Premýšľali ste niekedy nad tým, ako ľahko je možné efektívne rušiť Wi-Fi, Bluetooth či mobilnú sieť? Viete ako dané rušenie funguje, ako často k nemu dochádza a prečo? A čo sa vlastne deje, keď sa nejaká vláda rozhodne vypnúť internet na celoštátnej úrovni?
Cenzúra internetu je moderný problém, ktorému sme sa v našich článkoch už viackrát venovali. Kým v západnom svete sa obvykle riešia autorsko-právne záležitosti a blokovanie sa často zameriava na stránky s pirátskym obsahom, v nedemokratických režimoch sa cenzúra sústreďuje na stránky slúžiace na výmenu názorov a na šírenie správ o aktuálnych udalostiach. Nie je nič nezvyčajné, že totalitné vlády alebo diktatúry pristupujú k celonárodnému zablokovaniu Facebooku, Twitteru a YouTube, čo je nezriedkavo sprevádzané zatýkaním novinárov či blogerov, zastávajúcich protištátne názory. V tomto článku sa budeme venovať ešte extrémnejším prípadom, kedy sa nepristupuje k blokovaniu konkrétnych stránok, služieb alebo protokolov, ale k internetu ako celku. Blokovanie môže mať nielen celoštátny charakter, zameraný na kontrolu informácií v rámci obyvateľstva, ale aj lokálny charakter, cielený napríklad na miesto nejakého protestu. Na a napokon je tu ešte aj personálny charakter blokovania, kedy sa odstrihnutie internetu a bezdrôtových sietí týka len okruhu niekoľkých metrov, pričom za ním môže stáť len obyčajný záškodník, podvodník alebo podnikateľ špekulant.
Lokálne rušenie bezdrôtových sietí
Mohol by niekto ako mávnutím čarovného prútika odstrihnúť všetky bezdrôtové siete vo svojom okolí? Pokiaľ ste sa o túto problematiku nikdy príliš nezaujímali, možno vás prekvapí, že ide o relatívne triviálnu vec, ktorej je schopný každý, kto si za jednu či viac stoviek eur zadováži príslušné vybavenie. To je pritom na obsluhu také jednoduché, že ho zvládne prevádzkovať aj dieťa. Ide o nelegálne rádiofrekvenčné vysielače, ktoré sú navrhnuté tak, aby blokovali, respektíve výrazne narúšali rádiové a mikrovlnné komunikačné spojenia vo svojom dosahu. V súvislosti s bezdrôtovými sieťami počítačov a príbuzných zariadení ide predovšetkým o Wi-Fi, Bluetooth a mobilné siete v podobe GSM a LTE. Rovnako je však možné rušiť aj signál rádií a TV staníc a takisto signál navigačných systémov v podobe GPS alebo Glonass. Stačí stlačiť vypínač a nikto vo vašom okolí sa nikam nedovolá a ani nepripojí bezdrôtovo na internet. Pri rušení v drvivej väčšine prípadov nedochádza k cieleniu na konkrétne spojenia, pri ktorom by napríklad vaša Wi-Fi sieť fungovala a susedova nie. Rušené sú všetky spojenia v dosahu, ktoré spadajú do frekvenčného spektra na ktorom zariadenie operuje.
Používanie a takisto predaj rušičiek signálu je nelegálny v celej Európskej únii a mnohých ďalších štátoch. Do niektorých krajín je nelegálne rušičky aj importovať (napr. USA) a v niektorých štátoch je ilegálne rušičku dokonca aj vlastniť, bez ohľadu na to či ju používate alebo nie (Austrália). Nie všade je však predaj a používanie rušičiek upravený zákonmi a ľudia z celého sveta sa tak k nim môžu dostať prostredníctvom elektronických obchodov. Ide predovšetkým o Čínu a iné východoázijské krajiny.
