Aké je to byť tvorcom niečoho, čo opantá svet, mení miliardové biznisy a pritom je to terčom opovrhnutia? Čo znamená byť otcom technológie, ktorú denne používa viac ako 150 miliónov ľudí a z dôvodu nepochopenia ju mnohí žurnalisti a výkonní riaditelia obrovských biznisov odsudzujú? Vitajte vo svete Brama Cohena, ktorého cenný dar musia mnohé firmy používať potajme, aby to nikoho nepobúrilo. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.

Skúste sa vžiť do jeho kože. Píše sa rok 2001 a svet zažíva slávne prasknutie dot-com bubliny. Ste 25-ročný muž a už niekoľko mesiacov sedíte doma vo svojej obývačke, prikovaný k počítaču. Vaše úspory z výplat, ktoré ste dostali ako zamestnanec niekoľkých skrachovaných startupov, už dávno došli a žijete už len na dlh v rámci svojich kreditných kariet.

Netrápi vás to. Jedným z prejavov Aspergerovho syndrómu je to, že nedokážete cítiť úzkosť a silnú ustaranosť. Táto relatívne mierna forma autizmu, spôsobujúca okrem iného náročnejšiu sociálnu interakciu, vám však prináša aj obsesiu v rámci úzkeho okruhu úloh, ktorým je vo vašom prípade programovanie.

Nemôžete sa od toho odtrhnúť. Problém ktorý riešite vás celkom pohltil. Na vlastnú päsť sa pri tom pokúšate o niečo, s čím bojujú aj tie najväčšie IT spoločnosti tej doby. Ako dostať rýchlo veľké súbory na počítače miliónov ľudí, bez toho aby zahltili limitovanú kapacitu serverov.

Prsty vám behajú po klávesnici a v myšlienkach sa vám rodí zdrojový kód nového a prelomového protokolu, ktorý už onedlho vezme svet útokom. Protokolu, ktorý umožní masívne objemy dát distribuovať nielen veľkým firmám, ale aj tomu najobyčajnejšiemu človiečikovi s počítačom v malej podkrovnej izbe v zapadnutej dedinke.

Váš protokol využije všetky dovtedy nevyužívané zdroje internetovej linky obrovského reťazca počítačov, ktoré sa prenosu zúčastňujú, tak ako tečúca rieka využíva s pribúdajúcou vodou celé svoje koryto. Vo vašom protokole však netečie voda, ale bity a tečú tak rýchlo, že pripomínajú čulú horskú bystrinu. A presne tak tento protokol nazvete – BitTorrent.

Bajty, tečúce odvšadiaľ

Na prelome 20. a 21. storočia bola distribúcia veľkých súborov na počítače používateľov extrémne ošemetná záležitosť. Linky serverov skrátka nestačili a náklady na poskytnutie objemného súboru miliónom či stovkám miliónom používateľov boli astronomické.

Ak totiž chcete ako malá alebo veľká firma poskytnúť súbor v objeme niekoľkých stoviek MB či dokonca pár GB na stiahnutie, prakticky to znamená, že každému daľšiemu používateľovi, ktorý si ho chce stiahnuť, ho musí váš server kompletne odoslať znova a znova.

Z gigabajtov tak tisíce ľudí spravia terabajty prenesených dát, státisíce petabajty a napokon stovky miliónov ľudí exabajty. A títo ľudia od vás tie petabajty či dokonca exabajty nechcú zajtra, o týždeň či o mesiac. Chcú ich všetci hneď a práve teraz.

Poskytnutie takýchto dát si vyžaduje vskutku masívnu konektivitu a ak ju nemáte, požiadavky vás rýchlo zahltia a nikto si nestiahne nič. Čo ak by ale dáta neputovali každému žiadateľovi zvlášť? Čo ak by už počas sťahovania jednotliví používatelia každý stiahnutý bajt začali podávať iným ľudom ako virtuálnu štafetu? Namiesto jedného zdroja by tak dáta putovali ľudom z čoraz viac zdrojov a tvorila by sa tak zdanlivo nekončená sieť, pri ktorej by si ľudia záťaž rozdelili.

Obrovské množstvo dát by tak dokázala rozdistribuovať nielen veľká spoločnosť s drahými servermi, ale aj bežný človek s úplne obyčajným internetovým pripojením. Ten by totiž súbor odoslal vždy len malej skupine ľudí a o duplicitné petabajty a exabajty by sa už podelili ľudia, ktorí by ich sťahovali vlastnými linkami. A zvládol by to každý z nich. Nikto by totiž nedával a nebral viac, než by jeho linka umožňovala.

