Človek si zvykne fakt na všetko

0

Čitatelia našej stránky i fanúšikovia na Facebooku si určite všimli, že som bol na výstave Computex na Taiwane. Zhodou okolností mi let vychádzal tak, že som mal pred začiatkom výstavy jeden deň na prestup v Tokiu a pri ceste späť zase jeden deň v Pekingu. V oboch mestách som si objednal ubytovanie a pokúsil sa o nemožné – spoznať tieto mestá za jeden deň. Bol som na to úplne sám a bol to zatiaľ môj najintenzívnejší zážitok s Áziou.

Tokio je 13 miliónové supermesto, plné kontrastov medzi modernými štvrťami preplnenými elektronikou, ktorú u nás vôbec nepoznať a hrdosťou na dávne japonské tradície. Japonci bežne po anglicky nevedia, v lepšom prípade nie je možné reči, ktorú označujú ako angličtinu, skoro vôbec rozumieť. Sú však veľmi milí, vždy sa nejako dohodnete. Metro je značené príkladne, okrem japonských znakov má aj anglické písmená a sú tu vyznačené čísla staníc. Veľmi jednoduché a zrozumiteľné. Tokio patrí do desiatky najdrahších miest sveta a priznávam, že pre novinára-samoplatcu je tu draho, hlavne ak ste na turisticky zaujímavom mieste. Preto som si na obed a večeru vybral miestnu reštauráciu v malej zabudnutej uličke, kam chodili len domáci a ceny tu boli ako u nás. Bol som jediný beloch v miestnosti a pútal som na seba pozornosť všetkých obedujúcich. Bol tu automat, kde si z ponuky približne 50 jedál vyberiete, čo chcete, stlačíte tlačidlo, vhodíte peniaze a za 5 minút máte objednávku pripravenú na pulte. Jedlo som si vybral tak, že som dlhšie sledoval, čo si ostatní vyberajú najčastejšie. Bolo to mäso s cibuľou a kopou neznámej zeleniny, základom boli bambusové rezance. Na príbor zabudnite, v Ázii sa je len s paličkami. Poriadne hladný som začal rýchlo jesť a hneď som pochopil, že okrem farby pokožky pútam pozornosť aj tým, že na rozdiel od ostatných nechlípem. Aspoň nie tak dostatočne hlasno, ako sa tu očakávalo. Počul som o tom, že v niektorých krajinách sa používajú tieto zvukové prejavy ako dôkaz tohto, že vám chutí a tu to platilo na 100 %. Nuž, začal som chlípať najhlasnejšie, tak silno, ako som len vládal. Ale bolo to málo, mám sa ešte čo učiť.

Môj obed v tradičnej japonskej vývarovni

Môj obed v tradičnej japonskej vývarovni

V tomto mesto sa dá vidieť mnoho zaujímavostí, je tu napr. Tokio Tower, ktorá sa nápadne podobá na Eiffelovu vežu alebo 634 metrov vysoká Skytree so super výhľadom na mesto. Vstupy na takéto atrakcie stoja v prepočte okolo 50 eur, pre Japoncov je to hodnota zhruba na úrovni hodnoty vstupenky do kina. Chodil som po meste celý deň, podľa hodiniek to bola vzdialenosť 25 km. Neskoro večer som sa dostal do skromného hotela za 120 eur, hodil som sa do postele a okamžite som zaspal. Okolo druhej v noci ma zobudilo pohupovanie izby asi pol metra na každú stranu. Trvalo to asi 20 sekúnd, považoval som to za prejav halucinácie zo 7 hodinového časového posunu a spal som ďalej. Zobudil ma až zvuk telefónu, ktorý mi oznamoval, že do desiatej som mal odísť z izby, už je jedenásť a ja som stále v nej. Telo sa, žiaľ, nedá oklamať, stále som bol v našom čase a mal som 4 hodiny ráno. To som mal v pláne ešte rannú prechádzku po ďalšej časti mesta. Pohádzal som teda veci do kufra, zbalil sa asi za 10 minút, kufor nechal v hoteli a navštívil blízky park Ueno. Bola  nedeľa a Japonsko žilo krásnym slnečným predpoludním. Prešiel som sa po parku, stále som bol poriadne ospalý. Prebral som sa až v miestnom chráme, kde mi aróma tlejúcich sviečok a pravidelné klepanie návštevníkov na zvon vliali energiu do žíl. Hlavne však vtedy, keď som si na internete prečítal správu, že v noci bolo v Japonsku zemetrasenie so silou 5 stupňov Richterovej stupnice, s epicentrom asi 30 km od Tokia. Takže, nie nočné halucinácie, bolo to skutočné zemetrasenie. Ale Japonci sú na to pripravení a nič si z toho nerobili.

