Čo sa stane, ak sa niečo pokúšate utajiť, následne sa to prevalí a vy pokračujete v horlivej snahe všetko zamiesť pod koberec? No predsa výbuch epických proporcií. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Streisand efekt, či viac po slovensky, efekt Barbary Streisandovej, je pomenovanie špecifického fenoménu, pri ktorom snaha o skrytie alebo scenzurovanie nejakej informácie vedie k nečakanému opačnému efektu v podobe jej extrémneho rozšírenia.
Aj keď príklady nastania takejto situácie je možné nájsť od počiatku civilizácie, prakticky až s nástupom internetu efekt nabral skutočne na sile a z niekdajšej náhody sa tak stalo takpovediac nepísané pravidlo.
Fenomén dostal svoje pomenovanie podľa americkej speváčky a herečky Barbary Streisandovej, ktorá v roku 2003 zažalovala fotografa Kennetha Adelmana a server Pictopia.com. Adelman sa zúčastnil projektu mapovania erózie Kalifornského pobrežia (California Coastal Records Project), v rámci ktorého sa odfotilo viac ako 12 000 fotografií, voľne dostupných v on-line databáze.
Problémom sa stala fotografia 3850, ktorá spolu s pobrežím zachycovala v danej lokalite sa vyskytujúcu prepychovú vilu Barbary Streisandovej. Tá to považovala za narušenie svojho súkromia a fotografa zažalovala. Za to, že podľa nej bolo odhalené, ako sa do vily dostať, žiadala odškodné 50 miliónov dolárov.
Absurdnosť celej situácie a extrémna chamtivosť obletela svet. Zábavné bolo, že bez vyvolania pozornosti, ktorú Streisandová spôsobila, bola samotná fotografia zobrazená len 6×, z toho 2× si ju zobrazili jej právnici. Po podaní žaloby však behom jedného mesiaca navštívilo fotografiu 420 000 ľudí a ďalšie milióny ju videlo skopírovanú na iných stránkach.
Namiesto zatajenia a scenzurovania je tak dnes táto ikonická fotografia už zrejme neoddeliteľnou súčasťou internetovej histórie. Súd žalobu zamietol v decembri 2003 a nariadil Streisandovej zaplatiť Adelmanove súdne trovy (155 000 dolárov).
Možno si poviete, že celú situáciu spôsobila len arogancia a dojem vlastnej všemocnosti celebrity, ktorá sa vyhrážala nezmyselne veľkou pokutou a internet ju spravodlivo potrestal. Bolo to možné riešiť inak? Čo ak by ona sama, či jej právny zástupca, napísala list v znení „Moja vila žiaľ púta pozornosť a táto fotografia môže byť potenciálne použitá k nepozorovanému prieniku na môj pozemok. Boli by ste prosím taký láskavý a rozmazali jej vrchnú časť, bez toho aby ste ovplyvnili fotografiu útesu?“ Možno by to bolo všetko vyriešené bez rozruchu.
Nie je to ale také jednoduché a nedá sa očakávať, že vás slušnosť automaticky ochráni. V roku 2013 speváčka Beyoncé vystúpila v prestávke Super Bowlu, ktorý patrí v USA k najsledovanejším televíznym prenosom a internetový bulvárny server BuzzFeed uverejnil prierez jej vystúpenia v podobe 33 fotografií a animovaných gifov. Šlo o nepríliš zaujímavý výber snímok, akých sú média plné a kým na niektorých speváčka vyzerala sexy a ako vystrihnutá z obálky časopisu, na iných z dôvodu agresívnych tanečných pohybov vyzerala trochu komicky. Kvalitná fototechnika s rýchlou uzávierkou skrátka zachytí to, čo si oko v plnej rýchlosti nevšimne.
Problémom bolo, že mediálna zástupkyňa speváčky stránku kontaktovala a požiadala o ich odstránenie. Nešlo pri tom o žiadnu aroganciu a mail znel „Vďaka za vypočutie môjho telefonátu. Ako som už spomínala, v článku je niekoľko nelichotivo vyzerajúcich fotografií a preto sa na vás obraciam so zdvorilou požiadavkou o ich odstránenie. Ide o fotky 5, 6, 10, 11, 12, 19 a 22. Som so istá, že nájdete aj lepšie fotografie. Ďakujem veľmi pekne.“
Bulvárny magazín fotky pravdaže neodstránil a namiesto toho publikoval nový článok „Nelichotivé fotky, ktoré publicisti Beyoncé nechcú aby ste videli.“ Výbuch bol na svete. Druhý menovaný článok mal o milión viac prezretí, než ten pôvodný. Ak by zástupkyňa pre kontakt s médiami nechala fotografie bez povšimnutia, o pár dní by po nich neštekol ani pes. Po vyvolaní rozruchu však začali kolovať a niekoľko mesiacov si z nich robil srandu celý internet, v súťaži kto dokáže absurdné grimasy speváčky „zfotošopovať“ do zábavnejšej situácie.
