Všetko zlé je na niečo dobré

Letnú dovolenku sme sa s manželkou rozhodli stráviť výhradne na Slovensku. Jednak sme nechceli riskovať zavlečenie nákazy zo zahraničia, ale primárnym dôvodom bolo pomôcť ľuďom pôsobiacim v turizme v našej krajine. A stále je tiež možné využiť rekreačný poukaz a niečo si prilepšiť. Tak som nad zahraničím tento rok ani neuvažoval. Takisto to bolo aj pred rokom.

Je teda na Slovensku ešte čo objavovať? Odpoveď je jasná – ešte bude aj na tretí a možno aj štvrtýkrát. Pred rokom som vybral takú skôr odskúšanú trasu, pričom sme chodili po miestach, ktoré som dobre poznal ešte z dôb, keď sa konali IT konferencie – Vysoké Tatry, Demänovská dolina, Liptov a pod. A bolo to fajn.

Tento rok to už bolo „opozerané“, a tak som sa rozhodol pre menej známe miesta. Postupovali sme od severovýchodu Slovenska k juhu, ale tak trochu na preskáčku podľa toho, ako bolo vo vybraných hoteloch voľné ubytovanie. To som takmer celé vybavil cez Booking a všetko fungovalo na 100 %.

Tieto, povedzme, konferenciami menej poznané miesta ako je napr. Bardejov, Svidník, Telgárt, Lučenec, ale aj Hontianske Nemce, boli úžasné. Oceňujem, že nikde som nemal väčší problém s mobilným internetom alebo Wi-Fi a aj služby boli na dobrej úrovni, ako ich poznám zo západnej Európy. Na druhej strane, cenovo sa približujeme k „vyspelejšiemu svetu“, napr. cena viac ako 300 eur za noc v známom hoteli na Táloch, ktorý som pôvodne plánoval, sa mi zdala prestrelená. A to sme spali aj v údajne najromantickejšom zámockom hoteli Galicia Nueva v Haliči za tretinovú cenu (ale po veľkej zľave od Bookingu).

Na tejto dovolenke som sa presvedčil, že lepšie je stráviť čas na miestach, ktoré vám z Googla nevypadnú na prvých miestach a sú krásne. Osobne sa mi veľmi páčili vodopády v zastrčenej dedinke Háj, kam sme sa dostali tak, že som vlastne zablúdil pri ceste do Zádielskej tiesňavy. Ešte tam plánujem zájsť, lebo smerovky k tunajšej veľkej atrakcii – obrovskému anjelovi z dôb natáčania hollywoodskeho filmu som akosi minul a pozrel som si ho neskôr len cez internet. A sú tu ďalšie divy ako 2,4 km dlhý Slavošovský tunel, cez ktorý nikdy neprešiel vlak, jaskyňa Silická ľadnica a pod.

Naša dovolenková trasa sa dosť kryla s Cestou hrdinov SNP, o ktorej som počul len nedávno, hlavne z cestovateľských videí na YouTube. Je to trochu paradox, lebo ja som vyrastal v dobe socializmu a vtedy SNP patrilo k mimoriadne oceňovaným udalostiam. Ale Cesta hrdinov SNP ako dnes najdôležitejšia turistická magistrála naprieč celým Slovenskom s dĺžkou 769 km nebola v popredí záujmu.

Pritom napr. peší výstup na Jánošíkovu baštu od obecného úradu v Kysaku je teda niečo, na čo určite nezabudnem. Aj keď turistický sprievodca túto trasu popisoval ako mierne náročnú a určenú pre všetky vekové kategórie, v istých úsekoch som fučal ako parná lokomotíva s prasknutým poistným ventilom. Ale stálo to za to – výhľad úžasný, nebol tam nikto a ohromne ma bavilo z výšky pozorovať prechádzajúce vlaky popri Hornáde. Stále trochu premýšľam nad tým, že v rámci ďalšej dovolenky prejdeme vlakom trať Margecany – Červená skala cez Telgártsku slučku. Vyzerá to na krásny zážitok, akurát tých vlakov tam teda veľa nechodí. Konkrétne dva za deň.

Keď to zosumarizujem, nebyť pandémie, je nepravdepodobné, že by som sa na tieto miesta dostal. Je to potvrdenie známeho pravidla, že všetko zlé je aj na niečo dobré. Musím povedať, že takáto dovolenka v štýle neustáleho pohybu (ale bez náhlenia) mne osobne vyhovuje oveľa viac, ako týždenný pobyt na jednom mieste na pláži pri mori v štýle all-inclusive. Áno, aj to má svoje čaro ale posledné dva roky je to vlastne všetko o povedzme „fakultatívnych“ výletoch.

Samozrejme, veľa ľudí sa ma pýta, ako to bude so zahraničnými konferenciami, na ktorých sa predstavujú novinky. Ale nie online ale naživo, kde si nové produkty môžeme chytiť do ruky. Otvorene povedané, nevidím to nejako ružovo, teda minimálne nie ďalší rok. Rád sa budem v tomto mýliť. Firmy si totiž zvykli, že novinári niečo z predstavenia noviniek urobia, aj keď nové produkty nemajú vyskúšané a na druhej strane je stále skoro na masovejšie akcie. V septembri sa však chystá veľká výstava automobilov IAA v Mníchove a našu osobnú účasť tu plánujeme. Ale ako to presne bude, to len uvidíme.

Môj odhad je, že takéto výstavy sa postupne otvoria, budú však pre veľmi limitovaný počet ľudí a bude treba splniť náročné podmienky. To všetko sťaží a tiež predraží účasť návštevníkom a je možné, že títo sa radšej rozhodnú pre virtuálnu účasť, než by tam mali ísť osobne. Výsledkom budú akési hybridné udalosti s veľmi dobre zorganizovanou virtuálnou časťou, na ktoré sa budú predávať vstupenky, ako keby ste šli naživo.

Asi je to dobre a je to trendové, ale moja voľba bude v takýchto prípadoch osobná účasť. Veľmi dobre viem, že čokoľvek virtuálne nie je v skutočnosti také, ako keď je to naživo. Prejde ešte minimálne 10 rokov, kým technológia postúpi tak, aby sa takýto virtuálny zážitok mohol vôbec prirovnať k tomu skutočnému. Áno, je to pohodlnejšie, časovo oveľa menej náročné, netreba nikam cestovať, príde to až k vám priamo pod nos, ale ja som možno konzervatívnejší človek, čo musí mať pocit zážitku naživo. Práve preto, aby sme vám mohli priniesť autentické zážitky.

Tento článok vyšiel ako úvodník v tlačenom vydaní TOUCHIT 7-8/2021.