Tak toto bola zaujímavá cesta. Firma Amazon na Slovensku samozrejme existuje, veď dokonca je u nás po nej pomenovaný rýchlik. Ale zatiaľ, žiaľ, neprevádzkuje obchod v slovenčine.
Viacerí používatelia tak vyskúšali nemeckú stránku Amazonu, ktorá je už v češtine. A to je len začiatok. Veď v Seredi vybudovali za 250 dní jedno z najväčších logistických centier. Sem však naše kroky nemierili. To je totiž centrum, kde sa pracuje s tovarom, ktorý z nejakého dôvodu ľudia vrátia. My sme smerovali do naozajstného distribučného centra, a to do Štetína. Neviete, kde to je? Je to jeden z najväčších prístavov v Baltskom mori, nachádza sa v Poľsku a domáci mu hovoria Paríž severu. Nuž, treba mať pomerne veľa fantázie, aby ste tu spoznali Paríž, je to skôr prianie ako skutočnosť. Ale aj Štetín má svoju atmosféru a vynikajúce jedlo, čo je super.
Osobne som bol už na množstve reportážnych ciest, no táto mala viacero vecí pre mňa úplne nových. Jednak doprava bola kombinácia lietadlo do Berlína a odtiaľ autobus do Poľska – tak 2,5 hodiny jazdy. A leteli sme Easyjetom, čo je jasný lowcost. Toto všetko neveštilo od začiatku nič dobré, ale veci sa v živote zvyknú vyvinúť inak, ako zo začiatku vyzerajú.
Leteli sme takmer na minútu presne, poľský mikrobus bol veľmi pohodlný, šofér príjemný aj keď nám toho veľa nerozumel a na nemeckých diaľniciach je 4G signál Deutsche Telekomu silný tak, ako v centre mesta. Celú cestu som mohol robiť. Takže tam aj späť takmer úplne v pohode.
Trochu som sa obával toho, ako to bude v samotnom distribučnom centre. Veľmi často sa totiž stane, že nám pozývacia strana ukáže na takomto chránenom mieste kadečo možné, ale fotiť a nakrúcať sa nedá. To sa mi už stalo pri návšteve fabriky na výrobu smartfónov v Číne a je to veľmi obmedzujúce, lebo vám vlastne nemôžeme ukázať to najzaujímavejšie – naše vlastné fotky a videá.
Amazon to však zobral z iného konca. Otvoril nám brány naplno a fotiť a nakrúcať sme mohli, koľko nám len hrdlo ráčilo. A celkom aj bolo čo. V Štetíne majú totiž plne robotizované pracovisko, čo znamená, že palety s tovarom od jeho dodávky do skladu až po zabalenie do krabice pre konečného zákazníka má na starosti robot, vyvinutý práve pre tento účel. Vyzerá trochu ako robotický vysávač, ale je rýchlejší a silnejší. Títo roboti tak v tomto centre rezko pohybujú s paletami, akoby to bolo pierko – v skutočnosti si poradia aj s hmotnosťou nákladu 340 kg. A manipulujú s nimi s milimetrovou presnosťou.
Mal som možnosť hovoriť aj s poľským zamestnancom, ktorý tu pracuje ako kontrola nad robotmi. Na vopred dohovorenú angličtinu sme po chvíľke zabudli a prešli na zmes poľštiny a slovenčiny. Veď, keď sa chce, tak sa to dá. Ako som sa od neho dozvedel, s robotmi sa robí dobre – takmer vždy sú pripravení pustiť sa s chuťou do práce, neponosujú sa, neohovárajú, nechcú dovolenku a ani neštrajkujú.
O samotnej návšteve a tom ako to tu celé funguje, si povieme v niektorom budúcom vydaní TOUCHIT, chcem vám len povedať, ako to celé skončilo. Easyjet nás pohodlne priviezol naspäť. Nejako som neprišiel na to, čo presne ponúkajú tie zavedené letecké spoločnosti ako je napr. British Airways navyše, keď si pri cestách po Európe pýtajú tak 4-krát toľko peňazí. Starostlivosť zo strany Amazonu bola pritom nadštandardná, trochu mi to pripomenulo doby spred 15 rokov, keď novinár bol ešte pán niekto.
Celkom na konci cesty však prišla studená sprcha. Bol ňou šofér zo slovenskej prepravnej spoločnosti, ktorý nás viezol z Viedne do Bratislavy. A ten nám jasne ukázal, že sa to dá robiť aj úplne inak. Už keď nás čakal pri príletoch, zdalo sa mi to trochu divné. Mali sme medzi sebou aj ženu a neponúkol jej pomoc s batožinou. To sa bežne robí a je to prejav slušného správania sa. Nijako nebol nápomocný ani pri nakladaní batožiny do auta a keď sme na neho vytiahli naše požiadavky na rozvoz po viacerých kútoch Bratislavy, už sa ukázalo, že je to neochotný a celkom nafúkaný mladík, ktorý si pomýlil povolanie.
V aute do Bratislavy sme sa viezli celkovo deviati a tento šofér veselo prekračoval rýchlosti. Nehovorím, že by sa to mne nestalo, veď nech hodí kameňom ten, kto je bez viny. Ale toto bolo očividne nebezpečné prekračovanie rýchlosti. Pritom mal veľmi často v ruke mobilný telefón a príliš mu nešlo šoférovať a zároveň sa venovať mobilu. Očividne sme tak prekračovali jazdné pruhy, a to už začala posádka nahlas vyjadrovať svoju nespokojnosť. Ale mladík si nedal povedať. Síce trochu spomalil, ale tá jazda bola stále nebezpečná. Osobne som bol celkom rád, keď sme vystúpili na prvom mieste v Bratislave a na ďalšie rozvozy po Bratislave sme už rýchlo zabudli. Jednoducho, toto bol výrazne neprofesionálny príklad toho, ako to nemá vyzerať.
Nakoniec sme sa všetci šťastne dostali do cieľa. Aj ja som si vtedy uvedomil, že kontrolovanie mailov za jazdy asi nemusí byť celkom príjemné pre ostatnú posádku, len to z pozície vodiča vyzerá trochu inak. Zatiaľ som tak rozhodnutý, že to výrazne obmedzím. Snáď mi to vydrží.
Prajem vám príjemné čítanie nášho magazínu a myslite aj na ostatných