Ručná rušička Wi-Fi a mobilných sietí GSM
Rušenie rôznych rádiových a mikrovlnných bezdrôtových sietí prebieha na základe pomerne jednoduchého princípu. Či už ide o domáci Wi-Fi router alebo výkonnú vežu vysielača GSM siete, ich bezdrôtový signál sa šíri na nejakej špecifickej frekvencii, ktorú prijíma váš mobilný telefón či notebook. Rušička vysiela signál na rovnakej frekvencii a pokiaľ má dostatočnú silu, pri kolízii so signálom vysielača sa vlnenie vzájomne vyruší. Kolísanie a výpadky signálu však môžu byť zapríčinené aj zlými poveternostnými podmienkami a takisto prítomnosťou fyzických prekážok, takže zariadenia, ktoré v danej sieti komunikujú (napríklad telefón) môžu v prípade oslabovania signálu zvýšiť svoj výkon, aby stratu kompenzovali. Rušička preto musí byť dostatočne silná na to, aby pokryla oba zdroje, pričom od jej sily sa odvíja jej akčný rádius. Malé vreckové rušičky majú obvykle pokrytie niekoľko metrov a používajú sa vo voľnom priestranstve. Stredne veľké používateľské rušičky veľkosti routera môžu mať pokrytie niekoľko desiatok metrov a účinne môžu rušiť aj vnútro budovy. Rozmerné rušičky používané armádnymi zložkami, ktoré obsahujú výkonné antény osadené na špecializovaných obrnených vozidlách, dokážu pokryť aj niekoľko kilometrov veľkú oblasť.
Jednoduché a lacné vreckové rušičky za pár desiatok eur sú obvykle schopné rušiť len malú časť frekvenčného spektra, pričom môže ísť napríklad len o 900 MHz pásmo GSM. V Európe sa však ale okrem neho používa aj 1800 MHz frekvencia a ak sa nachádzate v pokrytí veže s takýmto signálom, rušička vaše zaradenie nezasiahne. Nezriedkavo sa dá stretnúť aj s vreckovým zariadením s malým výkonom, ktoré funguje do vzdialenosti napríklad 5 až 10 m a ani vtedy nemá dostatočnú silu na to, aby ukončilo už aktívny hovor (z dôvodu automaticky zvýšeného výkonu zo strany telefónu). Na druhú stranu, drahšie a pokročilejšie zariadenia nemajú problém rušiť kompletnú plejádu rôznych frekvencií, ktoré používa GSM, GPS a Wi-Fi a okamžite ukončiť aj prebiehajúce spojenia. Na vašom smartfóne by takáto situácia vyzerala tak, akoby ste boli niekde v podzemí a na dobre známom grafickom indikátore signálu mobilnej siete by ste nevideli žiadnu „paličku“. V dosahu by ste takisto nenašli ani žiadne Wi-Fi siete či Bluetooth zariadenia. Z hľadiska bežného používateľa je neprítomnosť mobilného pokrytia vnímaná ako výpadok a nič nenaznačuje tomu, že signál niečo ruší, respektíve blokuje.
Na obrázkoch si môžete všimnúť, ako jednotlivé rušičky vyzerajú. Ide o zariadenia, ktoré ponúka množstvo čínskych e-shopov. Aj keď kúpa takéhoto prístroja zo zahraničia nelegálna na Slovensku zrejme nie je, jeho následné používanie už áno. Malé vreckové rušičky sa v daných obchodoch pohybujú v cenách okolo 100 eur (pokrývajúc 900 a 1800 MHz pásmo GSM a 2,4 GHz pásmo Wi-Fi a Bluetooth). Drahšie zariadenia za zhruba 250 eur už pridajú 5 GHz pásmo Wi-Fi a ďalšie frekvencie mobilných sietí v podobe 700, 900 a 2600 MHz (hlavne LTE). Zariadenie obsypané anténami, ktoré vám na obrázku bude zrejme trochu pripomínať akýsi šialený router, sa predáva za 500 eur a okrem už spomenutých frekvencií navyše pokrýva aj signál GPS (1570 až 1580 MHz), rádiové pásmo VHF (rádiá a TV), UHF pásmo s frekvenciami okolo 400 MHz (vysielačky) a napokon aj frekvencie, ktoré používa LoJack, teda rádiový systém proti krádeži vozidiel (167 až 175 MHz). Táto konkrétna rušička má nastaviteľnú vzdialenosť pokrytia s maximálnym dosahom 50 m na voľnom priestranstve.
