Čo sa stane so štátnym doménovým menom ako SK, DE či PL, keď štát prestane existovať? Kam sa podejú ich webové stránky? Poďte sa v retročriepkoch pozrieť na to, ako zánik domén dnes neexistujúcich štátov vyzeral. Nie vždy to bolo totiž také ľahké, ako by sa mohlo zdať.
Československá národná doména CS bola pridelená našej krajine na jeseň roku 1990, na základe požiadavky Milana Štěrbu z inštitútu INRIA. Bolo to pár mesiacov po tom, ako Poľsku bola pridelená doména PL a niekoľko mesiacov predtým, ako požiadalo o doménu HU Maďarsko.
Po páde totalitných režimov sa bývalý východný blok otváral svetu z politického, ľudského i technologického hľadiska a inak tomu nebolo ani v rámci nového „world wide webu“, ktorý práve v tejto dobe začal existovať.
Pomerne prekvapivým faktom je, že prvá československá doména a webová stránka vznikla práve u nás na Slovensku. Súviselo to okrem iného aj s tým, že v tomto čase prebiehala aktívna príprava a následná výstavba slovenskej akademickej siete SANET, pod vedením Pavla Horvátha z STU, ktorá spojovala slovenské a české mestá v rámci celosvetového napojenia na rakúske internetové uzly vo Viedni a Linzi.
Touto prvou československou adresou bola www.iac.cs, ktorá patrila inštitútu, respektíve Ústavu aplikovanej kybernetiky v Bratislave. Na webe sa objavila v októbri 1991, pričom ďalšie domény, predovšetkým z akademických a vedeckých inštitúcií vo federatívnej republike, postupne nasledovali (napr. cvut.cs, vse.cs, cuni.cs, fesnet.cs).
INTERNETOVÉ ČESKOSLOVENSKO A JEHO ZÁNIK V ROKU 1995
Doménu CS pridelila Československu tzv. IANA, teda oficiálna autorita na prideľovanie internetových čísiel a skratiek (Internet Assigned Numbers Authority). V realite šlo o jedného zarasteného chlapa z Kalifornie a pokiaľ sa chcete o tomto zvláštnom mužovi dozvedieť viac, pozrite si náš starší Nedeľník.
Tieto špecifické koncové písmená internetovej domény, označované ako tzv. top level doména, v základe reprezentujú rudimentárnu povahu stránky. Na konkrétnej národnej doméne obvykle očakávame obsah, ktorý je písaný v jazyku konkrétnej krajiny alebo s ňou nejako obchodne, polohovo či ľudsky súvisí, pričom správca jej registrácie môže určovať podmienky, za akých sa jednotlivé stránky respektíve subdomény na nej môžu zaevidovať.
Samotné prideľovanie a existencia top level domény konkrétneho štátu má chtiac-nechtiac politické implikácie. Je to podobne ošemetné ako vydávanie mapových podkladov, kde nakreslenie jednej čiary môže znamenať poklonkovanie z jedného štátu a nenávisť z druhého, pričom od pokút a reštrikcií môže reakcia prerásť až k vykázaniu vašej firmy z krajiny.
Na pridelenú top level doménu ako CS, HU či DE sa dá svojím spôsobom nazerať ako na webové hranice. Na reprezentáciu toho, že je nejaký štát samostatný. To je problém, ak si nejaký iný štát myslí, že krajina samostatná nie je a dané územie patrí jemu. Z tohto dôvodu sa IANA a vedecká a technická komunita prevádzkujúca raný internet a web chcela vždy od týchto nezhôd dištancovať. Nechcela fungovať ako arbiter, ktorému mohol mať niekto niečo za zlé.
Namiesto toho zachovávala a zachováva neutrálny postoj. Nerozhoduje o tom, čo je a čo nie je krajina a národné top level domény skrátka prideľuje na základe medzinárodného štandardu ISO 3166-1, venujúcemu sa označovaniu krajín a teritórií, konkrétne jeho odnože alpha-2 pre dvojznakové skratky.
