Boj o (ne)opraviteľnú budúcnosť elektroniky

1

Je opraviteľné zariadenie niečo, na čo máme právo, alebo ide len o občasné privilégium? Musí výrobca urobiť všetko preto, aby opravu umožnil? A ak nie, má zákazník aspoň právo na to, aby mu výrobca pri opravách nehádzal naschvál polená pod nohy?

O každom hardvéri či o každej elektronike sa dá povedať jedna spoločná vec. Jedného dňa sa nevyhnutne pokazí. Kým niekedy je výrobok už taký starý, že nad tým len mávneme rukou a povieme si, že je čas kúpiť niečo nové a lepšie, inokedy nás to rozohní do biela, pretože výrobku len pred pár dňami skončila záručná doba. Rozčúlenie je však nezriedkavo tou menšou ťažkosťou.

Netreba zabudnúť ani na to, že pre mnohých ľudí je takéto pokazenie často aj veľké ekonomické bremeno. Na nový výrobok ešte totiž nestihli našetriť a majú pocit, že napríklad za 25 mesiacov funkčnosti ešte produkt nedodal úžitok zodpovedajúci jeho nákupnej cene.

Skúste si teda sami sebe odpovedať na zdanlivo jednoduchú otázku. Mal by sa dať notebook, smartfón či iný IT výrobok opraviť za rozumnú cenu? Ak stojí nejaký výrobok napríklad 500 eur a pokazí sa v ňom malá súčiastka za pár centov, je zrelý celý výrobok na smetisko alebo by sa mala dať táto súčiastka vymeniť a umožniť, aby výrobok slúžil ďalej?

Otvárane smarthodiniek Apple Watch

Nech už je váš názor akýkoľvek, vedzte, že v súčasnosti sa na tomto poli odohráva veľký legislatívny boj. Ten síce prebieha predovšetkým v USA, ale vzhľadom na to, aké množstvo výrobcov hardvéru pochádza z tejto krajiny, ide o niečo, čo ovplyvní veľkú časť IT trhu. Ide o variácie zákona známeho pod názvom Právo na opravu (Right to Repair), ktorý začal boj o prijatie v mnohých štátoch USA.

Tento proces bude trvať bezpochyby dlhé mesiace a zrejme aj roky. Avšak v prípade, že bude zákon v súčasnej podobe prijatý, nebudú mať z neho osoh len Američania. V dnešnej internetovej dobe bude z neho ťažiť každý, pretože uverejňovanie servisných manuálov a dokumentácie štátne hranice nepozná.

Dve strany jednej pokazenej mince

Na problematiku okolo Práva na opravu sa dá nazerať z pozície dvoch základných táborov. Na jednej strane nájdeme ľudí, ktorí považujú neopraviteľnosť výrobkov za zákernosť výrobcov. Podľa nich sa výrobcovia snažia len predať čo najviac produktov, a preto majú záujem aby vydržali čo najmenej a pokazili sa hneď po záručnej dobe. To prispieva k nezmyselnému konzumu, obrovskému utrácaniu a zaťažovania životného prostredia mohutným množstvom odpadu. Z tohto dôvodu by preto výrobcovia mali byť aspoň povinní uverejniť dokumentáciu k svojmu produktu, aby bolo opravy možné v rozumnej cene vôbec vykonať.

Na strane druhej nájdeme oponentov, ktorí zastávajú názor, že výrobca nemá žiadnu povinnosť umožňovať alebo podporovať opravu svojich zariadení. Záruka skončila a hotovo. Prečo by mal byť povinný vyzrádzať, ako čo konkrétne funguje, keď mu z toho neprichádza žiadny zisk a naopak mu to spôsobuje len ďalšie náklady? Prečo by mal svoj výrobok navrhovať na ľahkú opravu a výmenu komponentov, keď opravu nikdy neplánuje robiť? Aký má pre neho zmysel podporovať biznis iných firiem, konkrétne servisov?

Výmena batérie v smartfóne

Toto sú pravdaže dva ostré názory na opačných koncoch spektra a ten váš môže byť kdekoľvek medzi tým, naklonený viac k jednej alebo druhej strane. Zaujímavé je, že väčšina argumentov z oboch táborov má rozumný základ a vychádza z relatívne oprávnených obáv. Nájsť kompromis však nemusí byť až také náročné, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

V mnohých prípadoch sa dá totiž ustanoviť aký taký balans. Problémom je, že z dôvodu hmlistej hranice bude vždy dochádzať k tomu, že strany budú donekonečna skúšať, čo ešte prejde a čo už nie, čo nevyhnutne vedie k permanentne nahnevaným firmám aj zákazníkom.

Jedným z úplne základných argumentov, ktorí používajú odporcovia Práva na opravu, je to, že počet ľudí, ktorí si zariadenia opravujú, je mizivý. Pre výrobcu by bolo extrémne neekonomické, hľadieť napríklad na 5 % používateľov výrobku, ktorí sa rozhodnú pre jeho pozáručnú opravu a upravovať kvôli tomu nejako špeciálne konštrukciu alebo povinne vytvárať a zverejňovať servisné informácie.

