Vyhľadanie toho čo potrebujete, vloženie vecí do košíku, zaplatenie kartou a odoslanie k vám, to všetko malo svoj počiatok. A ako to už v retročriepkach býva, mnoho drobností a udalostí vie veru prekvapiť.
Rok 1994 sa dá považovať za štart on-line predajov, ako ich poznáme dnes. Aj keď sa teraz už zdá mnoho vecí jasných a priamočiarych a možno máte aj pocit, že vlastne ani nebolo čo vymyslieť, je treba si dať pozor na to, aby ste nespadli do myšlienkovej pasce a neoperovali s predstavou, že dnešné návyky a technologické podhubie bolo dostupné aj v čase, kedy on-line predaje vznikali.
Ak niečo vložíte na webe do košíku a pokračujete v nákupe s týmto „nákladom“, potrebujete aby túto informáciu váš prehliadač a stránka niesla pri pohybe v samotnom obchode. Možno si poviete, že úplne jednouché a očividné je k tomu použiť cookies, ktoré to dokážu, ale problémom je, že tieto prvky boli „vymyslené“ až v budúcnosti. V roku 1995.
Podobne je to s elektronickými platbami a ich zabezpečením a množstvom iných vecí. To čo začala aplikovať jedna banka, neaplikovala iná. Nová prelomová technológia v jednom internetovom prehliadači či operačnom systéme, nebola dostupná v inom. Web mal len tri roky a všetko sa rodilo, pričom nejedna firma či inštitúcia mala pocit, že internet a web je niečo, čo za chvíľu prehrmí a prestane to všetkých zaujímať.
A do všetkého sa pridávalo to, že pre väčšinu populácie boli osobné počítače stále niečo ako mágia, technologické hogo-fogo, len pre technicky zručných. Keď ste chceli v polovici roku 1994 verejnosti vysvetľovať, čo to vlastne znemená nakupovať na webe, použili ste vetu „Je to ako návšteva nákupného centra v kyberpriestore“.
Všetko muselo byť podávané vo familiárnych termínoch, pretože ľudia nemali ani poňatia, čo tie veci vlastne robia.
Ako v roku 1994 vysvetľoval New York Times, na to aby ste so svojím počítačom mohli urobiť nákup v kyberpriestore, potrebujete modem, teda „malé zariadenie, ktoré odosiela a prijíma počítačový jazyk cez telefón a umožňuje tak s počítačovými súbormi zaobchádzať tak, ako fax zaobchádza s papierovými dokumentmi.“
JEDNO CÉDÉ S FEFERÓNKAMI PROSÍM, KLIK, KLIK, KLIK
Aj keď sa stopovanie prvých internetových nákupov môže zdať priamočiare, v realite je to značne ošemetné. V roku 1994 začalo predaje pomocou internetu skúšať mnoho firiem, ktoré chceli byť „IN“, pričom k tomu používali mnoho spôsobov.
Americké noviny USA Today v tej dobe každoročne uverejňovali zoznamy toho, čo je IN a čo je OUT, pričom relatívne dobre vystihovali nálady vtedajšieho vnímania trhu a populácie. V roku 1994 už ďalej rozhodne nebolo COOL faxovanie, zábavné parky, pivo Bud Light a maskot Joe Camel. Naopak v móde a „IN“ rozhodne bol počítačový internet, nezávislé mikropivovary, kasína, Marlboro Man a nakupovanie on-line.
A kto by nechcel byť cool ako Marlboro Man?
Pizza Hut spustila on-line predaje svojej pizze v auguste 1994, pričom sa o 20 rokov neskôr pochválila, že bola prvým on-line predajcom v histórii. To ako ich web v tej dobe vyzeral môžete vidieť na obrázku nižšie, pričom v základe šlo o „Elektronický obchod prevádzky Pizza Hut v meste Santa Cruz“, ktorý ponúkal tri políčka na vyplnenie.
Do nich ste zadali svoje meno, adresu a telefónne číslo, na ktoré vám následne zamestnanec Pizza Hut zavolal a objednávku a doručenie pizze podľa vášho želania s vami vyriadil.
Ťažko by sme to dnes považovali za „on-line nákup“.
V tejto súvislosti je dobré pripomenúť, že takýmto, alebo nejakým obdobným spôsobom ste v rámci internetu alebo počítačovej komunikácie mohli nakupovať vždy. Už z éry ARPANET-u, teda prvej kontinentálnej počítačovej siete, z ktorej sa neskôr vinul internet, sú známe prípady, kedy e-maily medzi univerzitami obsahovali aj dohody na predaj a nákup „trávy“.
