WWDC26 očami Slováka: Tri dni v Apple Parku, najkratšia keynote v histórii a rozhovor, ktorý som nečakal
Raz za rok sa do Cupertina zídu vývojári z celého sveta, aby na vlastnej koži zažili najväčšiu Apple udalosť, WWDC.
Tento rok som medzi nimi mohol byť aj ja, pravdepodobne ako jediný Slovák priamo v Apple Parku. Takto vyzerali tri dni vnútri firmy, ktorá je inak verejnosti úplne uzavretá.
Cesta na druhý koniec sveta
Dostať sa na WWDC nie je samozrejmosť. Ročne sa prihlasuje niekoľko desiatok až stoviek tisíc vývojárov, z ktorých Apple pozýva iba zlomok ľudí. A keď vás vyberie, tak vás čaká cesta cez pol sveta. Zaujímavé je, že dostať sa na konferenciu je rovnako náročné pre vývojárov ako pre samotných zamestnancov Apple. Viacerí, ktorých som vyspovedal, sa na WWDC dostali prvýkrát, hoci vo firme pracujú aj cez desať rokov.
Do Cupertina som dorazil v nedeľu a hneď ma prekvapil rozdiel medzi ním a hodinu vzdialeným San Franciscom. Kým v San Franciscu fúka studený vietor, Cupertino je suché a teplé. Celé mesto akoby žilo výhradne vďaka Apple. Väčšinu administratívnych budov tvoria jeho kancelárie a okolo nich nájdete len pár hotelov a reštaurácií. Ak by ste sem niekedy zavítali, ubytovanie odporúčam radšej v San Franciscu, v ktorom to žije podstatne viac.
Welcome reception tam, kde chodil do práce Steve Jobs
Konferencia odštartovala v nedeľu v Infinite Loop, v starom sídle firmy. Odviezli sme sa tam autonómnym Waymom bez šoféra a privítal nás rad dlhý stovky metrov. Apple s ním rátal, celý bol v tieni stromov a slnečníkov a zamestnanci nám počas čakania roznášali vodu a nanuky. Keď som sa jedného z nich spýtal, či ešte funguje legendárny pokrik Dub-Dub, poďakoval mi za pripomenutie a o chvíľu už sa spustil pokrik Dub-Dub, na ktorý dav odpovedal D-C.
Vo vstupnej hale nám skontrolovali doklady, vytlačili badge a podali WWDC26 tašku s fľašou, nálepkami a odznakmi. Pri svetovej mape „Drop a pin“ si každý vyberal špendlík podľa toho, ako dlho je vývojárom, a ja som urobil prvú a pravdepodobne jedinú bodku do Slovenska.
Vnútri boli pripravené stanovištia aplikácií, ktoré získali Apple Design Award, a ich tvorcovia ochotne rozprávali o svojej ceste. Najviac mi však z prvého dňa utkveli v pamäti ľudia. Napríklad Chris z Británie, ktorý deväť rokov budoval startup, počas covidu prišiel takmer o všetko a dnes rozbieha nový projekt. Aj kvôli takýmto príbehom sa sem oplatí letieť cez pol sveta.
Rad od svitania a najkratšia keynote v histórii
Pondelok je deň D. K bránam sme dorazili pred siedmou ráno, no prvý človek v rade tam stál už od 5:40. Aj tu nám zamestnanci roznášali raňajky a v pravidelných intervaloch sa ozýval pokrik Dub-Dub. Keď sa brány otvorili, prvýkrát som naživo stál pred kruhovou budovou Apple Parku. Z fotiek ju pozná každý, no vidieť ju naživo je niečo úplne iné.
Ohromil ma jej rozmer aj to, že aj po takmer desiatich rokoch je vyleštená ako nová. Pôsobí to skôr ako voľná príroda než upravený firemný kampus. Dlhá kalifornská tráva, kríky a stromy, pomedzi ktoré sa vinú chodníčky vedúce nevedno kam. A keď som nakukol cez sklo dnu, namiesto uzavretých kancelárií ma prekvapili otvorené kolaboračné priestory plné Apple monitorov.
Keynote sa konala vonku pri Caffè Macs a tento rok prekvapila. Nemala klasický formát podľa operačných systémov. Zlepšeniam venoval Apple len pätnásť minút a hovoril najmä o stabilite a výkone. Veľkú časť Keynote venoval novej Siri AI, ktorá však v EÚ na iPhonoch a iPadoch dostupná ešte nejaký čas nebude. Vo vzduchu bolo cítiť jemné sklamanie.
Nasledovala dojemná rozlúčka s Timom Cookom, ktorý po pätnástich rokoch pri kormidle firmy zožal dlhotrvajúci potlesk. Úplne iná atmosféra však zavládla popoludní na Platform State of the Union, keynote určenej priamo vývojárom. Apple tam vypočul ich dlhoročné sťažnosti a pri takmer každej novinke som z okolia počul „Oh, wooow“. Z pohľadu bežného človeka slabé WWDC26 bolo pre samotných vývojárov splneným snom.
