O tom, že existuje internetové pirátstvo, v rámci ktorého sa platené produkty neoprávnene distribuujú zdarma, určite viete. Počuli ste ale už niekedy aj opačnom procese? Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.

Na internete sa nachádza neuveriteľné množstvo kvalitného (a pravdaže aj nekvalitného) obsahu, dostupného zdarma. Či už ide o softvér, videá či textový obsah, neraz sa stáva, že je na rovnakej, alebo ešte na lepšej úrovni, než platené alternatívy.

Azda najžiarivejším príkladom je projekt v podobe Wikipédie, ktorej sa dnes čo do detailnosti a kvality nevyrovná žiadna iná encyklopédia v celej histórii ľudstva.

To je však len špička ľadovca. Na YouTube či iných platformách je možné nájsť napríklad množstvo video návodov či kurzov, ktoré zachádzajú veľmi do hĺbky a neraz sú pri tom vedené aj špičkovými znalcami v danom odbore.

Vyberať sa dá donekonečna, ale ako jednu ukážku z mnohých spomeniem napríklad 20 hodinový kurz digitálnej fotografie od Marca Levoya, inžiniera Googlu a profesora Standfordovej univerzity, ktorý je dostupný na YouTube zdarma.

Za obsah tohto typu môžeme byť všetci vskutku vďační a uznanlivo zatlieskať šľachetnosti tvorcov, ktorí odovzdajú komunite svoje poklady. Čo ale hovoríte na to, že v nemalom množstve prípadov tento obsah vezme niekto cudzí, kto s ním nemá nič dočinenia a pokúša sa na ňom zbohatnúť?

Reverzné zbojníctvo nie je pirátstvo

Ako by ste sa cítili, keby ste si kúpili zaujímavú knihu či objednali drahý video kurz a po prečítaní a prezretí by ste sa dozvedeli, že pôvodný autor ho poskytoval zadarmo?

Nuž, možno by ste sa cítili povedený a boli by ste aj nahnevaný, že sa na vás niekto klamstvom obohatil. To je ale nič oproti tomu, ako sa musí cítiť pôvodný autor samotného obsahu. Niekto totiž jeho prácu vydáva za svoju a ešte sa za ňu nehanbí inkasovať peniaze.

Najhoršie je, že o tejto problematike, i keď je podľa môjho názoru omnoho odpudivejšia než poskytovanie plateného obsahu zadarmo (pri tom sa aspoň nikto netvári, že je jeho), sa takmer vôbec nehovorí. Tieto prípady stoja niekde na pozadí a bez väčšej pozornosti, pretože nemajú za sebou organizácie vypúšťajúce do sveta propagačné kampane.

Je nutné si uvedomiť, že tento konkrétny jav sa nedá označiť klasickým pojmom digitálne pirátstvo, pokiaľ nechceme aby daný pojem celkom stratil význam. Pri internetovom pirátstve ide o to, že sa spoplatnený obsah, ľudovo povedané „jánošíkovsky“ rozdáva zadarmo.

Reverzný jav, pri ktorom sa berie to, čo je určené pre všetkých a začne sa to predávať, očividne potrebuje iný výraz. Navrhujem názov digitálne cudzopasníctvo, ktoré podobne ako pirátstvo nie je celkom presné, ale v základe myšlienku odovzdáva pomerne dobre.

Slovo cudzopasník je totiž pejoratívne označenie pre človeka, ktorý nevytvára žiadne (nové) hodnoty. Z hľadiska biológie ide o rastlinu alebo živočícha, ktorý žije z iného organizmu a ide teda o parazita.

Internetoví cudzopasníci a paraziti v praxi

Ako také internetové cudzopasníctvo vyzerá v praxi? To zistil minulý mesiac napríklad Chris Hawkes, ktorý na YouTube poskytuje viac ako 100 video návodov pre programátorov začiatočníkov a webdizajnérov. Jeho videá sa zaoberajú jazykom Python, Javascriptovou knižnicou React a webovým frameworkom Django.

Tieto videá niekto v januári skrátka vzal a vytvoril z nich platený on-line kurz na výukovej platforme Udemy, pod názvom Staň sa majstrom v jazyku Python. Bol úspešný? Nuž, do kurzu sa prihlásilo celkom 11 326 ľudí a hodnotenie veru nebolo zlé: 4,2 hviezdičky z 5.

Koľko cudzopasník zarobil? Cena kurzu bola variabilná a kým pri klasickej ponuke šlo o 194 dolárov, pri veľkých zľavách, ktoré sú na tejto platforme pomerne časté, sa zrazila len na 10 dolárov. Udemy si účtuje za rôznych podmienok 0 %, 50%  alebo 70%, takže najmenší možný zárobok parazita je teda pri viac ako 11 000 kupujúcich 33 978 dolárov a najvyšší možný 2 208 570 dolárov. Realita bude pravdaže niekde v blízkosti spodnej hranice.

