Výkriky plné hrôzy, bučanie a neveriacke krútenie hlavami. Obrovská hlava Billa Gatesa, ktorá sa s uštipačne až škodoradostne vyzerajúcim úsmevom objavila na plátne pódia najväčšej prezentačnej akcie Apple, navždy zmenila beh IT histórie. A ako to už často v retročriepkach býva, veci sú vždy trochu iné, ako sa na prvý pohľad zdajú.
V polovici 90. rokov minulého storočia bol Apple vo veľmi ťažkej situácii. Rok 1996 skončil so stratou takmer miliardu dolárov a keď v prvom kvartáli roku 1997 reportoval ďalšie záporné cifry na úrovni viac ako 700 miliónov, nevyzeralo to veru najradostnejšie.
Asi najlepšou ukážkou vtedajšej mizérie bol počítač TAM, čo bol špeciálny „supermoderný“ Macintosh, oslavujúci svojím menom 20. výročie vzniku Apple (Twentieth Anniversary Macintosh).
Tento trochu smiešne vyzerajúci a hlavne predražený produkt nikto nechcel. Jeho cenovka 7500 dolárov (zruba 14 000 eur na dnešné peniaze) pôsobila ako zúfalý výkrik firmy zastaviť masívne straty, pričom celému prepadáku nepomohla ani následná rapídna zľava na 3500 a napokon 1995 dolárov.
Brutálnou realitou danej doby bolo, že PC platforma sa za posledných pár rokov stala nosným pilierom IT sveta. Aj keď z hľadiska hardvéru ju pokrývalo mnoho spoločností, z hľadiska operačných systémov bol jej kráľ len jeden – Microsoft.
Apple pritom nebol jediný, kto „prehral“. PC platforma rozdupala na prach úplne všetku konkurenciu v rámci osobných počítačov. Apple bol posledným priamym konkurentom na okraji priepasti, pričom to vyzeralo, že onedlho aj on prepadne cez zábradlie.
Firma sa tak v zúfalstve v roku 1997 načiahla za svojím dekádu vyhnaným synom – Stevom Jobsom. Ten mal nastaviť nový smer. Novú prelomovú víziu, ktorá rozbije predchádzajúce postupy a všetko zmení. Mal byť ten, kto privedie firmu späť k relevancii.
Jobs na augustovom keynote vyrukoval s tým, že „Apple žije v ekosystéme a potrebuje pomoc od iných, rovnako ako potrebuje pomáhať iným. A vzťahy, ktoré sú deštruktívne, nikomu nepomáhajú.“ Jobs pri tom pokračoval tým, že sa firma „v posledných týždňoch pozrela na tieto vzťahy podrobnejšie a jeden z nich v nevraživosti vyčnieval, pričom má naopak potenciál stať sa veľmi prospešný.“
Jobs sa na pohľad trochu nervózne napil vody a pokračoval: „A preto chcem dnes ohlásiť partnerstvo, ktoré je veľmi významné – s Microsoftom.“
Z udiveného publika zaznel nesmelý a veľmi vlažný potlesk. Nikto nevedel, čo má čakať a čo si má o tom myslieť. No a následne, za sprievodu zmätených výrazov v celom publiku, došlo k niečomu šokujúcemu a strašnému…
Pre pochopenie situácie je vhodné vedieť, že postupný prechod Apple k úpadku bol vyústením éry troch rôznych typov vedenia spoločnosti. Tie začali v roku 1983 príchodom výkonného riaditeľa Johna Scullyho, ktorý predtým stál na čele firmy Pepsi. Predstavenstvo Apple a takisto Steve Jobs ho nadšene do firmy pretiahli, pretože chceli využiť jeho veľké marketingové schopnosti, pričom jeho meno a štatút mali prezentovať firmu v stabilnom a spoľahlivom svetle.
Pomerne rýchlo sa ukázalo, že Jobs a Scully majú výrazne odlišné predstavy o tom, kam má firma smerovať a ako má vývoj nových produktov prebiehať. Jobs, ktorý stál na čele divízie vývoja Macintoshov, sa nechcel rozličným predstavám Scullyho podriadiť, pričom sa ho po finálnych nezhodách pokúsil v roku 1985 z firmy vytlačiť. To sa otočilo proti nemu a predstavenstvo firmy sa postavilo na stranu Scullyho, pričom Jobsa z firmy v roku 1985 vyhnali.
Obchodná stratégia Johna Sculleyho bola na prelome dekád veľmi úspešná a firma zažívala veľký rast tržieb aj ziskov. Všetko to ale skončilo na začiatku 90. rokov, uprostred tvrdej cenovej vojny PC platformy, ktorej Apple tak ako všetci ostatní nezvládol konkurovať.