Rušička je pomerne jednoduché zariadenie a už z predchádzajúceho popisu ste si mohli všimnúť, že jej cenu určuje najmä dosah a zástup podporovaných frekvencií. Každá frekvencia má pritom obvykle samostatnú anténu, takže jednotlivé siete je možné rušiť nielen samostatne, ale aj súčasne. Z hľadiska vnútornej elektroniky obsahujú rušičky oscilátor, generátor šumu a rádiový zosilňovač. Všetko je obvykle napojené na batériu. Pri práci oscilátor vygeneruje príslušný rádiový signál podľa vstupného napätia, generátor šumu vyprodukuje náhodný signálový výstup a zosilňovač ho násilne zosilní, po čom už signál putuje do antény.
Pokročilá rušička na blokovanie Wi-Fi, Bluetooth, GSM, LTE, LoJack a ďalších sietí
Aký význam má vlastne takéto blokovanie na vzdialenosť niekoľkých metrov? Máme si ho jednoducho predstaviť tak, že niekto si zapne rušičku v paneláku a teší sa, že ruší signál všetkým susedom? Alebo ide len o nejaké osoby, ktoré sa bavia tým, že zapnú rušičku v autobuse, aby sa pobavili nad tým, že ľudom v okolí ukončia hovor? Aj keď takáto škodoradosť a záškodníctvo mentálne menej vyspelých ľudí určite existuje, len ťažko by sme do tejto skupiny mohli zaradiť významné množstvo kupcov rušiacich zariadení. Nemalý podiel na použití týchto prístrojov má nepochybne súvislosť s krytím trestnej činnosti, pričom ide napríklad o rušenie LoJack signálu pri krádeži auta, aby bolo zabránené lokalizácii políciou. Nezriedkavé sú takisto špekulantské podnikateľské plány, pri ktorých chce napríklad prevádzkovateľ podniku rušiť ním neprevádzkované internetové pripojenia, na zvýšenie svojho zisku. Takýto incident sa odohral v lete minulého roku v hoteli Marriott, sídliacom v meste Nashville, v americkom štáte Tennessee. Prevádzkovatelia hotela nainštalovali do konferenčných miestností rušičku, ktorou vyradili z prevádzky všetky Wi-Fi siete v dosahu. Návštevníci, ktorí si v miestnosť usporiadali míting teda nemohli vytvárať vlastné Wi-Fi hotspoty svojimi smartfónmi s mobilným pripojením a pripájať tak svoje notebooky. Zároveň s tým hotel v konferenčným miestnostiach ponúkal pripojenie k svojej vlastnej Wi-Fi sieti, v cene 250 až 1000 dolárov na míting, ktorú s vypnutím rušičky aktivoval po zaplatení poplatku. Návštevníci hotela si všimli, že ich internetové spojenia v miestnosti nejakým zázrakom nikdy nefungovali a prípad nahlásili Americkej federálnej telekomunikačnej komisii. Tá po šetrení napokon udelila hotelu pokutu vo výške 600 000 dolárov.
Za niektorými prípadmi rušenia sa občas skrýva aj relatívne dobrý úmysel. Stretnúť sa dalo napríklad s rušením mobilných sietí v rámci kinosál alebo škôl, kde sa príslušné osoby snažili zlepšiť kultivovanosť premietania alebo výučby a zabrániť tak nežiaducemu vyrušovaniu. Zákaz sa však v EU vzťahuje na všetky druhy používateľských a podnikových použití a tieto riešenia sú nelegálne rovnako ako všetky ostatné. Hlavným problémom je, že dosah rušičky nikdy nie je možné kontrolovať presne, pričom navyše dochádza aj k potenciálne nebezpečným situáciám, pretože ľudia v prípade núdze nemôžu mobilným telefónom zavolať na pomoc zdravotné alebo protipožiarne zásahové jednotky. Rušenie signálu však obvykle majú povolené národné bezpečnostné zložky. Konkrétne ide o políciu, armádu a tajné služby. Netreba si to ale hneď predstavovať ako nástroj na utlačovanie obyvateľstva. Rušenie mobilných sietí môže byť napríklad použité políciou alebo zásahovým komandom krátko pred útokom na skrýšu zločinca alebo teroristickej organizácie, čo zabráni prípadnému vyslaniu varovného signálu. Rušenie sa takisto môže použiť aj v prípade ohlásenia bombového útoku na nejaký objekt, pretože mnohé nálože bývajú odpaľované na diaľku práve mobilným telefónom, ktorý je k bombe pripevnený ako rozbuška (po zavolaní na dané číslo sa zopne obvod a bomba vybuchne). Rušením siete v danej lokalite sa tomu teda úspešne zabráni až do nájdenia bomby a jej likvidácie. Pravdaže, použitie môže mať zo strany štátu a bezpečnostných zložiek aj menej šľachetný charakter. V minulosti sa napríklad takýmto spôsobom v bývalom socialistickom Československu vo veľkom rušili západné rádiové vysielania, aby bola zachovaná kontrola nad šírením informácií.
