Príbehy extrémne úspešných ľudí a miliardárov, ako je napríklad Bill Gates, Steve Jobs či Mark Zuckerberg, väčšina ľudí pozná. Čo ale príbehy tých neúspešných ľudí, ktorí by mohli byť ich presnou kópiou? Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.

Asi si hovoríte, že čo je to za divný nadpis. Nemalo by to byť skôr opačne? Nemá byť ten vôbec najviac snaživý človek, čo sa nikdy nevzdá a je plný elánu, práveže veľmi úspešný?

V súvislosti so Silicon Valley, érou startupov a nikdy nekončiaceho amerického snu to vyzerá naozaj zvláštne. Veď firmy ako Google, Microsoft, Apple či Facebook založili obdivuhodné osobnosti a ich príbehy si stojí za to vypočuť a poučiť sa z nich, alebo sa nimi inšpirovať. Inak tomu nie je ani u novších firiem, ktoré budú extrémne dominantné možno raz takisto, ako napríklad Uber či Tesla.

Nejde však len o nich, ale aj o nekončiaci zástup ďalších. Nesmierne úspešných ľudí vidíme na pódiách, čítame o nich v knihách, prehrávame si ich videá na YouTube. Hovoria nám aby ste sa nebáli riskovať, aby ste chytili príležitosť za pačesy, aby ste sa nikdy nedali odradiť neúspechom.

„Musíš byť rebel. Choď proti prúdu. No len sa pozri na mňa. Chceš byť víťaz, alebo porazený?“

Je ľahké dostať mylný dojem, že ich úspechu dopomohli práve dané kroky a povahové vlastnosti. Problémom však je, že nemáte ani najmenšej potuchy, koľko ľudí robilo presne to isté, alebo ešte aj omnoho viac, ale nikdy úspešní neboli.

A to je obrovský problém. V okamihu, ako sú neúspešné pokusy a prípady prakticky neviditeľné, môžete dostať celkom nesprávny dojem, čo k úspechu naozaj viedlo.

Tento logický klam je v angličtine známy pod názvom Survivorship bias, teda v preklade klam preživších a pokiaľ je toto prvý raz, čo o ňom počujete, tak to čítajte rozhodne ďalej. Garantujem vám, že dnešok bude pre vás obrovsky pozitívny a poučný.

Ak o tomto efekte už máte akú takú predstavu, možno vás prekvapí, ako na vás pravidelne stále vplýva v mnohých iných podobách, pričom o tom zrejme nemáte ani potuchy.

A ČO TIE LIETADLÁ, KTORÉ SA NEVRACAJÚ?

Asi žiadny článok o klame preživších sa nezaobíde bez krásneho príkladu z obdobia druhej svetovej vojny, ktorý sa týkal bombardérov, zúčastňujúcich sa bojov v Európe. Tie museli pred bombardovaním prelietať obrovské vzdialenosti cez nepriateľské územia a keďže tieto lietadlá boli relatívne veľké a pomalé ciele, takmer neprestajne k nim lietali guľky nielen zo zeme od protileteckej obrany, ale aj z guľometov stíhačiek zo všetkých smerov.

Bombardéry mnoho priestrelov zniesli, ale ak ich bolo na kritických miestach príliš mnoho, stroj putoval k zemi. Pri každom útoku sa muselo počítať s tým, že určité percento lietadiel sa nevráti a americké veliteľstvo pravdaže chcelo, aby toto percento bolo čo najmenšie.

Bolo jasné, že lietadlá potrebovali byť viac obrnené, avšak vzhľadom na váhu nebolo možné, aby boli kompletne opláštené tak ako tanky. Muselo sa teda rozhodnúť, kam sa oceľové pláty umiestnia, pričom by bolo vhodné, aby sa spevnili tie miesta, ktoré boli najzraniteľnejšie. Tým by sa úspešnosť návratu bombardérov zvýšila.

Ako ale vhodné miesta určiť? Technici a konštruktéri podrobne študovali všetky lietadlá, ktoré sa vrátili z letu nad nepriateľským územím a zapisovali, kde mali najviac priestrelov. Čím viac výsledky študovali, tým viac sa utvrdzovali v tom, že nepriateľská streľba sa sústreďovala na krídla, okolo zadnej strieľne a na spodok trupu.

