Stále to môžete zažiť. Prenikavý kontrast, zvláštny pach Matrixu a prebliknutie vertikálnych pásov, ktoré vás ponoria do nekonečnej pavučiny neprestajne rozširujúceho sa webu. Pozrite sa s nami na drobné retročriepky toho, čo sa udialo pri jeho vzniku a prečo je prvých prehliadačov viac, než čakáte.
Tim a Robert sedeli na obede, pričom sa spoločne dohadovali na finálnej podobe formálneho návrhu projektu, pre ktorý zatiaľ nemali žiadne meno.
Tim sa zamyslel a povedal: „No a prečo to nenazveme napríklad celosvetová pavučina?“ navrhol, pričom mal na mysli trojslovné anglické označenie, písané s veľkými písmenami. „Jasné, prečo nie“, odpovedal mu Robert. „Veď keby bolo treba, neskôr to zmeníme na niečo iné.“
Bol začiatok leta roku 1989 a v tento jednoduchý moment v jedálni európskeho inštitútu pre jadrový výskum v malom švajčiarskom mestečku Meyrin, vzniklo to, čo už navždy budeme poznať ako World Wide Web, respektíve kratšie – web.
TO JE NEJAKÁ ČUDNÁ FYZIKA TEN WEB
CERN bol z hľadiska vzniku webu veľmi špecifickým miestom, avšak veľmi vhodným podhubím, kde projekt tohto typu mohol poľahky začať. Obrovská vedecká inštitúcia zlučujúca výskumníkov, fyzikov a matematikov z celého sveta, ktorí používali rôzne systémy, rôzne mechanizmy práce a obrovské množstvo najrôznejších dát a dokumentov.
Šlo o jedno z prvých miest v Európe, pripojené k internetu a zároveň o technologický a vedecký hub, kde ľudia bežne používali relatívne výkonné počítače pri svojej práci.
Tim Berners-Lee prišiel na konci 80. rokov minulého storočia do CERN-u ako mladý absolvent univerzity v Oxforde, v pozícii nezávislého špecialistu na IT infraštruktúru. Jeho prácou bolo vytvorenie a obsluha nového obslužného počítačového systému pre protónový synchrotrón (PS), veľký urýchľovač častíc vybudovaný na prelome 50. a 60. rokov, pred érou dnešného LHC.
Tim mal už v tej dobe jasnú víziu v tom, že obrovské množstvo rozličných a často nekompatibilných počítačov, ktorých bol CERN plný, môže používať spoločný jazyk a priestor na zdieľanie informácií, ku ktorým by mali prístup všetci, bez ohľadu na svoju platformu.
O tomto návrhu bežne v CERN-e hovoril a pokúšal sa ho predostrieť pred relevantné osoby, avšak problémom bolo, že v rámci tejto inštitúcie formálne neexistoval mechanizmus, ktorý by koncepčne a finančne zaštítil softvérový projekt, ktorý nijako nesúvisel s experimentálnou fyzikou, alebo inžinierskymi projektmi, ktoré sa týkali urýchľovačov a iného výskumného a vedeckého vybavenia.
Na radu kolegov svoj nápad marci 1989 po CERN-e rozposlal ako internú správu na niekoľkých oddeleniach, v snahe zaujať pozornosť niekoho relevantného. Tento krátky technický popis problematiky a navrhovaného riešenia dostal aj fyzik Mike Sendall, vedúci kolekcie dát z urýchľovačov častíc, pod ktorého vedenie vývojový IT tím softvéru synchrotronu spadal.
Sendall síce nemal prostriedky ani priestor na to, aby v tejto súvislosti niečo realizoval, ale na rozposlaný papier s názvom „Veľká hypertextová databáza so zadávanými odkazmi“ si perom poznamenal svoju myšlienku – „vágne, ale zaujímavé“.
A to bolo prakticky všetko. Nech sa to zdá z dnešného pohľadu akokoľvek neuveriteľné, návrh celosvetového webu zostal prakticky bez povšimnutia.