V rokoch 1993 až 1996 sa tak dostal do vedenia firmy Michael Spindler, ktorý naštartoval masívnu reorganizáciu a prepustil viac ako 2500 zamestnancov. Ukončil pritom Scullym navrhnuté zlúčenie vývojárskych divízií a rozdelil ich znova na jednotlivé trhové segmenty. To prinieslo niekde úspechy (PowerPC), inde veľké neúspechy (Newton, OS Copland), pričom stagnácia firmy pokračovala.
V rokoch 1996 až 1997 ho preto nahradil na čele firmy Gilbert Amelio, ktorý predtým viedol polovodičovú firmu National Semiconductor, ktorý však zvolil veľmi konzervatívny prístup, čo prepady ešte viac umocnilo. Firma tak prešla do obrovských miliardových strát a všetko nasvedčovalo tomu, že sa nemá čoho chytiť. Potrebovala radikálne zmeniť prístup, inak sa vo vojne o trh osobných počítačov skrátka neudrží a padne.
A práve osudný august 1997 mal rozozvučať zvon nového boja. Do Apple sa vrátil mesiáš.
Steve Jobs prevzal rolu CEO a všetci fanúšikovia a zákazníci firmy nadšene očakávali, že vymyslí niečo nové. Že všetko bude zas dobré. Že sa vráti doba prosperity a Apple všetkým ukáže, že práve on je ten najlepší výrobca, ktorý určuje trendy. Že jeho počítačový svet je ten správny a ostatné sú podradné.
VŠETCI KRIČIA ZRADA, VŠETCI KRIČIA HANBA
Jobs chystanú „spoluprácu“ s Microsoftom predstavil veľmi umne, aby čo najviac utlmil negatívne emócie. Je treba si totiž uvedomiť, že v tej dobe bol Microsoft a PC platforma fanúšikmi Applu vnímaná ako niečo celkom odpudivé.
Tí zo srdca považovali počítače od Apple za niečo pôvodné a „slobodné“, zatiaľ čo PC a Microsoft vnímali ako niečo zlé, uzavreté, okopírované a korporátne. Niečo, čo sa malo vo forme „tváre distopického diktátora na obrazovke“ rozbiť veľkým kladivom.
Jobs začal tým, že Apple má s Microsoftom dlhodobé patentové nezhody, pričom bolo načase ich vyriešiť a prestať sa vzájomne obviňovať (ako slávne povedal Gates, obaja mali len bohatého suseda s menom Xerox, pričom Microsoft a Apple sa len hádali, kto z nich mu skôr ukradol televízor).
Jobs oznámil, že uzavrel s Microsoftom novú krížovú licenčnú dohodu o vzájomnom používaní patentov, po dobu nasledujúcich piatich rokov. A vyjadril radosť, že sa to všetko vyriešilo úctivo a veľmi profesionálne.
Následne za búrlivého potlesku divákov uviedol, že Microsoft sa zaväzuje poskytovať svoj Office na platforme Apple po nasledujúcich 5 rokov. Má mať pri tom rovnaké množstvo updatov ako na Windows platforme.
Prišlo však schladenie. Jobs rýchlo prešiel na ďalší slide a poznamenal, že Apple sa dobre porozhliadal na trhu webových prehliadačov a rozhodol, že Internet Explorer sa stane novým predvoleným prehliadačom na všetkých Macintoshoch.
Ozvalo sa obrovské bučanie publika a nazlostené výkriky „NIE!“.
Jobs sa umne pokúsil situáciu zľahčiť a poznamenal, že v Apple veria v možnosť voľby a nebudú používateľom nijako brániť v zmene prehliadača na ten, ktorý preferujú, po čom sa ozval potlesk. Stále ale dodal, že verí, že Internet Explorer je výborný prehliadač a je skvelou voľbou, pričom sa mu v tvári objavila nepríjemná grimasa.
Pokračoval neutrálnou a vlažne prijatou správou, že Apple bude s Microsoftom spolupracovať na vzájomnej kompatibilite Java aplikácií na svojich platformách, aby následne prešiel k poslednému hlavnému oznámeniu.
Tým bolo, že Microsoft investoval do Apple a nakúpil jeho akcie za 150 miliónov dolárov. Z publika sa ozvalo znovu bučanie, ktoré Jobs prerušil uistením, že ide o akcie bez hlasovacích práv, takže Microsoft sa nebude nijako podieľať na interných rozhodnutiach Apple.
