Fenomén crowdfundingových stránok len málokoho nenadchne. Najpopulárnejšia platforma tohto druhu v podobe Kickstarteru je plná zaujímavých kampaní, medzi ktoré nezriedka patria aj pokročilé technologické „vychytávky“. V košíku plnom lákavých projektov sa však neraz nájde aj poriadne zhnité jablko.
Crowdfunding, teda davové financovanie, je skvelá možnosť zabezpečenia potrebných finančných prostriedkov pre projekty, ktoré by bežnou cestou pravdepodobne nevznikli. Je to z dôvodu, že ich firmy vnímajú napríklad ako veľmi rizikové, a teda s veľmi neistým úspechom, alebo naopak sa už vopred očakáva, že záujemcov o daný produkt nebude mnoho a že po pokrytí nákladov bude výsledný zisk neveľký. Z hľadiska IT odboru je dobrou ukážkou vhodnosti crowdfundingu vývoj hier. Do dnešnej doby sa dostali na svetlo sveta už stovky projektov, pričom vďaka tejto forme sa podarilo oživiť napríklad aj dnes už prakticky opustený žáner 2D Point-and-click adventúr. Stačí nájsť pár stoviek či tisíc záujemcov, ktorí podporia vývoj desiatkami až stovkami dolárov a vývoj diela s pomocou malej skupiny vývojárov sa môže začať a aj k spokojnosti dokončiť. Šanca, že by takéto nízko ziskové hry dostali zelenú u veľkého herného štúdia, je prakticky nulová. Platforma tohto druhu však nie je rozhodne vhodná len pre malé projekty. Za spomenutie stojí určite hra Star Citizen (vesmírny bojový simulátor), za ktorou stoja vývojári legendárnej hry Wing Commander z 90. rokov minulého storočia. Tej sa podarilo týmto spôsobom vyzbierať neuveriteľných 84 miliónov dolárov a jej vydanie sa očakáva v priebehu budúceho roku. Za spomenutie stojí aj chystané RPG z Husitskej doby (Kingdom Come: Deliverance), na ktorú vývojový tím z Českej republiky získal takmer 2,5 milióna dolárov. Okrem softvéru je nemenej úspešný aj hardvér. Najpopulárnejším produktom sú smarthodinky Pebble, ktoré v kampani v priebehu roku 2012 vyzbierali od podporovateľov viac ako 10 miliónov dolárov. Druhá generácia týchto hodiniek, nazvaná Pebble Time, začala svoju kampaň vo februári tohto roku a podarilo sa jej vyzbierať 20 miliónov dolárov. Extrémne populárny je aj očakávaný headset virtuálnej reality Rift od vývojového tímu Oculus, ktorý v kampani v roku 2012 vyzbieral takmer 2,5 milióna dolárov. Tím Oculusu po niekoľkých úspešných vývojových prototypoch v roku 2014 odkúpil Facebook za dve miliardy dolárov.
Pri pohľade na všetky tieto úspechy crowdfundingu sa môže zdať, že nič nie je nemožné a že ide o splnený sen používateľov. Tí si zafinancujú to, o čo majú najväčší záujem, bez nutnosti čakania, kým sa týmto smerom pohnú veľké firmy. Mohlo by sa zdať, že éra „garážovej techno kultúry“ je dotiahnutá až na vrchol. Každý môže urobiť dieru do sveta, stačí len zaujať. Veď napokon z garáže odštartoval aj Apple či Google a ak zlom v renesancii virtuálnej reality spôsobil crowdfundingový Oculus Rift, prečo by nemohol technickú „vychytávku“, akú svet nezažil, priniesť aj niekto iný? Žiaľ tieto platformy sú častým cieľom podvodníkov alebo príliš peňazí chtivých ľudí, ktorí neváhajú pre úspech svojej kampane klamať. Podvody môžeme v základe rozdeliť na dve kategórie. Do prvej patria peňažné podvody, pri ktorých je celá kampaň vymyslená a jej autor na konci zbalí peniaze a vyparí sa. Do druhej kategórie spadajú technologické podvody, pri ktorých sa nejaký produkt prezentuje vo falošnom svetle a predvádzacie obrázky a videá vyvolávajú nereálne očakávania. Môže ísť pritom napríklad o chválenie sa cudzím perím, kde autor projektu tvrdí, že niečo vyvinul sám, aj keď ide len o prebalený produkt niekoho iného alebo napríklad o použitie starej známej technológie, ktorá sa pomocou trikov prezentuje ako horúca novinka, pri ktorej sa vypočítavo zatajujú dobre známe problémy.