Okrem toho, prakticky ešte mizivejšie percento používateľov si je schopných výrobok opraviť vlastnými silami, pretože nemajú potrebné znalosti. Výsledkom je, že nútime výrobcu zariadenia, aby len tak „zdarma“ podporoval a živil iné firmy, konkrétne neautorizované servisy.

Tento argument však naráža hneď v úvode v tom, že podceňuje množstvo opráv, ktoré ľudia vykonávajú celkom automaticky. Napríklad nikto nebude vyhadzovať dobré nohavice len preto, že z nich odletel gombík a nikto nezahodí nové topánky z dôvodu, že sa mu pri šnurovaní roztrhla šnúrka. Gombík sa prišije a šnúrka sa vymení a každý, kto nie je bláznivý rozhadzovačný milionár bude zrejme súhlasiť. Elektronika nie je nutne výnimkou a na obrovskom množstve zariadení sa v priebehu ich technického života môže objaviť drobný problém, ktorý potenciálne môže byť schopný výmenou opraviť aj amatér.

Používateľ oprávnene môže očakávať, že ak sa pokazí ovládač od drahého 70“ televízora, netreba TV vyhadzovať a kúpiť si nový za 1000 eur. Treba kúpiť len nový ovládač za pár drobných. Ak máte na ruke dvojročné smarthodinky, ktoré perfektne slúžia, ale odtrhne sa náramok, takisto chcete vymeniť len ten. Ide skrátka o jednoduché prípady opravy výmenou pokazenej samostatnej časti komplexnejšieho celku a používateľ prirodzene očakáva, že sú možné.

Nejde pri tom výhradne len o externé súčasti produktov. Ak sa pokazí pevný disk alebo operačná pamäť v notebooku, každého človeka s aspoň základnou znalosťou hardvéru napadne, že stačí vymeniť tie, čo je záležitosť 30 až 50 eur. Netreba hneď kupovať nový notebook za desaťnásobok, keď zvyšku jeho hardvéru nič nie je.

Čo ak ale takéto veci výrobca jednoducho neumožní? Čo ak smarthodinky nepoužívajú klasický náramok, ale taký, ktorý je súčasťou tela zariadenia? A čo ak chcete vymeniť v notebooku pokazenú RAM alebo SSD, ale zistíte, že to nejde, pretože výrobca nepoužil moduly, ale čipy rovno napevno osadil na základnú dosku? To asi budete poriadne rozzúrení.

Koniec koncov, veď zlá žiarovka nie je dôvod, aby ste si išli kupovať novú lampu a poriadne by vás určite nahnevalo, ak by ste pri jej výmene zistili, že výrobca tú pôvodnú naschvál priletoval. Prečo by mali zákazníci takéto niečo tolerovať u IT a príbuzných produktov? Tu sa však dostávame k súčasným problematickým moderným trendom, ktorým je mobilná elektronika a ústup od modulárnosti. Výrobca môže k zlievaniu komponentov síce pristúpiť aj zo zákernosti, ale obvyklejšie je, že ide o požiadavky dizajnového alebo ekonomického oddelenia.

Výrobca chce dosiahnuť, aby ho výrobok stál čo najmenej a zároveň potrebuje, aby jeho vlastnosti zabezpečili dobré predaje za čo možno najvyššiu sumu. Hlavný dôvod pevného osadenia operačnej pamäte či čipov NAND flash nie je teda obvykle to, aby sa zákazníkovi zabránilo v ich výmene. Podružný je obvykle aj rozmer. Osadenie čipov na dosku oproti plochému SO-DIMM slotu a M.2 konektoru síce niekoľko milimetrov ušetrí, ale keďže obvykle nie je problém nájsť ultrabook podobných rozmerov, ktorý takto riešený nie je, je vidieť, že to nemusí byť vždy nutnosť. Hlavným dôvodom je jednoducho cena.

Ak má výrobca dostatočný objem výroby, je upustenie od slotov výhodné. Aj keď sa ušetrenie napríklad na úrovni pár desiatok centov môže zdať hlúpe, tak pri desiatich miliónoch predaných notebookov ide o milióny dolárov. Ak sú predaje ešte vyššie a takéto ušetrenie je na viacerých miestach, ide o obrovské objemy peňazí. Výrobcovia si dobre spočítali, že oproti situácii spred 10 až 20 rokov sa situácia výrazne zmenila a ľudia, ktorí dnes robia upgrade týchto komponentov sú na úrovni jednotiek percent. A ak životnosť týchto komponentov aj tak prekračuje záručnú dobu o niekoľko rokov, z pohľadu výrobcu je všetko v poriadku. Výmena „nikdy“ nebude potrebná.

