Aj keď ľudia snívali o telefonovaní s obrazom už na konci 19-teho storočia a tešili sa na jeho nevyhnutný príchod, vývoj tejto technológie je prehliadkou ekonomických neúspechov. Minulé storočie nás však obdarovalo krásnymi strojmi, ktoré boli ozajstným technickým kumštom a posúvali technológiu dopredu. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Krátko po tom, ako Alexander Graham Bell v roku 1876 patentoval telefón a začal prostredníctvom svojej spoločnosti Bell Telephony a neskôr AT&T budovať telefonickú infraštruktúru po celom USA, sa začali objavovať sny o tom, že by spolu so zvukom išiel prenášať aj obraz.
Takéto prvotiny boli publikované vo vedecko-fantastickej literatúre, pričom šlo predovšetkým o novelu 20. Storočie: Život s elektrikou, od Alberta Robidu.
Jedným z prvých obrázkov, ktorý naznačoval takúto budúcnosť, pochádza od Georgea du Mauriera. Bol publikovaný v roku 1879 v britskom magazíne Punch, pričom ukazoval fiktívny vynález nazvaný telefónoskop, ktorý prenášal „zvuk aj svetlo“. Obrázok znázorňuje manželov, ktorí sa pozerajú vo svojom dome na veľkú elektronickú cameru obscuru (v tej dobe televízia ešte neexistovala) zhruba s dvojmetrovým obrazom a sledujú svoje deti na opačnom konci sveta ako hrajú tenis, pričom s nimi zároveň telefonujú. Na obrázku je popis:
Otec: (Wilton Place, Londýn, Anglicko): „Beatrice, poď bližšie, chcem ti niečo pošeptať“
Beatrice (na Srí Lanke): „Áno otecko?“
Otec: „Kto je tá šarmantná dáma ktorá hrá s Charliem?“
Beatrice: „Práve prišla z Anglicka, predstavím ti ju hneď ako dohráme“
V roku 1910 sa predstavy o videofóne museli ešte zaobísť bez neexistujúceho televízora
Ako sa nasledujúcich 20 rokov (1880-1900) telefón postupne rozširoval na východnom pobreží USA (prvý telefónny hovor naprieč celým kontinentom, konkrétne z New Yorku do San Francisca, sa uskutočnil v roku 1915), pravidelne sa v tlači a bežnej reči objavovali klamlivé tvrdenia o prelomových telefónoch, schopných prenášať so zvukom aj obraz, pričom sa nazývali napríklad spektograf (slovo video, z latinského slova vidím, sa začalo používať v súvislosti s obrazovkami až v roku 1935).
Šlo však vždy o podvody. Keďže spojenie zvuku a obrazu si vedel v tej dobe predstaviť každý a vždy sa to zdalo ako logický ďalší krok komunikačnej technológie, nedalo sa čudovať tomu, že ľudia priveľa fantazírovali. Alexander Graham Bell verejne označoval takéto oznámenia za rozprávky, pričom upozorňoval, že ide o lákavú tému pre podvodníkov, ktorí chcú z ľudí vylákať peniaze.
Sám si však myslel, že koncept bude v budúcnosti realizovateľný, pričom s napätím sledoval pokrok v zobrazovacích technológiách. Keď v roku 1925 predviedol John Logie Baird prvé zobrazenie pohyblivých obrázkov na svojom elektromechanickom zariadení televisor, situácia sa začala posúvať správnym smerom.
Prototyp Ikonophone spredu
Bellova firma AT&T v roku 1927 vyvinula pod vedením Herberta Ivesa vôbec prvé elektromechanické, zvukovo a obrazovo komunikačné zariadenie, nazvané Ikonophone, schopné prenášať 18 obrázkov za sekundu. Šlo o jediný technický prototyp, ktorý zaberal takmer celú miestnosť.
Keď sa v 30 a 40-tych rokoch 20-teho storočia začala televízna revolúcia (značne zbrzdená druhou svetovou vojnou), idea videofónu dostávala čoraz reálnejšie kontúry. V legendárnom laboratóriu Bell Labs sa venovalo potenciálnej video komunikácii viac ako 200 vedcov a mnohé experimentálne videohovory sa odohrali nielen v USA, ale aj nacistickom Nemecku.
Prvé experimenty, ktoré používali na prenos videa niekoľko telefonických liniek súčasne, neboli pre komerčné nasadenia praktické. Chcelo to relatívne malé zariadenie, nie príliš väčšie ako telefón, schopné používať regulárne linky.
Ikonophone zozadu
Vývoj smerom ku komerčnému zariadeniu bol v Bell Labs v plnom prúde niekoľko nasledujúcich dekád. Okolo roku 1950 laboratórium testovalo prototypy telefónov, ktoré spoločne so zvukom dokázali klasickými telefonickými linkami preniesť aj dva obrázky za sekundu.
Ich úsilie bolo v nasledujúcej dekáde zavŕšené čarovne pôsobiacim zariadením, nazvaným Picturephone (v preklade obrázkový telefón, čo bolo nutné použiť kvôli tomu, že označenie videofón zovšeobecnelo a nedalo sa registrovať ako obchodná známka).
Prvý prototyp zariadenia bol zložený z 5“ CRT obrazovky v tvare dlhého valca, kde sa ukrývala elektronika a elektrónové delo. PicturePhone bol predvádzaný po prvý krát v apríli 1964 na Svetovej výstave v New Yorku a takisto v Disneylande, kde sa tvorili dlhé rady k dvom zariadeniam, kde si ľudia video prenos mohli vyskúšať (s človekom, ktorý sa aktuálne dostal na rad pri druhom zariadení).