Keď začiatkom roku 2001 začal Bram Cohen doma písať prvú verziu protokolu BitTorrent, uvedomil si, že v rámci používateľských počítačov a liniek neprestajne sedí obrovské množstvo nevyužitej konektivity. Tá je zaplatená a k dispozícii, avšak po väčšinu času zíva prázdnotou. Nehromadí sa pritom do zásoby a ak ju v daný moment nikto nevyužíva, skrátka mizne preč.

Posielanie súborov v rámci P2P siete, vytvorenej medzi samotnými koncovými používateľmi, v tom čase zažívalo boom. Prvý šok tohto typu spôsobil v roku 1999 program a služba Napster, pomocou ktorej si používatelia vzájomne zdieľali MP3 súbory s hudbou.

Cohen však vedel, že P2P sieť sama o sebe problém zahltenia a nedostupnosť veľmi chceného súboru nerieši. V rámci nej je síce serverom vlastne každý počítač a každý používateľ si tak môže súbor stiahnuť od každého iného používateľa, ale ten dotyčný musí tento súbor v prvom rade mať. A ak je počítačov ktoré súbor chcú viac, ako počítačov ktoré súbor majú, zahltenie a spomalenie je prakticky neodvratné, pretože rýchlosť domácich liniek je veľmi podobná.

Navyše, nový „server“ pribudne až v memente, kedy daný súbor počítač už stiahne. Pri 3 až 5 MB hudbe sa to dalo strpieť, ale pri niekoľko stoviek MB či GB súboroch videa to nič neriešilo. Ak má konkrétny súbor len jeden počítač a 100 iných počítačov ho chce, prakticky to znamená, že ho sťahuje len jeden a až po skončení sa oba stanú jeho poskytovateľmi a sťahujú ho ďalšie dva, následne štyri počítače a tak ďalej. Ak každú chvíľku pribúdali stovky či tisíce nových používateľov/počítačov, ktorí súbor chceli tiež, skrátka len čakali a čakali a čakali.

Coheovi tento prístup prišiel absurdný. Prečo by mali všetci čakať a nechať svoju linku spať? Prečo by všetci nemohli uploadovať prakticky hneď, ako dostanú pár bajtov? Veď tie bajty predsa ostatní čo čakajú chcú tiež!

Navrhol teda P2P sieť tak, aby počítače nečakali, až dokým je súbor stiahnutý. K súborom nepristupovali ako k celku, ale ako segmentovému zhluku dát, ktorý je možné poskladať z viacerých zdrojov. Jeden počítač mohol sťahovať súbor od začiatku, druhý počítač zas od konca a tretí od stredu, pričom ten s dátami z centra ich mohol zároveň poskytovať počítačom, ktoré sťahovali začiatok a záver atď.

Nové a nové počítače pribúdajúce do siete tak nespôsobovali jej zahlcovanie. Práve naopak. Čím viac počítačov súbor sťahovalo, tým viac jeho zdrojov pribúdalo, pretože šírka uploadovacej a downloadovacej kapacity rástla spolu so stúpajúcim záujmom. Šlo akoby o zázračný tanier, ktorému bolo jedno, koľko ľudí z neho obeduje, pretože čím viac ľudí si k nemu prisadlo, tým viac sa zväčšil a tým viac jedla poskytoval.

BitTorrent Brama Cohena bol len jedným z mnohých P2P protokolov, ktoré na prelome storočí vznikol. Okrem neho šlo napríklad o Direct Connect (s klientmi ako DC++ či StrongDC), FastTrack (klienty Kazaa, Grokster, iMesh či Morpheus), Gnutella (klienty ako LimeWire či Gnucleus) či eDonkey (MetaMachine, eMule). A keď mnohé z nich časom zaviedli segmentové sťahovanie, prakticky žiadny z týchto protokolov sa efektivite a účinnosti BitTorrentu nikdy nevyrovnal.

Aj to je dôvod, prečo BitTorrent takmer jediný prežil do súčasnosti a všetky ostatné siete prakticky upadli do zabudnutia.

Magická technológia, dostupná pre všetkých

Cohen uvoľnil protokol a prvého softvérového klienta na jeho používanie v júli 2001 ako betu, pričom po pár úpravách behom nasledujúceho 1,5 roka ho dokončil a oznámil ako finálny. Bram od začiatku chcel, aby bol dostupný komukoľvek a celkom zdarma. Jeho používanie malo byť pri tom vždy triviálne.