Sloty pre SO-DIMM formát operačnej pamäte

V takomto prípade balans vyzerá tak, že veľký osoh na jednej strane názorovej barikády spôsobí len malý ústupok na tej druhej. Problémom by bol opačný stav, teda veľký ústupok za účelom len minimálneho osohu. Pozrime sa napríklad na súčasný trend nevymeniteľných batérií v smartfónoch a notebookoch, aby sme zistili, ktorý prípad to je. Na pohľad sa môže zdať, že ide len o negatívum a nič viac. Mnohí výrobcovia považujú batériu za nevymeniteľný komponent a silno ju priliepajú k vnútru tela zariadenia.

Autorizovaný servis tak často pri jej prípadnej výmene odoberie celý zadný kryt a následne montuje novú batériu s novým krytom, za čo si nechá poradne zaplatiť. Pre výrobcu je však externe neprístupná batéria ohromne výhodná. Zariadenie nemusí mať jej nosnú konštrukciu a ani zadný odoberateľný kryt. Takisto nie je nutné montovať veľký a trvanlivý konektor, ktorý vydrží odpájanie a pripájanie a batéria nemusí mať hrubé a odolné telo. Môže byť tak tenká a ľahká a prilepenie nahradí nutnosť mechanického zabezpečovacieho mechanizmu.

Výsledkom je obrovské ušetrenie nákladov. A bonus? Zariadenie môže byť tenšie, celistvejšie, dizajnovo krajšie a navyše napríklad aj vodotesné. To je všetko to, čo zákazníci preferujú a čo bude zdvíhať predaje omnoho viac, než možnosť výmeny batérie. Ak patríte medzi ľudí, ktorý túžia batériu ľahko vymeniť, musíte si uvedomiť, akú extrémne malú časť používateľov tvoríte. Výrobcovia to vedia a tento trend montáže batérií je z týchto dôvodov už nezvratný. Ide skrátka o prípad, keď je pozitívum na jednej strane barikády väčšie ako negatívum na druhej. Nedá sa preto prehnane kritizovať.

Apple Macbook s preletovanými čipmi DRAM

Na druhú stranu to ale neznamená, že výrobcovia sú vždy nevinní. Spomenúť sa dá napríklad prípad s detským tabletom Boogie Board, ktorý slúži ako náhrada papiera alebo tabule a kriedy. Ide o jednoduché zariadenie s čiernobielym displejom, na ktorý si môžete kresliť dotykovým perom a následne prácu zmazať stlačením jediného dostupného tlačidla. Používa elektronický papier a z dôvodu enormne malej spotreby ho výrobca nevybavil možnosťou nabíjania. Keď sa batéria po 2 až 3 rokoch vybila, podľa výrobcu ste mali inak dobré zariadenie za 30 eur vyhodiť.

Alternatívou bolo tablet nasilu otvoriť a v jeho útrobách nájsť priletovanú gombíkovú batériu CR2032, ktorú ste mohli po vylomení nahradiť za 1 euro. Šlo o výsmech, ktorý prekročil všetky mysliteľné hranice. Za týmto riešením nebol žiadny účel v rámci funkčnosti, odolnosti ani bezpečnosti a jediným dôvodom bolo ušetrenie smiešnej sumy nevytvorením krytky a pružnej západky, v hodnote zhruba jedného centu. Zdvihnutie ceny zariadenia o túto sumu by predaje neovplyvnilo, ale hodnota ktorá bola odobratá používateľom bola masívna. Výrobca sa našťastie po mediálnej masáži umúdril a nové verzie tabletu náležite upravil. Kritika z úst používateľov je teda často celkom oprávnená.

Opraviteľné a neopraviteľné problémy

To, či sa nejaký produkt dá alebo nedá opraviť nie je v reálnom svete možné oddeliť od toho, či je to ekonomicky výhodné alebo nie (za predpokladu že oprava nie je váš koníček, alebo ku konkrétnemu predmetu nemáte napríklad citovú väzbu). Pomer medzi cenou výrobku a náročnosťou opravy je teda obvykle hlavný faktor, pričom to neplatí iba pri nosení produktov do servisu, ale aj pri vlastnoručných opravách, pretože pri nich za opravu platíme svojím vlastným časom. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ak oprava stojí zhruba 10 % ceny nového zariadenia, je značne výhodná. Pri 30 % stojí za zváženie vtedy, ak máte napätý rozpočet a pri prekročení 50 % už sa vôbec nevyplatí.

Útroby myši Razer Death Adder

Je však nutné vychádzať z ceny, za ktorú sa dá výrobok kúpiť dnes, nie z ceny, akú výrobok mal pôvodne. Kým niektorá elektronika zastaráva rýchlo, iná skoro vôbec. Kvalitné reproduktory, ktoré ste si kúpili pred piatimi rokmi za 200 eur, sa od súčasných 200-eurových reproduktorov príliš nelíšia a je jasné, že ich oprava za 20 alebo 40 eur sa vyplatí. To sa naopak nedá povedať o starom 10-ročnom monitore, ktorý ste kúpili pôvodne za 400 eur, pretože dnes ho v rámci obrazovej kvality a iných parametrov prekonajú nové monitory za 150 eur.