To je dôvod, prečo Československo malo skratku CS a Slovensko má skratku SK. A zároveň je to aj dôvod, prečo napríklad Kosovo na rozdiel od Taiwanu (TW) v súčasnosti stále nemá vlastnú TLD. Medzinárodná organizácia pre štandardizáciu (ISO) mu totiž ešte žiadnu dvojpísmennú skratku oficiálne nepriradila (i keď v budúcnosti to bude nepochybne KO, ktoré je stále neobsadené).
Akonáhle národná top level doména existuje, je na nej možné vytvárať jednotlivé subdomény, ako je napríklad www.touchit.sk, vytváraním záznamov v jej registri.
V úvode sa o zaznamenávanie CS domén staral Milan Štěrba, ktorý v tom čase pracoval vo Francúzsku v Národnom inštitúte pre výskum počítačových sietí a automatizácie INRIA. Tento inštitút spravoval hlavný francúzsky internetový uzol, prepojený so všetkými hlavnými uzlami na starom kontinente, ktoré spojovali zámorské lokality spolu s CERN-om a ďalšími európskymi vedeckými inštitúciami. Tieto organizácie sa stali inicializátorom európskej asociácie a následne pracovnej skupiny RIPE (Réseaux IP Européens), ktorá sa starala a stará o štandardizáciu a rozvoj internetu v celej Európe.
No a keďže Milan Štěrba tam ako „čechoslovák“ skrátka sedel a spolu s francúzskymi kolegami sa podieľal na záznamoch francúzskej domény FR, bolo logické, že po pridelení CS domény sa bude starať o zápisy aj do nej.
Registrovanie prvých československých domén nefungovalo ako dnes, keď sa za rezerváciu doménového mena platí. V počiatkoch webu a raných dobách rozširovania internetu šlo o záležitosť niekoľkých desiatok ľudí z univerzít, ktorí sa dobre poznali a všetko prebiehalo na základe priamej komunikácie. Typicky v štýle „Ahoj, potrebujeme zapísať túto doménu pre našu univerzitu. Vďaka“.
Československá doména bola skoro rok prázdna. Prvým inštitútom, ktorý bol v republike schopný komunikácie a doménovej prevádzky v rámci mailového a webového servera bol práve až bratislavský Ústav aplikovanej kybernetiky. Ľudia z neho tak Milana Štěrbu na diaľku požiadali o zápis domény iac.cs, ktorý sa následne v rámci z uzlov INRIA rozduplikoval na internetové menné servery v Holandsku a USA.
V nasledujúcich mesiacoch Milan Štěrba zapísal aj ďalšie inštitúcie v podobe stránok a uzlov Českého vysokého učení technického v Prahe (cvut.cs), Karlovej univerzity (cuni.cs) a Vysokej školy chemicko-technologickej v Prahe (vscht.cs). Práve tam, keď v roku 1992 začal počet požiadaviek na registrácie československých webov narastať, sa registračná správa presunula a starali sa o ňu Jiří Orság a Pavel Rosendorf, po celý zvyšok jej existencie.
Netrvalo to ale dlho.
Po rozdelení federácie, v januári roku 1993, pridelila IANA novým štátom v podobe Slovenska a Českej republiky nové top level domény SK a CZ, ktoré tú pôvodnú federatívnu mali nahradiť. V tom čase na CS doméne existovalo viac ako 2000 samostatných sieťových uzlov a 114 webových stránok, ku ktorým sa pripájali v celej republike tisícky počítačov.
Doména Československa teda existovala aj po zániku federácie a bola naďalej prístupná a funkčná. Stránky a sieťové uzly na nej naďalej pribúdali. Aj keď česká strana sa sprvu pokúšala československú doménu prevziať pod svoje krídla, podobne ako to urobila v rámci bývalej federatívnej vlajky, napokon jej to nebolo umožnené.
Koniec československej národnej domény CS bol teda pomerne priamočiary a relatívne bezproblémový.
Jednotliví prevádzkovatelia stránok začali od apríla 1993 postupne zahajovať presun na CZ a SK domény, podľa toho, v ktorom štáte sa ocitli. Postupne tak jednotlivé weby začali fungovať duplicitne na doméne CS a CZ zároveň, alebo CS a SK zároveň, pričom proces bol do konca roku 1994 prakticky kompletne dokončený.