Z týchto dvoch príkladov by sa mohlo zdať, že Streisand efekt sa nevyhnutne týka len celebrít. Tie sú veľmi známe a ak sa objaví situácia, ktorá ich môže postaviť do negatívneho svetla, mediálna mašinéria sa rozbehne a poriadne si na nich zgustne. To však nie je pravda.
Aj keď Streisand efekt dostal meno podľa spomenutého prípadu z roku 2003, jeho prvé použitie sa odohralo až v roku 2005. Použil ho Mike Masnick, redaktor serveru Techdirt, v súvislosti so žalobou na stránku Urinal.net. Táto čudesná stránka sa ako už jej názov napovedá zoberá tým, že zozbierava fotografie záchodov z rôznych budov vo všetkých kútoch sveta. To sa nepáčilo hotelu Marco Beach Ocean Resort, ktorý svoj záchod na stránke našiel a majiteľa stránky zažaloval, zrejme za porušenie medzinárodného záchodového zákona. To sa pravdaže obrátilo proti nemu a namiesto obhájenia svojej cti tak skončil s pozornosťou typu „hotel čo sa snaží scenzurovať fotku svojho záchoda“.
Mike Masnick vtedy napísal pamätnú vetu „Kedy si už konečne právnici uvedomia, že snaha o represívne potlačenie nejakej on-line informácie, ktorú by pravdepodobne skoro nikto ani nikdy nevidel (ako napríklad fotka záchodu z nejakého náhodného hotelu) sa z dôvodu vyvolania pozornosti stane naopak veľmi populárna a uvidí ju každý? Nazvime to Streisand efekt.“
Ako vidieť, efekt môže zasiahnuť nielen celebrity, ale aj relatívne obyčajné podniky či inštitúcie. V roku 2012 deväťročná školáčka v Škótsku začala fotografovať smartfónom obedy vo svojej škole a publikovala ich na svojom blogu. Poukazovala pri tom na ich zúfalú kvalitu a následne ukazovala svoje kuchárske snahy, ktoré vždy večer skúšala so svojim otcom, v snahe napraviť si chuť nejakou delikatesou.
Na blog narazila britská šéfkuchárska celebrita Jamie Oliver, ktorý dievčaťu vyjadril na Twitteri podporu a pochválil ju za jej kulinárske snahy. Blog následne behom krátkej doby zaznamenal tri milióny návštev a dočkal sa aj pozornosti médií.
Škola túto pozornosť nezvládla a absurdne sa pokúsila situáciu vyriešiť tým, že dievčaťu zakázala v školskej jedálni robiť fotky. To čo nasledovalo, bol Streisand efekt v plnej sile. V dobe, kedy už mala škola prakticky celú pozornosť za sebou, pretože takáto správa sa udrží v pozornosti médií len pár dní a následne zhasne, na seba svojou vlastnou hlúposťou pritiahla svetlá reflektorov znova a ešte vo väčšej sile. Príbeh sa stal v Británii okamžite enormne diskutovanou záležitosťou v súvislosti s cenzúrou a občianskymi právami, zaplietli sa do neho politické strany a takisto minister školstva. Výsledkom bolo okamžité zrušenie zákazu. Blog zaznamenal ďalšie milióny návštev a namiesto 15-tich minút slávy pre dievča a 15-tich minút hanby pre školu sa stal z blogu projekt, ktorý hostil fotografie zo školských jedální z celej Európy a škola si vytvorila hanbu, ktorá sa s ňou ťahá niekoľko rokov.
Hlúpa reakcia môže z malej krízy urobiť veľkú krízu a v dobe kedy sa vďaka internetu šíria informácie ľahšie, než kedykoľvek v histórii a v mnohých prípadoch ani nepotrebujú účasť veľkých médií, to platí omnoho viac.
V roku 2013 si YouTuber ghostlyrich všimol, že na jeho smartfóne Samsung Galaxy S4 začal pri nabíjaní prihárať konektor USB. Nerobil z toho nejakú vedu a kontaktoval reklamačné oddelenie Samsungu. To s reklamáciou súhlasilo ale dožadovalo sa dôkazu, že k tomu naozaj došlo. YouTuber teda uploadoval na svoj kanál video, kde poškodenie ukázal a vysvetlil, ako k nemu došlo.
