisto je, že len o pár rokov novšia verzia SNES (vľavo hore) už mala nové zloženie ABS plastu. Aj napriek tomu, že na fotke mali obe konzoly za sebou už dve dekády, mierne novšia verzia zostala biela. /Foto: Vintagecomputing/
Výrobcovia začali časom proti žltnutiu ABS plastu úspešne bojovať novými stabilizačnými a absorpčnými prímesami, ktoré efekty degradácie spomaľujú a potlačujú. Okrem toho si začali pomáhať aj vhodnejšími farbami, na ktorých žltnutie nie je vidieť.
Nie vždy je pravdaže možné mať ABS plast čierny či tmavý. Svetlé počítače boli v minulosti v móde a okrem toho, niekedy ste bielu farbu plastu museli mať aj povinne, čo bol prípad lega a jeho kociek, ktoré museli vždy byť v rôznych farbách, teda aj bielej.
Jedným z riešení sa preto stalo aj pridávanie interných namodralých pigmentov, ktoré sa pri degradácii odhaľovali a efekt žltnutia tak na nejakú dobu skryli (až dokým žltnutie nebolo priveľké a maskovanie už nemohlo stačiť efekt vyrovnať).
PREČO BOLI KEDYSI POČÍTAČE TAKMER VŽDY BÉŽOVÉ?
Dobre, takže žltnutie ABS plastu sme časom potlačili a spomalili lepšími prímesami, stabilizátormi a doplnkovými pigmentmi. To sme vyriešili.
Možno si ale teraz hovoríte, že ani tie staré počítače predsa nemuseli vyzerať ako pomočené, keby ich výrobcovia robili hneď od začiatku z čierneho plastu a nie z toho odporného odtieňa bielej. Veď skoro všetky notebooky, skrinky desktopov, monitory alebo smartfóny sú dnes čierne. Tak prečo neboli aj vtedy, keď sa to hodilo?
Nuž, tá obvyklá „vygrcaná biela“, či presnejšie povedané béžová farba, ktorou počítače boli kedysi typické, nebola náhodná. Malo to pôvod v 80. rokoch minulého storočia, kedy sa osobné počítače, hlavne vo formáte IBM PC, začali dostávať do amerických a následne iných kancelárii po celom svete.
Aj keď éra IBM PC otvorila priestor k tomu, aby si ľudia počítače kupovali domov, korporátny trh, ktorý nakupoval počítače do kancelárii bol mnohonásobne väčší. V tomto období bol kancelársky priestor typický rozdelením do bielych, šedých či béžových boxov, ktoré obopínali pracovný stôl a sprostredkovávali zamestnancom základné súkromie na prácu (ako pravý opak dnes dominantného „open space“).
Béžové a šedivé kabínky kancelárii v 80. rokoch minulého storočia. Všimnite si kopírku v strede /Foto: PD/
Tomuto farebnému kancelárskemu trendu zodpovedala aj kancelárska technika, ktorou boli písacie stroje, faxy a predovšetkým kopírky, s ktorými sa väčšina zamestnancov v predošlých rokoch naučila povinne pracovať.
Béžová, biela a šedá farebná schéma nábytku, stropných dosiek a strojov nebola prikázaná. Bola skrátka len vtedajší dizajnový štandard a móda.
Keď v 80. rokoch počítačový gigant IBM začal produkovať prvé PC, ktoré sa stali na trhu rýchlo dominantné, ich béžová farba nebola z tohto dôvodu vôbec prekvapujúca. Šlo o techniku, ktorá patrila do kancelárii, alebo na domáci kancelársky stôl – mala byť teda béžová.
Nejaké žiarivé farby v podobe červenej či zelenej nedávali zmysel. Čierna bola takisto obvykle horšou voľbou z dôvodu, že mnoho marketérov malo pocit, že nová neznáma čierna technika pôsobila na stole kancelárie odstrašujúco, čo pri nástupe tohto druhu elektroniky do biznisov po celom svete nikto nepotreboval.