Práca a sťahovanie s prvotným klientom sa tak podobala na vtedy najpopulárnejší internetový prehliadač – Internet Explorer. Ak chcel používateľ niečo sťahovať, vyskočilo okno, ktoré sa spýtalo kam chcete súbor uložiť a sťahovanie sa začalo. Jediný rozdiel bol, že namiesto klasického „progress baru“, ukazujúceho koľko percent súboru ste už stiahli, sa ukazovala aj informácia o uploade.

Je dôležité si uvedomiť, že Bram Cohen nikdy netvoril novú P2P sieť, určenú pre pirátsku komunitu. Tvoril skrátka protokol a program na extrémne efektívny prenos veľkých súborov. Aj preto na rozdiel od ostatných P2P sietí nikdy nevyžadoval zadanie prezývky, s ktorou používateľ vystupoval, neponúkal zabudovaný chat, ani možnosť kontaktu jednotlivých používateľov (mimo dátového prenosu) a nevyžadoval ani žiadny objem dát, ktorý používateľ musel nazdieľať, aby bol do siete vpustený. BitTorrent skrátka nikdy nič také neriešil.

Princíp z hľadiska používateľa bol jednoduchý – to čo sťahuješ, automaticky poskytuješ ďalej. To je všetko. Žiadne iné súbory sieti neposkytuješ. Ak chceš pomocou siete nejaký súbor rozšíriť, poskytuješ práve len ten. Nič viac.

Zaujímavé je, že BitTorrentový protokol sa od prvej finálnej podoby z roku 2003 prakticky nemenil. Odrazil sa v ňom Cohenov programátorský prístup, pretože Bram vždy nenávidel softvér, ktorý sa vydáva v nedopracovanej a nevýkonnej podobe a počas celého nasledujúceho života sa neustále ladí a vylepšuje rôznymi optimalizáciami.

Vyvíjajú sa pravdaže koncové programy, teda používateľské klienty tohto protokolu, ktorých postupom času pribúdalo veľké množstvo. Šlo napríklad o BitComet, μTorrent, Transmission, qBittorrent, Vuze či Deluge. Tie postupne prinášali napríklad plánovanie a obsluhu sťahovania, podrobné výpisy o pripojení, konfiguráciu sieťových portov a podobne. V minulosti sa BitTorrrent klient stal dokonca aj súčasťou internetového prehliadača (pôvodná Opera), čím sa sťahovanie cez tento protokol z pohľadu používateľa neodlišovalo od sťahovania z bežného webového serveru (až na rozdiel v tom, že dáta sa aj uploadovali).

Rast BitTorretu bol enormný. Už behom roku 2003, kedy bola dostupná jeho ostrá verzia, zaznamenával viac ako 8000 stiahnutí denne a behom nasledujúcich rokov začali rásť počty používateľov na milióny, desiatky miliónov a napokon stovky miliónov.

Bram Cohen považoval BitTorrent za hotový a v roku 2003 sa zamestnal u firmy Valve, kde pracoval ako jeden z vývojárov v tej dobe novej distribučnej platformy Steam. S nárastom popularity BitTorrentu ale z firmy odišiel a spoločne s Ashwinom Navinom založil spoločnosť nazvanú skrátka BitTorrent, ktorá sa o podporu tohto protokolu mala starať. Cohen v tejto forme pôsobí dodnes ako šéf vývojového tímu.

O finančný príjem spoločnosti sa mala starať hlavne podpora implementácii v rámci firemnej sféry. Cohen s kolegami oprávnene očakával, že firmy budú mať o distribučný systém tohto typu záujem, pretože ide o nesmierne efektívnu metódu transferu dát na mnoho počítačov, šetriacu veľké náklady za konektivitu.

To už v roku 2003 dobre ukázala firma Red Hat, stojaca za rovnomernou bezplatnou linuxovou distribúciou. V tomto roku totiž vydala 9. verziu svojho operačného systému, pričom veľký záujem o ňu rýchlo zahltil jej servery. Jedným z ľudí, ktorým sa súbor podarilo v prvej fáze stiahnuť však bol Eike Frost, študent informatiky na univerzite v nemeckom Oldenburgu, ktorý pre ňu vytvoril torrent súbor a poslal naň odkaz v rámci diskusie na vtedy populárnom IT webe Slashdot.