Rozhovor, ktorý som naozaj nečakal
Najsilnejší moment celej konferencie prišiel nečakane. Keď som pod stromami pri dúhe trochu oddychoval, dal som sa do reči s vývojárom Chrisom. Za chrbtom sa nám zjavil zamestnanec Apple, ktorý osem rokov pracoval na Vision Pro. Z pár otázok vznikol jeden z najzaujímavejších rozhovorov, aké som zažil.
Prezradil nám, že úspech Vision Pro dnes Apple interne nemeria predajmi, ale berie ho ako míľnik k budúcim produktom. Tiež spomenul, že súčasný stav firmy v oblasti AI je vedomé rozhodnutie nezapojiť sa do drahých pretekov. Spomenul aj detail, ktorý mi stále neschádza z mysle. iOS dodnes obsahuje takmer tridsať rokov starý kód a pri niektorých jeho častiach sú poznámky „nechytať“.
Rozhovor bol naozaj veľmi zaujímavý a komplexný, ale o tom napíšem viac inokedy.
Deň tretí: Developer Center a tajné premietanie v Steve Jobs Theater
Tretí deň patril vývojárskym prednáškam. V Developer Center oproti kampusu prebiehal pri food truckoch networking pri stoloch, ktoré boli rozdelené podľa oblastí. Ja som si sadol do sekcie AI/ML. Najviac ma však zaujala prednáška, kde nám dvaja zamestnanci Apple naživo ukazovali, ako sa dá v Xcode pomocou umelej inteligencie vyvíjať aplikácia. Spoločne sme „naprogramovali“ hru na hádanie pesničiek. Posun, ktorý Apple v tejto oblasti urobil, je naozaj veľký.
Večer prišiel vrchol. Dostal som sa na exkluzívne premietanie filmu The Mandalorian and Grogu priamo v Steve Jobs Theater. Registrácia s obmedzeným počtom miest sa naplnila pár minút po jej otvorení. Po točitých schodoch sme zišli do podzemného divadla so sedadlami z talianskej kože, ktoré vraj stoja okolo štrnásťtisíc dolárov za kus.
Tvorca vizuálnych efektov John Knoll najprv porozprával, ako sa pri nakrúcaní využili iPady aj Vision Pro, a potom nám pustili film. Obraz bol prvotriedny, no úplne ma dostal zvuk. Taký kvalitný zvuk som v kine v živote nezažil. Raketoplán som počul prilietať do sály skôr, než sa vôbec objavil, a pri finálnej scéne sa celá sála rozochvela pod vplyvom basov. Keď som si tento soundtrack neskôr pustil v aute, ani zďaleka to nebolo ono.
Pred divadlom som zažil aj jeden z najkrajších rozhovorov konferencie. S dvomi staršími Američanmi, ktorých prvé WWDC bolo okolo roku 1990, sme sa rozprávali o odznaku Clarus the DogCow. Je to kultová postavička zo starého Macintoshu, ktorá vydáva zvuk „Moof“. Z ich rozprávania sálala vášeň k značke, akú má dnes len málokto.
Čo si z podujatia odnášam
Apple Park je presne taký dokonalý, ako vyzerá na fotkách. Detaily, do akých je spracovaný, vo vás zanechajú pocit, že ste v inej dimenzii. No najviac ma napokon nedostalo samotné miesto, ale ľudia, ktorých som mohol spoznať.
Vývojári z celého sveta aj zamestnanci Apple, ktorí s nami otvorene diskutovali a delili sa o všetko okrem toho, čo im zakazovalo prísne NDA. A práve to z podujatia WWDC robí ďaleko viac než len technologickú konferenciu.
O autorovi
Ondrej Gombárik (18) je slovenský founder, ktorý popri škole zakladá startup „… je na to appka“. Startup je zameraný na zavádzanie digitálnych inovácií, umelej inteligencie (AI) a softvérových nástrojov pre malé a stredné firmy. Pomáha firmám a ľuďom pracovať inteligentnejšie, nie ťažšie. Chce firmy zbaviť zbytočného zdržiavania a neefektívnych postupov, aby technológie slúžili ako „supersila“ a ľudia sa mohli venovať tomu, čo je pre nich skutočne dôležité. Spoluzakladateľ Tomáš vyhral v roku 2023 Swift Student Challenge a bol na konferencii WWDC v danom roku.
Podobné články
12. júna 2026
2m
Apple konečne odstráni hlavný nedostatok iCloud Fotiek
11. júna 2026
2m
iPhone 11 je novým rekordérom z hľadiska softvérovej podpory
10. júna 2026
5m