Situácia sa zmenila prakticky náhodou o pol roka neskôr, keď CERN kúpil na skúšku niekoľko počítačov NeXT. Šlo o výkonné, ale drahé stroje, v základe navrhnuté pre použitie v technologickej a vedeckej sfére, čo malo ospravedlniť ich cenu.
Dôvodom nákupu bolo otestovať, či sú pre CERN vhodné. Mike Sendall bol pritom presvedčený, že aby sa to zistilo, bolo by vhodné test vykonať na nejakom konkrétnom a hmatateľnom projekte. Spomenul si pritom na prácu, ktorú mu Tim Berners-Lee pred pár mesiacmi zaslal a povedal mu „Skús tie stroje použiť na tú vec s hypertextami o ktorej stále dokola hovoríš“.
Tim viac nepotreboval.
S pomocou belgického systémového inžiniera Roberta Cailliaua svoj celý koncept v novembri 1990 formalizoval vo finálnej práci Word Wide Web: návrh na HyperTextový projekt, ktorú nájdete v kompletnej podobe tu.
Následne sa pustil do konfigurácie a na konci roku 1990 rozbehol na svojom NeXT počítači prvý webový server na svete, dostupný z celého Internetu. Aj keď sprvu bol záujem sporadický, postupne naberal pozornosť a jeho návštevy sa rozrástli zo stoviek na tisíce a o pár mesiacov už na desaťtisíce denne.
V poradí druhý webový server na svete sa spustil v americkom centre SLAC, ktoré sa staralo o lineárny urýchľovač častíc Stanfordovej univerzity, pričom postupom času vo vedeckej a neskôr IT sfére začali nasledovať ďalšie.
Možno o tom netušíte, ale v tom čase existoval okrem webu v princípe podobný, ale technicky značne odlišný koncept, ktorý naberal takisto na popularite. Volal sa Gopher a pokiaľ sa chcete o ňom dozvedieť viac, môžete si o ňom prečítať v našom staršom Nedeľníku (Ten druhý web, ktorý prehral boj o internet).
Tvorcovia Gopheru z univerzity v Minnesote vo svojom projekte videli potenciál na zbohatnutie a na konferencii v roku 1993 ohlásili, že autori stránok, ktorí budú chcieť Gopher používať na komerčné účely, budú musieť platiť univerzite licenčné poplatky. Tie mali byť na úrovni stoviek až tisícok dolárov, podľa druhu biznisu.
V tom čase sa technický svet otočil na Tima a CERN a čakali, ako zareagujú oni. Odpoveď bola presne opačná. CERN ohlásil, že web má fungovať ako celkom otvorený štandard, bez akýchkoľvek limitácií, pričom sa vzdal akýchkoľvek vlastníckych a licenčných práv. Za Gopherom tak definitívne zavrel veko od rakvy a svet sa natrvalo zmenil.
Čím sa ale raní surferi na web vlastne dostávali?
DRUHÝ PRVÝ WEBOVÝ PREHLIADAČ NA SVETE HNEĎ PO TREŤOM
Web tu je s nami od konca roku 1990, avšak jeho prvé mesiace alebo roky len ťažko môžeme vnímať ako niečo podobné s dneškom.
Tento fakt je možné demonštrovať aj tým, že sa budeme snažiť odpovedať na otázku, ktorým internetovým prehliadačom sa naň prví používatelia vlastne dostávali.
Za ten „prvý“ prehliadač totiž môžeme považovať svojím spôsobom štyri rôzne programy.
Ten čo bol prvý naozaj. Ten čo bol prvý pre všetkých. Ten čo bol prvý významne. A ten čo bol prvý naozaj významne pre všetkých.
Line-mode bol v základe prvým relevantným prehliadačom webu, ktorý bol dostupný relatívne pre každého. Vznikol v roku 1991, pričom to bol práve tento kus softvéru, s ktorým web začali navštevovať vedci, informatici a všeobecne ktokoľvek, kto mal k internetu prístup v tejto ranej dobe.
