Americký kognitívny vedec, matematik a pionier odboru umelej inteligencie, zomrel v Bostonskej nemocnici na následky mozgového krvácania.
Marvin Minsky sa narodil v New Yorku 9. 8. 1927. V roku 1950 vyštudoval matematiku na Harvardovej univerzite, z ktorej sa presunul Princeton, kde získal v roku 1954 doktorát.
Behom svojich štúdií a vedeckej práce v roku 1951 vybudoval SNARC, prvý simulátor neurónovej siete na svete.
Za začiatok vedného odboru Umelej inteligencie sa považuje rok 1956, kedy sa odohrala konferencia v americkom meste Dartmouth, pričom Minsky bol spoločne s Johnom McCarthym jednou z jej kľúčových postáv.
V roku 1958 na Massachusettskej technickej univerzite (MIT) založil Minsky laboratórium umelej inteligencie, jedno z najúspešnejších univerzitných laboratórií v histórii. Tu vo svojom výskume pokračoval a v nasledujúcich rokoch sa podieľal na vývoji robotických rúk a iných prvkov robotiky a takisto konfokálneho mikroskopu, ktorý je predchodcom dnes vo veľkej miere používaného konfokálneho laserového skenovacieho mikroskopu.
Bol známy tým, že toto prestížne laboratórium sprístupňoval prakticky komukoľvek, kto mal veľký záujem o počítačové vedy. Často ho preto počas víkendov navštevovali aj študenti stredných škôl, ktorí dostali nevídanú možnosť experimentovať so zariadeniami za milióny dolárov. Mnoho z nich sa následne stalo študentmi MIT a založilo významné softvérové a robotické spoločnosti v oblasti Bostonu.
Minsky publikoval mnoho významných vedeckých prác z oblasti teórie umelej inteligencie. V roku 1969 napísal knihu Perceptrons, ktorá sa stala základným kameňom pre výskum v oblasti analýzy umelých neurónových sietí.
Počas svojho života získal množstvo významných ocenení, vrátane ACM A.M. Turing Award, čo je najprestížnejšie ocenenie v rámci počítačovej vedy.
Minsky sa pozeral na mozog ako na biologický stroj, ktorý je možné študovať a jeho funkcie replikovať na počítači, vďaka čomu budeme schopní nielen lepšie porozumieť jeho funkciám a procesom ale aj konštruovať stroje so schopnosťami podobným našim. Významne sa podieľal na celom odbore umelej inteligencie, ktorého plody dnes vnímame v súvislosti s inteligentnými asistentmi, rozpoznávaním reči, detekciou objektov, samoriadiacimi autami, analýzou dát a podobne.
Vo svojej práci Prečo si ľudia myslia, že počítače myslieť nemôžu (Why Humans Think Computers Can’t – PDF 1,67 MB) v roku 1982 napísal „Je príliš ľahké povedať, že počítače nedokážu XY, pretože nemajú myšlienky a pocity. Avšak takéto reči sa rýchlo stanú hlúpymi, ak ich popíšeme do väčšieho detailu a povieme, že počítače nedokážu XY, pretože zvládnu spracovať v jednom momente len milióny neuveriteľne zložitých a komplexných úloh. Takáto veta už vyzerá onoho menej presvedčivo. V súčasnosti skrátka ešte nevieme, čoho počítače môžu byť naozaj schopné. Považujem za ironické, keď ľudia hovoria, že počítače nikdy nebudú mať myseľ, pretože dnes ešte len začíname chápať, ako myseľ funguje, pričom často vychádzame z toho, čo dokážu práve komplikované stroje.“