Lákavá teda bude jeho oprava za 15 eur, nie za 40 eur, zatiaľ čo pri napätom rozpočte bude únosná oprava za 45 eur, nie za 120 eur. Do všetkého je nutné započítať aj to, v akom veku sú ostatné komponenty konštrukcie. Kým u trojročného alebo štvorročného produktu to obvykle nestojí za reč, pri osem či desaťročnom produkte už ide nezriedkavo o dôležitý faktor. Onedlho totiž môže zlyhať iný komponent, čím investícia do pôvodnej opravy vyjde nazmar. Záleží však na komplexnosti zariadenia. Kým u reproduktorov a slúchadiel je riziko prakticky nulové, tak napríklad pri notebooku zas extrémne vysoké.

Komplexnosť opravy má často priamu súvislosť s množstvom samostatne predávaných komponentov, z ktorých sa výrobok skladá. Nikto nikdy nebude opravovať napríklad USB kľúč, pretože v jeho útrobách sa nachádza prakticky len PCB s jedným alebo pár pamäťovými čipmi, ktorých sa porucha týka. Ich výmena by bola úplne nezmyselná, pretože len práca by stála viac, než nový kľúč. Ak by sme započítali aj nové čipy, oprava by bola mnohonásobne drahšia než nákup nového produktu a z tohto dôvodu nutne musí letieť do koša.

Rovnaká vec sa dá povedať o pevnom disku, za predpokladu, že nejde o záchranu dát (kde je oprava len dočasná). Akonáhle pridáme ďalšie komponenty, situácia sa môže zmeniť. Napríklad externý disk sa obvykle skladá zo samostatného HDD a jeho tela s USB prevodníkom. Ak sa pokazí disk, niet o čom premýšľať, pretože tvorí drvivú väčšinu ceny zariadenia. Ak sa ale pokazí prevodník, bolo by hlúpe vyhadzovať napríklad plne funkčný 2 TB disk za 100 eur, keď stačí kúpiť len nový USB box s prevodníkom za 10 eur. Oprava je pritom triviálna a pozostáva len z odmontovania pár skrutiek a vysunutia a zasunutia disku, čo je úkon porovnateľný s pripojením nabíjačky do telefónu a zastrčením do zásuvky.

Spínač ľavého tlačidla myši Razer a jej koliesko

Takisto ľahko môže byť opraviteľná napríklad myš. Ak začne tlačidlo namiesto jedného kliknutia robiť dve, tak pri lacnom kuse za 3 eurá sa vám asi nebude chcieť nič riešiť. Ak ide ale o kvalitnejší herný model napríklad za 50 eur, mnohí neodolajú a odmontujú jej dve skrutky, aby sa pozreli, čo je vo veci. Obvykle je len zanesený spínač, ktorý stačí očistiť a troškou oleja premastiť a všetko funguje znovu ako má, často ďalších pár rokov.

Podobne je na tom aj zlomený káblik slúchadiel, najčastejšie v blízkosti jacku. Ak ide o lacné „špunty“ ktoré ste zadarmo dostali k telefónu, nikto sa s nimi párať nebude. Ak však ide o drahšie slúchadlá, opäť bude pre mnohých ľudí jasným riešením kúpa rozoberateľnej koncovky, odstrihnutie starej a spájkovanie novej. Nároky na vaše schopnosti a takisto výbavu (potrebujete spájkovačku) pravdaže stúpajú. Ak opravu nezvládnete alebo ju nemáte možnosť vykonať, opýtate sa známeho, ktorý to možno urobí za protislužbu.

Ak nikoho takého nepoznáte, spýtate sa v nejakom servise a zhodnotíte, či cena za opravu zodpovedá cene slúchadiel. Ak výmena stojí 10 eur a slúchadlá stoja desaťnásobok, či dokonca ešte viac, servisný zásah je lákavý. Kvalitu slúchadiel totiž obvykle nijak nezníži.

Čím je produkt komplexnejší a drahší, tým sú ľudia viac náchylní hľadať možnosti jeho opravy. Obvykle si totiž uvedomujú, že zlyhala zrejme len jedna z mnohých súčiastok, zatiaľ čo drvivá väčšina zariadenia je stále v poriadku. Ešte akútnejšie je to v prípade, ak porucha iba obťažuje, ale neznefunkčňuje celé zažiadanie. Možnosti amatéra sú pravdaže limitované a pri komplexnejších problémoch sa teda musí obrátiť na servis.