Tor router Anonabox
Vhodným príkladom podvodného konania na crowdfundingových serveroch je prípad routera Anonabox, ktorý sa odohral v októbri minulého roku. Išlo o miniatúrny router pre sieť Tor, ktorý ste mohli poľahky pripojiť k svojmu stávajúcemu routeru a následne si užívať anonymný prístup do internetu. Sieť Tor patrí zrejme k najznámejším a zároveň najpokročilejším ochranám identity v rámci internetu. Nie každý používateľ je však schopný nájsť si dostatok informácií o pripojení tohto druhu a takisto bežné riešenie v rámci softvéru nie je najpohodlnejšie, pokiaľ napríklad v rámci svojho bytu používate množstvo zariadení. Anonabox s veľkosťou zápalkovej škatuľky mal byť jednoduchým riešením pre každého. Stačilo ho sieťovým káblom pripojiť k routeru a bez akejkoľvek pokročilej konfigurácie bolo hotovo. Všetky počítače v domácnosti vrátane tých mobilných sa mohli bezdrôtovo pripojiť len k Anonaboxu a ten sa už o pripojenie do Toru postaral. Anonymizoval tak nielen pripojenie do webu, ale aj spojenie v rámci komunikátorov, poštových protokolov či prenosu súborov. Integrovanie Toru priamo do routera nie je nový nápad. Mnohé riešenia na trhu však vyžadujú používateľskú výmenu softvéru vášho routera, iné sú príliš drahé alebo naopak zbytočne rozmerné. Anonabox bolo jednoduché riešenie, ktoré stačilo zapojiť a ihneď používať. Pohodlne sa pritom zmestilo aj do vrecka košele, a to všetko za bezkonkurenčnú cenu 45 dolárov.
Vývojár Anonaboxu akosi zabudol uviesť, že tvrdý štvorročný vývoj jeho 50 dolárového zariadenia pozostával vlastne len zo zakúpenia miniroutera z Číny za 15 dolárov
Aj vďaka záujmu médií bol úspech kampane na Kickstarteri enormný a už za dva dni projekt získal viac ako pol milióna dolárov. Problémom bolo, že niektorí ľudia si začali všímať, že s vyjadrením vývojárov nie je všetko v poriadku a mnohé uvádzané skutočnosti neboli pravdivé. Vývojári predstavili srdcervúci príbeh o tom, ako sa pri pohľade na Arabskú jar rozhodli, že by bolo vhodné nejakým spôsobom pomôcť protestujúcim a žurnalistom v daných krajinách komunikovať anonymne bez toho, aby sa nejako museli zdĺhavo venovať konfigurácii Toru. Snom bolo lacné zariadenie, ktoré by sa o všetko postaralo a jeho hardvér a softvér by bol vydaný ako open source. Vývoj údajne zabral štyri dlhé roky, pričom v priebehu každého sa dostal na svet jeden vývojový prototyp. Od veľkého zariadenia veľkosti 10″ tabletu a ceny 400 dolárov sa im napokon podarilo dostať až k súčasnému v poradí štvrtému riešeniu s miniatúrnymi rozmermi za necelých 50 dolárov. Všetko však bola lož. Pri pátraní rôzni fanúšikovia projektu prišli na to, že zariadenie je v skutočnosti na trhu voľne dostupný mini Wi-Fi router WT3020, predávaný na čínskom e-shope AliExpress. Ten nielenže obsahoval úplne totožnú základnú dosku so všetkými čipmi, ale zároveň bol aj kompletnou kópiu z hľadiska vonkajšieho vzhľadu. Aj keď vývojári Anonaboxu tvrdili, že za výsledkom ich úsilia stoja štyri roky vývoja a sami si navrhli dosku i vonkajšiu konštrukciu, v skutočnosti bola ich práca jednoduchá. Zakúpili kompletné sieťové zariadenia z Číny za necelých 20 dolárov (pri hromadnej objednávke bola cena ešte o niečo nižšia) a nainštalovali naň voľne dostupný open source softvér OpenWRT. Zamotanie do klamstiev napokon vyústilo do toho, že Kickstarter kampaň zrušil skôr, ako sa „vývojári“ Anonaboxu k peniazom dostali (prispievateľom sa peniaze strhnú z účtu až v momente, keď kampaň dosiahne koncový dátum). To im však nezabránilo v presune na iný crowdfundingový server Indiegogo, kde s pozmeneným dizajnom zariadenia v marci tohto roku vyzbierali od ľudí 82 000 dolárov a začali ho rozposielať za cenu 100 dolárov za kus. Už v apríli sa ale ukázalo, že nekompetentnosť a zavádzanie autorov nemohlo dopadnúť dobre a stovky odoslaných kusov v prvých mesiacoch „produkcie“ obsahovali vážnu bezpečnostnú chybu. Router sa síce k Tor sieti pripájal, jeho Wi-Fi však bola kompletne nezabezpečená a mohlo sa k nemu pripojiť poľahky akékoľvek cudzie zariadenie, ktoré ostatné počítače odpočúvalo.