Nasledovala správa od právneho oddelenia Samsungu, ktoré súhlasilo, že telefón nahradí, ale len v prípade, že video bude zmazané a muž sa právne zaviaže, že už nikdy nebude uploadovať video podobného charakteru, zbaví Samsungu zodpovednosti a vzdá sa svojho práva na žalobu. To všetko spolu s tým, že túto dohodu nikdy nezverejní.
No, stal sa pravdaže presný opak. Muž vytvoril nové video, kde celú zmluvu prečítal a poukázal na absurdnosť celej situácie. Video videlo 1,5 milióna ľudí a správa sa dostala do mnohých médií.
Kvôli čomu? Kvôli nezmyselnej arogantnosti právneho oddelenia, neschopného odhadnúť 5 minút vzdialenú budúcnosť. Situácia sa pri tom dala vyriešiť triviálne. Stačilo sa ospravedlniť a uviesť, že ide o ojedinelú výrobnú chybu (čo bola pravda), takže mu posielajú nový kus, kde už bude všetko v poriadku.
Z nezaujímavého prípadu sa stala krivda a súboj Dávida s Goliášom. Stačí zdvihnúť hlas a verejnosť sa skrátka postaví na stranu slabšieho, aj napriek tomu, že ich prípad príliš nezaujíma. Situáciu mladého muža z videa ihneď využili iné spoločnosti na vlastnú propagáciu. Na video zareagovala Nokia napríklad tým, že mu poslala zdarma novú Lumiu, demonštrujúc tak, ako má zákaznícky servis vyzerať. Za celé fiasko si pritom Samsung mohol sám.
Internet vniesol do týchto konfrontácií celkom nové podmienky a Streisand efekt sa objavuje stále znova a znova. Je pri tom dobré si všimnúť, že nie je nutné aby šlo o príbeh, ktorý automaticky zaujíma všetkých. Pre drvivú väčšinu ľudí napríklad nejaké hašterenie okolo kuchyne nejakej základnej školy v škótsku nestojí ani za sekundu času, ale v prípade, že je treba postaviť sa na stranu ukrivdenej obete zdvihnú svoj hlas. V ére sociálnych sietí to pritom znamená hoc aj len zdieľanie či „like“, ktorý prispeje k efektu snehovej gule rútiacej sa dolu svahom.
Ako sa líšil záujem o fotografie Kate Middleton „hore bez“ predtým a potom ako kráľovská rodina začala hroziť žalobou a dožadovala sa ich vymazania z internetu
Streisand efekt každopádne nie je automatický a treba myslieť na to, že mnohé pokusy o cenzúru a umlčanie sa podaria a o tých sa jednoducho nikto nedozvie. Termín však vstúpil do povedomia mnohých ľudí, čo je dobre, pretože jeho čoraz väčšie rozširovanie je potrebné. Mnohokrát totiž ide o jedinú možnosť obrany utlačovaného.
Efektu sa pomaly ale isto začína venovať aj akademická pozornosť, pretože ide o vskutku zaujímavý sociálny jav. Ak vás zaujíma problematika podrobnejšie, dá sa odporučiť práca The Streisand Effect and Censorship Backfire, od Sue Curry Jansen, profesorky sociológie na Muhlenberg College (USA) a Briana Martina, profesora sociológie z univerzity vo Wollongongu (Austrália).
Rada pre celebrity, firmy a ich mediálnych a právnych zástupcov sa pritom dá zhrnúť pomerne jednoducho. Buďte rozumný a netvárte sa, že ste prezident zemegule. Obvykle je omnoho lepšie prečkať prvotný a často zaslúžený zásah malej negatívnej publicity, pretože snaha o scenzurovanie sa vám vráti v podobe mnohonásobne väčšej dávky, ktorá len tak ľahko nezmizne.
Fotka londýnskych taxikárov, podporujúcich Uber efektom Barbary Streisandovej
Ono, niekedy niečo vyzerá ako dobrý nápad, keď ste rozhnevaný, ale ukáže sa to ako veľmi zlý nápad, keď si uvedomíte, akú katastrofu vaša neadekvátna reakcia spôsobila.
Taxikári, ktorí v roku 2014 v Londýne protestovali proti Uberu zablokovaním premávky, čo spôsobilo to, že sa o ňom dozvedelo celé mesto a aplikácia zaznamenala 859 % nárast stiahnutí oproti predchádzajúcemu týždňu, si asi tiež následne uvedomili, že to nebol príliš šťastný prístup k problému.
Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak každú nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.