Riešenie problému bolo teda jasné. Práve tam je potrebné dať väčšie množstvo výstuže a pancier, pretože práve tam väčšina guliek smeruje. Po inžinierskej stránke išlo o celkom jasnú odpoveď. Našťastie, letectvo sa pri konzultácii tohto problému obrátilo aj na špecifický útvar aplikovanej matematiky, ktorý sídlil v New Yorku a za druhej svetovej vojny slúžil ako akási „vedecká podpora na telefóne“.

Útvar sa skladal z mnohých vedcov a matematikov z rôznych univerzít, zvolaných na prianie Bieleho domu, pričom ich úlohou bolo pomáhať s matematickými problémami a takisto zabrániť tomu, aby armáda vykonala niečo extrémne stupídne zo štatistického hľadiska.

K riešeniu problému s lietadlami sa dostal pôvodom maďarský matematik Abraham Wald, ktorý už pri prvotnom vypočutí úlohy okamžite odhalil v plánoch inžinierov a konštruktérov masívnu chybu, vychádzajúcu z logického klamu preživších.

Plánované umiestnenie výstuží a obrnenia na miesta s najviac priestrelmi bolo extrémne zlé rozhodnutie. Wald poukázal na to, že diery po guľkách paradoxne ukazovali miesta, kde bolo lietadlo najodolnejšie. Boli to miesta, kam mohlo byť lietadlo opakovane zasahované a aj napriek tomu doletelo späť domov.

Práve lietadlá, ktoré sa nikdy nevrátili späť, skrývali potrebnú informáciu. Miesta ktoré potrebovali dodatočnú ochranu boli tie, ktoré boli na preživších lietadlách nedotknuté. Pretože tie lietadlá, ktoré do týchto miest zasiahnuté boli, sa nikdy nevrátili a nemohli na túto slabinu upozorniť.

Tím aplikovanej matematiky následne vykonal podrobné štatistické štúdie, pri ktorej určil, že najviac ochrany potrebovali jednotlivé časti motorov, klapky a stabilizátory, pričom vytvoril podrobné štatistické modely toho, ako zasiahnutie konkrétnych častí ovplyvňuje pravdepodobnosť návratu a ktoré treba zdvojiť a obrniť. Tieto modely sa používajú v americkom letectve dodnes.

STARÁ ELEKTRONIKA EŠTE NIEČO VYDRŽALA, NIE AKO TÁ DNEŠNÁ

Táto historka pekne ukazuje to, ako sa aj veľmi inteligentní ľudia v podobe technikov, inžinierov a konštruktérov môžu stať obeťou masívnej logickej chyby. Vyhli sa jej pri tom len vďaka tomu, že kontaktovali človeka, ktorý bol na zbadanie prirodzených ľudských chýb v logike trénovaný.

Keď takúto hlúpu logickú chybu dokáže urobiť aj tím skúsených ľudí, ktorý sa sústreďuje práve na to, aby hlúpe chyby nerobil, nie je ťažké si domyslieť, ako veľmi sme klamom preživších ovplyvnení všetci bez toho, aby sme si to všimli.

Tento efekt môže mať pri tom rôzne podoby. Tak napríklad stretli ste sa už niekedy s názorom, že hudba z pred niekoľkých dekád bola omnoho lepšia ako je tá dnešná, pretože má stále mnoho poslucháčov a mnoho nových interpretov robí jej cover verzie?

Je to preto, že bola naozaj lepšia, alebo preto, že sa v našej pamäti zachovali z tohto obdobia len tie najlepšie skladby, zatiaľ čo po tých priemerných a podpriemerných sa zľahla zem? Koľko percent skladieb z tohto obdobia ešte počúvame? Dvadsať? Desať, alebo len dokonca päť? Nie je náhodou pravdepodobné, že také percento dobrých skladieb je aj dnes a práve tie sa budú hrať aj o niekoľko desaťročí, zatiaľ čo po 90 % zvyšku sa zľahne zem?

A čo napríklad výrobky ako hrnce, oblečenie alebo aj elektronika. Kvalita výrobkov sa v priebehu histórie drasticky zlepšovala, ale mnohí majú vďaka klamu preživších pocit, že staršie veci boli mnohonásobne kvalitnejšie. Veď ako inak by to mohlo byť? Veď doteraz vlastnia predmet X alebo vec Y, ktorá funguje a je toho dôkazom, že áno. No ale čo všetky tie ostatné výrobky, ktoré tak neskončili a nevydržali?