Nuž veru dobré privyrobenie si na niečom, čo pozostávalo zo stiahnutia videí z YouTube a z vyplnenia dotazníka na platforme Udemy. To mohlo trvať napríklad jednu hodinu, čo je veru dobrá mzda.

Čo Chris Hawkes mohol robiť? Nahlásiť porušenia autorských práv na servery Udemy a to je všetko. Kurz po pár dňoch zmizol a dnes už na jeho mieste nájdeme len upozornenie, že kurz bol vyradený z platformy (bez udania dôvodu).

A čo peniaze, ktoré od 17. januára až doteraz jednotliví ľudia zaplatili? No s tými predsa zmizol náš bezmenný cudzopasník, po ktorom sa len zaprášilo. Hawkes síce môže požadovať od Udemy odškodné, ale firma mu podľa všetkého môže tak akurát vrátiť percento z daného zisku, ktoré táto platforma na kurzoch generuje.

Vysúdiť sa dá možno aj viac, ale právnici lacní rozhodne nebudú a proces sa môže ťahať roky. A ak na konci bude vysúdená odmena menšia, ako poplatky na právnikov, tak to je pravdaže len vaša smola.

Cudzopasníci však môžu postupovať aj iným smerom. Dobrým príkladom je nedávny prípad pokročilého kurzu Machine Learning (strojové učenie), ktorý je pod patronátom Georgijskej technickej univerzity (USA) poskytovaný zdarma na výukovej platforme EdEx a takisto na servery Udacity.

Tím pod vedením profesora Charlesa Isbella, ktorý na tejto univerzite vyučuje odbory súvisiace s IT a umelou inteligenciou, sa pred nedávnom dozvedel neradostnú skutočnosť, že textový prepis celého kurzu internetoví cudzopasníci vzali, prekopírovali do knižnej podoby a začali ho predávať ako e-book na Amazone.

Autori kurzu porušenie práv nahlásili a kniha tak po mesiacoch predajov zmizla z digitálneho pultu. Ale to je tak všetko. Amazon po nahlásení porušenia práv skrátka urobí len to, čo v iných podobných prípadoch. Produkt stiahne zo svojej platformy.

Cudzopasník, ktorý až do toho momentu inkasoval za knihy peniaze, si už prišiel na svoje a zavrú sa za ním neviditeľné dvere. Onedlho svoj úspešný postup môže vyskúšať s nejakou inou obeťou a až dokým na to autor nepríde, peniažky sa pohrnú.

Tento problém na Amazone nie je žiaľ ojedinelý a v sekcii e-bookov dnes nájdete mnoho obsahu, ktorý je jednoducho stiahnutý z rôznych bezplatných platforiem či fór. Stačí odstrániť meno pôvodného autora, pridať svoje a pravda nevyjde na povrch mesiace či celé roky.

Nemyslite si pri tom, že by cudzopasníci opravili napríklad gramatické či faktické chyby. Kdeže. Všetko ide štýlom CTRL+C a CTRL+V a jediná úprava je len prípadné odrezanie vodoznaku.

Keď sa cudzopasí vo veľkom štýle

Malí podvodníčkovia, ktorí si chcú privyrobiť nejaké to euro či dolár, nie sú jediným prejavom digitálneho cudzopasníctva. Je pravda, že ak sú úspešní, poriadne sa s tým osobne zahoja, ale ich zárobok sa obvykle ráta na stovky či tisícky eur. Na desaťtisíce či dokonca státisíce dosiahnu zrejme len zriedka.

Čo ale ak sa digitálnym cudzopasníkom stávajú veľké a zavedené firmy s poriadnymi obratmi? No, tak tie sa veru parazitne dokážu nacicať omnoho viac. Tu to pravdaže nie je bez problémov, pretože veľká a známa firma sa po odhalení podvodu len tak nezdúchne a skončí na súde. Nie je však zaručené, že sa obeť dočká spravodlivosti.

Ako vhodný príklad je možné použiť veľkú svetoznámu americkú fotobanku Getty Images. Táto spoločnosť s tržbami okolo jednej miliardy dolárov ročne, je obľúbeným dodávateľom fotografií pre rôzne firmy a vydavateľstvá.

Archív Getty dnes obsahuje viac ako 80 miliónov snímok od veľkého množstva fotografov, pričom firma je známa svojim agresívnym prehľadávaním internetu a posielaním výhražných listov komukoľvek, o kom si myslí, že jej fotky používa bez zaplatenia.