Používanie CS domény postupne opadalo a na začiatku roku 1995 bola definitívne zmazaná a vyradená z tabuliek TLD.
Vo svojom čase išlo najpoužívanejšiu zmazanú doménu na svete, pričom o tento titul prišla až o dve dekády neskôr. Celkom iný a zaujímavejší príbeh totiž napísala doména Juhoslávie.
AKO DOMÉNA JUHOSLÁVIE ŽILA DEKÁDU BEZ JUHOSLÁVIE
Juhoslávia, či po väčšinu svojej existencie „Juhoslovanská socialistická federatívna republika“, je bývalý veľký štát na juhu Európy, ktorý bol spoločným zväzkom Srbska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, Macedónska, Slovinska a Čiernej Hory.
Podobne ako v prípade Československa, aj táto federácia začala dostávať trhliny po páde totalitného komunistického režimu v roku 1989.
Medzi júnom 1991 a aprílom 1992 postupne vyhlásili nezávislosť Slovinsko, Chorvátsko, Macedónsko a napokon aj Bosna a Hercegovina. Na rozdiel od nežnej revolúcie a nežného rozvodu ČSR však došlo k mnohým etnickým incidentom, ktoré napokon prerástli až do strašidelnej juhoslovanskej občianskej vojny.
Paradoxom bolo, že internetová Juhoslávia vznikla v čase, kedy sa tá skutočná začala rozpadať a žila viac menej svojím vlastným životom.
Proces pripojenia krajiny k internetu začal v roku 1989 pod vedením informatičky Borky Jerman-Blažičovej zo Slovinska, ktorá na vedeckom inštitúte JSI sprostredkovala napojenie na internetový uzol CERN-u prostredníctvom prenajatej linky z rakúskej Viedne.
Zažiadala pritom Jona Postela o pridelenie domény, ktorú by krajina mohla v rámci internetovej komunikácie používať, pričom dostala podľa menných medzinárodných konvencií koncovku YU (Yugoslavia). Všetko dostávalo reálnu podobu a zavádzalo sa do praxe počas roku 1991, keď Slovinsko vyhlásilo nezávislosť.
Nová juhoslovanská sieť a doména, umožňujúca prevádzku e-mailových a následne webových serverov, zohrala dôležitú rolu pri dokumentácii tzv. 10-dňovej vojny, ozbrojeného konfliktu medzi novoformovanou slovinskou a juhoslovanskou armádou pri vyhlásení nezávislosti. Slovinskí vedci používali sieť na zasielanie aktuálnych správ o situácii a rozposielali sumáre konferencií novoformovanej slovinskej vlády akademikom na univerzitách po celej svete. To prispelo okrem iného aj k tomu, že jej kolegovia na Kolumbijskej univerzite v New Yorku oficiálne žiadali o podporu Bieleho domu v súvislosti so slovinskou nezávislosťou.
Štát, ktorému patrila doména YU, sa tak začal postupne rozpadať, čo bola z hľadiska top-level domén celkom nová záležitosť, ktorá nikdy predtým v internetovej histórii nenastala.
Došlo pritom k novému paradoxu.
Slovinsko, teda prvý štát, ktorý sa po uhasení krátkeho ozbrojeného konfliktu úspešne od Juhoslávie odtrhol, bolo práve miesto, v ktorom sa spravovala YU doména.
O jej manažment sa na základe poverenia slovinskej vlády začal starať novovzniknutý inštitút ARNES (Academic and Research Network of Slovenia), ktorý prevzal správu aj nad novovzniknutou doménou SI, ktorá bola Slovinsku pridelená v roku 1992.
Slovinsko okrem nej naďalej prevádzkovalo aj doménu YU, ktorá sa v rámci e-mailovej a v nasledujúcich rokoch aj webovej komunikácie stala nástrojom na komunikáciu a dokumentovanie nepokojov a hrozivých masakrov, vznikajúcich pri oddelení Chorvátska, Macedónska a Bosny a Hercegoviny.
