Internet používame všetci denne, ale premýšľali ste niekedy nad tým, komu vlastne patrí? Je, tak nejako nás všetkých, alebo ho vlastní nejaký ozajstný vlastník, ktorý rozhoduje o najdôležitejších veciach?
Internet používa denne väčšina celosvetovej, osemmiliardovej populácie. Je kľúčovým prvkom v rámci komunikácie a šírenia informácií a jeho vplyv na našu spoločnosť je vskutku masívny. Kým pred 30 rokmi ho takmer nikto skoro na nič nepoužíval, dnes ho používajú takmer všetci, a to skoro na všetko.
Či už ste tínedžer, človek v strednom veku či dôchodca, možno ste sa niekedy zamysleli nad tým, kto sa o tento obrovský informačný moloch vlastne stará. Kto je zodpovedný? Kto má nad ním kontrolnú ruku a kto má moc ho meniť? Vlastní vôbec niekto internet a môže ho niekto ukončiť, zakázať či zastaviť?
Centrála organizácie ICANN v Los Angeles /Foto: Coolcaesar/
V základe je správne povedať, že nikto konkrétny, teda žiadna osoba, organizácia alebo vláda nejakého štátu nevlastní a ani neovláda internet v celej svojej podstate. Internet je skôr koncept a súhrn techník a prvkov, ako jedna konkrétna vec. Môžeme si ho predstaviť takisto ako infraštruktúru slúžiacu na spojovanie a prevádzku rôznych sietí do jedného celku, formou spoločných prvkov a štandardov.
Na druhej strane, internet funguje vďaka fyzickej infraštruktúre a reálnym objektom a tieto objekty vždy niekto vlastní. Či už ide podmorské káble, rôzne serverovne či telekomunikačné prvky, ktoré spájajú počítače z rôznych štátoch a kontinentov, vždy ich vlastní nejaká firma, vláda či konkrétny jedinec. Z tohto pohľadu by sa teda mohlo zdať, že internet vlastníkov má, pričom najvplyvnejší sú tí, ktorí vlastnia tie najdôležitejšie veci, pretože všetko môžu kontrolovať. Dostávame sa teda k určitému rozporu, pri ktorom internet vlastníkov má aj nemá zároveň. Aká je teda správna odpoveď?
KTO JE VLASTNÍK, KTO DOZOR A KTO SPRÁVCA?
Na dobrú intuitívnu predstavu, ako to vlastne je s vlastníctvom internetu, môžeme použiť jednoduché prirovnanie. Zamyslite sa nad tým, kto vlastní napríklad poľnohospodárstvo. Skúste si len v rýchlosti vybaviť, koľko starých a nových techník na obrábanie pôdy, pestovanie plodín a chov hospodárskych zvierat do poľnohospodárstva patrí. Miliardy ľudí vlastnia nástroje ako sú motyka, rýľ či traktor, alebo kus pôdy na obrábanie, vďaka čomu pestujú plodiny a vykonávajú poľnohospodársku činnosť.
Poznáme takisto mnoho významných poľnohospodárskych firiem, koncových potravinárskych produktov a takisto aj vládnych nariadení v súvislosti s postrekmi a podobne, ale viete, že nikto nemá moc nad tým, čo sa deje v poľnohospodárstve všade na svete, a to aj napriek tomu, že je jeho súčasťou. Správna odpoveď teda je, že poľnohospodárstvo nevlastní „nikto“, pretože nejde o jednu konkrétnu vec. Neexistuje nikto, kto nad ním drží vládnucu ruku, a to aj napriek tomu, že je úplne základným stavebným kameňom zabezpečenia výživy obyvateľstva.
Na internet sa dá nazerať celkom rovnako. Miliardy ľudí vlastnia nejaký druh počítača, ktorý je súčasťou internetu. Nespočetne veľa firiem vlastní internetové služby, servery, či webové stránky, pričom niektoré hardvérové a fyzické prvky majú obrovský vplyv a význam. Všetci dohromady internet tvoria, ale nikto ho nevlastní. Môžeme pravdaže povedať, že ak by sa všetky firmy zajtra rozhodli, že svoje zariadenia vypnú, internet by prestal existovať.
Dátové centrum Facebooku vo Švédsku /Foto: Facebook/Alexey Andreyev/
To ale nie je až také zvláštne. Je to ako povedať, že ak by sa zajtra všetky pekárenské firmy rozhodli, že chlieb neupečú, žiadny chlieb by nebol. Je to triviálna pravda, ktorá nijako nenarába s tým, že dané firmy pečú chlieb pre svoj komerčný prospech a ak by to nerobili, prestali by sami existovať, pretože za neexistujúci chlieb by im nikto neplatil. Ak naopak zajtra skončí iba jedna pekárenská firma a jeden pestovateľ obilia, neznamená to koniec chleba, pretože nie sú jediní, ktorí sa danou činnosťou zaoberajú. V rámci internetovej hardvérovej infraštruktúry je to podobné, i keď to má značné špecifiká, ku ktorým sa ešte dostaneme.
Tak ako v prípade poľnohospodárstva, tak aj v prípade internetu existuje niekoľko dôležitých organizácií, ktoré nevlastnia žiadne „obrábacie nástroje a polia“ a takisto ani nič samy „nepestujú“. Dohliadajú len na štandardizáciu a základné celosvetové pravidlá. Ide predovšetkým o Organizáciu na prideľovanie internetových mien a čísiel (ICANN), Komisiu pre technickú stránku internetu a inžinierstvo (IETF), či Správnu radu pre internetovú architektúru (IAB).