Podobne na problém nazerali manažéri, starajúci sa o nákup a nebolo teda zvláštne, že šedá, biela a béžová farba počítačov ihneď dominovala. Bola to skrátka neutrálna farba, ktorá vtedy nikoho neurazila a nikto si nikdy nepovedal, že takýto počítač si z dôvodu farby nekúpi. U iných farieb sa to ale stať mohlo (i keď výnimky pravdaže existovali, napr. Sinclair ZX Spectrum).
Reklama na prvé IBM PC v dobovej tlači /Foto: IBM/
Béžová tak zvíťazila nielen u IBM, ale aj u iných výrobcov, ktorý mali potrebu úspešné stroje kopírovať a napodobovať. Tak tomu vždy bolo a je aj dnes. Trendy často určuje dominantná firma a ostatní musia držať basu.
Keď sa časom ukázalo, že tieto počítače, klávesnice a monitory pod kancelárskym a denným svetlom zožltnú, z hľadiska biznisu to nebolo na škodu. Počítače sa v tej dobe vyvíjali enormne rýchlym tempom a a dvoj či trojročný stroj už bol často zastaraný a zrelý do šrotu.
Žltnutie síce nikdy nebolo od výrobcov úmyselné, ale ak firmy a ľudia počítače začali vnímať ako zastarané nielen technicky, ale aj opticky, takže sa ich rozhodli vymeniť, výrobca sa na to rozhodne nesťažoval. Problém teda neexistoval.
Na prelome storočí béžová začala v počítačoch odchádzať do dôchodku a trendom sa stala čierna farba so striebornými doplnkami. Béžová éra tak definitívne skončila a nezdá sa, že by sa v dohľadnej dobe vrátila spať.
AKO SA EXISTUJÚCEHO ZAŽLTNUTIA NA STARÝCH POČÍTAČOCH ZBAVIŤ?
Na tejto problematike je vskutku mimoriadne fascinujúce, že aj napriek tomu, že efekt žltnutia starých počítačov poznal prakticky úplne každý používateľ elektroniky, nikto nikdy nedokázal povedať, ako sa ho zbaviť.
Chemický proces degradácie ABS plastu sme obvykle ako používatelia nepoznali, takže sme si len všetci mysleli, že ide o klasický problém „bielych nohavíc“. Vieme, že biele nohavice nemajú väčšiu šancu na ušpinenie, len je na nich každá drobná nečistota ihneď vidieť, na rozdiel od nohavíc inej farby. Biele počítače sa tak len v našich očiach rýchlejšie zaniesli.
No ale ako na potvoru, žiadne čistenie zažltnutého počítača nefungovalo. Možno ste aj vy skúšali rôzne alkoholové roztoky (napr. zmes na čistenie displejov), leštiče a bežné čistiace prostriedky, avšak žltohnedý hnus sa z počítačov nikdy nepodarilo odstrániť. Často sa po čistení ich vizuálny stav ešte aj zhoršil a povrch sa stal nepríjemne lepkavým.
Starosti netrvali večne. Tieto počítače časom zastarali a putovali do elektroodpadu. Boli vymenené za také, kde sa žltnutie neprejavovalo, buď z dôvodu novej čiernej módy, stabilnejších ABS plastov, alebo nových lepších plastov. Problém žltnutia tak zmizol z našej mysle.
Problematika ale naďalej existovala u vášnivých zberateľov a nadšencov do prevádzkovania starej elektroniky, ktorí ranné počítače a herné konzoly opatrovali ako najväčší poklad.
Mnohým ľudom motalo hlavu to, že počítače používali rôzne zloženia ABS plastu aj v rámci jednej konštrukcie a ich farba sa postupom času začala rozchádzať. Tak je tomu aj v tomto prípade, kedy mal monitor pôvodne totožnú farbu po celom obvode /Foto: Benj Edwards, VintageComputing.com/
Mrzelo ich pritom, že stroje vyzerali už úplne inak, ako v čase svojej slávy, pričom stále túžili vrátiť im nazad pôvodný krásny biely lesk.