Z mesta nie je problém dostať sa na letisko – ide to buď draho, 20 minút rýchlovlakom v štýle Shinkansen, alebo lacno, hodinu a štvrť autobusom. Jasné, že som si vybral autobus, ktorého vodič, v bielych rukavičkách a s nevyhnutnou rúškou cez ústa, ma priviezol na letisko na sekundu presne podľa cestovného poriadku.

O tom, ako prebiehala výstava Computex na Taiwane píšeme v samostatnej reportáži. Z hľadiska krajiny je Taiwan ekonomickou úrovňou porovnateľný s Japonskom. Je to niečo ako Švajčiarsko v Európe. Papier na zem neodhodíte, lebo všade je čisto a nikto to tu nerobí. Wi-Fi máte takmer všade, v staniciach metra, na väčších uliciach, ale aj v parkoch. Klíma je však iná, je tu horúco a vlhko. V podstate žijete v skleníku a je takmer hlúposť dávať si každé ráno čisté tričko. Po pol hodine je mokré do poslednej nitky.

Nastal deň odchodu domov, a to u mňa znamenalo cestu do kontinentálnej Číny. Je to obrovský rozdiel voči Taiwanu. Peking je 21,5 miliónové megamesto, ktoré je oveľa špinavšie ako Tokio či  Taipei. Je plné pamiatok a legendárneho komunistického vodcu Mao Tse-tunga. V Pekingu som za deň urobil 32 km peši, a to som neprešiel ani tretinu pamiatok. Najsilnejším zážitkom však bola návšteva verejného WC mimo hlavného centra. Na to, že v Ázii sa misy nepoužívajú, som si už zvykol, je to aj v hoteloch a dá sa to. Tu však neboli ani kabínky a prítomní boli pekne vyrovnaní v jednom rade. Všetky miesta boli obsadené a tak som stál pri osobe, pri ktorej som si myslel, že by mi asi najskôr mohla prepustiť už dosť očakávané miesto. Miestni však tento úkon berú skôr ako spoločenskú udalosť a v čupiacej pozícii vydržia neskutočne dlho. Fajčia pritom a rozprávajú sa, niečo ako keď sedíte v krčme pri pive. Akurát, že tu je aróma o dosť iná a neskôr mi trvalo 10 minút, kým som všetok tu nadýchaný „vzduch“ dostal zo seba von. Keď som potreboval ísť druhýkrát do tohto priestoru, odkladal som to, ako to len išlo. V istej chvíli však telo povie: „Dosť – teraz alebo si poradím samo!“  Zaujímavé bolo, že pri mojej druhej návšteve mi to už vôbec nepripadalo divné. Človek si fakt zvykne na všetko.

Takto to vyzerá v hoteli Hilton v Pekingu, verejné WC boli trochu iné

Takto to vyzerá v hoteli Hilton v Pekingu, verejné WC boli trochu iné

Zážitkov z tejto cesty je ešte veľa, ale o tom zase niekedy nabudúce. Prajem vám príjemné čítanie letného vydania touchIT.

Tento úvodník bol publikovaný v touchIT č. 3/2015.

Značky:

O autorovi

Ako novinár pracujem už od roku 1990. Teraz sa zaoberám mobilnou komunikáciou, multimédiami a vyhotovovaním videorecenzií a tiež videoreportáží. Snažím sa byť na každej lepšej tlačovke či už na Slovensku alebo v zahraničí. Mám rád fotografovanie a tiež cestovanie.

Pridaj komentár