Tieto orgány a organizácie sa zaoberajú napríklad priraďovaním IP adries, doménových mien, či manažmentom a vývojom jednotlivých internetových protokolov. Nie sú vlastníkom internetu, ale majú určitú autoritu, pričom túto moc sme im do rúk kvôli prehľadnosti a poriadku úmyselne vložili, aby sme sa vôbec dokázali dohodnúť. Aby totiž internet mohol fungovať, musia firmy pri tvorbe jeho hardvérovej a softvérovej štruktúry dodržiavať rovnaké princípy. Keby každý robil všetko inak a podľa vlastných pravidiel, žiadny internet by existovať nemohol.
AKO VLASTNE INTERNET FYZICKY VYZERÁ A AKO FUNGUJE?
Internet si mnoho ľudí predstavuje ako hmlistú vec. Obláčik niečoho, vďaka čomu sa všetci spájame a čo sa nedá v mysli nejako hmotne a konkrétne vybaviť. Môžeme pritom odhadnúť, že takto internet vníma viac ako 90 % jeho používateľov. Túto abstraktnú a nejasnú predstavu ale môžeme nahradiť veľmi jasnou, ostrou a pritom v základe celkom správnou vizualizáciou.
Internet, je ozajstný veľký fyzický kábel, umiestnený v zemi. Možno sa teraz zasmejete, že to musí byť už poriadne zjednodušenie, avšak ide o správnu štartovnú vizualizáciu, ktorú budeme ďalej rozširovať. Tento kábel môže byť z rôzneho materiálu, pričom môže ísť o optické vlákna či medený drôt. Môže byť pod zemou, pod cestou, pod morskou hladinou a takisto nad zemou zavesený na stĺpoch. Môže byť takisto tvorený aj rádiovým mikrovlnným žiarením, ktoré vysielajú satelity, alebo veže mobilného signálu. Existuje množstvo rôznych druhov spojení. To je ale v základe jedno. Internet je skrátka veľký hrubý „kábel“.
Kontrola podmorského kábla pri pobreží USA /Foto: Messersmith/
Počítač, ktorý sa k tomuto veľkému internetovému káblu priamo pripojí, je v základe internetovým serverom. To, že tento hrubý kábel existuje naprieč celým svetom je veľmi užitočné. Počítačový server na Slovensku totiž nemusí riešiť, ako sa napojiť na iný server v USA či Austrálii. Nepotrebuje si k nim ťahať vlastný, desaťtisíc kilometrov dlhý kábel jedným a druhým smerom. Server na Slovensku sa skrátka len tu na Slovensku pripojí k veľkému internetovému káblu a je hotovo.
Takto sa v Amerike pripojí k veľkému internetovému káblu aj server v USA a takisto sa k nemu v Austrálii pripojí aj austrálsky server. Keďže veľký internetový kábel ide naprieč celým svetom, servery ktoré sú naň napojené sa vzájomne vidia a môžu si posielať správy. Počítačové servery môžu mať na svojich HDD nejaké konkrétne informácie, ako napríklad webové stránky či súbory, ktoré budú pre ostatné servery vďaka káblu prístupné.
Aby sa počítače, ktoré sa k veľkému internetovému káblu pripájajú rozpoznali a neplietli sa, každý má po pripojení pridelené unikátne číslo. Ide o IP adresu, ktorá má napríklad podobu 172.217.23.238. To pre počítače stačí, ale keďže internet používajú ľudia, niektorým adresám dávame navyše aj ľahko zapamätané doplnkové názvy. Číslu 172.217.23.238 tak môžeme priradiť doplňujúci názov Google.com, zatiaľ čo 157.240.30.35 zas Facebook.com.
Váš notebook alebo smartfón nie je internetový server. Nie je totiž napojený priamo na veľký internetový kábel. Smartfóny, tablety či notebooky preto označujeme v rámci internetu iným slovíčkom, konkrétne „klient“. Tie sa k internetu pripájajú iba nepriamo, pomocou nejakého poskytovateľa. Ide o firmu, ktorá vlastní server, napojený na veľký internetový kábel, pričom toto spojenie sprostredkováva iným ľudom a firmám. Tieto firmy z tohto dôvodu nazývame – Poskytovatelia internetového prístupu, skrátene ISP (z anglického Internet Service Provider). Od takýchto spoločností si vy a takisto aj iní ľudia a firmy prenajímajú, obvykle formou mesačného poplatku, prístup do ich siete, ktorá je na ozajstnú internetovú štruktúru napojená.
Ak sa doma zo svojho notebooku či smartfónu „pripojíte sa do internetu“, v skutočnosti sa váš router iba pripojí do siete vášho poskytovateľa. Používa pritom kabeláž, alebo vysielač, ktorý daný poskytovateľ na vlastné náklady v meste vybudoval a udržuje ho. Takisto sa napájate na jeho smerovače, prepínače a servery, pomocou ktorých vám poskytuje napojenie určitej kvality a dohodnutej rýchlosti. Až server tohto poskytovateľa je napojený na veľký internetový kábel, pričom do neho vaše požiadavky na základe poplatku prepošle.