To isté sa dá povedať o starých budovách či o umeleckých dielach, ako sú napríklad obrazy, sochy či literatúra. Dochovali sa, pretože sú dobré. Pretože sú kvalitné. Niekoľko stoviek rokov starý dom, ktorý stále stojí vo vašom meste nie je dôkazom toho, že staré domy boli dobré a trvácne a omnoho lepšie ako tie dnešné. Absolútne drvivá väčšina domov z tohto obdobia dnes totiž už nestojí. Tie zostávajúce sú výnimky, tí vyfiltrovaní víťazi.

Nie je náhodou rozumné predpokladať, že za desiatky rokov bude takisto ešte niektorá elektronika z dneška funkčná a za stovky rokov budú ešte niektoré dnes stavané budovy stále stáť? Toto pravdaže nie je jediný faktor a je samozrejmé, že tu vstupujú do hry aj iné záležitosti, ako napríklad rozlične používané materiály, inakšie nazeranie na životný cyklus produktov a podobne, avšak ak budete klam preživších celkom ignorovať, výsledná realita bude pre vás masívne pokrútená.

Pozrime sa na to aj z iného súdka. Počuli ste už niekedy anekdotu o tom, že mačky majú väčšiu pravdepodobnosť prežitia, ak padajú z veľmi veľkých výšok, ako zo stredných? Vychádza to z veterinárnych štatistík z 80. rokov minulého storočia, ktoré ukazovali, že na klinikách sa objavujú s malými a veľkými zraneniami mačky, ktoré spadli z 1 až 6 poschodia, avšak mačky ktoré spadli z viac ako 6 poschodia prichádzajú na kliniku zväčša len z ľahkými zraneniami.

Špekulovalo sa, že je to preto, že pri páde z viac ako 5 poschodia už dosiahnu maximálnu možnú rýchlosť svojho pádu a prestanú zrýchľovať, čím sa uvoľnia a viac pripravia na dopad.

To je pravdaže zaujímavá domnienka, ktorá môže mať vplyv, avšak ako veľký vplyv má na túto štatistiku klam preživších? Nie je pravdepodobnejšie, že pád z viac ako 6 poschodia už neprežije drvivá väčšina mačiek, ale tie k veterinárovi už nikto neprinesie? Neobjavia sa tam náhodou len tie, ktoré sú v skutočnosti extrémna rarita?

S alternatívou klamu preživších, ktorým je selekčný klam sa takisto každý deň stretávame napríklad na sociálnych sieťach. Mnoho ľudí je frustrovaných z toho, že ich priatelia vedú úžasné životy, užívajú si na dovolenkách a výletoch a sú stále šťastní a veselí.

Neuvedomujú si však, že tieto dáta prešli predchádzajúcim selekčným procesom. To čo vidia sú výnimky. To ružové, to úspešné, to prezentačné. No a nie je divu, že ak ste takýmito výstavnými udalosťami všetkých ostatných ľudí obklopený neprestajne na 100 %, bude sa vám vaše percento šťastia, i keď pravdepodobne nie je o nič menšie ako šťastie ostatných, zdať málo.

NOVÝ MARK ZUCKERBERG, PREDURČENÝ K ÚSPECHU

Selekčný bias a klam preživších je dobre vidieť pri poukazovaní na úspešné firmy a podnikateľov. Celkom prirodzene sa sústreďujeme na víťazov a ignorujeme tých porazených. Veď predsa tí víťazi to zvládli. Tí musia byť iní, tí musia mať recept na úspech. Veď ako inak by to mohlo byť?

Klamu preživších sa nevyhnú ani špičkoví autori a akademici. V roku 2001 napríklad Jim Collins, bývalý profesor Stanfordovej univerzity, vydal knižný bestseller Good to Great (Z dobrých na skvelého). V tejto knihe sa pokúša nájsť recept na megaúspešnú firmu, pričom porovnal 11 skvelých firiem tej doby a vypichol ich 7 spoločných charakteristík. Ak vaša firma bude tieto prvky dodržovať tiež, bude takisto úspešná.

Problémom je, že sa na to pozeral z opačného smeru. Podľahol klamu preživších. Vychádzal z existujúcich firiem a nepozeral sa na tie, ktoré už neexistovali. Na tie, ktoré spĺňali dané kritéria, ale zbankrotovali tak ako tak.