Odozva bola obrovská. Behom nasledujúcich troch dní BitTorrentovým protokolom pretieklo viac ako 21 terabajtov dát tohto operačného systému. V najvyššej špičke ho sťahovalo viac ako 4500 používateľov súčasne, čím tvorili v tej dobe nevídaný dátový tok 1,4 Gbit/s. Tvorcovia Red Hatu boli nadšení. Súbor sa šíril medzi používateľov nielen zadarmo, ale navyše enormnou rýchlosťou, ktorej zabezpečenie v rámci klasických serverov by vtedy firmu stálo až 60 000 dolárov.

Cohen bol šťastný, že protokol začal byť užitočný a zdarne plnil účel, s ktorým ho navrhol. Aj keď chcel, aby protokol bol vždy zdarma, bol si istý, že mnoho firiem ho bude chcieť implementovať do svojich distribučných systémov, alebo v rámci interných infraštruktúr dátových centier a budú chcieť niekoho, kto im túto implementáciu urobí. A to mal byť práve biznis jeho firmy.

Ukázalo sa však, že to bude problém.

Nechcem s tebou mať nič spoločné. Ale len na oko…

BitTorrent sa behom krátkej doby stal najpopulárnejším nástrojom na šírenie pirátskeho obsahu. Rýchlo prekonal Direct Connect, následne o pár rokov neskôr FastTrack a v roku 2007 aj eDonkey, čím sa stal najpopulárnejšou P2P sieťou na svete. Zatiaľ čo rástol, ostatné siete ustupovali do pozadia a dnes už sú prakticky bezvýznamné.

Objemy dát, ktoré sa cez BitTorrent v poslednom desaťročí šírili, boli masívne a pre mnohých až neuveriteľné. Napríklad v roku 2011 sa BitTorrent staral o takmer štvrtinu všetkého internetového downloadu po celom európskom kontinente. A z hľadiska uploadu? O celých 60 %!

V posledných rokoch percento pravidelne klesá, avšak nie preto, že by sa BitTorrentom prenášalo menej dát (práve naopak). Stúplo totiž enormne množstvo dát prenášané inými službami, a to predovšetkým v rámci Netflixu a YouTube. Dnes sa stará Bittorent v Európe zhruba o 5 % downloadu a 20 % všetkého uploadu.

Je vskutku úžasné, že takýto potenciál konektivity má na dosah prakticky každý bežný používateľ celkom zdarma. Potrebujete rozšíriť veľký, napríklad 10 GB súbor, ktorý si zajtra stiahne 100 miliónov ľudí? Cez BitTorrent je to možné a nebudete platiť ani cent.

Nemyslite si pri tom, že to platilo len v minulosti a dnes môžete zadarmo súbor nahrať napríklad aj na Google Drive, ktorý údajne nie je limitovaný (v realite Googlu podľa záťaže svoje siete konektivitu ustrihne pri pár stoviek GB až pár desiatkach TB). Google vás takýto objem dát rozhodne preniesť nenechá, pretože pre daný počet ľudí by šlo dohromady o 953 petabajtov.

To, prečo je BitTorrent v masívnej používaný na šírenie filmov, seriálov, hier či iného pirátskeho obsahu je v tejto súvislosti celkom neprekvapivým faktom. BitTorrent je používaný preto, pretože ide o najlepšie riešenie distribúcie objemných dát na počítače veľkého množstva ľudí.

Najlepšie na tom je, že to vlastne nie je žiadny zázrak. Ako Bram Cohen povedal v jednom, zo svojich rozhovorov „V BitTorrente nejde o nejakú jednu úžasnú prelomovú myšlienku. Je to skrátka len niekoľko inžiniersky rozumných riešení, zošitých k sebe.“ A faktom už takmer dve desaťročia zostáva, že lepší spôsob distribúcie skrátka nikto nepozná.

Nie je divu, že pomocou BitTorrentu sa dnes šíri mnoho veľkého obsahu z oblasti freeware a open source, ako napríklad už spomenuté linuxové distribúcie a takisto množstvo audiovizuálneho obsahu nezávislých tvorcov. BitTorrent používa takisto Internetový archív, ako najrýchlejšiu možnosť sťahovania súborov z jeho obsahu. Používa sa takisto na šírenie verejnej databázy ľudského genómu a ide aj o nevyhnutnú metódu na transfer vedeckých a akademických dát v rámci mnohých univerzít, predovšetkým tých zapojených do projektov BOINC.