Súboj autorizovaného a neautorizovaného servisu

Ak vám na smartfóne za 700 eur pri páde na zem praskne displej, oprava je zrejme prvé, čo vám napadne, najmä ak je telefón ešte prakticky nový a ani mu nestihla skončiť záruka. Cena za nový displej s krytom a jeho výmenu sa síce môže vyšplhať aj na 200 eur, avšak stále je to menej bolestivé, ako kúpa kompletne nového zariadenia. Nie vždy je to ale také jednoduché.

Predstavte si nezriedkavý problém, pri ktorom sa na vašom trojročnom notebooku odtrhne spoj konektora napájania. Váš notebook sa teda nabíja len vtedy, keď káblik napájania silno pritlačíte dohora, čím konektor v notebooku zatlačíte na správnu pozíciu. Notebook teda vezmete do autorizovaného servisu výrobcu a očakávate, že za výmenu konektora zaplatíte zopár eur. Predstavovali ste si to ale jednoducho. Konektor je integrovaný do základnej dosky, ktorú treba celú vymeniť a keďže výrobca má na ňu monopol, oznámi vám napríklad cenu 250 eur. To vám pravdaže nedáva zmysel a radšej si zvolíte kúpu nového notebooku napríklad za 400 eur.

Existuje pravdaže aj druhá možnosť, ktorou je navštívenie nezávislého servisu, kde vám konektor vymenia, alebo rovno len spájkujú nazad, napríklad za 30 eur. Nemalou časťou ceny bude pri tom zúfalý zápas s ováraním notebooku v prípade, že nie je k dispozícii jeho servisný manuál. Poradie odoberania komponentov je totiž rôzne a ak ho nedodržíte, ľahko môže dôjsť k poškodeniu krytov a iných častí.

Oprava ultrabooku Lenovo Yoga

Obvyklým argumentom odporcov Práva na opravu je poukázanie na to, že malé neautorizované servisné strediská sú veľmi neodborné, a preto sú aj lacnejšie. Ak chcete mať istotu dobrej práce, je nutné navštíviť odborné autorizované stredisko, pretože tam výrobok naozaj poznajú. Paradoxné je, že situácia je nezriedkavo v praxi presne opačná.

Práve v rámci nezávislého servisu, ktorý vykonáva pokročilé opravy, sa môžete stretnúť s detailnou diagnostikou problému. Na rozdiel od autorizovaného servisu môže takýto servis opravovať pravú príčinu problému, bez toho aby vymenil kompletný a veľmi drahý komponent.

Predstavte si napríklad, že prídete do pokročilého nezávislého servisu s tým, že na notebooku nefunguje touchpad. Technik najprv vyskúša jeho výmenu a ak nefunguje ani druhý, posvieti si na konektor na základnej doske, do ktorého je káblik touchpadu zapojený. Technik môže odmerať napätia na jeho pinoch a hodnoty porovnať s popisom v dokumentácii. Môže tak napríklad prísť na to, že na jednom z pinov je nesprávne napätie.

Druhý pohľad do dokumentácie prezradí, že na ceste k tomuto kontaktu je rezistor, ktorý má mať nejaké konkrétne vlastnosti. Na schéme si teda pozrie, kde konkrétne sa na doske nachádza a jeho stav zmeria. Ak zistí, že je chybný, jednoducho túto súčiastku za pár centov spájkovaním vymení. Keďže materiál na opravu prakticky nič nestál, môže si u vás účtovať len svoju prácu.

Ak však prídete s rovnakým problémom do autorizovaného servisu, obvykle ho nikto takto diagnostikovať nebude. Technik vyskúša vymeniť touchpad a ak to nepomôže, chyba je na strane základnej dosky. Celú ju teda vyberie a vymení. Zaplatíte teda nielen za prácu, ale hlavne aj za novú základnú dosku a vzhľadom na to, že dnes už na nej nezriedkavo nájdete napevno osadený procesor, operačnú pamäť a SSD, môže cena ľahko vyskočiť na polovicu či trištvrte ceny nového zariadenia.

Náhradný displej pre Samsung Galaxy S7 Edge

Nikto pravdaže nevyčíta výrobcom ako je Apple či HP to, že neopravujú svoje produkty v rámci konkrétnych súčiastok. Úplná diagnostika je komplikovaná, vyžaduje značné znalosti a čas, čo sa prevteľuje do mzdy človeka, ktorý takúto prácu vykonáva.

Z pohľadu výrobcu je omnoho jednoduchšie a hlavne lacnejšie, aby servisné strediská robili opravy výmenou kompletných komponentov. Ide totiž o časovo menej náročnú záležitosť a technik môže opraviť mnohonásobne viac zariadení za ten istý čas, a to všetko bez toho, aby musel byť sám vysokokvalifikovaným elektrotechnikom. Komponenty aj tak zaplatí používateľ a keďže ich počet je obmedzený (výrobná linka už dávno chrlí iné modely), z hľadiska výrobcu je prezieravé si pri zmenšovaní zásob pýtať za ne čoraz viac.