A keď v roku 1991 spustil Tim Berners-Lee súčasný web, na ktorom postupne začali pribúdať stránky rôznych inštitúcii, jedincov a aj komerčných firiem, prakticky okamžite sa objavili formy „telepredaja“, ktorý sa bežne uplatňoval vo vtedajšej TV.
Vedľa produktov sa uviedlo na stránkach kontaktné telefónne číslo, na ktoré ste mohli zavolať a produkt si ako v „teleshopingu“ po komunikácii s predajcom objednať a dostať poštou na dobierku.
Ten ozajstný elektronický predaj, tak ako ho chápeme dnes, kedy si produkt objednáte a zaplatíte kliknutím cez web, bez priamej slovnej komunikácie s predajcom či bankou, sa začal po prvý krát objavovať až v polovici roku 1994.
V tejto súvislosti stojí za pozornosť stĺpček v novinách New York Times, z 12. augusta 1994, ktorý upozorňuje na údajne prvú zabezpečenú transakciu na internete pri on-line predaji. Postarala sa o to štvorica mladých obchodníkov v kyberpriestore, pod vedením 21. ročného programátora Daniela Kohna, ktorá založila v americkom štáte New Hampshire novú webovú stránku Net Market.
Phil Brandenberger z Filadelfie, deň predtým vo večerných hodinách túto internetovú stránku otvoril, našiel na nej želané hudobné CD a zaplatil zaň kreditnou kartou. Šlo o album „Ten Summoner’s Tales“ od Stinga, predané za cenu 12 dolárov a 48 centov, plus poštovné.
Aj keď bol tento predaj dohovorený (predajca a zákazník sa vzájomne poznali), v základe šlo o ukážku riešenia, ktoré malo poslať štandardné telefonické objednávky do dôchodku a ukázať, že ľudia sa nemusia báť používať svoje kreditné karty na internete. Ako Daniel Kohn pre noviny poznamenal, použila sa pri tom veľmi silná RSA šifra, ktorú nedokáže prelomiť ani NSA, takže transakcia je veľmi bezpečná a zákazník sa nemusí ničoho obávať.
Samotný predajný mechanizmus bol značne limitovaný a bol dostupný len pre návštevníkov, ktorí používali operačný systém Unix a prehliadač Mosaic. Alebo ako New York Times napísal, „sofistikovaný internetový navigačný program s názvom Mosaic“, ktorý bol doplnený o šifrovací softvér PGP, používajúci algoritmus RSA.
Daniel Kohn so svojim tímom PGP úspešne integroval do prehliadača a takisto svojho webu, pričom pri správnom použití mohol mechanizmus celkom nahradiť klasické metódy predajného kontaktu a platby. PGP sa objavil na trhu v roku 1991 a práve táto integrácia v rámci platby za CD bola prvou verejne zdokumentovanou zabezpečenou on-line transakciou pri nákupe tovaru.
Pojem „zdokumentovaná“ je na mieste, pretože po vydaní daného článku sa začal ozývať Randy Adams, riaditeľ kalifornskej spoločnosti Internet Shopping Network, ktorá v roku 1994 predávala počítačový hardvér, pričom tvrdil, že PGP na zabezpečenie platobných transakcií použili prvý oni, už zhruba o mesiac skôr.
Toto turbulentné obdobie je charakteristické tým, že každý kto mohol, skúšal kde čo. V mnohých ohľadoch je teda ťažké prstom poukázať na to, kto urobil niečo ako prvý, obzvlášť ak hovoríme o značne všeobecných konceptoch a princípoch.
Vzhľadom na množstvo riešení nemožno povedať, že by niekto niečo „vynašiel“ a následne to všetci odkopírovali. Skôr šlo o to, že mnoho firiem a jedincov skúšalo uplatniť viac menej najpriamočiarejšie riešenia, pričom sa snažili poradiť si s tým, čo mali a formovali spoločne súčasný základ on-line predaja, ktorý dnes všetci dobre poznáme.
Ako dobovo poznamenal New York Times, šifrovací softvér PGP je dostupný zdarma pre kohokoľvek, ale vyžaduje technickú expertízu pre stiahnutie z internetu. Upozornil, že behom nasledujúcich mesiacov má byť dostupný aj pre systémy Windows a Macintosh, čím by pokryl väčšinu používaných osobných počítačov a mohol sa tak stať bránou k veľkej adopcii tohto spôsobu nakupovania.