Dostávame sa tak k potenciálnemu vlastníkovi. Keďže tomuto ISP za internet platíme, nepatrí mu? Aj keď je váš poskytovateľ pripojenia vstupnou bránou do internetu, ktorý preberá všetky vaše vyhľadávania a internetové požiadavky a vracia vám odpovede nazad, nemá celý proces pod kontrolou a je len jedným článkom v reťazci. Preto môžete poskytovateľa aj vymeniť a dostanete prístup k totožnému internetovému obsahu. V rámci ISP si v základe len predplácate to, aby vaše počítače mali prístup k počítaču/serveru, ktorý už je napojený na veľký internetový kábel.
Súčasná sieť podmorských optických káblov /submarinecablemap.com/
S touto jednoduchou ale pritom správnou vizualizáciou si teraz ukážme, ako internetový reťazec funguje. Zoberme si napríklad poslanie e-mailu. Ste doma v Trenčíne a rozhodnete sa zo svojho notebooku poslať e-mail, určený vášmu kamarátovi v Prahe. Používate na to bezplatnú schránku Gmailu a internet vám doma poskytuje napríklad Telekom. Váš klient v podobe notebooku sa teda pripojí k serveru Telekomu a oznámi mu, že sa chcete dostať na internetový server Googlu, kde sa nachádza rozhranie Gmailu.
Server Telekomu je pripojený na veľký internetový kábel, takže server Googlu vidí a vašu požiadavku mu prepošle. Server Googlu má na svojich diskoch rozhranie a službu Gmailu a vpustí vás do nej. Napíšete v ňom teda e-mail a pošlete ho kamarátovi na adresu kamarat@seznam.cz. Server Googlu vidí, že adresát je na serveri Seznamu, takže mu email pošle. Server Seznamu, ktorý je k veľkému internetovému káblu takisto pripojený, ho dostane a uloží na účet daného používateľa. Váš kamarát v Prahe, ktorému pripojenie do internetu poskytuje napríklad firma O2, sa následne pripojí so svojím smartfónom k O2 serveru s otázkou, či nemá nový mail. Server firmy O2, pripojený do internetu vidí server Seznamu a otázku mu prepošle a dostane kladnú odpoveď. Spojí ho teda s e-mailovým rozhraním daného servera a váš kamarát si e-mail prečíta.
A takto funguje všetko. E-mail môžete zameniť za zobrazenie webovej stránky, sociálnej siete, videohovor Skypu, kde potrebujete komunikovať so serverom Microsoftu, alebo za komunikátor WhatsApp, ktorý sprostredkováva zas jeho server patriaci Facebooku. Ku všetkým sa cez svojich ISP pripájajú ľudia z celého sveta. Všetko funguje formou takéhoto preposielania, pričom požiadavky cestujú cez veľký internetový kábel k jednotlivým serverom a napokon sa vracajú vďaka serveru poskytovateľa k vám.
Ako ale vie váš poskytovateľ, ktorým je napríklad Telekom, že práve dané požiadavky sú vaše a práve vám má vrátiť výsledok? Veď len u vás doma s ním komunikuje v jeden moment okrem vás aj vaša sestra, manželka, otec či syn. Odpoveďou sú smerovače, teda routery, ktoré sú všade po ceste ako spojovací prvok. Váš domáci router každému zariadeniu, ktoré sa k nemu pripojí, pridelí identifikačné číslo v podobe IP adresy. Váš smartfón dostane napríklad 192.168.0.10, zatiaľ čo notebook vašej sestry 192.168.0.11. Pre prehľadnosť hovorme týmto číslam „Smartfón Jozef“ a „Notebook Katka“. Či už si pozeráte nejakú stránku, četujete cez komunikátor, emailujete alebo sťahujete súbor, celý proces je rozdelený na malé rovnomerné dátové balíčky, nazývané pakety.
/asharkyu/
Každý paket má svoje číslo a takisto adresu, kam ide a odkiaľ prišiel. Predstavme si, že Jozef si vyžiada zobrazenie stránky Touchit.sk, zatiaľ čo Katka zas Instagram.com. Ich smartfón a notebook teda začnú do ich domáceho routera odosielať pakety v podobe Balíček 1 pre Instagram.com (odosielateľ Notebook Katka), Balíček 1 pre Touchit.sk (odosielateľ Smartfón Jozef) a čísla balíčkov pokračujú ďalej, kým sa do nich nezmestia všetky dáta. Domáci router pozná adresu routera poskytovateľa v podobe Telekomu. Balíčky mu teda pošle, pričom dôležité je, že ich pritom zabalí do ďalšieho, tentoraz svojho obalu.
ISP v podobe Telekomu teda dostáva paket typu Balíček 1 pre Instagram.com [odosielateľ Router 124 (odosielateľ Notebook Katka)]. Server Telekomu balíček prevezme, pričom vidí, že nie je adresát. Je pri tom pripojený na „veľký internetový kábel“, takže balíček znova zabalí a pošle ho dnu. Balíček má teraz už podobu Balíček 1 pre Instagram.com /odosielateľ Telekom [odosielateľ Router 124 (odosielateľ Notebook Katka)]/. Ako je vidieť, začína pripomínať matriošku, alebo zábavný malý darček pod stromčekom, zabalený postupne do 10 škatúľ na zvyšovanie napätia.