Hendo Hoverboard
Anonaboxu sa nedá uprieť jedna vec. Išlo o výrobok s potenciálne malým objemom predajov, pri ktorom dával crowdfunding skutočne zmysel. Ide o niečo, čo zvládne skonštruovať aj pomerne malý tím vývojárov a je celkom normálne, že mnoho ľudí ho bralo ako realitu. Projekt ako taký nebol nerealizovateľný alebo vymyslený. Podvodníci boli ľudia, ktorí ho prezentovali. Z celkom iného súdka je Hoverboard, teda levitujúci skateboard, perfektne spopularizovaný kultovou filmovou sériou Návrat do budúcnosti. V roku 2014 sa totiž na Kickstarteri objavila spoločnosť Arx Pax, ktorá sa pochválila tým, že vôbec po prvýkrát toto vysnené zariadenie futuristov priviedla k životu. Projekt Hendo Hoverboard sa stal skutočným hitom, vyzbieral viac ako pol milióna dolárov a objavil sa na stránkach mnohých významných médií. Mnohé zašli dokonca tak ďaleko, že ho označili za jeden z najväčších vynálezov roka. Skromnejší neboli ani samotní autori, ktorí svoj levitačný pohon Hendo prirovnali k vynálezu kolesa či mikroprocesora. O to prekvapivejší bol pohľad na vývojový tím, na ktorého čele nestál žiadny vedec ani skúsený vývojár, ale stavebný architekt Greg Henderson.
Pohon Hendo je založený na magnetickom princípe. Ak okolo vodiča rozhýbete magnet, vo vodiči sa indikuje elektromotorické napätie (elektromagnetická indukcia), čím dôjde ku generovaniu magnetického poľa. Ide o podobný princíp, na ktorom sú založené vlaky typu Maglev, ktoré sú stavané od 70. rokov minulého storočia. Najznámejší je zrejme japonský testovací systém SCMaglev, na ktorom vývojové prototypy vlakov L0 dosahujú rýchlosť až 600 km/h (v minulom roku sa začala stavba prvej komerčnej trate smerujúcej z Tokia do Nagoje, ktorá by mala byť dokončená v roku 2027). Stavba týchto tratí a vlakov je veľmi finančne náročná. Na dosiahnutie vysokého výkonu a únosnej miery elektrickej spotreby je nutné použitie supravodivých magnetov. Hondo Haverboard musel ísť jednoduchšou a schodnejšou cestou rotujúcich magnetov, ktoré sa pohybujú vždy v protismere v kruhových spodných častiach zariadenia. Vytvárajú tak opačné magnetické pole vo vodiči pod ním. A to je celé tajomstvo. Zariadenie nebude fungovať inde, než na silno elektricky vodivom povrchu. Nefunguje teda nielen na vode, ako tomu bolo v už spomenutom filme s Marty McFlyom, ale ani na chodníku, na tráve či akomkoľvek bežnom povrchu okolo nás, a to vrátane bežných oceľových konštrukcií. Jediné miesto, kde sa za enormného hluku Hendo Hoverboard skutočne vznesie (o niekoľko cm), je napríklad rampa z medených alebo hliníkových plátov. Pravda, nie na dlho. Spotreba je zhruba 40 W na 1 kg nesenej váhy, čo pri 80 kg osobe znamená odber 3,2 kW. Batérie tak dokážu zariadenie udržať v prevádzke len približne 10 minút.