Čo ale komerčné firmy, na ktorých Bram Cohen chcel založiť svoj biznis, poskytujúc im špecializovanú a na mieru šitú internú verziu BitTorrentu? Pár lastovičiek sa nájde, pričom za spomenutie stojí on-line distribútor multimediálneho obsahu VODO, alebo herný vývojár Blizzard Entertainment (stojaci napríklad za hrou World of Warcraft), ktorý BitTorrent protokol používa vo svojej sieti BattleNet, konkrétne v rámci klienta Blizzard Downloader.

Bram Cohen a jeho tím však rýchlo prišli na to, že aj keď inžinieri jednotlivých spoločností nemali problém rozpoznať, akou výhodnou technológiu BitTorrent je, v rámci vrcholového manažmentu šlo obvykle o neriešiteľný problém. Bram sa čoraz viac stretával s ľuďmi, ktorí robili administrátorov v prominentných firmách na poskytovanie obsahu, pričom striktným pravidlom v ich firmách bolo, že sa nikdy nesmú dotknúť BitTorrentovej technológie. Zábavné na tom bolo, že administrátori ho potajme po tichu prevádzkovali aspoň na interných serveroch, bez vedomia vyššieho manažmentu, pretože šlo o najefektívnejší dostupný spôsob šírenia dát.

Bram sa postupom rokov na vývojárskych a iných konferenciách čoraz viac stretával s rozličnými inžiniermi zo Silicon Valley a okolia San Francisca, ktorí mu v súkromí povedali, že firma zaviedla BitTorrent interne na vlastných serveroch.

Obvykle šlo o zaujímavú situáciu. Namiesto toho, aby si firma objednala Cohenovu firmu, ktorá sa o tento protokol starala a poskytovala nástroje na internú implementáciu, firmy ho na základe otvoreného zdrojového kódu implementovali sami. To obvykle z biznis hľadiska nedávalo zmysel, pretože implementácia od nuly a vývoj nástrojov stálo omnoho viac času a financií, než kúpenie hotových riešení. Firmy sa však rozhodli dať prednosť tomuto spôsobu, aby so spoločnosťou BitTorrent nemohli byť spojované.

Nechceli totiž mať nič s propagandistickým šialenstvom, ktoré rozpútali protipirátske organizácie a filmové a nahrávacie štúdiá. Tie sa totiž pomocou mediálnych akcií starali o to, aby BitTorrent vždy vyvolával iba negatívne asociácie. Všetko čo sa týkalo BitTorrentu malo byť zlé a hotovo.

Aj z tohto dôvodu dnes drvivá väčšina aj IT znalejších ľudí netuší, že BitTorrent používajú interne aj také spoločnosti, ako Facebook alebo Twitter. Distribuujú pomocou neho aktualizácie svojich serverov. Prečo? No presne preto, prečo je používaný pirátmi. Ide totiž o najlepšiu technológiu na svete, v súvislosti s šírením veľkého množstva dát na veľké množstvo počítačov.

Viete, že každý zločinec pred svojim činom pil vodu?

BitTorrent nikdy nebol zažalovaný veľkými filmovými alebo nahrávacími štúdiami. Nemal byť pravdaže ani prečo. Všetka pozornosť sa vždy obracala na prevádzkovateľov torrentových databáz a BitTorrentových trackerov, ako napríklad Pirate Bay.

Bezúhonnosť Bramovi Cohenovi a jeho firme ale príliš nepomohla, pretože sa mu väčšina firiem vždy vyhýbala, ako čert krížu. Jeho firma tak dlhodobo žije hlavne z reklamných banerov, ktoré integrovala do programu μTorrent, ktorý pre používanie tohto protokolu vyvíja (je pravdaže len jedným z mnohých).

Najsmutnejšie je, že mnohí žurnalisti pod vplyvom kampaní protipirátskych organizácii vnímajú Brama Cohena ako akéhosi moderného Robina Hooda, ktorý BitTorrent vyvinul a pretláča práve kvôli pirátskemu obsahu, pretože nenávidí zastarané distribučné systémy.

Cohena však táto problematika nikdy nezaujímala. Vždy bol len nadaný programátor, ktorý chcel len jediné. Vyvinúť účinnú masovú metódu na distribúciu veľkého objemu dát. V súčasnosti sa venuje predovšetkým novým metódam pre veľmi efektívny streaming, avšak dlhé roky čelí negatívnej asociácii s BitTorrentom. Naučil sa ju však akceptovať a podľa svojich slov nemieni nič meniť.