KDE SA VZAL NÁKUPNÝ KOŠÍK?
Podobne sa dá polemizovať aj o ďalšom dnes veľmi familiárnom princípe, ktorým je použitie nákupného košíku a jeho vynaliezavej realizácii v „dinosaurej ére“ webových technológií.
Ak chcete vedieť, prečo má nevyhnutne dané meno a podobu, je treba si uvedomiť, že prvá polovica 90. rokov bola z hľadiska softvéru charakteristická prvými grafickými operačnými systémami, ktoré boli reprezentované predovšetkým dominantným systémom Microsoft Windows 3.1.
Prelomový Windows 95 bol už za rohom a ak sa na tieto rané grafické operačné systémy pozriete spätne, všimnete si absolútnu dominanciu tzv. skeumorfistického dizajnu.
Ten je typický tým, že grafické prvky, menné konvencie a programy sa často vizuálne podobajú fyzickým náprotivkom, čo slúžilo ako prekonanie bariéry vstupu do počítačového sveta pre každého, kto s ním nemal skúsenosti.
Preto sa dodnes vymazávajú „dokumenty“ a iné počítačové súbory do „koša“, ktorých ikony vyzerajú ako papierové dokumenty a odpadkový kôš. Preto sa priečinok volá priečinok a vyzerá ako fascikel/zoraďovač, preto je „desktop“ pracovnou plochou stolu a preto napríklad aj starý hudobný prehrávač Winamp vyzeral ako audio pult.
Idea vložiť pri internetovom nákupe produkt do „nákupného košíku“, reprezentovaného ikonou košíka alebo vozíka v supermarkete, bola priamočiara ako použitie kladiva na trčiaci klinec.
Jedno z úplne prvých miest (a dosť dobre možné aj úplne prvým miestom), kde sa nákupný košík pri on-line nákupe objavil, bol web nahrávacieho štúdia Sub Pop zo Seattlu.
Zamestnanec daného štúdia, ktorý sa v základe staral o výplatné pásky, sa zhodnou okolností „trochu vyznal v počítačoch“, čo ho v tej dobe akosi automaticky katapultovalo do simultánnej pozície pracovníka IT oddelenia, o objeme jedného muža, ktorý sa mohol starať o novú webovú stránku spoločnosti.
Pretože aj Sub Pop chcel byť v roku 1994 cool ako Marlboro Man a nejakú stránku v kyberpriestore mať, daného zamestnanca napadlo, že by vlastne nebolo zlé, keby si ľudia na danej stránke mohli CD rovno kúpiť a nemuseli ísť do obchodu.
Začal tak stránku upravovať, umiestňovať na nej obaly CD a zoznam skladieb, pričom mu prišlo vhodné, ak by si ľudia mohli vybraté CD umiestňovať do „nákupného košíku“ a nakoniec prejsť k pokladni a spoločne ich objednať.
Problémom bolo, ako to urobiť. V roku 1994 cookies ešte neexistovali a nejakým spôsobom bolo nutné zabezpečiť, aby vybrané CD v košíku s návštevníkom po stránke naozaj putovali a dotyčný k nim kliknutím pridával ďalšie.
Vynaliezavý účtovník/IT chlapík na to sám nestačil, ale našťastie mal kamarátov medzi skúsenejšími programátormi, ktorí pracovali v inej firme zo Seattlu, nazvanej Microsoft. Pomohli mu realizovať mechanizmus, ktorý predmety v košíku niesol vo vygenerovanom adresnom linku.
Inak povedané, vloženie CD do košíka sa pridalo ako textová položka na koniec adresy, ktorá následne pri preklikoch zostávala v adresnom riadku prítomná a v prípade záujmu nabaľovala ďalšie položky. Je to vlastne rovnaký princíp, ako dnes môžete pribaliť k skrátenému linku YouTube videa doplnkový reťazec ?t=50, ktorý reprezentuje čas na ktorý má video skočiť pri otvorení.
Šlo o značne neokresané riešenie, ktoré pravdaže neumožňovalo nejako prehnane veľký košík a jeho konfiguráciu, ale v základe plnilo svoj účel. Stránka sa v priebehu roku 1994 stala aktívna a prvé objednávky začali prichádzať.