Autori Hendo Hoverboard žiaľ v používateľoch vyvolali nereálne očakávania, ktoré nikdy nenaplnia
Projekt ako taký v základe podvod nie je. Ide však o výbornú ukážku zmätenia používateľov, pri ktorom sa vezme dostupná technológia a vytvoria sa prehnané očakávania. Aj keď vývojári nijak netajili, že na prevádzku tohto zariadenia za 10 000 dolárov je nutný špeciálny povrch s nemalými nákladmi na stavbu, celý projekt bol prezentovaný len ako začiatok novej éry. Vrcholom boli ich nadšené tvrdenia, že ide len o prvý krok a že v budúcnosti hoverboardy budú fungovať na akomkoľvek povrchu a že bude možné budovať lietajúce autá, ktoré sa dostanú kamkoľvek a budú mať efektivitu vysokorýchlostných vlakov. Mnoho fanúšikov si to spojilo s tým, že špeciálny povrch je len akési dočasné obmedzenie, ktoré sa vyrieši ďalším vývojom. Nič však nebolo ďalej od pravdy. Technológia, na ktorej je Hendo pohon založený, funguje na magnetickom princípe a nikdy a za žiadnych okolností nebude schopná prevádzky nad povrchmi, ktoré nie sú silno vodivé. O to viac šokujúce je, že autori projektu priznali, že hoverboard slúžil len na získanie pozornosti a informovanie ľudí o technológii magnetickej levitácie (ktorá je však známa desiatky rokov aj z reálneho použitia). Ich prioritou je v budúcnosti vyvinúť systémy, určené na levitáciu budov, ktoré by mohli celý objekt zdvihnúť od zeme na pár sekúnd či minút v prípade zemetrasenia alebo záplav. Ide o ešte šialenejší nápad, než takmer 50 kg nemotorný hoverboard, hučiaci viac ako stará kosačka na trávu, ktorý je schopný ťažkopádneho pohybu nad drahým medeným povrchom po dobu niekoľkých minút. Magnetická levitácia 100 tonového domu, ktorý by na svoje zdvihnutie potreboval enormne drahú konštrukciu a okamžité dodanie 4 miliónov wattov, a to počas zemetrasenia, je skutočne absurdná.
Holografický displej Holus
Projekt holografického displeja Holus, ktorého kampaň prebehla v lete tohto roku (od júna do júla), je výbornou ukážkou uskutočniteľného produktu s reálnym technologickým základom, ktorého marketingový tím svoju snahu extrémne prehnal. Cieľom vývojového tímu bolo vyzbierať 100 000 dolárov, čo sa podarilo hneď prvý deň kampane. Na konci mesačnej lehoty sa hodnota dostala takmer na 300 000. K niekoľkým stovkám predplatiteľov finálne produkty dorazia už v marci budúceho roku. Základom Holusu je sklenená konštrukcia v tvare pyramídy, do ktorej je údajne premietaný obraz objektu sledovateľného zo všetkých strán. V základe by teda malo ísť o volumetrický displej, prezentujúci skutočný 3D obraz. Na úvodnom prezentačnom videu a obrázkoch projektu sme mohli vidieť nadšené používanie Holusu položeného na stole, okolo ktorého sedela celá rodina. Vyzeralo to, akoby premietané objekty hier a iných prvkov boli skutočne trojrozmerné a umiestnené vo vnútri konštrukcie. Prakticky všetky najbombastickejšie prvky však boli krutá lož. Išlo o zábery obohatené o CGI render, prezentujúce produkt v nereálnom svetle a ukazujúce schopnosti, ktoré pri súčasnom stave technológie skrátka nie je možné dosiahnuť.