Getty sa však neraz zaplietla aj do celkom opačného procesu, s prvkami digitálneho cudzopasníctva a kým v prvom prípade má príbeh šťastný koniec, v tom druhom je tak trochu trpký.

Prvý prípad sa odohral v roku 2010 v súvislosti s 62-ročným Haitským nezávislým fotografom Danielom Morelom. Tento fotograf sa preslávil vďaka ikonickým fotografiám, ktoré odfotil 12. januára 2010 počas ničivého zemetrasenia na Haiti (štvrť milióna obetí na životoch), pričom ich prostredníctvom služby TwitPic publikoval na svojom Twitter účte.

Fotky sa rýchlo virálne rozšírili, pričom niekoľko ľudí ich reuploadovalo aj na vlastné účty. Z jednej z týchto kópii, patriacej twitter účtu „Lisandro Suero“, vzala fotografie Francúzka tlačová agentúra, Agence France-Presse (AFP), ktorá ich začala distribuovať svojim klientom a takisto Getty, ktorý ich začal predávať spravodajským redakciám v USA.

Fotografie sa tak objavili napríklad v New York Times, Washington Post či v rámci webov a vysielania TV staníc ABC, CNN a CBS, ktoré pravdaže nemali ani poňatia, že Getty nie je ich vlastník a ani skutočného vlastníka nezastupuje.

Daniel Morel (ktorý za dané fotografie neskôr získal aj ocenenie World Press Photo award), bol z faktu, že jeho fotografie sa šíria bez naviazanosti na jeho meno rozčarovaný. Na internete sa pravdaže porušujú autorské práva dennodenne, avšak obvykle je to bez zlého úmyslu. Fotka sa skrátka digitálne a bezplatne šíri a pokusy vydávať sa za jej autora sú zriedkavé. Ak si autor takéhoto použitia všimne a nesúhlasí s ním, obvyklý postup je, že na to web upozorní a fotografia zmizne, alebo sa pri nej objaví meno autora.

Lenže prípad Getty a Agence France-Presse bol celkom iný. Tie nielenže fotografie používali neoprávnene, ale ich aj poskytovali po celom svete obrovskému množstvu organizácií a firiem a za každým za to inkasovali peniaze.

Fotograf Daniel Morel

Daniel Morel teda na tento nepekný fakt upozornil Getty aj Agence France-Presse a žiadal, aby prestali. Čo bol výsledok? AFP ho spoločne s Getty zažalovali, pričom trvali na tom, že žiadne jeho autorské práva neporušili a Morel poškodzuje ich meno.

Súd mal našťastie iný názor a výsledkom takmer štyri roky trvajúceho procesu bolo, že Getty a AFP sú vinné, pričom im bolo nariadené zaplatiť odškodné 1,22 milióna dolárov.

Getty a AFP sa snažili z rozsudku vykrútiť a neúspešne ho znížiť na 200 000 dolárov, argumentujúc, že porušenie práv bolo nevedomé, pretože si mysleli, že autorom je majiteľ spomenutého účtu s menom „Lisandro Suero“. Pri vyšetrovaní sa ale ukázalo, že v rámci e-mailovej komunikácie zamestnanci fotobanky z Getty vedeli skutočného autora takmer okamžite, ale aj tak predaj a šírenie fotiek nezastavili. Nie je sa čomu čudovať, počas tragédie išli naozaj dobre na odbyt.

Viete, čo bolo na tomto súdnom procese zrejme najironickejšie? AFP a Getty sa sprvu snažili argumentovať tým, že podmienky služby Twitter umožňujú používať zverejnené fotky následne komukoľvek. Také to „našiel som to na internete, tak je to voľne k použitiu“, čo je práve to, čo Getty tak príšerne neznáša a hrozí súdom každému, kto za jeho fotky nezaplatí. Pravdaže sa ukázalo, že podmienky Twitteru hovoria len o „retweetoch“, nie svojvoľnom vzatí fotografií a ich použitiu na komerčné účely.

Carol Highsmithová

Žiaľ, podobný a ešte drzejší prípad z roku 2016 takéto šťastie už na súde nemal. Ten sa týka slávnej americkej fotografky Carol Highsmithovej (www.carolhighsmithamerica.com, odporúčam navštíviť, vskutku úžasné fotografie), ktorá sa preslávila dokumentaristikou architektúry a amerického života.

Jej úžasným odkazom je, že svojich viac ako 100 000 veľmi kvalitných fotografií darovala národnému a vedeckovýskumnému stredisku americkej kongresovej knižnice (najväčšia knižnica na svete).