Nahrávacie a vydavateľské štúdio z toho malo radosť, pretože manažérom a obchodníkom zasvietili oči z toho, že za CD môžu účtovať rovnakú cenu, ako klasické obchody, avšak pravdaže bez ich maloobchodnej marže. Štúdio sa pri tom ešte mohlo nabaliť na poplatkoch za promptné odoslanie či balné. Dobrý nápad svojho účtovníka/itéčkára tak pochválili.
Ak vám vŕta v hlave myšlienka, či už v tejto dobe neexistovali aj nápady na internetovú distribúciu hudby, tak odpoveďou je, že existovali. Zaujímavou retročriepkou je, že práve v dobe tvorenia prvých nákupných on-line mechanizmov a elektronických košíkov, v lete 1994, vydalo Fraunhofer Society prvý softvérový MP3 enkodér, nazvaný l3enc.
Pomocou neho bol počítač schopný zgrabbovať audio CD album do niekoľkých desiatok MB, v podobe cca 3 MB veľkých MP3 súborov jednotlivých skladieb (pri dátovom toku 128 kB/s).
Trvalo to zhruba 2 hodiny. Mimochodom, koncovku MP3 dostali tieto súbory až v roku 1995. V roku 1994 ešte operovali so súborovou príponou .bit.
Za predpokladu, že váš procesor bol dostatočne výkonný na to, aby tieto skladby v reálnom čase dokázal prehrávať, tak veľkosť súborov bola pre vtedajšie kapacity pevných diskov počítačov darom z neba (500 MB až 1 GB).
Problémom bolo, že poslanie niekoľko desiatok MB internetom nebolo pre vtedajšie linky ľahké. Pre mnohých ľudí by to znamenalo napríklad 12 hodín nepretržitej dátovej prevádzky, čo sa vtedy často cenovo rovnalo tomu, ako 12 hodín telefonovať. Poslať CD poštou bolo teda nielenže časovo ekvivalentné, ale hlavne omnoho lacnejšie.
Asi chcete vedieť, kto bol vlastne daný účtovník a prečo bol tak natešený do toho, aby on-line predaje CD vydavateľstva realizoval. Odpoveďou je, že v skutočnosti šlo o gitaristu kapely Earth, ktorej albumy vydavateľstvo takisto vydávalo.
V spomienke programátorov Microsoftu síce jeho meno nenájdeme a zostal anonymný, avšak na potulkách historickým internetom sa k nemu môžeme dopátrať. V roku 1994 mal totiž Sub Pop „sieťového administrátora“ s menom Ian Dickson, čo bolo zhodou okolností aj meno nového gitaristu Seattelskej skupiny Earth.
A prečo sa Dickson v danej dobe nevenoval koncertovaniu a namiesto toho sa zamestnával ako účtovník a IT pracovník v hudobnom vydavateľstve? Frontman kapely, spevák a muzikant Dylan Carlson, bol blízkym priateľom Kurta Cobaina z kapely Nirvana, vďaka čomu sa Cobain objavil napríklad aj ako vokalista v ich pesničke „Divine and Bright“.
A keď polícia behom jedného roku dvakrát skonfiškovala Cobainovi strelnú zbraň, pričom mu v nákupoch ďalších bránila, Cobain v marci roku 1994 požiadala Carslona, aby mu kúpil brokovnicu. Tú ktorou sa o šesť dní neskôr zastrelil.
Kapela nasledujúce obdobie s ťažkosťou prežívala a napokon sa kvôli Carslonovej závislosti na heroíne ponorila do desať rokov trvajúceho hiatusu. No a ostatní členovia kapely skrátka žili svoj život a vytvárali prvé on-line nákupné košíky.
Ian Dickson v roku 1998 z vydavateľstva Sub Pop odišiel a začal pracovať ako softvérový vývojár pre Amazon. V roku 2010 založil vlastnú vývojársku firmu Dickson Lab, v rámci ktorej pôsobí dodnes.
Aj keď história vývoja on-line nakupovania má mnoho úlomkov, príbehov a takmer nekonečný zástup účastníkov, je určite nečakanou retročriepkou, že v histórii nákupného košíku sa mihne aj vplyv udalostí z najznámejšej garážovej kapely zo Seattlu.
Come as you are, as you were, As I want you to be… I guess
Ďalšie drobné čriepky z IT histórie hľadajte na našom webe každý štvrtok večer a takisto pod rovnomenným kľúčovým slovom.