Základom celého riešenia je trik, ktorý už v 19. storočí spopularizoval John Pepper. Tomu sa s pomocou projekcie na sklo podarilo zobraziť na pódiu divadla ducha a z tohto dôvodu sa táto technológia označuje ako Pepperov duch. Ide o rovnaký princíp, ako keď sa v noci pozriete z rozsvietenej izby cez okno do tmy. Na skle sa premietne váš priehľadný obraz a ak by za oknom stál v rovnakej vzdialenosti niekto iný, vyzeralo by to, ako by ste mu robili spoločnosť. Vhodnou manipuláciou uhlu skla je možné dosiahnuť pokročilej ilúzie. Ak sa umiestni sklo pred pódium, je možné naň projektormi premietať obraz a ľudia v hľadisku dostanú dojem, že na pódiu spolu s ostatnými interpretmi vidia vystupovať napríklad už zosnulého speváka (existencia skla je pre nich zatajená). Efekt je však pochopiteľne len pre nich. Osoby na pódiu obraz nevidia. Vzhľadom na to, že ide len o jednoduchú projekciu na sklo, obraz je celkom plochý a v žiadnom prípade nejde o hologram. To, čo Holus robí, je premietanie obrazu zo skrytého klasického displeja na štyri nezávislé sklá vždy z každej strany zariadenia. To nie je prakticky ničím zvláštne a tieto pyramídové konštrukcie sa objavujú na rôznych prezentáciách už mnoho rokov. Ak obchádzate objekt dookola, nevyvoláva sa dojem, že obchádzate okolo 3D objektu. Namiesto toho uvidíte zlomy v obraze, tak ako by tomu bolo v prípade, že si umiestnite do štvorca štyri monitory alebo statické fotografie. Každá z nich ukazuje len 2D predmet z inej strany. Kvázi holografická pyramída sa líši len tým, že jej steny sú priehľadné, čím sa vyvolá ilúzia, že je niečo vo vnútri. Každopádne, ak sa začnete pohybovať okolo konštrukcie, okamžite zbadáte, že o holografickom 3D zážitku nemôže byť ani reči. Nejde o 360° obraz, ale o štyri nezávislé 2D obrazy. A práve tento fakt bol v rámci kampane Holusu skrytý úpravou videozáznamu s počítačovou animáciou, ktorá žiadne nedostatky nemala. Holus tak vyzeral ako bombastické a dovtedy nikde nevidené zariadenie schopné spraviť poriadnu dieru do sveta.
Displej Holus s holografiou nemá nič spoločné. Hore lákavá lož, dole krutá realita, na ktorej je dobre vidieť nespojitosť jednotlivých stien
Po značne nepríjemnej kritike z mnohých strán a taktiež kvôli podaným sťažnostiam smerom ku Kickstarteru došlo k výrazným zmenám. Z prezentačného videa boli v tichosti všetky zábery obohatené o animácie odstránené a zostali len tie skutočné, na ktorých je nedostatky jasne vidieť. Pribudlo pritom video s technickým vysvetlením od vývojárov, kde bol vysvetlený princíp celej ilúzie a jej nedostatky (k obom veciam boli vývojári donútení od Kickstarteru, ktorý zrejme pohrozil zrušením). Tím Holusu (H+Technology) si však stále stojí za tým, že ide o holografický prístroj (i keď používajú vlastnú a všeobecne neplatnú definíciu hologramu). Ako plus zároveň prezentujú to, že nejde len o štvoricu 2D snímok, pretože pridávajú aj sledovanie pohybu používateľa (napríklad tým, že pripojíte k Holusu smartfón s vlastným gyroskopom, akcelerometrom a magnetometrom alebo natívne zariadenie na sledovanie pohybu ako je napríklad Leap Motion). Vďaka tomu sa objekt môže v rámci jednej strany Holusu mierne natáčať a vytvárať ilúziu viacstupňového pohľadu. To však nemá s 3D nič spoločné. Ide skrátka o 2D obraz reagujúci svojím natočením na váš pohyb, čo je nezmyslom pri viac ako jednom divákovi. Vývojový tím sa nikdy nevyjadril k falošným prezentáciám a ani neoznámil ich stiahnutie (ku všetkému však v tichosti došlo). Vo väčšine článkov popisujúcich daný produkt tak narazíte práve na bombastické popisy a prezentáciu podvrhnutých záberov.