Osud domény YU sa začal stávať čoraz viac nejasný. Kým vyššie uvedené štáty sa celkom osamostatnili a postupne si zažiadali o vlastné domény pre prevádzkovanie DNS systému a webu, v rámci kolapsu Juhoslávie sa zostávajúce torzo v podobe Srbska a Čiernej hory pokúsilo adaptovať názov „Federálna Juhoslovanská republika“, v snahe stať sa jej právoplatným nástupcom.
Táto snaha bola medzinárodným spoločenstvom odsúdená, čo viedlo k obrovským sankciám OSN, vrátane zákazu nielen obchodnej, ale aj vedeckej a technickej spolupráce s krajinou.
Srbskí vedci a akademici potrebovali miestnu sieť sprevádzkovať a otvoriť ju svetu. Keďže však slovinská inštitúcia ARNES odmietla spolupracovať a bývalú juhoslovanskú doménu im odovzdať, akademici z univerzity v Belehrade kontaktovali priamo Jona Postela (IANA), a presvedčovali ho, aby doménu v rámci koreňových serverov presmeroval k nim.
Nepodarilo sa to. Komunikácia s európskym združením RIPE a Jonom Postelom však neúnavne pokračovala až do jari 1994, keď Jon Postel po rokoch presvedčovania napokon kývol. Registračné oprávnenia v rámci YU domény boli presmerované na server na Belehradskej univerzite, kde pod vedením Mirjany Tasićovej vzniklo Juhoslovanské sieťové informačné centrum YU NIC.
Vytvorenie nového DNS servera pre YU doménu bolo však veľmi problematické, pretože sankcie OSN zakazovali akýmkoľvek zahraničným firmám vytvárať s inštitúciami a firmami v Srbsku a Čiernej hore akékoľvek väzby.
Informatikom z Belehradskej univerzity sa ale napokon podarilo dohodnúť s britským internetovým operátorom MCS, ktorý umiestnil DNS pre doménu YU na svojej infraštruktúre, mimo Srbska, s podmienkou, že sa o jej register nijako nebude a nemôže starať. Ľudia z Belehradskej univerzity tak k registru pristupovali len na diaľku a vykonávali v ňom potrebné zápisy, čo umožnilo novým juhoslovanským adresám existovať.
Provizórne riešenie skončilo po zrušení sankcií v roku 1995, keď telekomunikačné siete začali fungovať v Srbsku a Čiernej hore bez obmedzení. DNS server YU domény sa tak presťahoval na elektrotechnickú fakultu Belehradskej univerzity, kde zostal po zvyšok svojej existencie.
Aj napriek tomu, že v roku 2002 cirkus s používaním nástupnického názvu „Juhoslávia“ skončil a Srbsko a Čierna hora konečne súhlasili, že toto medzinárodne neuznané označenie pre svoju krajinu prestanú používať, doména YU zostávala naďalej v prevádzke.
Sprvu to vyzeralo, že sa po Československu vzkriesi zrušená doména CS, nakoľko práve táto skratka bola krajine v rámci ISO 3166-1 štandardu pridelená (reprezentujúc anglické označenie Crna Gora and Srbija). Administrátori zo Srbska a Čiernej hory to však odmietli a naďalej používali doménu YU.
V roku 2006, keď sa rozpadlo napokon aj toto spoločenstvo a Srbsko a Čierna hora začali existovať ako samostatné štáty, novovzniknutá organizácia ICANN, ktorá prevzala rolu po zosnulom Jonovi Postelovi, pridelila krajinám top level domény RS (Republika Srbija) a ME (Montenegro). To všetko pod podmienkou, že prevádzka domény YU bude tentoraz už naozaj ukončená.
Došlo k tomu v roku 2010, po postupnom plynulom presune domén, trvajúcom štyri roky. V dobe svojho vrcholu mala YU doména 32 772 webových stránok. V dobe ukončenia, na konci roku 2009, ich existovalo už len 4 266, pričom len 200 z nich nemalo existujúcu kópiu na RS alebo ME doméne.
V roku 2010 sa tak po vymazaní YU záznamu z root serverov navždy odmlčali. Internetová Juhoslávia tak prestala existovať. Dve dekády po tom, ako prestala existovať samotná krajina.