Balíček napokon nachádza adresáta v podobe servera Instagramu. Ten ho otvorí a nájde v ňom požiadavku na zobrazenie Katkinho Instagram profilu, alebo konkrétneho obrázka. Vytvorí teda odpoveď v podobe požadovaných dát a balíček pošle nazad. Matrioška sa tým začne otvárať opačným smerom, pretože vyzerá nasledovne: Balíček 1 od Instagramu pre Telelekom [Router 124 (Notebook Katka)]/. Dostane ho teda internetový server Telekomu, odoberie jednu vrstvu a pošle ho ako Balíček 1 od Instagramu pre [Router 124 (Notebook Katka)]. Následne ho dostane váš domáci router a ten ho už posiela tam kam má: Balíček 1 od Instagramu pre Notebook Katka. Ako je vidieť, do smartfónu Jozefa stránka Instagramu omylom nepríde, pretože nie je adresát.
ČO SÚ TO CHRBTICOVÉ SIETE A KDE SA VZALA TÁ PRVÁ?
Máme teraz už dobrú predstavu o nejakom vlastníctve. Vám patrí notebook a smartfón a takisto domáci router. Ten je napojený na servery a routery ISP, teda poskytovateľa internetového spojenia, pričom môže ísť napríklad o firmy ako Telekom, SWAN, O2 a podobne. Im patria teda ich servery a ich routery, ktoré vás do internetu pripoja. Facebook, Google, Microsoft zas majú svoje servery, teda počítače a ich obsah, ktoré patria zas im. Dobre. Komu teda ale patrí samotný „veľký internetový kábel“?
Tu už je vhodné vniesť do predstavy ideu sietí. Tak ako váš domáci router vytvára a riadi káblovú alebo bezdrôtovú sieť, ktorého súčasťou sú vaše desktopy, notebooky a smartfóny (každému pridelil meno, teda identifikátor v podobe IP adresy), tak vytára sieť aj váš ISP poskytovateľ, a jej súčasťou je zas váš router a routery iných rodín (tým pridelil adresy zas on). Sieť ISP poskytovateľa je teda o úroveň vyššie a vaše zariadenia za routerom sú až druhoradou podsieťou. Je to podobné, ako keď váš panelák je na ulici Nezábudkova, ktorá je rozdelená na jednotlivé paneláky, ale váš panelák má potom ešte aj vlastné rozdelenie na jednotlivé byty. Veľký internetový kábel, je úplne najvyššou sieťou v celej hierarchii. Je tou spojovacou, spoločnou, základnou a medzinárodnou sieťou sietí. To on prideľuje pomenovania zas jednotlivým serverom ISP, firiem a organizácií. On je tým „mestom“, ktoré prideľuje mená samotným uliciam.
Rozširovanie ARPANET-u v prvých rokoch jeho existencie /ARPANET Completion Report/
Predstavte si teraz, že si vytvoríte domácu sieť pre vaše notebooky a smartfóny, v ktorej zdieľate súbory. Váš sused sa o tom dozvie, zapáči sa mu to a požiada vás, či by sa do nej takisto nemohol pripojiť. Súhlasíte a kábel z jeho počítača napojíte do svojho routera. O deň neskôr sa pripojí takisto ďalší sused, ktorého pripojíte zas cez Wi-Fi. Ako sa slovo o vašej sieti na zdieľanie súborov šíri, kontaktuje vás vedľajší panelák, kde existuje podobná sieť obyvateľov a navrhne, že sa k vašej sieti takisto pripojí.
O týždeň neskôr to urobí ďalšia sieť iného paneláka a o týždeň neskôr ďalšia. Zisťujete, že vzájomne spájate tri, päť a neskôr už desať veľkých sietí okolitých panelákov, ktoré predtým existovali samostatne. Vaša sieť je pri tom ich spojovacím prvkom. Sieťou (miestnych) sietí, vďaka ktorej sa všetci vidia. Samozrejme, keďže vaša sieť je chrbticou celého systému, s nárastom požiadaviek stúpajú požiadavky na to, ako vaše routery a kabeláž dokážu dáta rýchlo a efektívne preposielať.
V tejto jednoduchej predstave „veľký internetový kábel“ patril vám. Vy a vaša sieť mala najvyššie slovo a vy ste umožňovali podružným sieťam vzájomne komunikovať. Historicky existovala jedna takáto hlavná sieť aj v celosvetovej realite, ktorá následne poslúžila ako chrbtica pre celý internet. Šlo o sieť ARPANET, patriacu americkému ministerstvu obrany. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že nešlo len o sieť, ku ktorej sa skrátka pripojili iné siete. Išlo vôbec o prvú veľkú počítačovú sieť ako takú, v rámci ktorej vznikli aj tie najzákladnejšie sieťové mechanizmy, ktoré používame dodnes (ako napríklad už o spomenuté rozdeľovanie dát na malé časti, tzv. pakety, ktoré si nesú informáciu o tom, odkiaľ a kam smerujú).