Bezbatériový iFind
Zariadenie iFind, ktoré sa v minulom roku objavilo na Kickstarteri, bolo stelesneným snom takmer každého človeka. Išlo o projekt malého lokalizačného mechanizmu veľkosti jednoeurovej mince, ktorý ste mohli pripnúť na akýkoľvek predmet, čo fungovalo ako akási elektronická menovka. Jeden ste mohli vložiť do peňaženky, druhý na tablet a tretí dať napríklad na kľúče. Po spárovaní so smartfónovou aplikáciou následne stačilo zadať hľadanie vašej peňaženky a aplikácia vás k danému predmetu v rámci 60 m, teda bez problémov v rámci celého bytu či domu, priviedla. O všetko sa postaral bluetooth smartfónu. Stačilo teda zakúpiť napríklad päť iFind menoviek (spolu za 65 eur), rozmiestniť ich na predmety, určiť ich názov a o viac sa už nestarať. A čo ak neviete nájsť naopak telefón? Stačí zatriasť jednou z iFind menoviek vo vzduchu a telefón začne zvoniť. Extrémne výhodné navyše bolo, že iFind menovky mali byť celkom pasívne a teda bez akejkoľvek batérie. Lokalizácia už fungovala naveky. To je teda nápad za milión!
Práve „bezbatériovosť“ odlišovala iFind od všetkých lokalizačných zariadení dostupných na trhu. Tajomstvom mal byť unikátny napájací systém schopný recyklovať elektromagnetickú energiu okolo seba, najmä v rámci v byte šírenej Wi-Fi siete. To samo o sebe nie je nový nápad a podobne to robí viac ako storočie známa kryštálka, čo je primitívny rádiový prijímač napájajúci sám seba z energie okolitých rádiových vĺn. V roku 2009 demonštrovala Nokia prototyp zariadenia, ktoré dokázalo z elektromagnetického žiarenia televíznych a mobilných staníc zozbierať 5 mW a vyjadrili optimizmus nad tým, že v budúcnosti bude snáď možné dosiahnuť aspoň minimálne pasívne napájanie zariadení. Nevýhodou je, že aj na extrémne malý zisk potrebujete pomerne veľkú anténu. Niet preto divu, že údajný nový mechanizmus, ktorý miniatúrnym iFind lokalizátorom zabezpečoval napájanie z okolitej Wi-Fi siete, vzbudil obrovskú pozornosť. Bežní používatelia sa pochopiteľne najviac zaujímali o výbornú funkčnosť a bezstarostné používanie a behom dvoch dní si lokalizačné menovky predobjednali tisíce ľudí, čím projekt podporili viac ako pol miliónom dolárov.
Pasívne napájané lokalizátory iFind pre notorických strácačov predmetov boli len snom
Vedúcim projektu iFind a jeho vývojárskej spoločnosti WeTag mal byť Dr. Paul McArthur, špecialista na vývoj integrovaných obvodov a predovšetkým bezdrôtových technológií. V minulosti pracoval pre spoločnosti ako Phillips, Biowave Research a Sonic Star a zastával funkciu profesora na univerzite v Utahu. To pomerne rýchlo vzbudilo kontroverziu, pretože viacero ľudí si všimlo, že v rámci internetu o ňom niet ani chýru, ani slychu. V rámci akademických aj dôležitých firemných pozícií išlo teda o veľmi zvláštnu vec, ktorú údajný doktor vysvetlil tým, že v minulosti mu niekto ukradol identitu, takže sa snaží o sebe nezverejňovať na internete žiadne informácie. Horšie bolo, že spoločnosť neukázala žiadne video fungujúceho prototypu zariadenia. V demonštračnom videu boli použité len atrapy (pri hľadaní smartfónom je napríklad podľa ikony vidieť, že bluetooth vôbec nie je aktivovaný). Pozornosť pútala najmä zázračná bezbatériová technológia, založená na akumulovaní energie z okolitého elektromagnetického žiarenia. Žiadne technické informácie o nej totiž zo začiatku neboli zverejnené, pretože patent bol údajne ešte v rámci vybavovacieho procesu. Detailný popis však bol prisľúbený už onedlho, konkrétne malo ísť o podrobný report z výsledkov testovania.
