V septembri boli dva sviatky, ktoré sa dali dobre využiť na výlet do prírody.
Na Deň ústavy, 1. septembra sme boli celá redakcia v Berlíne na výstave IFA a hoci bolo u nás úžasné počasie babieho leta, nemohol som to využiť na oddych. Namiesto toho sme boli od rána do večera na tlačovkách a robili rekordy v počte prejdených krokov. Chceli sme pre vás preniesť najlepšie spravodajstvo, a tak sa aj stalo. Druhý septembrový sviatok pred víkendom som ale už chcel ísť niekam na severné Slovensko. Chodievam síce na rôzne konferencie do Tatier, ale nikdy to nie je tak naozaj do prírody. Vybrali sme sa spolu s manželkou do Tatier, boli sme tu spolu asi pred 12 rokmi.
Zdá sa, že toto sú už nejaké iné Tatry, ako som si ich pamätal. Také Skalnaté pleso, to je dnes miesto s rýchlym občerstvením, kopou ľudí, pohodlne dostupné z Tatranskej Lomnice lanovkou, akú som doteraz poznal len z Rakúska.
Tentoraz som sa chcel konečne dostať na Lomnický štít, lebo tam sme spolu nikdy neboli. Keď sme tu boli v minulosti, najprv to bolo pre nás veľmi drahé, potom zase nebolo dobré počasie a neskôr už zase nebol čas. Tentoraz som si povedal, že lanovku objednám cez internet, nech sa robí čo chce. Stránka www.vt.sk je dnes v podstate e-shop s rozvinutým vernostným systémom a akciovými ponukami. Vyzeralo to jednoduché na objednanie lanovky zo Skalnatého plesa na Lomnický štít, avšak až do okamihu objednania. V našom dni bolo v každej lanovke miesto len pre jednu osobu, nie pre dve. A to som objedával 7 dní dopredu. Nakoniec to skončilo tak, že som poprosil môjho kamaráta Mareka Vnenčáka, ktorý pokrýva pre Markízu aj oblasť Vysokých Tatier, aby mi lístky kúpil osobne. Tak sa aj stalo, Marek má nejaké iné kontakty ako neosobný internet. Kúpil nám lístky na lanovku, ktorej čas nebol vôbec vypísaný na webe.
Keď prišiel deň D, predpovedali na celý deň slnečno, bez mrakov. Na Skalnaté pleso sme sa vyviezli v pohode, niečo sme zjedli, ale už pri pohľade z reštaurácie bolo jasné, že Lomničák sa nejakou predpoveďou z SHMU riadiť neplánuje. Celé nebo nad Tatrami bolo naozaj čisté, ale vrchol tohto 2634-metrového kopca bol zahalený v nepriesvitných oblakoch. Tak ostávalo len čakanie na zázrak a vylepšenie počasia. Blížil sa čas odchodu našej lanovky a zázraku nič nenasvedčovalo. Lanovka nás vyviezla na jedno z najvyšších verejne prístupných miest a videli sme len oblaky. Miesto je to ale aj tak úžasné, nezabudnuteľné. Stále je také, ako bolo v minulosti, hoci je tu dnes na Slovensku najvyššie položená kaviareň Dedo.
Všetci, čo sme tam boli, sme síce fotili o dušu, padala jedna selfie za druhou, ale v skutočnosti ste sa mohli takto odfotiť aj doma pred bielou stenou. Nakoniec sa šťastie predsa len usmialo a tak na 8 minút vykuklo z ničoho nič slniečko. Na chvíľku sme videli obrovské kamenné steny, ktoré nám môže závidieť celý svet, len akosi zatiaľ o tom príliš nevie.
Jeden z domácich ma spoznal a povedal mi, že keď chcem skutočne efektnú atmosféru Lomničáku, tak treba prísť v októbri a prespať tu v jednej z izieb cez noc, aby sme tu boli ráno, za slnečného úsvitu úplne sami. Ľahko povedať, akurát tie izby sú na niekoľko mesiacov dopredu vypredané a stoja v prípade, že chcete aj kúpeľňu okolo 700 eur na noc. A to ani náhodou neviete, aké bude vtedy počasie…
Dobre, tak na Lomničáku sa na pár minút rozvidnelo a v podstate boli splnené všetky podmienky na to, aby som mal taký ten očakávaný waw efekt. Ale veru nemal. Keď sme boli pred rokmi v Tatrách a vyštverali sme sa peši na Téryho chatu, mal som úplne iný pocit. Zadychčaný, spotený, smädný, ale šťastný, že som to vôbec prešiel. Teraz si sadnete na lanovku a tá vás dostane hore aj dole bez toho, aby ste minuli viac kalórií ako v robote za stolom. Je to taký instantný zážitok, aký priniesla dnešná uponáhľaná doba. Ľudia chcú všetko rýchlo, a to paradoxne platí aj o oddychu. Už som si pozeral aj horského vodcu na Lomnický štít a stojí to tak 250 eur, takže nejaké veľké šetrenie to voči pohodlnej lanovke nie je. Ale trochu nad takouto túrou premýšľam.
Dobre, na druhý deň sme sa rozhodli inak. Chceli sme ísť na Chopok, ale už po vlastných. No nie celkom po vlastných, prvú časť sme absolvovali novou lanovkou Twinliner (tzv. lienka) z Jasnej do Priehyby a odtiaľ peši. Mal som dobré topánky aj výstroj, ale aj tak som pri výstupe hore fučal ako parná lokomotíva.
Aj Nízke Tatry už podľahli komercii a pôvodné turistické chodníky sa na viacerých miestach strácajú, uvoľňujú miesto zasnežovaciemu systému a výstavbe chodníka pre motokáry. Taký je dnes svet. S turistami, ktorí vlastne idú hore zadarmo sa už príliš nepočíta. Možno až hore, kde ich privíta obrovská Rotunda ako najvyššie položený hotel v strednej Európe a tácková reštaurácia s medzinárodnými jedlami.
Vyšli sme teda k Rotunde peši a veru, bol to oveľa silnejší zážitok, ako len tak sa vyviezť lanovkou. Akurát, že hmla hore bola taká hustá, že sme nevideli ani na päť krokov. Ledva sme uvideli hrdé motto hotela – Noc v oblakoch, čo bolo tentoraz naozaj priliehavé.
Vybrali sme si však Kamienku, teda Kamennú chatu, ktorá evidentne nepatrí silnej finančnej skupine, ale je taká skôr domáca. S poriadnou hustou kapustovou polievkou, čajom z horských bylín, svištím mliekom, parenými buchtami a domácou atmosférou. Dokonca bez Wi-Fi signálu, aby sme sa mohli pokojne spolu porozprávať.
Keď to celé porovnám, tak výstup peši bol zážitok, ktorý mi ostal dlho v hlave (a aj v nohách). Výlety lanovkou sú síce fajn, veľa vidíte, ale nič poriadne neprežijete. Trochu sa to blíži k zážitkom sprostredkovaným cez virtuálne okuliare. Ono je to fajn, pohodlné, rýchle, takmer verné, ale nie až tak celkom verné. Myslite na to, keď budete v turistickom centre.
Tento článok vyšiel aj v tlačenom októbrovom vydaní TOUCHIT č. 8/2016, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku, môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.