Jobs pokračoval, že celá spolupráca je nesmierne významná a esenciálna a Microsoft bude partnerom, ktorý pomôže Apple vrátiť sa späť k sile.
„Sme nesmierne šťastní a nadšení,“ oznámil Jobs a rozpažil ruky. „A preto tu mám pre vás špeciálneho hosťa, prostredníctvom satelitného spojenia“.
Sála potemnela, a na obrovskom plátne sa objavila usmiata tvár Billa Gatesa, v zajatí obrovského bučania publika a výkrikov hrôzy.
Pre mnohých skalných fanúšikov Apple šlo o ultimátnu zradu všetkých princípov. Ironické a takisto ikonické pritom bolo, že prakticky šlo o zhmotnenie najslávnejšej reklamy Apple v histórii, tentoraz však v presne opačnom garde, pri ktorom bol Apple tým, ktorý sa skláňal veľkému vládcovi.
Bill bez ohľadu na bučanie pokračoval v úsmeve a v pokoji rozpovedal svoj príbeh o tom, ako Apple počítače boli jedným z prvých zákazníkov softvéru Microsoftu, ktoré s ním boli v čase jeho zrodu a že je nadšený, že dochádza k novému posilneniu týchto vzťahov.
Popisoval následne chystaný Office 98, ktorý mal využívať všetky výhody Macintosh platformy, pričom všetkých uistil, že Internet Explorer pre Macintosh je a bude vyvíjaný špeciálne preň a nejde o jednoduchý port kódu.
Všetko pritom uzavrel tým, že si myslí, že Apple sa na počítačovom trhu výrazne podieľa a je jeho cennou súčasťou, pričom bude určite zábava pomáhať a teší sa na spätnú väzbu od jeho používateľov, aby mohli robiť čoraz viac softvéru pre Macintosh najrôznejšieho druhu.
Z príhovoru bolo cítiť priateľskosť a na jeho konci sa ozval normálny a príjemný potlesk bez akejkoľvek nevraživosti, čo bolo rozhodne pozitívne.
AKÁ VÝZNAMNÁ BOLA CELÁ UDALOSŤ A AKO POMOHLA APPLE PRED KONCOM?
Jobs ukončil keynote s vyjadrením, že ak chce byť Apple znovu úspešnou firmou a pohnúť sa vpred, musí sa zbaviť myšlienky, že preto, aby vyhral, musí Microsoft prehrať.
Priamo povedal, že pre neho je éra vzájomného konkurenčného boja medzi Microsoftom a Apple ukončená. Chcel, aby skrátka Apple robil dobrú prácu a na ničom inom nezáleží.
Je tak trochu paradoxom, že tento zaujímavý a pritom celkom jasný moment v histórii Apple a celého počítačového odvetvia sa stretáva s rôznymi interpretáciami.
Nikto pravdaže nevidí do „alternatívnej budúcnosti“ a nikto teda so 100 % istotou nedokáže povedať, čo by sa presne stalo, keby k tejto udalosti nedošlo, ale faktom je, že šlo bezpochyby o nesmierne významnú udalosť, ktorá mala obrovský vplyv.
Asi najsmiešnejšie boli reakcie najskalnejších fanúšikov, ktorí o jednu či dve dekády neskôr odmietli uveriť, že by Microsoft týmto krokom Applu enormne pomohol, respektíve že ho ním prakticky zachránil pred koncom.
Stretneme sa dokonca s absurdnými názormi, že to bol vlastne Apple, ktorý mal v celej situácii navrch, a to on urobil Microsoftu službu svojou ústretovosťou.
Poukazujú obvykle na prebiehajúce žaloby v súvislosti s porušovaním patentov, ktoré boli v niektorých prípadoch, ako napríklad v súvislosti s kódom programu Quicktime, takmer nepriestrelné a bolo zaručené, že by žaloba skončila úspechom.
Vo výsledku tak môže mať niekto dojem, že Microsoft vlastne Apple vôbec nezachránil. Apple síce bol za posledné dva roky dve miliardy dolárov v strate, ale z účtovníctva bolo zrejmé, že mal ešte viac ako miliardu dolárov v rezervách, takže investícia 150 miliónov od Microsoftu nič nezmenila. Navyše, ak by žaloby neukončil dohodou, vysúdil by od Microsoftu nemalé peniaze a možno aj viac ako bola daná investícia.
Ide však len o nepochopenie celej situácie.
Tento historický moment je potrebné vnímať v dobovom kontexte, nie len z hľadiska Apple, ale predovšetkým celého IT odvetvia.
Šlo o obdobie dva roky po vydaní absolútne prelomového Windows 95, ktorý definitívne ovládol celosvetový trh a PC platformu celkom zabetónoval.