Prvá verzia zariadenia Picturephone v roku 1964
AT&T následne videofóny nainštalovala do špecializovaných telefónnych búdok v New Yorku, Washingtone a Chicagu a sprístupnila verejnosti. Používanie však nebolo príliš lákavé. Záujemcovia museli pred hovorom vykonať rezerváciu, pričom AT&T účtovalo za trojminútový hovor z Washingtonu do New Yorku 16 dolárov a z New Yorku do Chicaga 27 dolárov (pri započítaní inflácie ide na dnešné peniaze zhruba o 100, respektíve 180 eur). Niet divu, že zariadenia sa príliš neujali a služba bola ukončená v roku 1968.
Joseph Mazzeo z Bell Labs odoberá obvod z prvého Picturephonu
V roku 1969 Bell Labs dokončilo druhú verziu Picturephonu, od ktorého si spoločnosť AT&T (ktorá toto špičkové laboratórium vlastnila) sľubovala veľké presadenie a dúfala, že stojí na prahu veľkého záujmu o video komunikáciu.
Picturephone v druhej verzii bol vôbec prvý masovo vyrábaný videotelefón na svete. Jeho televízna obrazovka bola fyzicky o niečo menšia oproti predchádzajúcemu modelu a mala podobu štorcovej škatuľky. Uhlopriečka však zostala zachovaná.
AT&T začalo komerčnú prevádzku v roku 1970, pričom predala celkom 38 zariadení ôsmim rôznym spoločnostiam. Mesačná poplatok za prevádzku videofónu činil 160 dolárov mesačne, čo je zhruba 850 eur na dnešné peniaze, čo si pochopiteľne bežní ľudia nemohli dovoliť. Do sumy bol zarátaný 30 minútový tarif a za každú ďalšiu minútu hovoru bolo nutné zaplatiť 25 centov, teda asi 1,5 eura.
Malé rozšírenie a vysoká finančná náročnosť znamenala komerčný neúspech. AT&T prakticky bez zárobku premrhala zhruba pol miliardy dolárov na 15 rokov dlhý vývoj, avšak vzhľadom na dominantné postavenie v rámci telefónneho biznisu v USA a gigantických zárobkov to na ňu nemalo prakticky nejaký negatívny vplyv.
O prielom vo videotelefonovaní sa snažili aj iné spoločnosti, ako napríklad francúzska Matra, či japonský Mitsubishi v 80-tych rokoch minulého storočia, avšak aj ich pokusy skončili neúspechom.
Druhý model Picturephone z roku 1970. Okrem obrazu volajúceho mohli byť posielané aj dokumenty
AT&T sa koncept videofónu pokúšala presadiť znova na začiatku 90-tych rokov, kedy uviedla na trh zariadenie VideoPhone 2500. Šlo o telefón domácej pevnej linky, ktorý bol pri rýchlosti 19 kbit/s schopný okrem hlasu preniesť aj malý obraz s frekvenciou 10 snímok za sekundu, zobrazený na displeji nad číselníkom. Malý počet snímok znamenal značne trhané video, pričom 10 fps bolo teoretické maximum a v realite bola snímková frekvencia ešte o dosť horšia. Niet divu, že ani toto zariadenie úspech neslávilo.
VideoPhone 2500 z rokov 1992 až 1995
Na konci 90-tych rokov sa japonská Kyocera neúspešne pokúšala presadiť prvý mobilný farebný videotelefón VP-210 VisualPhone, avšak pozornosť sa vtedy už sústreďovala celkom inde. S čoraz väčším rozširovaním a zrýchľovaním internetu sa totiž odhaľoval celkom nový segment trhu, ktorý napokon viac ako 100 rokov dlhotrvajúci cieľ splnil a sprístupnil videotelefonovanie pre masy.
Nie za tisíc eur, ani sto, ale úplne zdarma (odhliadnuc od poplatku za internetové pripojenie). Sprvu šlo len o telefonické spojenie, ako nadstavbu textovej komunikácie, avšak k nej sa časom pridala očakávaná možnosť video prenosu. Počítače na to boli so svojimi monitormi, reproduktormi a mikrofónmi už plne pripravené.
Aj keď video komunikáciu dokázalo sprostredkovať množstvo programov už na prelome storočí, kľúčovým sa stal až program Skype, ktorý v roku 2003 vyvinuli v estónsku bývalí vývojári P2P programu Kazza.
P2P schéma sa stále nesmierne úspešná a Skype ako prakticky jediný softvér umožňoval prevádzku všade, bez zdĺhavej konfigurácie a problémov s prechodom cez firewally, takže ho mohol používať skutočne každý. Video prenos je v tomto programe (ktorý dnes patrí Microsoftu) prítomný od roku 2005 s príchodom verzie 2.0.
Prvý videofón pre masy v podobe softvéru Skype vo verzii 2.0
Dnes je video hovor dostupný komukoľvek zdarma, či už v rámci desktopov, notebookov, tabletov alebo smartfónov. Okrem Skypu od Microsoftu je populárnym softvérom tohto druhu FaceTime od Apple, Hangouts od Googlu či Viber od Viber Media.
K videotelefonovaniu viedla skutočne dlhá cestu, lemovaná neúspechmi, avšak napokon sa vizionári a fantasti skutočne dočkali. Dnes je táto technológia dostupná zdarma na lusknutie prstu a považujeme ju za úplne samozrejmú.
Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak každú nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.