Nezávislým servisným strediskám by sa veľmi hodilo, aby všetci výrobcovia zverejňovali servisné manuály a schematické nákresy. Vďaka nim je totiž výrobok možné rýchlo rozobrať a nájsť konkrétne komponenty, týkajúce sa daného problému (konkrétne rezistory, kondenzátory a podobne). Bez tejto informácie sú servisné strediská odkázané pátrať naslepo, čo používateľ nevyhnutne musí zaplatiť na pracovnom čase.

Napríklad pri produktoch Apple, kde ceny notebookov obvykle výrazne prekračujú 1000 eur, je možné venovať čas tvorbe vlastnej dokumentácie, pretože zákazník je ochotný z dôvodu vyššej ceny zariadenia zaplatiť za opravu viac. V dobách internetu je našťastie možné zistené informácie zdieľať. Napríklad na YouTube môžete naraziť na výborný kanál profesionálneho servisného technika Louisa Rossmanna, ktorý sa opravou produktov (nielen) Apple zaoberá a uverejňuje kompletný popis diagnostiky a postup pri opravách jednotlivých zariadení, ktoré skončia na stole jeho servisu.

Je pri tom dôležité upozorniť na to, že nikto nepožaduje od Apple alebo od iného výrobcu, aby investoval peniaze do vytvárania takýchto dokumentácií pre cudzie servisy. Tieto dokumentácie totiž každý výrobca vlastní a vytvára ich pri procese návrhu hardvéru. Následne ich poskytuje svojim partnerom, výrobným fabrikám a podobne. Mnohé servisné manuály a schémy sa na verejnosť dostávajú rôznymi cestami a na internete je ich možné nájsť voľne k stiahnutiu alebo hromadne na kúpu.

Mnohí ľudia sa pokúšali v priebehu času vytvárať webové stránky, ktoré by tieto dáta zhromažďovali. Niekoľko tisíc servisných manuálov notebookov ponúka napríklad aj internetový archív. Nie vždy to ale dopadne dobre. Napríklad v roku 2007 začal Austrálčan Tim Hicks zhromažďovať obrovské množstvo servisných príručiek mnohých výrobcov na svojej stránke. Jeho idea bola jednoduchá. Zozbierať všetky manuály, ktoré sú dostupné a umožniť ich ľahko sťahovať. Pokračoval až do roku 2012, keď ho kontaktovali právnici Toshiby a požadovali pod hrozbou žaloby okamžité stiahnutie viac ako 300 manuálov tejto spoločnosti, čím stránku definitívne zahubili.

V súčasnosti je smutným faktom, že servisné manuály sa často šíria rôznymi šedými cestičkami, v snahe vyhnúť sa žalobám a ak nejaký hľadáte na vlastnú päsť, ľahko môžete skončiť so zavíreným počítačom z dôvodu narazenia na podvodnú stránku.

Bránenie šírenia manuálov však ani zďaleka nie je najhorší krok výrobcov. Mnohé servisy sa behom rokov s týmto stavom už zmierili a dokážu si často poradiť aj vlastnými silami. Horšie je, keď výrobcovia hardvéru začnú so servismi bojovať a aktívne v opravách brániť. Nehovoríme tu teraz napríklad o obľúbenej otravnej činnosti Apple, používať stále nové typy skrutiek, na ktoré neexistuje náradie, alebo o skrývaní významu chybových hlásení. Hovoríme o skutočnom zabránení opravenej veci fungovať. K tomu došlo napríklad v minulom roku v súvislosti so smartfónmi iPhone 6.

Prejav chyby 53 na zablokovanom telefóne iPhone z dôvodu neautorizovanej opravy

Na obrovskom počte zariadení sa znenazdajky objavil na displeji Error 53 a telefóny sa celkom znefunkčnili. Udialo sa to na zaradeniach, ktoré boli opravené po skončení záručnej doby v nezávislých servisoch, pričom konkrétne šlo o prípady, pri ktorých sa vymenilo nefunkčné domovské tlačidlo so zabudovaným Touch ID senzorom, alebo poškodený kábel medzi ním a základnou doskou telefónu.

Aby bolo jasné, po tejto oprave telefóny fungovali absolútne bez problémov týždne a mesiace tak ako mali. Vyradenie prišlo s upgradom na novú verziu iOS. Mechanizmus nového systému kontroloval, či kábel a senzor odpovedal tomu, ktorý bol v telefóne pôvodne a ak nie, zobrazil chybu a kompletne telefón vyradil z prevádzky. Nešlo pri tom len o telefóny, ktoré mali pri servise vymenený senzor za takmer identický model od iného výrobcu. Šlo aj o zariadenia, ktoré mali originálne komponenty presunuté z iného iPhonu, rozobraného na súčiastky.