Armádne rušiace systémy dokážu pokryť niekoľko kilometrovú oblasť. Na fotografii je nový ruský systém Borisoglebsk 2
Lokálne vypnutie sietí v mestách
Pomerne kontroverznou záležitosťou je lokálne rušenie alebo kompletné vypnutie bezdrôtových sietí a komunikačných kanálov v rámci hromadných demonštrácií. K tomu môže dôjsť v nedemokratických, ale aj demokratických krajinách. Kým v tých nedemokratických ide skôr o odstrihnutie informácií pre účastníkov a snahu o čo najväčšie skomplikovanie organizácie, v tých demokratických môže ísť napríklad o nevyhnutné riešenie akútneho stavu ohrozenia alebo o zabránenie eskalácie násilia. Ak na demonštrácii alebo veľkom koncerte dôjde napríklad k bombovému útoku, okamžitým odstrihnutím od internetu a mobilnej siete sa riadiace osoby snažia potlačiť narastanie paniky, ktorá môže vyústiť k udupaniu ľudí. Pri eskalácii násilia v rámci protestu sa odstrihnutím komunikácie zas zabráni presunu ľudí k miestu nepokojov. V takýchto momentoch sa obvykle siete nelikvidujú rušením, ale tak, že bezpečnostné zložky okamžite kontaktujú operátorov mobilnej siete, ktorí v danej lokalite vypnú svoje BTS veže.
K podobnému prípadu došlo napríklad koncom augusta tohto roku v Indii, kde sa odohral veľký protest v zväzovom štáte Gudžarát. Protestov sa zúčastnilo v prvé dva dni viac ako 300 000 ľudí, pričom došlo k veľkým nepokojom, ktoré si vyžiadali osem obetí. Za hlavu protestov bol považovaný 23-ročný aktivista Hardik Patel, pričom členovia jeho hnutia a sympatizanti používali na komunikáciu, uploadovanie videí a kontakt s médiami predovšetkým mobilnú aplikáciu WhatsApp. V čase dohadovania postupu budúcich protestov vláda Indie pristúpila k protiopatreniam, v rámci ktorých nariadila operátorom mobilných sietí vypnúť službu mobilného internetu vo veľkých mestách v tejto oblasti. K vypnutiu tak došlo aj v najväčšom meste Gudžarátu, ktorým je Ahmadábád s 5,5 milióna obyvateľov. K podobným opatreniam došlo aj v septembri, keď bol mobilný internet vypnutý po dobu siedmich dní v indickom zväzovom štáte Manípur, potom ako demonštranti napadli rezidencie ministrov a dostali sa do konfliktu s políciou.
Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že vypnutie mobilných sietí a internetu môže demonštrantom odstrihnúť komunikačné kanály, nie je to celkom pravda. Aj napriek tomu, že vypnuté BTS veže nepokrývajú oblasť mobilným signálom, smartfóny sú schopné aj autonómnej komunikácie. Je to rovnaké ako keď si doma vytvoríte medzi svojimi počítačmi LAN. Vaša sieť bude fungovať bez toho, aby vyžadovala akúkoľvek účasť poskytovateľa internetu. Nič vám pritom nebráni sieť rozšíriť do celej budovy a prepojiť pokojne stovky či tisíce počítačov. Smartfóny sú v základe schopné bezdrôtovej komunikácie prostredníctvom Wi-Fi a Bluetooth, a tak ako sa dokážu spojiť s routerom alebo bezdrôtovými slúchadlami, tak sa dokážu spojiť aj s iným smartfónmi. Dosah je pochopiteľne obmedzený a zariadenia nemôžu byť od seba ďalej ako pár metrov. Pokiaľ ale zariadenia vytvoria reťazec, je možné prepojiť aj veľké vzdialenosti, podobne ako si partia ľudí hasiaca požiar podáva postupne vedro s vodou. Prvý človek nemôže podať vedro poslednému, ale postupným odovzdávaním medzi jednotlivými článkami sa k nemu napokon vedro naozaj dostane. V prípade smartfónov je vedro reprezentované textovými správami alebo fotografiami. Takéto prepojenia sa voľne označujú ako mesh siete (mesh network), pri ktorých jednotlivé uzly vzájomne spolupracujú, a tým že si posielajú dáta medzi sebou, dokážu šíriť informáciu aj medzi inak vzájomne neprepojené uzly.
