Tak sme to prežili – tým myslím výstavu CES a všetko s ňou spojené.
Tento rok sme pritom boli na CES-e z redakcie osobne dvaja. Ja som cestoval spoločnosťou AirBerlin, Roman si vybral British Airways. Hoci obe spoločnosti patria do rovnakej skupiny, výsledok bol diametrálne iný. V mojom prípade všetko začalo tým, že sme neskoro odleteli z Viedne. Tesne pred odletom sa totiž palubný personál rozhodol, že prekontroluje veľkosť príručnej batožiny, a to znamenalo oneskorenie o pol hodiny. Samozrejme, nič nevyriešili. Osobne som to zariadil tak, že s mojím ruksakom evidentne presahujúcim hmotnosť 8 kg som bez problémov prešiel. Iní dostali papieriky na batožinu a asi dvom cestujúcim zobrali kufre do priestoru pre batožinu.
Doslova vyhodený čas. Dňa 2. januára bolo navyše poriadne mrazivo, a tak sme absolvovali aj odmrazovanie krídiel – opäť tak 20 minút oneskorenia. Leteli sme do Düsseldorfu a na prestup sme mali 1,5 hodiny. Po pristátí sme tak uháňali k medzikontinentálnemu letu do Los Angeles. S vyplazeným jazykom som dobehol k lietadlu, aby som zistil, že lietadlo má 40 minút oneskorenia. Po čase sme mohli nastupovať a čakali sme ďalšiu hodinu na to, aby vyložili akýsi kontajner z lietadla. To vyzeralo nádejne, teda vzhľadom na batožinu.
Po prílete do LA sme však začali riešiť trochu iné problémy – práve v deň nášho príletu aktualizovali na novú verziu softvér na imigračnom úrade. Viete, ako to býva s takýmito aktualizáciami – na odbavenie sme čakali 3 hodiny. Boli tam síce automaty, ktoré nás – občanov EÚ – mali vybaviť prednostne, ale všetkým z lietadla bola táto automatická žiadosť zamietnutá a šli sme pekne do radu spolu s cestujúcimi z Vietnamu. Pri pracovníkoch imigračného úradu sa vďaka novej verzii nedali poriadne zadávať odtlačky prstov, nešlo fotografovanie tváre a všetko to trvalo nekonečne dlho. Viete si asi predstaviť, ako to v tej rade vyzeralo, keďže tu boli aj deti, starí ľudia a opustiť miesto v rade znamenalo neskôr sa zaradiť na jej koniec. Upratovacie čaty mali čo robiť…
To som už vedel, že kufre na mňa čakajú v hoteli.
Dobre, tak sme po 3 hodinách prešli a od zriadenca zistili, kde majú byť odložené kufre z Düsseldorfu. Samozrejme, medzi nimi nebol žiadny z mojich. V skutočnosti totiž žiadne kufre cestujúcich z Viedne na tento let ani neprekladali. Keďže sme meškali hodinu, už to ďalej neriešili a kufre ostali nadobro v Nemecku. Zábavné na tom bolo to, že let z Düsseldorfu do LA nie je každý deň a najbližší spoj bol až o 4 dni. Pritom ja som mal pred sebou cestu autom do Las Vegas, tam som bol 5 dní a potom som sa vracal opäť do LA. V tejto situácii sa zdalo, že bude asi lepšie, ak kufre nechajú v LA alebo ešte lepšie v Düsseldorfe či doručia späť do Viedne. 🙂
A to som sa balil asi 3 dni, aby som mal všetko, čo potrebujem. Ale ono je to tak, že keď sa dostanete do takejto situácie, tak zistíte, že veľa toho ani nepotrebujete. Romanov kufor však dorazil z Londýna bez problémov.
Takže, celú elektroniku vrátane statívu som mal so sebou. Preto máte k dispozícii naše vlastné fotky a kopu videí z tejto výstavy. Ďalej som mal všetky peniaze aj karty, zubnú kefku a pastu, a to je tak všetko. Čo som hlavne nemal, bol čas. CES je v skutočnosti otročina, ak to teda chcete robiť poriadne. S Romanom sme robili počas dňa osobné rekordy v počte krokov, bežali a predbiehali sme sa z jednej akcie na druhú, od 8. rána tak do 23. večer. V Las Vegas sme bývali v hoteli NewYork NewYork, a to je na Stripe – teda v centre všetkého diania v tomto meste. A neďaleko hotela bol aj obchod mimoriadne obľúbený u viacerých Slovákov – Ross Dress for Less. Je to sieť obchodov po celých štátoch s tým, že tu kúpite veci tak do 20 dolárov, ale nemôžete mať kompletný sortiment.
Teda oni majú fakt celkom dobré veci, ale obyčajne majú nejakú maličkú chybičku. Často sú tu len v jedinom kuse a treba ho hľadať. Je to teda príležitosť, ktorá praje ľuďom ochotným venovať čas nákupu. To ja nie som ani na Slovensku a už vôbec nie počas najväčšej výstavy spotrebnej elektroniky na svete. Našťastie, mali otvorené do pol jednej v noci a ja som sem obyčajne dorazil okolo polnoci. Na nejaké príliš vyberanie to tak nebolo. Kupoval som bez skúšania, len tak primeraním na telo. Tak mám teraz dve tričká o jednu veľkosť väčšie, mikinu väčšiu asi o dve veľkosti a jednu košeľu, tričko, troje spodky a troje ponožky, čo mi presne sedia. Na to, že som nič neskúšal, celkom úspech.
Nakoniec mi najviac chýbala fľaša hruškovice, čo som si zobral, aby sme oslávili náš šťastný príchod na miesto. A ešte moje šikovné riešenie na to, ako nabíjať veľa zariadení s EU zásuvkou cez jediný adaptér pre americkú zásuvku. Ale dalo sa to ako-tak riešiť.
AirBerlin údajne preplatí oprávnené veci do hodnoty 100 USD za každý deň omeškania podľa účteniek, ale zatiaľ som od nich nedostal ani cent. Ak by to tak bolo, tak efektívnym riešením je zobrať si prázdny starý kufor a snažiť sa ho počas cesty stratiť. Potom si nakúpiť kopu vecí a nechať si ich preplatiť. 🙂
Kufor dorazil do Las Vegas presne deň pred mojím odchodom. Vo vnútri bolo aj oznámenie o tom, že ho prehľadávala spoločnosť TSA, ktorá sa stará o bezpečnosť cestujúcich. Hruškovica však bola na mieste a s Romanom sme príchod kufra rýchlo oslávili.
Cesta späť prebehla bez komplikácií. Na to, že AirBerlin je v podstate čisto nízkonákladová spoločnosť, majú veľmi dobré XL miesta s dostatkom miesta na nohy. Mohol som ešte za letu strihnúť nejaké videá a napísať časť reportáže. A treba povedať, že som mal čo robiť, toto bola veľmi produktovo bohatá výstava. Škoda sem necestovať, napriek všetkému, čo vás na takomto cestovaní stretne.
Tento článok vyšiel aj v tlačenom januárovo-februárovom vydaní TOUCHIT č. 1-2/2017, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku, môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.
Prečítajte si aj:
CES za oponou: Aká je táto výstava naozaj a čo sa do našej veľkej reportáže nezmestilo