Americký informatik Frank Heart, ktorý v 60. rokoch navrhol prvé routovacie mechanizmy ARPANETu /Rafael Fuchs/New York Times/
Všetko to začalo v 60. rokoch minulého storočia v rámci americkej Agentúry pre pokročilý výskum obranných projektov, skrátene DARPA (Defense Advanced Research Projects Agency). V októbri 1962 do jej služieb nastúpil informatik Joseph C. R. Licklider, ktorý mal za úlohu riadiť vývoj pokročilého kontrolného a riadiaceho systému, slúžiaceho predovšetkým na včasnú detekciu prichádzajúcich medzikontinentálnych rakiet a účinné riadenie prípadného prvého alebo odvetného útoku. Licklider sa situáciu podujal riešiť návrhom rozsiahleho systému, v rámci ktorého by rôzne počítače boli na diaľku poprepájané do akéhosi ekvivalentu siete a vzájomne si vymieňali svoje informácie bez obmedzení. Došlo by tak k tomu, že dáta z radarov, výpočty počítačov, príkazy jednotlivých operačných stredísk a reporty tajných služieb by splynuli spolu so zástupom ďalších dát do jedného celku.
Šlo však o nesmierne náročnú ideu. V tom čase bol skoro každý sálový počítač unikátom, ktorý používal vlastnú hardvérovú architektúru a takisto vlastný, pre seba navrhnutý softvérový systém jazykov a práce. Licklider mal v hlave víziu vytvorenia univerzálneho sieťového jazyka a pravidiel, ktorými by tieto úplne odlišné počítače mohli spoločne komunikovať. Spoločne s dvoma ďalšími nadanými informatikmi, Ivanom Sutherlandom a Bobom Taylorom následne navštevoval rôznych expertov z amerických univerzít a vedeckých laboratórií, pričom sa pokúšali nájsť k cestu k realizácii takéhoto projektu.
Zistili pri tom, že univerzity sú z nápadu nadšené, pretože by im to ľahko umožnilo vzájomne zdieľať dáta. Všetci si tak uvedomili, že projekt ďaleko presahuje účel komunikačného a riadiaceho systému americkej obrany. Univerzálna komunikačná sieť, v ktorej by každý počítač univerzity či výskumného centra mohol komunikovať s každým počítačom inej univerzity či laboratória by bol obrovským zlomom, z ktorého by ťažili všetci.
Takto vyzeral jeden z prvých chrbticových smerovačov internetu, v podobe zariadenia IMP (celá šedá skriňa v pozadí), ktorý je dnes stále uskladnený na Kalifornskej univerzite /REUTERS/Fred Prouser/
V roku 1968 tak začalo byť všetko pripravené, pričom DARPA vypísala výberový konkurz, ktorý odoslala 140 firmám z oblasti IT. Väčšina firiem považovala nápad agentúry za príliš ambiciózny a do konkurzu sa napokon zapojilo len 12, z ktorých v apríli roku 1969 vyšla víťazne spoločnosť BBN Technologies. Tá pod vedením inžiniera Franka Hearta navrhla a postavila systém podľa požiadaviek DARPA za 9 mesiacov. Jadrom siete sa stali na tú dobu malé počítače, nazvané IMP (Interface Message Processors), ktoré plnili úlohu dnešných routerov. Dokázali prijímať, ukladať a preposielať pakety cez prenajaté existujúce telefónne káble, natiahnuté cez USA telekomunikačnými spoločnosťami, ku ktorým boli následne pripojené počítače jednotlivých univerzít cez prekladací modem. V čase spustenia dosahovala sieť rýchlosť 56 000 bitov za sekundu (7 kB/s).
Do ARPANET-u boli v úvode pripojené počítače štyroch univerzít, pričom šlo o Kalifornskú univerzitu v Los Angeles, Standfordovu univerzitu, Kalifornskú univerzitu v Santa Barbare a Univerzitu v Utahu. Uzly však postupne pribúdali po celom území USA, vrátane Pentagonu a v roku 1970 stúpol ich počet na 13, v roku 1972 na 29 a v roku 1973 na 40. Od tohto roku sa do ARPANET-u začali pripájať aj prvé počítače z Európy, konkrétne Nórsky seizmický inštitút (NORSAR) a Londýnska univerzita. Využívali sa pritom komerčné podmorské telefónne káble existujúcich liniek, natiahnuté na dne Atlantického oceána.
V tej dobe sa o pripájanie nových uzlov, v podobe pribúdajúcich serverov a podsietí starala stále DARPA. Konkrétne jej elektroinžinier Robert Kahn. Ako počet nových záujemcov v podobe univerzít a rôznych vedeckých inštitúcií narastal, uvedomoval si, že je potrebné vytvoriť mechanizmus na ich ľahšie začlenenie, čo nazýval ako Internetworking. Spojil tak svoje sily s Vintonom Cerfom, s ktorým spoločne navrhol nové sieťové protokoly TCP (Transmission Control Protocol) a IP (Internet Protocol). Tie pripájanie nových uzlov k ARPANET-u prebrali a extrémne ho uľahčili, pričom ich používame dodnes. Výsledkom čoraz väčšieho „internetworkingu“ bola jednotná spoločná sieť, pre ktorú sa následne vžilo kratšie označenie internet.