K zverejneniu podrobného a niekoľkostranového technického reportu nakoniec došlo o mesiac neskôr. Obsahoval technickú hantírku a podrobné dáta a autor sa zrejme domnieval, že ho prispievatelia nepochopia. Internet je však veľkým priestorom a k správe sa rýchlo dostali ľudia s vysokým vzdelaním v relevantných odboroch. Ukázalo sa, že všetka kritika o nemožnosti zrealizovania, ktorej údajní vývojári čelili po celý mesiac, bola oprávnená. Rozmery zariadenia sú príliš malé na to, aby obsahovali dostatočne výkonnú anténu na prijatie uvádzaného objemu elektromagnetického žiarenia a že použité údaje energetického výstupu domácich Wi-Fi routerov boli mnohonásobne väčšie, než sú bežné hodnoty. Ako jeden z anonymných komentátorov trefne poznamenal, zariadenie by vám fungovalo dobre, pokiaľ veci obvykle strácate v zapnutej mikrovlnnej rúre. Kickstarter napokon pre veľké podozrenie z podvodu kampaň zrušil pred jej skončením a podvodníci sa tak k vyzbieranému pol miliónu dolárov našťastie nedostali.
Hra MYTHIC
Jeden z najhumornejších prípadov podvodu sa odohral na Kickstarteri už v roku 2012 a týkal sa falošnej PC hry. Ďaleko sa našťastie nedostal. Autor projektu tvrdil, že stojí v čele tímu „utečencov“ z veľkých a dobre známych herných štúdií Activision a Blizzard. Tí sa spolu s ním údajne podieľali na populárnych hrách ako World of Warcraft, Diablo 2 a Starcraft. Prvým produktom ich novovzniknutej spoločnosti Little Monster Productions mala byť nová MMORPG hra MYTHIC: The Story Of Gods And Men, ktorej základom bol boj rôznych mytologických postáv. Vo videu a takisto v obrázkoch bolo ukázaných niekoľko snímok z hry v rozličnom stave vývoja, modely jednotlivých postáv a rôzne grafické koncepty. Nebolo treba dodávať, že nová hra takéhoto tímu snov bude bezpochyby stáť za to. To, čo autor projektu nečakal bolo, že behom dvoch dní bol doslova zlynčovaný používateľmi sociálneho komunitného portálu Reddit, ktorí rozpitvali celý jeho podvod doslova až do posledného bajtu. Zistili, že hlavná ilustrácia hry, znázorňujúca gréckych bohov, bola ukradnutá zo stránky pgwebdesign.net a upravená „sépiovým filtrom“, snímky modelov z hry boli v skutočnosti prebrané z grafických návodov zo stránok conceptart.org a design.tutsplus.com a logo hry bolo zložené z dvoch grafických prvkov stiahnutých zo stránky deviantart.com. Dokonca celý systém odmien, ktorý odmeňuje mikro investorov podľa sumy, ktorou na projekt prispejú, bol kompletne skopírovaný z Kickstarteru inej, legitímnej hry Banner Saga, pričom v ňom bol zmenený len názov samotnej hry. Tí najväčší prispievatelia mali údajne dostať darček v podobe repliky mečov, pričom ich fotografie boli ukradnuté zo stránky knifecave.com. Vrcholom boli fotografie údajného novovzniknutého herného štúdia, v ktorom hra mala vznikať. Išlo totiž o mierne orezané fotografie z webovej stránky vývojárskeho štúdia Burton Design Group.
Projekt sa udržal pri živote tri dni, počas ktorých vyzbieral niekoľko tisíc dolárov. Po devastujúcom odhalení však majiteľ projekt okamžite ukončil a vyradil z prevádzky aj svoju webovú stránku. Osobu na videu nakoniec identifikoval majiteľ herného štúdia Burton Design Group, ktorého fotografie podvodník použil a vydával ho za vlastné štúdio. Ukázalo sa, že daný človek v tej firme v minulosti pracoval, avšak nie ako herný vývojár, ale ako vedúci kancelárie. Keďže však firmu nikde nespomenul (len ukradol fotky a niekoľko grafických prác), nešlo o snahu jej uškodiť, ale len o naivnú snahu obohatiť sa vydávaním sa za niekoho iného.