Oficiálne vyjadrenie Apple bolo také, že telefóny sa vyradili z prevádzky z dôvodu zachovania vysokej bezpečnosti Apple Pay. Podľa Apple totiž iný senzor neposkytuje porovnateľnú bezpečnosť a používateľom, ktorí boli problémom postihnutí firma oznámila, že telefóny už nie je možné sfunkčniť a je potrebné si zakúpiť nové. Tento argument bol pravdaže značne absurdný, pretože vyradené boli aj telefóny s originálnym senzorom, presunutým z iného iPhonu. Okrem toho, každý používateľ si predsa bol výmeny vedomý a stačilo ho na túto skutočnosť upozorniť a napríklad sa zrieknuť zodpovednosti.

Používateľ mal takisto možnosť aj službu Apple Pay nepoužívať, ak to uznal za potrebné. Nič z toho sa ale nestalo a Apple sa rozhodol, že správny postup je premeniť tieto plne funkčné telefóny v rukách používateľov na tehlu. Je pri tom vhodné upozorniť, že na rozdiel od Európskej únie je vo väčšine sveta poskytovaná záruka na elektroniku len na dobu 12 mesiacov, takže takto boli vyradené aj telefóny len o niečo staršie ako jeden rok. Po mediálnom rozruchu našťastie aspoň v tomto prípade všetko dobre dopadlo. Apple vycúval a uverejnil update aj s návodom na inštaláciu, ktorý majiteľom telefóny opätovne sfunkčnil.

Home tlačidlo smartfónu iPhone 6 so zabudovaným Touch ID

Tento krok zrejme výrazne prispel k tomu, že hromadná žaloba používateľov v USA bola v lete minulého roku zamietnutá pre nedostatok dôkazov o tom, že došlo k trvalému poškodeniu požívateľov. Apple však stále kvôli tomuto problému čelí žalobe v Austrálii, ktorú podala miestna Komisia pre hospodársku súťaž, spadajúca pod austrálsku vládu (monitoruje dodržiavanie regulácií a zabraňuje monopolnému alebo inému protikonkurenčnému jednaniu firiem).

Boj o právo na opravu v plnom prúde

Nemožnosť elektroniku zmysluplne opravovať leží v žalúdku nielen rôznym nezávislým servisným strediskám, ale aj organizáciám na ochranu práv používateľov, ktoré o toto právo už dlhé roky bojujú. Medzi najväčších zástancov patrí hlavne Nezávislá asociácia opravárov a takisto napríklad aj web iFixit, venujúci sa používateľským obrázkovým návodom na opravu smartfónov, notebookov a inej elektroniky.

Pre podporovateľov je vzorom aktuálny zákon Práva na opravu týkajúci sa automobilov (Motor Vehicle Owners’ Right to Repair Act), ktorý bol prijatý v americkom štáte Massachusetts. Automobilky sa napokon rozhodli nebojovať s ďalšími potenciálnymi zákonmi v iných štátoch a prakticky ho dodržujú na celom území USA. Zákon im  ukladá povinnosť poskytovať k autám servisnú dokumentáciu, vďaka čomu môže v USA vykonávať svoju prácu viac ako 100 000 nezávislých technikov.

Adekvátny zákon v rámci elektroniky zatiaľ chýba, avšak boj oň je v plnom prúde. V priebehu roku 2016 sa zákon začal prerokovávať v štyroch amerických štátoch, konkrétne v Minnesote, Nebraske, Massachusetts a New Yorku. V priebehu prvých mesiacov aktuálneho roka sa však začali vody hýbať takisto v Tennessee, Illinois, Kansase, Wyomingu, Iowe, Missouri a v Severnej Karolíne, čo v súčasnosti zoznam rozširuje na 11 štátov. Podľa podporovateľov z politických radov je zákon mimoriadne dôležitý z dôvodu potenciálnej redukcie elektroodpadu, pretože v súčasnosti sú ľudia nútení ku kupovaniu nového zariadenia z dôvodu, že sa oprava finančne nevyplatí.

Napevno osadené čipy RAM v notebooku Apple

Príčinou nevyplatenia je pri tom obvykle to, že sa výrobcovia snažia opravám zabrániť umelými obmedzeniami a takisto neposkytovaním dokumentácie. Okrem toho by zákon ukončil aj súčasnú situáciu s opravným monopolom, pretože v mnohých prípadoch sú niektoré hardvérové komponenty dostupné len originálnemu výrobcovi, a nie je možné ich získať inou cestou (aj napriek tomu, že „výrobca“ obvykle daný hardvér v skutočnosti nevyrába a nechá si ho budovať na zákazku).

Zákony čelia silnej opozícii. Odporcovia obvykle argumentujú obavami, že manuály obsahujú duševné vlastníctvo firmy, ktoré môže k svojmu prospechu využiť konkurencia. Príliš presvedčivé to ale nie je. Nikto predsa nenúti výrobcov zverejňovať architektúry čipov či rôzneho know-how. Ani v prípade automobilového zákona výrobcovia neprezrádzajú zliatiny, z ktorých je vyrobený motor a neuverejňujú svoje simulácie spaľovacieho procesu. Je skrátka potrebné zverejniť to, kde ktorá časť je a aké komponenty sú použité.