CHRBTICOVÉ SIETE DNEŠNÉHO INTERNETU A ICH VLASTNÍCI
ARPANET bol chrbticovou sieťou internetu až do konca 80. rokov minulého storočia, kedy začalo byť pri rozširovaní jasné, že systémy amerického ministerstva obrany, pre ktoré spojenia ARPANET poskytoval, by už potrebovali samostatné riešenie, oddelené od toho civilného. Tento krok viedol k vzniku nových významných civilných sietí pripojených do ARPANET-u, pričom tou najvýznamnejšou bol NSFNET (National Science Foundation Network), patriaci Americkej národnej vedeckej nadácii. Ten sprvu spojoval hlavne americké superpočítače, ale postupne sa viac rozširoval a v roku 1989 rolu chrbticovej siete internetu na seba od ARPANET-u nadobro prevzal (ARPANET ako taký prestal existovať v roku 1990).
Treba si uvedomiť, že „veľký hrubý kábel“ reprezentujúci chrbticu internetu, bol od začiatku tvorený komerčnými telefónnymi káblami, ktoré pôvodne slúžili pre pevné telefónne linky a boli preto už dávno vybudované po celých USA či Európe. Boli v zemi, na telefónnych stĺpoch a viedli do univerzít, domov a bytov. Desaťročia už boli takisto prítomné na morskom dne.
Budova operátora CenturyLink /Kristoffer Tripplaar/Alamy Foto/
Keď začiatkom 90. rokov začal záujem o internet narastať vďaka rozširovaniu osobných počítačov, telekomunikačné spoločnosti nevyhnutne museli svoje riešenia začať vylepšovať, zvyšovať ich rýchlosť, zmenšovať chybovosť a zväčšovať ich priepustnosť. Nielen z dôvodu rozširovania internetu, ale aj z dôvodu čoraz väčšieho rozširovania telefonických hovorov. Káble v mestách sa nahrádzali novými, podmorské káble sa ukladali v lepších a výkonnejších podobách, atď. Jednotlivé telekomunikačné spoločnosti pritom mali s riadením prevádzky čoraz viac skúseností a svoje siete vždy dokázali spravovať lepšie, než iné organizácie.
To viedlo k tomu, že postupne preberali čoraz viac riadenia celej prevádzky internetu a v roku 1995 ju napokon celkom prevzali na svoje bedrá. Pôvodný NSFNET bol následne vyradený z činnosti a podobne ako ARPANET prestal byť súčasťou internetu. Chrbticovými sieťami internetu sú dnes káble a sieťové riešenia komerčných telekomunikačných spoločností po celom svete. Oni sú tým „veľkým hrubým internetovým káblom“. Na rozdiel od éry ARPANET-u či NSFNET-u tak chrbticová sieť nie je v USA, ale už len „aj v USA“.
V súčasnosti ide o fyzické siete a kabeláž amerických firiem AT&T (660 000 km optických káblov), CenturyLink (885 000 km) či Verizon (805 000 km), zatiaľ čo v Európe zas napríklad o britský Liberty Global (800 000 km optických liniek), taliansky Telecom Italia Sparkle (560 000 km), nemecký Deutsche Telekom (455 000 km) či francúzsky Orange (3 500 000 km). Inde vo svete ide napríklad o indický Tata Communications (700 000 km), či japonský Sprint (42 000 km) alebo NTT Communications. Nie sú však jediné a ďalšími menšími sú napríklad americké Zayo Group a GTT Communication, holandský KPN International, španielsky Telxius či švédsky Telia Carrier.
Takto vyzerá suchozemská a podmorská chrbticová sieť japonského telekomunikačného giganta NTT Communications, ktorý patrí do skupiny Tier 1 /Grafika: NTT Communications/
Tieto spoločnosti, tvoriace chrbticu internetu a teda ten „hrubý internetový kábel“, označujeme ako Tier 1, čo sa dá preložiť ako Stupeň 1 alebo Vrstva 1. Každá Tier 1 sieť sa vyznačuje tým, že sa dokáže spojiť s úplne každým možným internetovým uzlom na celom svete (existujúcim alebo budúcim). Každá Tier 1 sieť je totiž priamo káblovo napojená na iné Tier 1 siete a dokáže si s nimi priamo a neobmedzene vymieňať všetky signály. Uvedomte si pri tom, že toto bola ich historická vlastnosť, ktorú zdedili.
Chrbticovými sieťami internetu sú dnes káble a sieťové riešenia komerčných telekomunikačných spoločností po celom svete.
Aby v roku 1950 dokázal britský telefónny operátor sprostredkovať telefónny hovor cez pevnú linku z Londýna do New Yorku, musel mať dohodu s americkým telekomunikačným operátorom, ktorý telefónnu sieť káblov prevádzkoval zas v USA a hovor si dokázali v reálnom čase prepojiť. Firmy v rámci Tier 1 majú teda v platnosti dohody, ktoré označujeme dnes ako „settlement-free peering“, čo v preklade znamená, že každá Tier 1 sieť preberá do nej smerujúcu prevádzku z iných Tier 1 sietí, bez akéhokoľvek filtrovania a poplatkov.
Z tohto je pekne vidieť, že aj keď každá Tier 1 sieť má svojho vlastníka, žiadna nevlastní internet. Najdôležitejšie spojovacie uzly sú viacnásobné a pokryté viacerými Tier 1 sieťami, ktoré si svoju prevádzku dokážu preposielať rôznymi uzlami a cestami. Ak teda dôjde napríklad k nejakému prerazeniu podmorského kábla či iného významného spojenia, dátový tok môže nájsť svoj cieľ inou cestou, či už cez iný kábel o pár stoviek kilometrov ďalej, patriaci inej spoločnosti, alebo pri prerazení hoc aj všetkých atlantických káblov dokonca aj opačnou cestou cez Áziu a Pacifik.