Po faktickej a historickej stránke bol druhý, pretože ešte pred ním existoval prehliadač „WorldWideWeb“, ktorý Tim Berners-Lee vytvoril v rámci projektu samotného World Wide Webu a protokolov v roku 1990.
Tento prehliadač fungoval len v rámci operačného systému NeXT, na ktorom web vznikol a ktorý mal Tim Berners-Lee položený na stole vo svojej kancelárii.
Neskôr bol prehliadač premenovaný na Nexus, aby sa jeho meno neplietlo so samotným webom a Tim ho dokonca aj ďalej vyvíjal a to až do roku 1994. Jeho posledná verzia má označenie 0.18.
Vzhľadom na malé rozšírenie NeXT platformy a jej postupné zabudnutie, tento prehliadač nikdy nemohol nabrať na význame. Pre rozšírenie webu bolo potrebné, aby ho mohol používať každý. A práve na tento účel bol v CERN-e vytvorený prehliadač Line-Mode, s jednoduchým a priamočiarym ovládacím prostredím. Na základe Timovej požiadavky ho vytvorila matematička Nicola Pellow.
Jeho účelom bolo fungovať na akýchkoľvek počítačoch a rôznych, ideálne všetkých relevantných operačných systémoch. Tomu bola prispôsobená aj jeho funkčnosť, ktorá bola oproti tomu prvotnému od Tima značne okresaná.
Realitou ale je, že práve cezeň sa na web skoro všetci prví používatelia pozerali. Vrátane návštevníkov prvej webovej stránky na svete.
Mimochodom, historicky prvá stránka webu stále funguje a nebojte sa ju otvoriť na akomkoľvek dnešnom prehliadači. Vzhľadom na rýdze HTML bude bez problémov fungovať tak ako má, aj po 33 rokoch.
Omnoho autentickejším zážitkom ale je, ak si túto stránku otvoríte práve v simulácii Line-Mode prehliadača, na obrazovom ekvivalente bežného hardvéru z prelomu 80 a 90. rokov. Uvidíte tak tento web očami, ako ho videla drvivá väčšina prvých návštevníkov.
Okrem typického zeleného textu na čiernom pozadí, čo je bežný vizuálny prejav monochromatických monitorov používajúcich fosfor, si všimnite to, že prehliadač Line-Mode je schopný zobrazovať iba text. Nevidíte teda hypertextové odkazy vo forme podčiarknutia, na ktoré by ste mohli klikať myšou.
Miesta, ktoré vedú do ďalších lokalít sú označené číslami v zátvorke a ak sa do ich útrob chcete vydať, je potrebné napísať dané číslo na klávesnici a stlačiť Enter.
V histórii raného webu sú však okrem tejto dvojice relevantné ešte ďalšie dva „prvé“ prehliadače.
Prvým je ViolaWWW, ktorý sa objavil v marci roku 1992 pre operačný systém Unix. Jeho autorom bol Pei-Yuan Wei z Kalifornskej univerzity v Berkeley, pričom prehliadač bol natoľko funkčne pokročilý, že ho začal oficiálne odporúčať na používanie dokonca aj samotný Tim Berners-Lee.
Viola bola významná v mnohých ohľadoch, pričom napríklad po prvýkrát predviedla prototypy mechanizmov, ktoré dnes používame v súvislosti s CSS a JavaScriptom. Avšak tým najvýznamnejším prvenstvom bolo niečo, čo súviselo s obranou proti masívnej sérii žalôb na zástup veľkých IT spoločností, ktoré vykonala relatívne neznáma firma Eolas Technologies, pod vedením Michael Doyla.
Všetko to začalo v roku 1999 žalobou na Microsoft a jeho Internet Explorer. Firma Eolas Technologies tvrdila, že Microsoft (a následne prakticky všetci ostatní tvorcovia prehliadačov), porušujú jej patent 5 838 906, týkajúci sa technológie pluginov, z roku 1993, ktoré vynašla.
A jej apetít nebol malý. Po niekoľko rokov trvajúcom súdnom procese jej bolo prisúdené odškodné viac ako pol miliardy dolárov.