Ak sa však o problematiku BitTorrentu zaujímate viac a nájdete si napríklad v rámci YouTube niekoľko jeho rozhovorov, ktoré médiám poskytol, občas veru ide o poriadne chuťovky. Priznám sa, niektoré sú z pozície rôznych redaktorov až také absurdné, že sa človeku vo vrecku až nožík otvára.

Ako jedna ukážka za všetko môže slúžiť tento rozhovor Andrewa Keena, z pomerne významného amerického IT média TechCrunch. Rozhovor má len necelých 12 minút, ale počas nich môžete byť svedkami neprestajného naliehania, aby Cohen prijal zodpovednosť za to, že jeho protokol slúži na šírenie pirátskeho obsahu. Reportér ho dokonca vyzýva k tomu, aby na kameru odkázal všetkým, ktorí jeho protokol používajú za týmto účelom, aby s tým skončili. Celé to pripomína akýsi zvláštny cirkus typu „Vidíte, váš vodca vám káže, že máte prestať. Prestaňte!“

No len si skúste predstaviť, ako absurdne by to vyzeralo, keby daný reportér robil rozhovor s najväčším telekomunikačným operátorom a hovoril mu: „Viete, že cez vašu sieť telefonujú teroristi a zlodeji pred svojimi hroznými činmi a vzájomne sa dohadujú? Myslíte si, že je to vaša vina, keď im takúto možnosť poskytujete? Mohli by ste nám tu na kameru povedať, že s tým nesúhlasíte a chcete aby prestali?“ Zrejme by ste si mysleli, že redaktor sa pomiatol. To, že sa takéto otázky pýtal v súvislosti s BitTorrent protokolom, však bolo totožné.

Možno si poviete, že hlavný rozdiel je, že BitTorrent sa používa hlavne na pirátsky obsah. Môžete napríklad naraziť na štatistky, ktoré ukazujú, že 95 %, či dokonca viac ako 99% dát šírených BitTorrentom je nelegálnych. Problém pri týchto štatistikách je, že ide obvykle o zber dát zo stránok ako PirateBay a podobne, ktoré sú práve takýmto obsahom známe.

Dáta, ktoré sa BitTorrentom transferujú v rámci neverejných sietí, alebo interných firemných distribučných systémov (ako napríklad už spomenutý Facebook alebo Twitter, či legálne distribučné systémy ako BattleNet či VODO) sa teda nezapočítavajú. Vo výsledku je to ako keby ste robili prieskum tak, že sa spýtate bankových zlodejov, či pre bankové lúpeže používajú auto a keď vám 95 % povie že áno, vydedukujete z toho, že 95 % áut používajú bankoví zlodeji.

Ide vskutku o nešťastnú situáciu, založenú na hlúposti, neinformovanosti a zavádzajúcich kampaniach. Nie je veru sa nad čím usmievať, najmä keď hovoríme o skvelej technológií, ktorá trpí takouto stigmou.

A kto je vlastne na vine? No očividne nie Bram Cohen, ktorý vytvoril prelomový a prakticky dokonalý protokol na rýchle šírenie objemných súborov kýmkoľvek a poskytol ho zadarmo pre každého. Za to by mu mali všetci skôr poďakovať.

Sú na vine piráti? A čím? Tí skrátka chcú zdieľať súbory a to, že na to používajú najlepšiu možnú dostupnú metódu nie je nič nezvyčajné, podobne ako to, že používajú internet a operačný systém Windows. Ak by neexistoval BitTorrent, používali by napríklad eDonkey, ak by neexistoval Windows, používali by Linux a ak by neexistoval internet, tak by si dáta vymieňali skrátka na diskoch a prenosných médiách, tak ako to robili v 90. a 80. rokoch minulého storočia.

Sú na vine veľké IT firmy, ktoré sa od BitTorrentu dištancujú a nechcú s nim mať nič spoločné, aj keď mnohokrát tento protokol používajú prakticky potajme? No, očividne to nerobia bezdôvodne. Nechcú totiž, aby sa na nich ukazovalo prstom v médiách, že sú niekto, kto „podporuje pirátske organizácie a metódy“, aj keď sú takéto obvinenia postavené na hlavu. A ako ukážka, ako veľmi vedia byť mnohé hlavy vymleté, môže slúžiť už spomenutý rozhovor.

Obávam sa, že skutočnú vinu nesie len zástup protipirátskych organizácii a filmových a nahrávacích štúdií. Tie si z BitTorrentu spravili čarodejnicu, ktorá za všetko môže. Za pirátov, kyslé mlieko, aj zlú úrodu. A mnoho ľudí im skrátka naletelo.

Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.