To kritizoval v roku 2014 napríklad ekonóm Gary Smith vo svojej knihe Standard Deviations (štandardné odchýlky), pričom poukazoval aj na to, že vybrané „skvelé“ firmy si v rokoch 2001 až 2012 z hľadiska hodnoty akcií viedli horšie, ako bol priemer celého trhu.

Často k tím najúspešnejším ľudom vzhliadame ako k niekomu, kto má prirodzene správny pohľad na vec. Ako k niekomu, kto nevyhnutne musí vedieť, ako sa to robí. Úspech však nie je len dôsledkom perfektnej vízie a tvrdej práce, ale aj správnych okolností.

Psychológ a nositeľ nobelovej ceny Daniel Kahneman to vo svoje fantastickej knihe Myslenie rýchle a pomalé pekne vystihuje vetou „Stupídne rozhodnutia, ktoré priniesli úspech, sa spätne hodnotia ako úžasné“.

Ak ste fascinovaný aktuálnym úspechom nejakej firmy a považujete za úžasné, ako vedúci ľudia skvele odhadli budúcnosť a kam bude trh smerovať, skúste sa podrobnejšie pozrieť na ich históriu a príbeh.

Kahneman upozorňuje na to, že by sme mali skúsiť zapremýšľať nad tým, ako ich rozhodnutia vyzerali v dobe, kedy boli vykonávané. Boli brilantné už vtedy? Bolo už vtedy nad slnko jasné, že sú predurčené na úspech, alebo ich tak vnímame len spätne?

V mnohých prípadoch prídeme na to, že niektoré kroky boli obrovským hazardom a viac menej len streľbou od boku. Trafili sa síce do čierneho, ale nie preto, že boli na to predurčené. Podobnú hru hral nekonečný zástup iných firiem a ľudí, ktorí sa netrafili. Príbeh ale rozpráva len ten, ktorému to vyšlo.

Ak ste práve v kasíne a niekto práve vyhrá v rulete, nebolo to tým, že daný hráč bol masívne odlišný od tých, čo prehrali. Mal skrátka šťastie a to, že vám tvrdí, že mu pomohlo pohladenie ľavého kolena, modlitba, či šťastné pobozkanie žetónu je irelevantná informácia.

Ak prirodzene ignorujeme tých, čo selekčný proces neprežili, ako vieme, že boli iní? Podobne ako v príklade s lietadlami, nie je náhodou tá najdôležitejšia informácia tá, ktorá chýba? Ako nás môže víťaz v podobe úspešnej firmy alebo úspešného človeka upozorniť na nebezpečenstvo toho, čo očividne nikdy sám nezažil?

Tu nehovorím pri tom o tom, ako dotyčný človek dostal niekoľko životných zásahov v podobe neúspechov, ale vždy sa postavil a napokon to vyšlo. Tu hovorím o tých ako on, ktorí sa po zásahoch stavali rovnako a omnoho viac krát, ale nevyšlo to nikdy.

Je firma alebo podnikateľ teda úspešný preto, že je taký dobrý, alebo bol ako ten americký bombardér z 2 svetovej vojny len tím šťastlivcom, ktorý nebol zasiahnutý na nesprávnom mieste?

Zakladateľ Googlu Larry Page na obálke časopisu Fortune. Nadpis hovorí „Najlepšia rada, akú som kedy dostal“

Pri hodnotení úspechu a umiestnenia niektorých jedincov a firiem na piedestál nesmieme na klam preživších nikdy zabúdať. Musíme sa vždy snažiť ich vlastnosti, činy a kroky sledovať nie spätne, ale dopredne. Len tak môžeme vidieť, či boli výborné, univerzálne a vopred presne plánované, alebo boli viac menej náhodné a ukázali sa správne len v presne danom momente, ktorý je už neopakovateľný.

Šťastie hrá v príbehoch úspešných firiem a ľudí obrovskú rolu. Ľudia to nepočujú radi, pretože je to niečo, čo sa nedá naučiť, emulovať a skopírovať.

Chceme byť ako Bill Gates, Steve Jobs, či Mark Zuckerberg. Ak sa budeme správať ako oni a konať ako oni, budem určite ako oni. Klam preživších nám však obvykle zabraňuje akceptovať, že niektorí ľudia len chytili príležitosť za pačesy.

