Pokračujeme so zážitkami našej cesty do ďalekej Číny a pridávame sľúbené kuriozity aj postrehy.
Kultúrna zmena. To je asi klišé, no je to fakt, s ktorým sa stretnete pri cestovaní do takejto krajiny.
Prečitajte si: Cestovali sme do Hongkongu, 1. časť
Úslužnosť
Rád by som moralizoval náš národ, keď som videl ochotu a úslužnosť. No musím sa zastaviť u seba a veruže som si povedal, že kým budem moralizovať druhých, mám ja čo dobiehať. A nielen v snáď v najdrahšom hoteli v meste, no celkovo. Ľudia sa tam už na pohľad správali inak. Najviac ma prekvapila práve úslužnosť ľudí, či už to bolo v hoteli, v reštaurácii, alebo na výstavnej hale, či kdekoľvek inde. Neustále sa vám klaňali, síce nie tak, ako v českých rozprávkach o princoch :-), ale tak pokorne s úctou, že radi pomohli. Ešte týždeň pobytu tam a mám na mále to opakovať po nich. Niektoré veci vám dávali obomi rukami, treba si ich obomi rukami aj zobrať, čo mi celkom nešlo, nie som na to naučený. Snažil som sa a postupne by som tomu prišiel na zvyk.
Záchody
Jednej veci som sa obával viac ako meškaných letov. Ryže a WC. Našťastie Kolumbus alebo jeho kamoš poslal loďou zemiaky aj sem. Nezostal som teda o hlade. WC bolo európske. Avšak nie všade. V hoteli, v reštaurácii v Hongkongu, ale aj na výstavisku v Shenzene. Tam bolo dokonca vo verzii na čupenie. Stehná sú dôležité, nájdem ale iný spôsob, ako posilniť tieto svaly.
Shenzen
Mierne obavy sú vždy pri prechode hraníc, kde potrebujete víza. Ich vystavenie aj s čakaním a doposielaním potvrdení trvalo tri týždne. Tie sme nakoniec ale dostali a na hranici medzi Hongkongom a Shenzenom sme strávili do 1,5 hodiny v rade. Išlo to vcelku dobre. Pracovník si vás trikrát premeral pohľadom, no neusmievajte sa. Vravím mu: „Áno som to ja.“ :-). Tváril sa profesionálne, na kamarátstvo nebol stavaný. Pivo som od neho nechcel, potreboval som len tú pečiatku, čo rozdáva :-).
No keď si začal premeriavať môj pas a skúmať, ho prestal som sa usmievať. Najprv prešiel skenerom, ktorý výstražne zapípal, potom znova. Nakoniec nechal ešte presvietiť môj pas na inom zariadení. Po tejto procedúre ma pustil ďalej. Takže toto bola asi najdôležitejšia časť a celkom sa mi uľavilo. Autobus, ktorý nás asi 40 minút viezol z hotela v HK sme opustili aj so všetkou batožinou a ten nás potom čakal na druhej strane hraníc.
InterContinental Shenzen
Mega hotel, nasiaknutý výstavbou ešte za nášho socializmu, no aj vlhkosťou a potuchlinou. Ale bol luxusný a mal nadštandardnú výbavu aj personál. Ochota ľudí panovala na každom kroku a to som už pár takýchto hotelov zažil.
Pointou na tom celom je, že toto nie je hraná 5-hviezdiečková úslužnosť. Tú poznáte z niektorých nemeckých a asi aj amerických hotelov.
22-hodinové cestovanie
Všetci v našej slovenskej skupine sme sa zhodli, že najlepšie na celej služobke je vždy šťastlivý návrat do viedenského letiska. Je to tak a keď si predstavíte vypisovanie rôznych papierikov, kam idete, ako dlho tam budete, číslo letu, pasu atď., nemáte z toho dobrý pocit. Je to však tak, ako sa už neraz potvrdilo. Keď idete preč, nikto sa o vás nestará, dostanete pečiatku a dovi. Tak to bolo aj na pohraničnej kontrole v prístave She Kou, kde nás čakala loď smerujúca priamo na letisko v HK. Odbavenie bolo rýchle, počas 20 minútovej plavby som zaspal so slúchadlami na ušiach a zobudil sa až keď už všetci stáli v rade pripravení vylodiť sa. Raz darmo, samotné cestovanie nám zabralo 22 hodín. Jeden let trval 8:40 hod., druhý 6:30 hod. Dve hodiny čakania na prestup v Abu Dhabí, plus spomínaná kompa po mori a iné prestoje medzi tým. Toto bola ozajstná diaľka a vo vodorovnej polohe som nebol viac ako 30 hodín. Spať v lietadle sa síce dalo, no budil som sa často a zas chvíľu trvalo, kým som aspoň na desať-dvadsať minút zaspal.
Ak máte rôzne zážitky z vašich ciest, budeme radi, ak sa s nami podelíte v komentároch pod článkoch.