Ako Jobs povedal na samotnom pódiu, v rámci osobných počítačov zostali prakticky len dvaja hráči. Microsoft a Apple, ktorí svojím softvérom pokrývali celý trh. Kým ale Microsoft z hľadiska softvéru dominoval celej PC platforme, Apple bol so svojím softvérom a hardvérom v podobe počítačov Macintosh druhou maličkou „alternatívou“.
Len pre porovnanie, takto vyzerali predaje osobných počítačov počas predposlednej dekády minulého storočia (obrázok hore) a takto počas poslednej dekády minulého storočia (obrázok dole).
Počas 90. rokov už po iných platformách nezostalo ani stopy. Bolo dobojované, bolo po všetkom. Microsoft vládol PC trhu a alternatívny trh osobných počítačov v podobe Macintosh platformy vyzeral ako pozostatok z minulosti prilepený na podrážke.
A práve do tohto kontextu musíme v roku 1997 celú udalosť zasadiť.
Bolo úplne jedno, či by Apple vysúdil z Microsoftu alebo iných firiem stovky miliónov dolárov, či hoc aj miliardu.
Už druhý rok po sebe bol v stave, keď operoval v strate miliarda dolárov ročne. Ak by Apple len pokračoval v súdnych útokoch a dupal a rozhadzoval piesok na vlastnom ihrisku, skončil by s najväčšou pravdepodobnosťou v bankrote.
Apple nepotreboval tých 150 miliónov dolárov. Potreboval, aby Microsoft k nemu nepociťoval nevraživosť. Potreboval byť súčasťou trhu. Potreboval byť zdravou alternatívou k PC, ktorá je životaschopná v novom svete.
A bolo celkom esenciálne, aby mu zostal dostupný celkom kľúčový produkt tej doby, ktorým bol Microsoft Office (predovšetkým jeho Excel). A práve preto Microsoft kývnutím na celú dohodu Apple prakticky zachránil.
Microsoft to pravdaže nerobil z ľútosti, dobrosrdečnosti, či „z dobrej vôle“. Bolo to pre neho skrátka pohodlné. Bolo vhodné celú patentovú a súdnu záležitosť hodiť za hlavu a nečeliť konštantnému osočovaniu z kopírovania a toho kto od koho „opisoval“, bez ohľadu na to, či to bolo alebo nebolo opodstatnené.
Všetko sa dohodou utlmilo. Microsoft investoval „pár drobných“, sľúbil že bude minimálne 5 rokov ďalej pokračovať vo vývoji Office aj pre Mac, z čoho mal sám osoh a navyše získal pozíciu prednastaveného internetového prehliadača na Mac platforme, čím urýchlil svoju dominanciu v rámci stanovovania webových štandardov.
Pre Microsoft to bolo všetko len plusom. Dohoda z jeho strany nemala žiadne negatíva. Ale nepotreboval ju. Nebola pre neho otázkou života a smrti. Bola skrátka len vhodná, tak k nej pristúpil. On bol tou silnou stranou.
A navyše, Bill už v tej dobe zrejme tušil, že protimonopolné mračná sa k Microsoftu blížia a bude nesmierne vhodné, keď Microsoft nezostane jediným hráčom na trhu a bude existovať „ten druhý“, ktorý sa bude niekde v kúte krčiť a plniť rolu alternatívy. Podobne ako sa o dekádu skôr pozeral Intel na AMD, v súvislosti s alternatívnym výrobcom x86 procesorov pre PC platformu.
Pre Apple bola situácia presne opačná. Firma danú dohodu esenciálne potrebovala. Potrebovala Office, potrebovala pôsobiť na trh ako stabilný a životaschopný hráč, potrebovala, aby na neho dominantný hráč neútočil. Nemala nič, čím by sa mohla brániť.
Jobs a celý Apple boli tými, ktorí museli prehltnúť horkú pilulku a uznať, že objektívne nie sú špičkou. Že nie sú tí, ktorí vedia, ako sa to robí správne a ktorí určujú kam sa trh pohne. Ak by ju neprehltli, po firme by sa zrejme zľahla zem.
A v konečnom dôsledku urobili veľmi dobre. Pretože to bola práve následná stabilita, ktorá Applu umožnila návrat k ziskovosti a hlavne k prechodu na celkom nové úspešné produkty, predovšetkým formou zadefinovania éry smartfónov na konci prvej dekády 21. storočia.
Ďalšie drobné čriepky z IT histórie hľadajte na našom webe každý štvrtok večer a takisto pod rovnomenným kľúčovým slovom.