Šťastie pravdaže nie je jediný faktor a nemožno na každý úspech poukázať štýlom „mal si šťastie a to je všetko“. To v žiadnom prípade.  Lenže si treba uvedomiť, že pohľad na svet, ktorí majú úspešní ľudia, je často nesmierne skreslený.

Môžu napríklad tvrdiť: „Nie, nie, ja som šťastie nemal. Tam kde som, som sa dostal vďaka usilovnej práci, perfektnému prehľadu a dobrým životným postojom“, pričom dané vlastnosti mohli byť naozaj masívny faktor. Ale bez toho aby sme sa pozreli na to, koľko ľudí s rovnakými vlastnosťami nedopadlo ako on, nemôžeme povedať, že rozhodli.

Ľudia nie sú až takí rozdielni. Existuje zdanlivo nekonečný zástup tých brilantných a odvážnych jedincov, ktorí sa neboja riskovať. Avšak neviete o nich, pretože sa nikdy tak úspešnými nestali. Sú postupy, ktoré šance na úspech zvyšujú a znižujú, ale v konečnom dôsledku nemožno prestať myslieť na to, že v mnohých ohľadoch ide stále len o kasíno. Ak hoc dodržujete aj tie najlepšie pravidlá, karta skrátka vo väčšine prípadov nepadne, zatiaľ čo niekedy sa usmeje šťastie aj na niekoho, kto urobil nejakú hlúposť.

To čo však označujeme ako šťastie však nie je nejaký paranormálny jav, či dar od nadprirodzených bytostí. Ide skrátka len o dôsledok náhody a nepredvídateľnosti. Ľudová múdrosť vraví „risk, je zisk“ a v základe je to pomerne prirodzené.

Psychológ Richard Wiseman na základe viac ako 10 ročného prieskumu 400 ľudí šťastie označil za jednoduchý dôsledok ľudskej interakcie so šancou, pričom niektorí ľudia sú v tom lepší ako iní. Pozoroval pri tom, že ľudia čo si o sebe myslia že majú smolu sú obvykle striktne a užšie zameraní a opatrnejší. Namiesto streľby od boku viac kalkulujú a snažia sa situáciu kontrolovať smerom k špecifickému cieľu.

Naproti tomu u ľudí, ktorí si o sebe myslia že majú šťastie, je vidieť neustála zmena postojov a vyhľadávanie nových príležitostí a zážitkov. Radi sa umiestňujú do situácie, kde sa môže stať čokoľvek, čím sa vystavujú náhode vo väčšej miere a občas to vyjde.

Nezriedkavo sa tak dostanete k príbehu veľmi úspešného človeka, ktorý v minulosti veľmi riskoval a nebál sa vsadiť všetko na jednu kartu. Zo spätného pohľadu to pôsobilo ako dobré rozhodnutie a dobrá rada pre iných, avšak zabúdame na to, koľkým iným ľudom takýto risk nikdy nevyšiel, pretože svoj príbeh nikdy nerozpovedali obrovskému publiku, ktoré hltalo každé ich slovo.

Samozrejme, že takýto úspešní ľudia často dostanú pocit, že šťastie sa na vás vždy napokon usmeje a úsilie sa napokon vždy vyplatí. Veď im sa to stalo a život majú len jeden.

Po všetkých ostatných, ktorí robili to isté a šťastie sa na nich nikdy neusmialo, sa zľahla zem a nikto sa ich už na nič nepýta. Veď prečo by aj mal? To sú tí, čo boli neúspešní. Tí čo nevedeli, ako sa to robí. Tí čo to robili zle…

Z osem miliardovej ľudskej populácie je len 0,00007 % ľudí multimiliónárov (majetok 10 miliónov dolárov a viac) a 0,0000002 % miliardárov. Väčšina usilovných, pozitívnych a pracovitých ľudí zostane v priemere a nikdy to nedotiahnu na titulné stránky magazínov, na pódiá konferencií či do kníh s inšpiratívnymi životnými príbehmi.

Pri pohľade na akéhokoľvek miliardára si môžete byť istý, že existujú milióny a možno aj stovky miliónov ľudí, ktorí sú rovnako usilovní, rovnako riskujú, sú rovnako nekompromisní a skrátka kopírujú jeho vlastnosti a postoje úplne, alebo dokonca mnohokrát lepšie. Nerobia pri tom žiadnu očividnú chybu a ich snahy sa v základe nijako nelíšia od tých úspešných.

Lenže im to nevyšlo.

Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.