Na protestoch v Honkongu sa kvôli strachu z odpojenia od internetu ľudia zabezpečili vytvorením sebestačnej mesh siete
V októbri minulého roka sa uskutočnili veľké demonštrácie v Hongkongu, na protest proti miestnym politickým zmenám. Keďže organizátori protestu sa obávali, že v rozhodujúcej chvíli operátori na príkaz čínskej vlády vypnú mobilné siete (aby zabránili šíreniu informácií a fotografií), odporúčali demonštrantom stiahnuť bezplatnú aplikáciu FireChat. V prvý deň protestu si ju v centre Hongkongu stiahlo viac ako 100 000 ľudí a v nasledujúcich dňoch pribudlo ďalších 350 000. FireChat používa Wi-Fi aj Bluetooth siete a po nainštalovaní a spustení začne hľadať uzly vo svojom okolí (teda smartfóny, ktoré majú FireChat takisto spustený). Výsledkom ich spojenia je P2P mesh sieť, ktorá je schopná svojpomocne propagovať všetky svoje informácie a funguje bez centrálneho bodu. Čím viac ľudí sa do nej pripojí, tým viac uzlov bude bližšie k sebe a tým stabilnejšia sieť bude. Tieto riešenia samozrejme fungujú len v prípade, že sa komunikačné služby v danej lokalite odstrihnú vypnutím vysielačov. Pokiaľ opozícia začne používať rušičky, znefunkční akékoľvek Wi-Fi či Bluetooth spojenia v dosahu.
Vypnutie internetu na celoštátnej úrovni
Je možné od internetu rýchlo odstrihnúť celú krajinu? Odpoveď je áno a žiaľ, dnes už nejde o žiadne teoretizovanie. To ako vypnutie internetu na celoštátnej úrovni naozaj vyzerá, nám po prvýkrát ukázali udalosti zo začiatku roka 2011. V tom čase sa totiž na blízkom východe a severe Afriky odohrala vlna masívnych protestov a revolúcií známych ako Arabská jar. Aj keď sa situácia začala odvíjať v Tunisku, tak z hľadiska vypínania internetu sa stal „priekopníkom“ Egypt. Protesty proti politickému režimu, nezamestnanosti a chudobe sa v egyptských uliciach začali 25. januára 2011 a vyžiadali si stovky obetí na životoch. Pre koordinovanie protestov a šírenie informácií sa v hojnej miere používali sociálne siete, pričom jedným z hybných faktorov bola napríklad aj správa 26-ročnej aktivistky Asmay Mahfouz, ktorá na Facebooku vyzývala ľudí, aby sa pripojili k protestom proti režimu Hosniho Mubaraka. Jej výzva si získala podporu viac ako 80 000 ľudí a nezostala bez povšimnutia vládnych zložiek. V rovnaký deň došlo najprv k celonárodnému blokovaniu Twitteru, ktorý bol účastníkmi hojne používaný na živý prenos aktuálnych udalostí v krajine a k zdieľaniu fotografií z protestov a nasledujúci deň sa k nemu pridalo aj celoštátne blokovanie adresy Facebooku. Dosiahnuté to bolo zmenou na úrovni systému doménových mien (DNS), čo síce fungovalo na bežnú populáciu, ale používatelia, ktorí zvládli nastaviť iný DNS systém nemali problém zákaz obísť. Nemalo to však dlhé trvanie. Aj keď blokovanie týchto sociálnych sietí bolo významné, Mubarakov režim si dobre uvedomoval, že nielen ony slúžia na neustále eskalovanie protestov. V noci z 27. na 28. januára tak začalo dochádzať k systematickému a masívnemu odstrihávaniu celého Egypta od internetu.