INTERNETOVÝ SOVIETSKY ZVÄZ NA VEČNÉ ČASY
Ešte čudesnejší proces sa udial v prípade domény SU, ktorá bola pridelená Sovietskemu zväzu 19. septembra 1990, teda len 15 mesiacov pred jeho úplným kolapsom.
Top level doména, odvodená od priameho anglického názvoslovia „Soviet Union“, sa podobne ako v ostatných krajinách bývalého východného bloku sprvu primárne používala na komunikáciu v rámci vedeckých a akademických inštitúcií s ich zahraničnými ekvivalentmi. Pomerne rýchlo sa však na nej, tak ako inde, začali objavovať komerčné aj súkromné stránky.
Čudesnosť domény SU spočíva v tom, že existuje a je aktívna dodnes, aj napriek tomu, že Sovietsky zväz už viac ako tri dekády neexistuje. Administruje ju Ruský inštitút pre verejné siete (RosNIIROS) a je držaná naďalej v prevádzke.
Prvotné rozrastanie domény SU krátko po rozpade Sovietskeho zväzu bolo pomerne pochopiteľné, pretože alternatívne domény jednotlivých štátov ešte neexistovali. Kým niektoré postsovietske krajiny požiadali o pridelenie svojej domény relatívne rýchlo (napríklad Lotyšsko, Estónsko a Ukrajina v roku 1992), Rusko to urobilo až v roku 1994.
Následne sa očakávalo, že koniec SU domény bude mať podobný charakter, ako československá doména CS, či prinajhoršom zažije analogický príbeh, ako juhoslovanská YU. Nestalo sa tak. Aj napriek tomu, že všetky postsovietske štáty už desaťročia majú vlastné a plne využívané top level domény, SU stále vykukuje do internetu ako historický strašiak. Ako nepoužívaný vojenský bunker týčiaci sa niekde na lúke z trávy, so zaplaveným dnom a rozmočeným nábytkom a handrami po bezdomovcoch.
SU doména však nie je domovom nejakých historických webových reliktov. Naopak je celkom živá a dostupná na registráciu nových a nových stránok, k čomu aj neprestajne dochádza.
Žiaľ, zatiaľ čo na začiatku 21. storočia mohla existencia SU domény ešte symbolizovať dočasný či zabudnutý historický fragment bývalých štátnych zoskupení, z ktorého sa domény postupne vyparia alebo presunú na tie nové nástupnícke, po roku 2010 to všetko začalo mať značne iný nádych, najmä v súvislosti s ruskou agresiou na Ukrajine, anektovaním jej území a pokračujúcou okupáciou.
SU doména sa v roku 2014 stala silným digitálnym symbolom ruského videnia sveta a túžby po stratenom impériu a celosvetovom vplyve. Je domovom mnohých propagandistických webov, chrliacich nezmysly v rôznych jazykoch, vrátane slovenčiny a vzhľadom na to, že doména má značne laxné pravidlá prevádzky, dlhodobo je takisto vďačným sídlom extrémistických organizácií a rôznych zločineckých živlov.
Azda jej najhorším aspektom však je, že je hrôzostrašným prostriedkom na normalizáciu agresivity Putinovho režimu. Napríklad separatistická Donecká republika na okupovanom území Ukrajiny používa pre stránku svojho Ministerstva zahraničia práve doménu SU.
Ruský inštitút pre verejné siete opakovane prehlasuje, že doménu SU plánuje prevádzkovať aj naďalej. V súčasnosti eviduje viac ako 100 000 adries.
Prečo je tejto doméne stále umožnené celosvetovo existovať?
Pravidlá organizácie ICANN, ako nástupcu role IANA Jona Postela, nie sú nejako striktne dané a vyvíjali sa v priebehu času.
Organizácia si zachováva postoj, pri ktorom nerozhoduje čo nie je a čo je štát a ako sme už spomenuli na začiatku článku, pri rozhodovaní o priraďovaní a vyraďovaní domén používa medzinárodné štandardy ISO.
Skratka SU bola zo štandardu ISO 3166-1_alpha-2 vyradená v septembri 1992, keď jednotlivé postsovietske krajiny dostali vlastné označenia. Na základe nich jednotlivé krajiny o priradenie novej TLD požiadali, i keď Rusko, podobne ako napríklad Bielorusko a Kazachstan, to urobili až v roku 1994.