Opakovač zosilňujúci signál v kábli na ceste pod atlantickým oceánom /Tyco Telecommunications/
Je ale bez pochyby, že títo veľkí prevádzkovatelia telekomunikačných sietí sú hlavným stavebným kameňom fyzického internetu a ich likvidácia (napríklad formou zásahu štátu, v ktorom daná firma sídli), má katastrofálny dôsledok v podobe výpadku internetu v celej lokalite či štáte. Treba ale myslieť na to, že internet ako taký to nepoškodí, pretože všade inde by naďalej fungoval, akoby sa nič nestalo.
INTERNETOVÉ AUTORITY OVPLYVŇUJÚCE JEHO PODOBU
Aby spolu všetky Tier 1 siete a zároveň aj všetky ostatné siete na ne pripojené dokázali komunikovať, musia používať nejaký spoločný jazyk a pravidlá. V prípade internetu sú týmito pravidlami hlavne fundamentálne komunikačné protokoly TCP/IP, ktoré pôvodne vznikli pre ARPANET. Pôvodne ich teda spravovala samotná DARPA, spadajúca pod americké ministerstvo obrany. Dnes už žiadna autorita tohto typu, ovplyvňujúca internet ako taký, nespadá pod žiadny štát a jeho vládu.
O udržovanie a modifikáciu TCP/IP a takisto o štandardizáciu a technický návrh nových protokolov internetu sa dnes stará IETF, čo je Komisia pre technickú stránku internetu (Internet Engineering Task Force). Ide o neziskovú medzinárodnú organizáciu, do ktorej môže prispieť so svojou technickou expertízou prakticky ktokoľvek (napr. účasťou na troch každoročných mítingoch). V rámci tejto organizácie sa vytvárajú pracovné skupiny v súvislosti s konkrétnymi úlohami, zložené z rôznych expertov, ktorých úlohou je hlavne diskutovať a včas odhaľovať nezrovnalosti či rôzne potenciálne problémy a takisto pracovať na zlepšovaní súčasných štandardov, aby odpovedali požiadavkám novej doby.
Všetci jej členovia (obvykle rôzni špecialisti a informatici z rôznych významných telekomunikačných a IT firiem) sú dobrovoľníci. Ich práca na vytváraní nových štandardov je obvykle platená ich klasickými zamestnávateľmi alebo sponzormi. V októbri minulého roku napríklad IETF schválila tri nové štandardy v súvislosti s bezpečnostnými tokenmi, ktoré navrhli a vytvorili inžinieri z Googlu, Microsoftu a Kings Mountain Systems.
Vinton Cerf, tvorca protokolu TCP/IP /Alphabet Inc/
IETF v základe rozhoduje o spôsobe, ako internet funguje a akou formou a jazykom prebieha sieťová komunikácia. Aj keď sa moc tejto organizácie môže zdať na prvý pohľad značná, nie je tomu tak. Je nutné si uvedomiť, že zmeny v štandardoch si vyžadujú zhodu a súhlas mnohých expertov s rôznorodými názormi. Moc, ktorá sa jej dala do vienka je vložená, nie natívna. Ak by zajtra nad organizáciou prebral niekto vládu a začala by uverejňovať nejaké nezmyslené štandardy, ktoré by internetu škodili, nikto by ich skrátka neaplikoval a nezaviedol do praxe. Tisíce organizácií a firiem rozhodnutia IETF rešpektujú práve preto, že dávajú zmysel a sú prospešné. IETF kooperuje svoju činnosť aj s inými neziskovými medzinárodnými organizáciami pre tvorbu štandardov, ako je W3C (stanovuje štandardy pre webové stránky a technológie, ako sú napríklad HTML či CSS), komisiou ISO/IEC (pre štandardy v informatike), či úniou ITU (pre štandardy v telekomunikáciách).
IETF formálne spadá pod dohľad tzv. Internet Society (ISOC), čo sa dá voľne preložiť ako Spolok internetu. Ide o neziskovú organizáciu založenú v roku 1992, ktorej úlohou je propagovať internet v súvislosti so vzdelaním, štandardmi a nariadeniami. Má centrálu v americkom meste Reston vo Virgínii (blízko Washingtonu) a takisto vo švajčiarskej Ženeve. Jeho členmi je viac ako 100 000 firiem a jednotlivcov z celého sveta. ISOC si je možné predstaviť ako orgán na „politickú diskusiu“, zatiaľ čo IETF ako orgán na striktne technologickú a operačnú diskusiu. ISOC sa stará o potenciálne organizačné a takisto právne problémy niektorých prípadných zmien a jeho hlavná misia je propagovať otvorený a slobodný vývoj internetu pre prospech všetkých ľudí na svete. Ide teda o dôležitú internetovú autoritu, ale nedá sa povedať, že by jej internet patril, alebo že by nad ním vládla.