Rovnaké je to aj v prípade elektroniky. Ako humorne a s povestným opovrhnutím povedal vášnivý youtuber a profesionálny servisný technik Louis Rossmann „Na schémach zapojenia nie je nič zázračné. Nenachádza sa na nich nič, čo stojí za zatajenie. Ja chcem len vedieť, či Apple na tomto konkrétnom notebooku použilo radič podsvietenia displeja od Texas Instruments typu LP8550 alebo TPS51125. Oba fungujú rovnako, ale majú iné zapojenie a ja potrebujem vedieť, ktorý je použitý, aby som ho mohol bezpečne vymeniť, ak sa pokazí“.

Okrem toho treba takisto povedať, že relevantné dokumenty sú k hardvéru, ktorý je starší a skončila naň už záručná doba. Žiadny výrobca predsa nebude študovať to, akú má schému zapojenia základná doska na 5 rokov starom notebooku konkurencie.

Mnoho výrobcov začalo proti zákonu silno lobovať, pričom najaktívnejší je v tomto smere samozrejme Apple. Za jeho chrbtom však stoja aj iné firmy, pričom ide napríklad o IBM či AT&T. Hovorcovia spoločností, ktorí vystúpili na úvodných pojednávaniach o zákonoch, pritom nezostali len pri spomenutých obavách o ochrane duševného vlastníctva.

Podľa nich by používatelia a neautorizované strediská nemali mať možnosť zariadenia opravovať vôbec, pretože obsahujú Li-ion batérie, ktoré sa môžu pri neodbornej manipulácii vznietiť a takisto obsahujú sklo, na ktorom sa môžu používatelia napríklad pri výmene displeja porezať. Medzi ďalšie argumenty patrilo aj to, že vydávanie dokumentácie povedie k zvýšeniu výskytu falzifikátov jednotlivých produktov. Tento argument ale opäť príliš nepadá na úrodnú pôdu, pretože mnohé schémy súčasných produktov sú známe a servisy ich opravujú dlhodobo, pričom to k žiadnemu nárastu falzifikátov neviedlo.

Aj keď tento boj prebieha dnes v rámci USA, tak ako sme spomenuli v úvode, dopady týchto zákonov môžu mať vplyv na celý svet. Celý proces však bude trvať bezpochyby niekoľko rokov. Organizácie z radov podporovateľov upozorňujú, že pre pretlačenie týchto zákonov bude potrebná silná podpora verejnosti, pretože inak sa proti silnému lobbingu firiem nepodarí zvíťaziť. Súboj sa začne priostrovať zrejme v roku 2018, keď by sa zákon mohol dostať do hlasovania v prvých štátoch USA.

V súčasnosti je situácia okolo opráv bezpochyby naklonená výrazne na stranu výrobcov. Bolo by pravdaže nespravodlivé, aby sa bez rozmyslu len zrazu prevrátila na stranu nezávislých servisov a zákazníkov. Vhodnejšie bude nájsť praktický balans. Je nezmysel požadovať od výrobcov, aby niekoho učili len tak zadarmo opravovať svoje produkty a boli nútení poskytovať všetko, čo si len cudzie servisy zmyslia. Takisto ani nikto nechce, aby sa príkazom menila konštrukcia zariadení len preto, že súčasné sa ťažko opravujú. To je skrátka rozhodnutie výrobcu a chlebíkom servisu je, aby sa s tým popasoval.

Na druhú stranu je dôležité, aby výrobcovia opravám úmyselne nebránili a už vonkoncom nie je akceptovateľné, aby používateľov za pozáručné opravy trestali vyradením ich zariadenia z prevádzky. Povinné poskytnutie servisných manuálov a schém zapojenia je pritom niečo, za čo sa treba postaviť. Výrobcovi to totiž nijako neuškodí. Nemusí ich zhotovovať, pretože ich dávno má. Stačí ich len zverejniť. Časom by niečo také malo byť považované za úplný štandard, podobne ako je dnes považované za samozrejmé to, že výrobcovia potravín musia na obal uviesť nutričné hodnoty.

Tento článok vyšiel aj v tlačenom májovom vydaní TOUCHIT č. 5/2017, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku, môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.

O autorovi

Profesionálnej žurnalistike sa venujem od roku 2006. Zameriavam sa najmä na prehľadové a analytické články z prostredia hardvéru, výrobných procesov polovodičov, umelej inteligencie a ďalších technológií. Mojou doménou je takisto servis hardvéru aj softvéru.

Jeden komentár

  1. skvelý článok! František, nechceli by ste sa uchádzať o pozíciu hovorcu alebo národného propagátora, zmyslu-plných riešení pri technológiách v rámci štátnej správy? (samozrejme keď by niečo také existovalo, alebo by bola nádej, že by mohlo vzniknúť?) :).

Pridaj komentár