Microsoft sa proti tomu úspešne odvolal a po sérii vyjednávaní sa napokon s firmou Eolas v roku 2007 dohodol na mimosúdnom vyrovnaní za nezverejnenú sumu (o mnoho rokov neskôr sme sa dozvedeli, že šlo o 30 miliónov dolárov).
Firme Eolas každopádne po tomto úspechu stúpla chuť a postupne zažalovala prakticky všetkých relevantných tvorcov prehliadačov a viac ako 20 ďalších veľkých internetových spoločností, vrátane Googlu a Yahoo, v snahe získať podobné sumy.
Všetko to našťastie skončilo v roku 2012, keď porota na jednom zo súdov zneplatnila väčšinu relevantných patentov spoločnosti, na základe svedectva Tima Bernersa-Leeho a Pei-Yuan Weia. Tí demonštrovali, že technológie Eolas Technologies, patentované v roku 1993, používal prehliadač Viola už v roku 1992, čo prakticky bolo okamžité stop pre desiatky obdobných žalôb.
Viola si teda titul „prvý prehliadač webu“ rozhodne zaslúži.
No a tým posledným štvrtým majiteľom tohto titulu je celkom určite Mosaic, ktorého hviezda žiarila v rokoch 1993 a 1994.
Tento prehliadač, vytvorený Národným inštitútom pre superpočítače na Univerzite v Illinois, sa stal kľúčovým nástrojom popularizácie raného webu a patril v mnohých ohľadoch k úplne prvej veľkej vstupnej bráne do webu, s ktorým sa zoznamovala naozaj bežná verejnosť.
Bol významný takisto z hľadiska naozaj jednoduchého a intuitívneho používateľského rozhrania a obsluhy, a to vrátane procesu svojej inštalácie, ktorá brala zreteľ na to, aby ju zvládol naozaj ktokoľvek.
Asi najviac oči priťahujúca zmena, ktorú Mosaic priniesol v rámci technológií, bola podpora obrázkov umiestnených priamo v texte na stránke. Do jeho príchodu boli obrázky niečo oddelené, čo prehliadače otvárali dodatočne v samostatnom okne po kliknutí na odkaz.
Stránky, dovtedy vizuálne upravované len formátovaním textu a jeho farbou, sa náhle od základu premenili. Web začal pripomínať interaktívnu knižku či časopis.
Web podobný tomu, ktorý poznáme dnes, tak dostal svoje obrysy.
Mosaic je preto celkom oprávnene považovaný za jeden z nosných pilierov rozširovania raného webu a v určitom slova zmysle mu teda spolu so zvyšnou trojicou „prvých“ prehliadačov takisto patrí to pomyselné prvenstvo.
Krátko potom, ako v roku 1991 predviedol Tim Berners-Lee web verejnosti na konferencii v Texase, sa v bežnej tlači objavil tento text:
„Vedec T. Berners-Lee predstavil svetovej verejnosti riešenie na výmenu a šírenie veľkého množstva informácií a nahliadnutie do elektronických dokumentov.
Implementoval tento systém tak, aby všetky elektronické dokumenty mohli byť prepojené prostredníctvom textu a/alebo obrázkov. Všetko pomocou kódovacích pravidiel nazvaných H.T.M.L. (Hyper Text Markup Language).
S týmto „hypertextovým systémom“ sa môžete ľahko presúvať z jednej témy na inú súvisiacu pomocou spojení (textu a obrázkov) nazývaných „odkazy“, čo výrazne uľahčilo prácu vedcov a výskumníkov.
Vďaka vynájdeniu ďalších informačných technológií, ako je prehliadač a používateľské rozhranie (ktoré budú popísané na nasledujúcej strane), vedci mohli začať preberať z týchto dokumentov rýchlo to, čo ich zaujímalo.
Prehliadač dnes umožňuje každému, dokonca aj neodborníkom, vyhľadávať a konzultovať elektronické dokumenty na webe.“
Ďalšie drobné čriepky z IT histórie hľadajte na našom webe každý štvrtok večer a takisto pod rovnomenným kľúčovým slovom.
