Február je vždy mesiac, keď sa naozaj nacestujeme. V tomto mesiaci totiž firmy s čiernou technikou ukazujú, čo si pripravili na celý rok, rovnako sa vtedy koná výstava MWC a do nášho reportážneho sortimentu sme pridali aj výstavu najlepšieho obrazu a zvuku ISE v Amsterdame. A to už asi systematicky, pôjdeme sem aj budúci rok. Ono sa celom oplatí chodiť na tieto akcie, kde vidíte veci naživo. Jednak si tu urobíme vzťahy a tiež je niečo iné písať o niečom, čo ste videli naživo ako o tom, čo ste si pozerali na fotkách či videách na internete.
Zároveň je to poriadne veľa letov po Európe, a to sú časovo náročné záležitosti. Zvykol som si už v rámci Európy cestovať bez batožiny v podpalubí. Nechcem totiž čakať na batožinu dlhšie, ako trval let, a to sa mi už stalo. A iste poznáte, že v tomto prípade už mám veľa skúseností so stratenými kuframi.
Snažím sa už minimalizovať čas, na nejaké prechádzky po meste som už zabudol. Napríklad Amsterdam som urobil ráno z Viedne tam a večer späť, čo je najmenej časovo náročné, ale zároveň aj poriadne namáhavé. Znamená to nasadnúť na prvý autobus z Bratislavy o štvrtej ráno a chytiť jeden z posledných z Viedne okolo polnoci.
Po čase som sa naučil spávať aj v lietadle, ale ono to dosť záleží od človeka, ktorý sedí vedľa vás. Na let sa vždy zapíšem hneď ako je to možné a vyberám si miesto v uličke, aby som sa mohol ísť poprechádzať kedy sa mi zachce. Ideálne exit row, ak je to možné (čo obyčajne možné nie je alebo za poplatok).
Tento let do Amsterdamu som mal vedľa seba asi 12-ročného chlapca hovoriaceho po rusky a bolo to strašné. Moja mama by povedala – živé striebro. Keď si vo Viedni pýtal od letušky deku na zakrytie, myslel som si, že sa zakryje, zaspí a bude pokoj. Ale nebol – ten chlapec hľadal správnu polohu celý dvojhodinový let a nikdy ju nenašiel.
Asi 30 sekúnd ostal v polohe, ktorú práve zaujal a potom sa znova začal metať. Pritom narážal do mňa všetkým, čo mu z tela trčalo. Mal som na mojej tvári, jeho ruky, kopal ma do nôh, bojoval so mnou o to, kto si dá lakeť na jediné operadlo medzi nami. Vrchol bol, keď letušky prišli s tým vozíkom, na ktorom sú veci predávané ako darčeky priamo na palube. Obyčajne to nikto nekupuje, letušky prejdú a je vymaľované. No on si vyskúšal tri čiapky, dvoje hodiniek a jedny slnečné okuliare. Všetko sprevádzané pozeraním do zrkadla a dlhým premýšľaním, čo bude lepšie. Nakoniec si nekúpil nič, čo som ja vedel už na začiatku predaja. Letušky boli mrzuté, ja tiež, ruský chlapec vysmiaty.
Tak som došiel do Amsterdamu nevyspatý, cez deň som lietal po výstavisku a keď som večer nastupoval do lietadla, zbadal som toho istého chlapca. Už sa zdalo, že sa osud so mnou opäť zahrá a bude vedľa mňa, ale nie. Sedel úplne inde a ja som takmer celý let prespal. A to som sa chcel ešte pozrieť či znova bude vyberať čiapky, hodinky a okuliare. Nič z toho, zobudili ma až moji spolucestujúci, ktorí sa snažili cezo mňa vo Viedni vystúpiť. Určite som im po ceste chrápal a ktovie, čo si o mne mysleli.
Na MWC v Barcelone sme boli takmer celá redakcia. Tam letel každý z nás iným spojom, naspäť sme sa stretli všetci v jednom lietadle. A spolu s nami aj celá IT novinárska obec. Nechcem to domýšľať čo by bolo keby, ale našťastie sme všetci doleteli úplne bez problému a tak IT žurnalistika na Slovensku môže pokojne pokračovať.
Horšie to bolo s počasím v Barcelone. Ono je obyčajne počas MWC pekne, zatiaľ čo na Slovensku býva zima. A to nám často aj závidíte. Tentoraz bola u nás doma obrovská zima a v Barcelone fakt snežilo. To sa údajne nestalo 10 rokov a ten sneh v tomto inak slnkom zaliatom meste je oveľa nepríjemnejší ako u nás doma. Akosi do tohto mesta nepasuje, a preto aj zalieza doslova pod kožu. Je to škoda, lebo som si chcel pozrieť aspoň na pár hodín túto katalánsku metropolu. Inak, po prvýkrát sa mi stalo, že na hlavnom námestí sa nedemonštrovalo za samostatné Katalánsko, ale za zotrvanie Barcelony v Španielsku. Minulé roky to bolo presne naopak.
A ešte môj poznatok – tí ľudia, ktorí sú dnes za značkou Nokia fakt vedia, čo robia. Minulý rok to bola 3310 a tento rok inovovaná 8110, ktorá doslova ničím opantala novinársku obec. Zase ten telefón vyzeral tak, že som mal chuť si ho kúpiť. Myšlienka s banánom je krásne jednoduchá, jasná a funguje. Teším sa na to, keď budeme mať tento telefón v redakcii, skúsim žiť aspoň pár dní s „hlúpym“ telefónom.
Počas februára som bol ešte na Malorke pozrieť sa na novinky z dielne Panasonicu a musím povedať, že atmosféra na tomto ostrove je v tomto zimnom mesiaci úplne iná ako v lete. Vtedy je tu turistov, že sa nemáte ako pohnúť, na všetko sú hodinové rady. Teraz tu okrem mňa boli len britskí penzisti a pár cyklistov. Nikto sa v mori nekúpal, aj keď s trochou tréningu by sa asi bolo dalo. Hlavné mesto Palma vo februári prejdete krížom-krážom za 3 hodiny, káva aj zmrzlina je vo februári lacná.
Tak toľko o cestovaní, osobne som ešte trochu zvažoval aj autosalón v Ženeve. Ale to si necháme do budúcna, bude to už vhodná doba na autonómne autá. A tiež treba byť niekedy v redakcii a mať šancu získané poznatky vôbec spracovať, upraviť fotky a postrihať videá.
Na záver už na vážnu tému. Osobne, ale aj za celú redakciu vyjadrujeme úprimnú sústrasť rodine kolegovi Jánovi Kuciakovi a jeho snúbenici Martine Kušnírovej. Zavraždiť novinára na Slovensku, a to za jeho články, to je úplne cez všetky medze. Ako redakcia sme za dôsledné vyšetrenie tohto prípadu a odhalenie tých, ktorí tento čin spáchali a samozrejme tiež tých, ktorí si ho objednali. Toto sa nemôže nikdy opakovať. Česť ich pamiatke!
Tento článok vyšiel aj v tlačenom vydaní TOUCHIT č. 3/2018, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku, môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.