Tieto fotografie sú tak dnes pre verejnosť voľne k použitiu, bez nutnosti za ne platiť. Tejto štedrosti si žiaľ všimli aj digitálni cudzopasníci a ako možno už tušíte, aj Getty, ktoré túto kolekciu fotografií zaradil do svojich kolekcií a začal ponúkať na predaj.

To však ani zďaleka nebolo všetko. Firma má, ako som už spomenul, v procese mechanizmy, ktoré „ich“ fotografie vyhľadávajú na internete a ak ich niekde na stránke nájdu, právne oddelenie Getty im začne hroziť žalobou a pýta od nich peniaze.

Takže nielenže firma Getty tieto fotky, dostupné zdarma pre všetkých, predávala, ona aj vyberala peniaze od ľudí, ktorí ich mali na stránke a pri konfrontácii sa rozhodli namiesto súdu buď Getty zaplatiť, alebo fotografie odstrániť.

Že to už je fakt vrchol? Ale kdeže. Vrcholom bol moment, keď Getty niektoré fotky našla aj na už spomenutej stránke samotnej autorky a začala od nej pýtať peniaze za porušenie autorských práv! Áno, čítate dobre. Autorka mala cudzopasníkom zaplatiť za publikovanie vlastných fotiek.

Všetko to vyústilo do veľkej žaloby, ktorá žiaľ skončila neúspechom. Carol Highsmithová v nej zažalovala fotobanky Getty a Alamy za masívne zneužitie jej práce, pričom žiadala odškodné 1,35 miliardy dolárov (to je veru poriadna suma, ale pri finálnom verdikte sa nezriedkavo prevtelí len do zlomku).

Žaloba sa zakladala na tom, že firmy Getty a Alamy mali vo svojich katalógoch zaradené viac ako 18 000 jej fotografií, za ktoré nielenže účtovali poplatky, ale sa dokonca podvodne stavali aj do role ich exkluzívneho vlastníka. Pri fotografiách pritom zatajovali meno ozajstného autora a namiesto toho do neho vkladali „podvodný“ vodoznak svojej spoločnosti.

Keďže za porušenie práv jednej fotografie je v USA maximálne odškodné 25 000 dolárov a inkriminovaných fotografií bolo 18 777, dohromady sa potenciálny trest mohol vyšplhať až na 468 875 000 dolárov. Právnici pri tom žiadaných 1,35 miliardy odôvodnili tým, že keďže Getty bola už raz z takéhoto prečinu usvedčená (spomenutý prípad Daniela Morela z roku 2013), je možné aby sa tresty vyšplhali až na trojnásobok.

Všetko sa ale skončilo ešte na predbežnom pojednávaní prípadu pred sudcom na konci roku 2016, na ktorom sudca zamietol väčšinu obvinení na základe toho, že pri darovaní fotografií kongresovej knižnici sa Highsmithová zriekla svojich práv, takže sa stali verejným vlastníctvom a nepatria jej.

Dal teda za pravdu argumentovaniu Getty, ktoré tvrdilo, že „obsah v rámci public domain (verejné vlastníctvo) je komercionalizovaný úplne bežne a pôvodný autor nemá žiadne možnosti to zastaviť“. To je síce pravda a vidieť to napríklad na rozprávkach štúdia Disney, ktoré často rôzne voľné diela prevtelí do svojich filmových rozprávok.

No lenže v takýchto prípadoch sa napríklad príbehy bratov Grimmovcov či Hansa Christiana Andersena adaptujú a prepracujú. Nevidíme to, že niekto vydá doslovne text pôvodnej rozprávky, podpíše sa pod ňou svojim menom a začne žalovať každého, kto ju používa tiež. Práve to ale Getty a Alamy robili.

To, že sa fotobanka pokúsila vymáhať peniaze od autorky označili právny zástupcovia Getty len za „úprimný omyl“, ktorý napravili hneď ako si chybu uvedomili. Avšak to, že fotobanky vydávali fotografie za „svoje“, zostalo problémom. Nie na základe autorského práva, ale na základe zavádzajúcich obchodných praktík.

Všetko to napokon skončilo mimosúdnym vyrovnaním, v ktorom autorka dostala od Getty a Alamy nezverejnenú sumu (mlčanlivosť je často súčasťou vyrovnania). Tá zrejme k tej pôvodnej mala poriadne ďaleko. Ťažko teda povedať, či sa vôbec vyrovnala zisku, ktorý na týchto fotografiách obe fotobanky nainkasovali.

Nuž, cudzopasníctvo sa žiaľ často vyplatí.

Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.

Značky: