Tohtoročné stretnutie skupiny expertov z organizácie EISA sa konalo neďaleko srbského Belehradu. Účelom stretnutia pred letom je definitívne rozhodnúť o ocenených produktoch, ktoré potom získavajú certifikáty a firmy sa nimi radi pochvália. Magazín TOUCHIT je už tri roky súčasťou tejto prestížnej organizácie a prináša nám to okrem iného aj možnosť prístupu k jedinečným testovacím vzorkám či informáciám, ktoré na Slovensku nemá nikto iný.
EISA pritom už nie je skupina len európskych novinárov, aktuálne máme členov aj z USA, Austrálie, Číny a Japonska. Sme teda organizácia s celosvetovou pôsobnosťou. Odovzdávanie cien pre ocenené produkty sa tento rok uskutoční v deň zahájenia výstavy IFA v Berlíne a vtedy aj zverejníme ocenené produkty.
Na toto stretnutie bola možnosť zobrať so sebou manželku a to som aj využil. V podstate po prvý krát za moju kariéru. Nikdy sme v Srbsku nebolo, tak prečo nie. Ešte na ceste tam sme sa zastavili v obci Bački Petrovac, čo je 13-tisícové mestečko, kde sa hovorí po slovensky. Je tu aj sídlo Matice slovenskej a gymnázium Jána Kollára s výukou v Slovenčine. Je to príjemný zážitok vidieť, že slovenčina sa dá reálne použiť mimo územia našej krajiny. Je to už síce trochu iná slovenčina, akási zábavne mäkšia a niektoré slová vzbudzujú úsmev (napr. poľnohospodárska apatieka), ale dá sa tomu rozumieť.
V kráľovskej vinici pri prešovaní vína
Slovenské národné zvyky tu udržujú viac, ako my tu doma. Veď udržať ich pri živote treba s tým, že mladí ľudia asi nebudú len tak z ničoho nič inklinovať k tejto pre nich geograficky vzdialenej reči. Treba tým žiť. Celkovo srbskí Slováci mi boli veľmi sympatickí.
Poďme ale na miesto konferencie, teda 80 km južne pod Belehradom. Cestovali sme autom a treba povedať, že Srbi používajú prekvapivo azbuku. Preto sa aj navigácia v mojom Tucsone po zvolení cieľa cesty automaticky prepla do azbuky. Ja som sa ruštinu učil v škole dobrých 8 rokov, ale akosi mi tento spôsob písania znakov už vyfučal z hlavy. Zadať názov mesta v tejto forme bol problém, ale nakoniec sa to podarilo.
Môj márny pokus o to, aby som nahradil skutočnú dovolenku touto služobnou cestou samozrejme nevyšiel. Bránilo tomu jednak počasie a tiež pracovné povinnosti. Celý náš pobyt v Srbsku totiž pršalo ako už údajne roky nie. Voda tiekla po chodníkoch, Google vydal výstrahu pred povodňami. Teplota cez deň nepresiahla 18 °C, bola to tak skôr neskorá jeseň ako začiatok leta. Hotel mal obrovský vonkajší bazén a susedil s ešte väčším akvaparkom. Ja som síce človek obyčajne pripravený vyskúšať fakt všetko, ale v tomto počasí sa to jednoducho nedalo. Tak jedine krytý bazén a sauna v hoteli. V rámci EISA som mal každý deň rokovania minimálne doobeda. Ale navštívili sme tak jaskyňu, kde pršať nemohlo a inak to bola pre manželku skôr knižka alebo lúštenie krížoviek. Ja som riešil maily.
Posledný deň konferencie sme mali poobede plánovaný relaxačný program a v rámci neho sme navštívili vinice v okolí. Otvorene povedané, nikdy som o srbskom víne ani nepočul a pristupoval som k tomu tak trochu s nedôverou. Srbi sú však ohromne hrdí na svoju históriu, ktorá je spojená s Rakúsko-Uhorskom a národnými hrdinami sú tu bývalí králi a kráľovné. Aj víno sme boli pozrieť kráľovské a musím povedať, že tak aj chutilo.
Presnejšie povedané, to srbské kráľovské víno bolo o dva stupne lepšie ako najlepšie francúzske víno, čo som mal možnosť piť. Moji novinárski kolegovia zo západnej Európy pritom vôbec netušili ako sa vlastne víno vyrába. Predpokladám, že tu nie je zvykom si dorábať vlastné víno ako u nás na južnom Slovensku. A burčiak určite neochutnali nikdy v živote. Videl som na nich, že prešovanie hrozna bolo pre nich veľmi pútavé. Neskôr sme absolvovali klasickú ochutnávku vína s neodmysliteľným vylievaním nedopitého vínka do spoločnej nádoby, čo je síce hriech, ale k dobrému správaniu to neodmysliteľne patrí. To im išlo bez problémov.
Premýšľam nad tým, že pre ďalší rok navrhnem kolegom z EISA, aby sme sa stretli u nás, na Slovensku. Myslím, že im máme určite čo ukázať a čím sa pochváliť. Na rozdiel od Srbska sme členovia EU, platí sa u nás eurom, ľahko dostupné viedenské letisko je na skok z Bratislavy, tak prečo nie. A nech vidia, čo všetko tu máme, možno prídu na chuť aj bryndzovým haluškám alebo tomu burčiaku.
Najhorší zážitok bol na koniec cesty – návrat cez hranicu Srbsko-Maďarsko. Stáli sme tu ako občania EU dve hodiny a to na to, aby sa ma počas 30 sekúnd maďarský colník nezrozumiteľným jazykom, ktorý hrdo prehlasoval za Slovenčinu opýtal, či prinášame cigarety a alkohol. K tomu ešte evidentne formálne prezretie kufra a hotovo. Celé to zabralo menej ako minútu a nebolo dobré na nič.
Keby som naozaj chcel prenášať takýto tovar, tak to prenesiem a to vo veľkom množstve. Viem, že Srbsko sa len tak rýchlo do EU nedostane, lebo si narobili kopu nepriateľov pri bratovražednej vojne po rozdelení bývalej Juhoslávie a dodnes sa s tým nevedia poriadne vyrovnať. Takéto míňanie času na hraniciach, ktoré si pamätám z dôb socializmu a tesne po ňom je však holým nezmyslom. To potom hneď vidíte výhody z členstva v EÚ inými očami.
Tento článok vyšiel v tlačenom vydaní TOUCHIT č. 7-8/2018.