Dlhodobo sa malo za to, že jedinou možnosťou, ako sa odpornej zažltnutosti zbaviť, je plasty skrátka pretrieť bielou či béžovou farbou. Celofarebný plast a na povrchu natretý plast sa však na pohľad značne odlišujú a táto metóda si tak u zberateľov a nadšencov do histórie obľubu nikdy nenašla.
V roku 2008 sa však na nemeckom diskusnom fóre o starých počítačoch Amiga začala pretriasať správa, že nemecké múzeum „konkurenčných“ počítačov Commodore (CBM Museum Wuppertal) začalo toto zažltnutie vo svojej kolekcii úspešne odstraňovať tak, že plasty ponáralo na niekoľko dní do peroxidu vodíka, čo ich vybielilo naspäť do pôvodnej farby a odtieňa.
Proces návratu do pôvodného stavu síce nebol dokonalý a pri niektorých typoch ABS plastov sa mohlo objaviť poškodenie, avšak problematika vyvolala vášnivú diskusiu. Tá sa napokon dostala aj na medzinárodné anglické Amiga fórum, kde sa problému ujalo niekoľko nadšencov, ktorí sa rozhodli navrhnúť najlepší možný proces.
Šlo predovšetkým o industriálneho chemika Davea Stevensona z britského Manchesteru, ktorý navštevoval fórum pod prezývkou Merlin a profesionálneho plastikového inžiniera „Rkauera“ z Brazílie, ktorí spolu s ďalšími členmi fóra rozbehli vášnivú chemickú debatu, pri ktorej sa snažili určiť najpravdepodobnejšieho vinníka žltnutia a najlepší možný spôsob návratu pôvodnej bielosti plastov.
Fotografie rôznych ABS plastov pod mikroskopom dobre ukazujú ich štrukturálne rozdiely a odlišnosti
Z dostupnej vedeckej literatúry pravdaže vedeli, že hlavným faktorom žltnutia ABS je chemická reakcia vyvolaná kontaktom s ultrafialovým svetlom, avšak napokon došli k záveru, že celý proces je urýchlený a podporovaný prímesami, predovšetkým tetrabromobisphenolom, ktorý sa do plastu primiešaval z dôvodu protipožiarnych vlastností.
Spoločne následne začali navrhovať mix látok a proces, ktorý by proces dokázal zvrátiť a vybielenie vykonal ďaleko rýchlejšie a bez poškodenia plastu.
V rámci niekoľkých testov, pri ktorých prípravky skúšali na mnohých počítačoch, konzolách, monitoroch i klávesniciach, sa prvotný recept stále zlepšoval, pričom napokon dospel do takmer vždy úspešného postupu, trvajúceho zhruba 2 hodiny. Teda výrazne kratšie, ako nie vždy perfektný postup nemeckého múzea s čistým peroxidom vodíka, ktorý trval až 5 dní.
Magický recept nazvali „Retr0bright“, teda v preklade akýsi „návrat starého retro lesku“. Jeho výsledkom bol gél, ktorý mohol byť na povrch plastov natieraný, čo výrazne zjednodušilo a takisto zlacnilo celý proces.