Nie vždy je ľahké nenaletieť
Podvody na Kickstarteri a iných crowdfundingových serveroch nie sú ničím príjemným. V prípade softvéru, hardvéru či elektroniky všeobecne je veľká výhoda to, že v momente ako nejaký projekt vyvolá veľký rozruch, budú jeho tvrdenia poriadne preskúmané či už neúnavnými používateľmi s detektívnymi sklonmi, alebo osobami, ktoré majú expertízu v relevantných odboroch. Môžete oklamať jedného človeka či sto, ale nikdy nie takú masu rôznych ľudí, s akou sa dostanete do kontaktu v internetových projektoch. Azda najlepšie túto situáciu zhrnul Gabe Newell, hlava herného štúdia Valve, stojaceho za bezkonkurenčne najpopulárnejším on-line distribučným systémom Steam. Ten v súvislosti s vývojom akéhokoľvek žiadaného softvéru, hardvéru či celých platforiem odporučil každému, aby sa „nikdy nepokúšal prekabátiť internet. Oni vás odhalia, rozanalyzujú váš podvod do najmenšieho detailu a budú si pamätať všetko, čo ste kedy povedali, a to až na veky vekov.“
Odhalenie podvodu v rámci kampane je to najlepšie, čo sa v rámci špekulantských projektov môže prihodiť. U nikoho totiž nedôjde k ujme (až na podvodníka, ktorý je nezriedkavo verbálne poriadne zlynčovaný). Kampaň má totiž pevne stanovený dátum ukončenia a Kickstarter a iné platformy presunú peniaze na účet autora až po jej skončení. Ak sa vývojári snažia vybrať napríklad 50 000 dolárov v rámci mesačnej kampane a danú sumu dosiahnu už za pár hodín, je jedno, že sa následne vyšplhajú hoci aj na milión. Príspevky používateľov sú len virtuálne a Kickstarter ich strhne z ich účtov až na konci kampane. Odhalení podvodníci s routerom Anonabox a lokalizačnými príveskami iFind tak nedostali ani cent. Ak projekt dospeje k svojmu cieľovému dátumu, všetko je už v rukách autorov a záleží len na nich, či dokážu naplniť svoje sľuby. Práve tu je veľmi nepríjemné, ak je síce produkt reálny, avšak jeho ospevovanie a vynášanie do nebies v rámci kampane bolo príliš veľké. Tu sa dajú zaradiť úspešné kampane displeja Holus a hoverboardu Hendo, v ktorých bolo používateľom kruto klamané a vyvolali sa nereálne očakávania o vlastnostiach zariadenia, ktoré nemôžu byť naplnené. V takýchto prípadoch je vždy dobrý zdravý skepticizmus a je dôležité si o daných technológiách prečítať aspoň nejaký odborný článok, ktorý vám vytvorí aspoň základné znalosti v danom odbore. Znížite tak riziko toho, že máte veľké oči a z dôvodu neznalosti odboru sa takzvane necháte „opiť rožkom“.
Existujú samozrejme aj prípady, pri ktorých sa podvodníkovi kampaň podarí úspešne zvládnuť, aj keď žiadny produkt v skutočnosti neexistuje. Kampaň mohla pri tom vyzerať vierohodne a byť bez očividných chýb, avšak autor napríklad nemal dostatok skúseností a znalostí pre dokončenie toho, čo sľúbil. Používatelia tak o svoje investované peniaze prídu a brániť sa môžu len v rámci klasického právneho systému. K vôbec prvému prípadu tohto typu došlo v priebehu júna tohto roku. Americká federálna obchodná komisia vzniesla obvinenia proti Erikovi Chevalierovi z Los Angeles, ktorý v roku 2012 na Kickstarteri vyzbieral 122 000 dolárov na stolovú hru The Doom That Came To Atlantic City. Nikdy ju však svojim investorom nedoručil. Hra sa vyznačovala prepracovanými a detailnými figúrkami démonov a dobrou hernou mechanikou, takže v rámci predpredaja zaujala viac ako tisíc ľudí. Na hru všetci čakali márne. Autor jej výrobu nezvládol a peniaze minul na zaplatenie vlastného nájmu, presťahovanie do Oregonu a kúpu osobných vecí. Aj keď súd nariadil Chevalierovi všetky peniaze ľudom vrátiť, len ťažko k tomu dôjde v blízkej dobe, pretože momentálne skrátka žiadne peniaze nemá.
Aj napriek týmto červivým jablkám zostáva internetový crowdfunding výborným nástrojom, ktorý pomáha priviesť k životu produkty, ktoré by sa často na svet nedostali. Mnohé pri tom skutočne stoja za to. Žiaľ, nejaké to percento nepodarkov a parazitov je súčasťou akéhokoľvek úspechu.