Tretím dôležitým útvarom je Internetová korporácia pre prideľovanie mien a čísel, skrátene ICANN (The Internet Corporation for Assigned Names and Numbers). Z hľadiska reálneho a okamžitého vplyvu na internet má zo spomenutých autorít zrejme najväčšiu moc. Ide o neziskovú organizáciu, založenú v roku 1998 v Kalifornii. Jej úlohou je monitorovať a manažovať prideľovanie IP adries (napr. adresa 172.217.23.238 bola pridelená Googlu) a doménových mien (vďaka tomu môže mať adresu www.touchit.sk len jeden konkrétny web na svete). V základe ICANN neprideľuje každú IP adresu, ale skôr veľké bloky adries, ktoré rozdeľuje pre jednotlivé entity v rámci rôznych kontinentov a štátov. Zjednodušene povedané, jedna telekomunikačná firma tak môže mať pridelený rozsah nejakých konkrétnych adries (čísiel), zatiaľ čo iná spoločnosť iný. Tieto adresy následne používajú pre svoje servery či routery, v rámci internetovej infraštruktúry.
Takto ICANN spravuje aj domény, teda napríklad priradenie názvu www.touchit.sk alebo www.facebook.com ku konkrétnej IP adrese, alebo adresám. ICANN dohliada na unikátnosť všetkých doménových mien na svete a prevádzkuje ich koreňový záznam. Sama ale prideľuje len top level domény, ktoré poznáte ako koncovky webových adries nasledujúce za bodkou. Napríklad v roku 1993, keď rozdelením Československa vzniklo Česko a Slovensko, ICANN (presnejšie vtedy ešte len jeho predchodca IANA) vytvoril vytvoril nové národné domény s koncovkou SK a CZ, pre použitie na našich webových stránkach.
Každá krajina má nejakého správcu týchto domén (u nás je to SK-NIC), ktorým ICANN dal právomoci vkladať konkrétne domény do hlavného zoznamu v jej mene. Ak si teda kúpite adresu www.nazovstranky.sk a registrujete si ju na konkrétny cieľ na internetovom serveri, SK-NIC ju zapíše do svetového záznamu DNS (systému doménových mien), ktorý patrí práve ICANN-u. Tieto záznamy preberajú prevádzkovatelia internetových služieb, takže ak zadá adresu do prehliadača hoc aj niekto v Austrálii, dostane sa na vašu stránku na Slovensku.
Tento koreňový záznam je neprestajne aktualizovaný o nové záznamy (alebo prepis tých starších), pričom neumožňuje duplicity. Jeho nosný server pravdaže môže mať výpadok, a preto rôzne firmy a internetoví poskytovatelia používajú jeho vlastné kópie, ktoré si podľa originálu pravidelne aktualizujú. Ak je vaším poskytovateľom internetového pripojenia napríklad Telekom, dočasný výpadok koreňových DNS by ste si nevšimli, pretože Telekom či iné firmy majú jeho kópie a vedia teda, že zadanie názvu Google.com majú presmerovať na adresu 172.217.23.238 a podobne. ICANN je však konečná autorita. Nikto iný si nemôže len tak vytvoriť vlastnú adresu, typu www.stranka.moja, pretože by ju ostatní neakceptovali.
Túto moc ICANN zdedil po predošlom správcovi týchto prvkov z éry ARPANET-u. Na dnešnú dobu sa to zdá až neuveriteľné, ale do vzniku ICANN sa o priraďovanie rozsahov IP adries a takisto top level domén staral jediný človek. Americký informatik Jonathan Postel, ktorý sa podieľal na vzniku ARPANET-u, pričom správu doménových mien a IP adries bral ako svoju povinnosť a koníček zároveň. Po jeho náhlej smrti v roku 1998 došlo k vytvoreniu neziskovej organizácie ICANN, ktorá priraďovanie IP adries a doménových mien prevzala na svoje bedrá. Jej vznik inicializovalo americké ministerstvo obchodu, pričom ICANN celú úlohu prevzal na základe vládneho kontraktu.
Serverovne Googlu /Alphabet Inc/
Išlo tak o posledný významný prvok alebo internetovú autoritu, na ktorú mala ešte určitý vplyv vláda USA. Americké ministerstvo obchodu totiž malo nad ICANN-om dozornú moc. To sa postupom času začalo stretávať s nevôľou, pretože ICANN a takisto zvyšok sveta cítil, že taký dôležitý prvok internetu by mal byť nezávislý a nemala by naň vplývať žiadna krajina. Všetko to skončilo v marci roku 2016, kedy ICANN a americké ministerstvo obchodu popísali finálnu dohodu, pri ktorej ministerstvo stratilo všetky práva na dohľad. Dnes už teda americká vláda nemá žiadnu priamu kontrolu nad internetovou autoritou alebo chrbticovou sieťou internetu.
Ako je vidieť, je skutočne pravdivé povedať, že dnes „nikto internet nevlastní“. Je to však všeobecné stanovisko pre inak veľmi komplexnú štruktúru. Žiadna skupina alebo firma nevlastní všetko, ale každý fyzický prvok, na ktorom internet funguje, niekto vlastní a takisto niekto neprestajne dohliada na štandardy, na základe ktorých internet funguje. Pozícia niektorých firiem a organizácií je pritom veľmi výrazná a dôležitá, pričom ide predovšetkým o telekomunikačné firmy patriace do Tier 1 štruktúry a takisto o organizačné autority typu IETF a ICANN. Bez toho by to ale nešlo.