Mobilná aplikácia FireChat vytvárajúca P2P mesh sieť s okolitými zariadeniami cez Wi-Fi a Bluetooth
Jednotliví poskytovatelia internetových služieb začali ukončovať svoju komunikáciu na úrovni dynamického smerovacieho protokolu, ktorý umožňuje routerom automaticky reagovať na zmeny typológie siete. Ide o Border Gateway Protocol (BGP), ktorý je používaný v rámci centrálnych uzlov internetu. Behom krátkej doby tak Egypt zmizol zo svetových routovacích tabuliek spoločne so svojimi 85 miliónmi obyvateľov. Dovtedy sa ešte nič také vo svetovej histórii nestalo. Kým 27. januára bol ešte Egypt dostupný svetu prostredníctvom 2903 národných sietí, ktoré dohromady sprostredkovávalo 52 rôznych internetových poskytovateľov, o deň neskôr zostalo v prevádzke už len 327 sietí od 26 providerov. Celkom 2576 sietí (88 %) zmizlo behom niekoľkých desiatok minút. Všetko sa to udialo predovšetkým v prvej hodine po polnoci, kedy sa odmlčali všetky alebo drvivá väčšina sietí najväčších internetových poskytovateľov. Ako prvé začali miznúť siete Telecom Egypt (12 minút po polnoci), nasledované sieťami Raya Telecom (00:13), Link Egypt (00:17), Etisalat Misr (00:19) a Vodafone Egypt (00:25). Celý proces bol skončený v rozmedzí niekoľkých desiatok minút (00:12 až 00:35). Bolo pritom vidieť, že nešlo o nejaký automatický systém na okamžité vypnutie, ale skôr o klasický proces, pri ktorom osoby z vládnych inštitúcií postupne telefonicky kontaktovali ústredia internetových poskytovateľov a nariadili im ukončenie internetovej prevádzky alebo im vopred nariadili vypnutie k danému dňu a jednotlivým poskytovateľom trvalo rôznu dobu, než siete odstrihávali. To sa potvrdilo v nasledujúci deň, kedy Britský telekomunikačný operátor Vodafone na svojej medzinárodnej stránke uverejnil informáciu, že jeho Egyptská pobočka musela ukončiť prevádzku internetových služieb na príkaz vlády, čo je v súlade s miestnymi zákonmi a nemala inú možnosť, než požiadavke vyhovieť.
Internet od tohto dňa nebol dostupný pre drvivú väčšinu egyptskej populácie, pričom siete naďalej redli a ich počet klesol na 239 (91 % nedostupných sietí). V rovnaký deň boli postupne vyradené služby na posielanie SMS a o niekoľko hodín neskôr došlo na jeden deň aj k vypnutiu telefonických služieb ako celku. Odstrihnutie internetu pokračovalo 29. aj 30. januára a 31. januára už klesol počet zvonku dostupných sietí len na 134, teda 5 % pôvodného počtu. Bolo pomerne zaujímavé, že aj keď drvivá väčšina internetových liniek sa odstrihla behom pár minút, postupné ukončovanie posledných sietí bol proces na nakoľko dní. Pravdepodobne šlo o dôsledok toho, že bolo nutné podrobnejšie rozlišovať medzi sieťami, ktoré boli dôležité pre krajinu ako takú. Medzi poslednými odpájanými sieťami boli najmä tie, ktoré patrili spoločnosti Noor Data Networks, ktorá poskytovala internet pre niekoľko finančných inštitúcii). Medzi nikdy neodstrihnutými spojeniami bola napríklad sieť Centrálnej banky Egypta, sieť Národného vedeckého inštitútu a takisto pomerne prekvapivo a symbolicky aj sieť Alexandrijskej knižnice. S postupným pádom režimu došlo k obnoveniu všetkých internetových služieb 2. februára 2011, ku ktorému sa pridalo sfunkčnenie SMS systému 5. februára. Mubarak bol oficiálne zbavený funkcie o necelý týždeň neskôr.