Ingrediencie:
- 500 ml Peroxidu vodíka o sile 10 až 15 % (40 vol) – /dá sa zakúpiť v kaderníckych pomôckach/
- 2 vrchovaté polievkové lyžice Xanthanovej gumy /potravinárska zahusťovacia prísada/
- 1 zarovnaná čajová lyžička Glycerínu /dá sa kúpiť v lekárňach/
- ¼ čajovej lyžičky „OXI“ odstraňovača škvŕn Vanish /prípravok na pranie bielizne/
- UV lampa
Postup:
Pridajte Peroxid vodíka a zahusťovaciu Xanthanovú gumu do mixéru a premiešajte po dobu 5 sekúnd. Pridajte glycerín a miešajte ďalších 5 sekúnd. Následne nechajte prípravok odpočívať po dobu 1 minúty a potom ho znova 5 sekúnd premiešajte. Výsledok by mal mať podobu hladkého, hustého a nekvapkajúceho gélu. Tento gél môžete naliať do tmavej sklenej fľašky a prípadne dlhodobo skladovať. Pred tým, ako ho budete chcieť použiť, pridajte Oxi zložku a okamžite nanášajte, pričom na povrch neprestajne svieťte UV lampou. Behom minút až hodín (v závislosti od stupňa zažltnutia) zbadáte výrazné vybielenie materiálu a návratu jeho pôvodnej podoby.
Tento recept bol v roku 2008 zverejnený na dnes už neexistujúcej stránke retr0bright.wikispaces.com a dostupný pre kohokoľvek bez obmedzení. Stále je dostupný vďaka Internetovému archívu, pričom je považovaný za „Public domain“, teda prakticky verejný majetok.
Ukážky Retr0Bright postupov /Foto: Retrogamer, Odd Experiments, Post Apocalyptic Inventor, Stephen Radford/
Mnoho ľudí a menších podnikateľov ho časom prevzalo a začali hotový gél vo fľaškách predávať pod názvom Retr0bright na serveroch ako Ebay a ďalších. Tieto snahy nemajú s jeho pôvodnými autormi nič spoločné. Každý si prípravok môže pripraviť svojpomocne. Nevedno totiž, ako ho prípadný predajca pozmenil.
Na úprave receptu ale nie je v základe nič zvláštne. Už na pôvodnom diskusnom fóre napríklad používateľ Lorne, ktorý sa prvých testov zúčastnil, nedal dopustiť na svoju variantu, pri ktorej používal 200 ml silnejšieho peroxidu vodíka (30 %), dve čajové lyžičky Xanthanovej gumy, jednu glycerínu, jednu horúcej vody a štvrtku čajovej lyžičky Oxi prípravku. Oxi prípravok nechal rozpúšťať vo vode v miske (čo odstraňovalo problém horšieho rozpúšťania v hotovom gély podľa originálneho postupu), zatiaľ čo v mixéri rozmiešal peroxid a xanthanovú gumu na 5 sekúnd. Následne pridal glycerín, pomiešal na 5 sekúnd a nechal na 5 minút odpočívať, po čom pridal ďalší 5 sekundový mix. Pred aplikáciou následne už len rozpustenú „Oxi“ zložku primiešal do gélu lyžičkou ručne a začal prípravok nanášať.
Výsledky Retr0bright postupov sú naozaj dobré a je očividné, že plasty navrátia do pôvodnej bielosti. Pri dodržaní receptu pritom obvykle neporušia konzistencia plastu a zaradenia tak opätovne vyzerajú po rokoch ako nové.
Počítač Commodore Amiga 4000 z roku 1992. Hore pôvodný stav ABS plastu po dvoch dekádach, v strede použitie Retr0Bright v roku 2015, ktorý obnovil pôvodnú farbu a dole stav nového zažltnutia po 5 rokoch /Foto: Paul Rickards/
Je vhodné upozorniť, že proces postupného žltnutia ABS plastu sa týmto zásahom pravdaže nezastaví. Nejde o metódu, ktorá nejako magicky vyrieši problém degradácie tohto polyméru, ktorá je mu vlastná. Skrátka len existujúci žltý nános vzniknutý degradáciou odstráni, respektíve vybieli do pôvodnej farby. O pár rokov k zažltnutiu povrchu prirodzene dôjde znova. Proces je však možné opakovať.
Nuž a to je celý náš bežovo-žltý počítačový príbeh, ktorý je dodnes v pamätiach mnohých ľudí. Teraz aspoň viete, aký mal svoj pôvod a prečo sme ho spolu zažili.