SU má od tej doby „rezervovaný štatút pre transfer“, ktorý v základe znamená, že jej používanie už nie je odporúčané a označenie ako také je držané už len do doby, kým je dokončený prechod na v súčasnosti platné konvencie a názvoslovia.
To platilo nielen pre top level domény zaniknutých štátov, ako boli Československo a Juhoslávia, ale aj pre štáty, ktoré sa v priebehu času premenovali, ako napríklad africký Zair (ZR). Ten v roku 1997 zmenil meno na Kongo, respektíve Konžskú demokratickú republiku (CG), pričom jeho pôvodná doména ZR bola „rezervovaná pre transfer“ od roku 1997 a napokon po presune celkom zmazaná v roku 2001.
V prípade sovietskej domény sa to nikdy nestalo a jej registrátor a prevádzkovateľ v podobe Ruského inštitútu pre verejné siete nikdy fázu postupného opustenia nespustil.
ICANN už v roku 2003 dával jasne najavo, že doména je ukončovaná, alebo že je práve v procese ukončovania, avšak vždy šlo len o vyjadrenie úmyslu, ktorý sa stretol so pomerne veľkým návalom nenávistných komentárov z ruskej časti internetu.
Ajkeď ICANN v nasledujúcich rokoch pristúpil aj k osobným stretnutiam s ruskými firmami a inštitúciami, ktoré sa o doménu v tej dobe starali a pokúšali sa ich presvedčiť o tom, že by registrovanie na doméne mali ukončiť a podporovať ich presun na omnoho používanejšiu RU doménu, k ničomu to neviedlo.
Pred rokom 2010, pri chystanom ukončení domény YU sa objavili indície, že doména SU by sa mohla v doménovom systéme udržať natrvalo za predpokladu, že by sa táto skratka vrátila do štandardu ISO 3166-1 v rámci špeciálnej výnimky, akú majú top level domény EU a UK, ktoré takisto nepatria samostatným štátom. V tomto zmysle sa tak doména stratila z verejnej pozornosti.
Faktom ale je, že doména SU nespĺňa požiadavky, ktoré si tento špeciálny štatút zasluhujú. V tichosti skrátka bola len dekády tolerovaná, z dôvodu že IANA ani ICANN nikdy k žiadnemu „násilnému“ ukončeniu top level domény neprikročili a vždy šlo o kooperatívny proces s jej registrátorom.
V tomto prípade ale registrátor v podobe ruského prevádzkovateľa dlhodobo odmieta spolupracovať a používanie domény obmedzovať a postupne ukončovať. Práve naopak, jej rozširovanie podporuje a v súvislosti s vojenskou agresiou Ruska a víziami Vladimíra Putina o obnovení zašlej slávy a strateného štatútu superveľmoci sa doména SU postupom času stala reprezentantom týchto ideí.
Ak by v súčasnosti ICANN násilne prešiel k ukončeniu domény a oznámil jej odstránenie ku konkrétnemu dátumu, vzhľadom na jej veľké používanie by celkom určite poskytol ruskej strane pomerne veľký časový priestor (roky) na odchod a presuny. Je ale otázne, čo by nastalo, ak by boli požiadavky znovu ignorované a k utlmeniu používania domény by nedošlo.
Odstrihnutie živej a silno používanej SU domény, respektíve jej zmazanie z 13 koreňových serverov v rôznych častiach sveta, by bol vskutku bezprecedentný krok. Je plne v moci ICANN, avšak stále je neisté, či by sa k takému agresívnemu kroku odhodlala. Každopádne z hľadiska podpory verejnosti na to nie je lepší čas, než dnes.
SU doména v súčasnej podobe konvencií DNS systému nemá čo hľadať. A to platí o to viac, ak je jej pozícia zneužívaná v rámci politických imperialistických gest.
Je čas, aby sa aj ona stala len retročriepkom z histórie.
Ďalšie drobné čriepky z IT histórie hľadajte na našom webe v štvrtok večer a takisto pod rovnomenným kľúčovým slovom.