Takto vyzeralo odpojenie Egypta od internetu v roku 2011
Egypt však nezostal jedinou krajinou, odpojenou prakticky kompletne od internetu. Situácia sa zopakovala v priebehu februára 2011 takisto v Líbyi. Vyzerala však celkom inak. Na začiatku mesiaca najprv líbyjské orgány zatkli niekoľko miestnych novinárov, politických komentátorov a blogerov, ktorí na internete vyzývali k protestom. Žiadaný efekt to zrejme nemalo, pretože 17. februára došlo k prvým veľkým nepokojom v uliciach. Režim diktátora Muammara Kaddáfího zareagoval následne mnohými protiopatreniami, medzi ktorými bol prvý líbyjský výpadok internetu, ktorý demonštranti používali na šírenie povedomia o protestoch. Všetky siete sa v rámci BGP protokolov kompletne odmlčali večer krátko po 19. hodine. Pomerne veľkým rozdielom oproti Egyptu bolo, že v Líbyi je prakticky všetko internetové spojenie sprostredkovávané len jedným internetovým poskytovateľom, ktorým je Libya Telecom & Technology (LTT). V roku 2011 bola táto spoločnosť kompletne pod kontrolou miestneho režimu a na jej čele stál syn samotného diktátora. Odstrihnutie však prekvapivo trvalo len niekoľko hodín. V priebehu nasledujúceho dňa sa internetové spojenie opäť obnovilo, aby sa kompletne odmlčalo zas v ten istý deň večer. K drobným výpadkom dochádzalo aj v priebehu nasledujúcich dní, avšak po krátkej dobe sa záznamy v routovacích tabuľkách vždy obnovili a internet opäť v krajine začal fungovať. Išlo o pomerne zaujímavú situáciu, pre ktorú nie je ľahké hľadať vysvetlenie. Definitívne sa internet podarilo odstrihnúť až 3. marca 2011, kedy vládne zložky preťali podmorský chrbticový optický kábel ťahajúci sa pri pobreží smerom do Európy a krajinu tak z hľadiska internetu úplne odmlčali, s výnimkou limitovaného a veľmi drahého satelitného internetového spojenia. Odmlčanie trvalo viac ako štyri mesiace.
Aj keď výpadky a odstrihnutie internetového spojenia v Líbyi malo omnoho dlhšie trvanie ako v Egypte, je treba vziať do úvahy aj to, že penetrácia internetového spojenia medzi používateľmi je v tejto krajine omnoho menšia. V tej dobe bolo k internetu pripojených len 6 % zo 6-miliónovej líbyjskej populácie (necelého pol milióna ľudí), zatiaľ čo v Egypte to bolo 24 % z 85-miliónovej populácie (teda 21 miliónov ľudí). Na druhú stranu, kvôli nízkej penetrácii internetu v Líbyi je pravdepodobné, že konektivitu majú ľudia s vyšším vzdelaním, väčším majetkom a vplyvom, ktorí môžu byť hybnou silou pri zmenách režimu. Ich odstrihnutie od internetu a zdroja informácií z celého sveta tak bolo pre diktátora výhodné. Oprava optických spojení a obnovenie internetového spojenia sa začalo 10. júla. V priebehu nasledujúcich dvoch mesiacov však stále dochádzalo k neustálym výpadkom a potlačovaniu konektivity. Slabnúci Kaddáfího režim ohlásil, že vlastnenie satelitného telefónu musí podliehať štátnej autorizácii a akékoľvek neautorizované použitie týchto metód bude považované za komunikáciu s nepriateľom a trestané smrťou. Situácia sa zlepšila napokon koncom augusta, kedy rebeli dobili hlavné mesto (Tripolis), čo viedlo ku Kaddáfího úteku, strate moci a nakoniec jeho smrti v októbri toho istého roku. V priebehu septembra sa Líbyjské internetové spojenie stabilizovalo a v nasledujúcich mesiacoch sa začalo jeho využívanie vracať k predvojnovým hodnotám.
Internet je mohutným informačným nástrojom a jeho význam z hľadiska verejnosti je čoraz väčší. V článku sme vás zoznámili s reálnymi prípadmi, pri ktorých došlo k lokálnemu a takisto celoštátnemu odstrihnutiu od týchto služieb, pričom bolo jasne vidieť, že takýto akt je možné vykonať okamžite alebo len behom pár desiatok minút. Aj keď možnosti obrany existujú, pričom ide najmä o sebestačné P2P mesh siete medzi mobilnými zariadeniami, všetko závisí od stupňa toho, ako k odstrihnutiu dôjde. V prípade použitia rušičiek sa totiž aj takáto komunikácia znemožní. Zostáva teda už len dúfať, že v demokratických systémoch bude k zneužívaniu týchto praktík dochádzať čo najmenej.
Článok vyšiel aj v novembrovom tlačenom vydaní magazínu touchIT č. 6/2015.
