Nedeľník touchIT vážne i nevážne. Odľahčené IT témy na tisíc spôsobov.
Ako si v minulosti ľudia predstavovali budúcnosť? Prečo sú niektoré predpovede presné a niektoré mieria tak úžasne vedľa, že to snáď už ani nie je možné?
Pozerať sa na zlyhané predpovede je veľmi zábavné. Ak navštívite múzeum Mercedesu v Stuttgarte, uvidíte tam bohatú, ale stále len hŕstku storočí dlhú históriu automobilov. Sú zoradené podľa rokov a úplne prvým exponátom je kôň. Na ňom je vyobrazený citát nemeckého cisára Viliama II (1859-1941), ktorý znie „Ja verím v kone. Automobil je len prechodný fenomén“.
Takýchto zlyhaných predpovedí sa dá nájsť nespočetné množstvo. Ako sa hovorí, predpovedať budúcnosť je veľmi ľahké. Každý to dokáže. Ťažké je predpovedať ju správne.
Retrobudúcnosť (v angličtine Retrofuturism) je veľmi krásny pojem, ktorý popisuje budúcnosť videnú očami minulosti. Zvyčajne ide o nádherné obrázky z prvej polovice 20-teho storočia, v ktorých sa autori pokúsili nastoliť pohľad napríklad na život okolo roku 2000.
V týchto obrázkoch je najčarovnejšie to, že je na nich vidieť odtlačok doby, v ktorej dané osoby žili. Na obrázkoch z 30-tych rokov minulého storočia teda predmety a technológia vyzerá presne ako z 30-tych rokov minulého storočia a to aj napriek tomu, že zobrazuje lietajúce autá či čokoľvek iné.
Obrázky stelesňujú v tej dobe vžité predstavy o budúcnosti, pričom využívajú aktuálne trendy. Na začiatku atómovej doby v 50-tych rokoch sme sa v roku 2000 mohli tešiť na atómové autá i vlaky, pri lete Gagarina a pristátí Neila Armstronga a Edwina Aldrina na mesiaci v 60-tych rokoch sme sa mohli v roku 2000 tešiť na víkendový pobyt na obežnej dráhe a dovolenku na Marse.
Dnes do práce nechodíme lietajúcim autom, ani na jetpacku, ale ohúriť človeka, ktorý by k nás skokom pricestoval z roku 1930 by nebol absolútne žiadny problém.
Pomerne nedávno som viedol zasnený rozhovor s blízkym priateľom, ktorý sa pozastavil nad tým, aké úžasné to muselo byť pred niekoľkými desaťročiami až storočiami pre ľudí, ktorí zažili nástup vedy a prelomových vynálezov, ako napríklad automobilu, elektriny, rádia či televízie. Dokonca mu prišlo ľúto toho, že „sme sa narodili v nesprávnu dobu“ pretože v budúcnosti určite také prelomové veci zas budú.
Behom chvíle si uvedomil, aké komické jeho vety boli, pretože obaja sme len pred hŕstkou rokov zažili nástup osobných počítačov, internetu, mobilných telefónov aj smartfónov. Všetko to boli veci, ktoré zmenili a dodnes monumentálne menia svet na nepoznanie.
Boli sme samozrejme len obeťou ilúzie večne malých detí, ktoré vidia rásť len vzdialenejší príbuzní, ku ktorým prídete raz za čas na návštevu.
Kancelária budúcnosti na Svetovej výstave v New York v roku 1964
Technológia napreduje v posledných storočiach úžasným tempom. Nič však nie je lusknutím prstu. Všetci cestujeme časom rýchlosťou 60 minút za hodinu a obrovské zmeny vidíme až pri spätnom pohľade, podobne ako keď sa zrazu začneme pozerať na svoje staré fotky.
Vždy pri tom radi pustíme uzdu fantázii a snažíme sa predstaviť, aká bude budúcnosť. Ani my nie sme imúnny proti tomu, čo vidíme na obrázkoch z minulého storočia. Tak ako kapitán Kirk v 80-tych rokoch velil supermodernej hviezdnej lodi s drevenými skriňami a žiarovkami, tak isto budú retrofuturisticky pôsobiť aj naše predstavy.
Je jedno ako úžasne vyzerá mávanie rukami Toma Cruisa vo filme Minority Report. Jedného dňa to aj tak bude vyzerať ako Johny Mnemonic od Keanu Reevesa.
Zasmiať sa pravdaže môžeme vždy a je jasné, že dobu v ktorej žijeme môžeme vo vízii len mierne prekročiť. Odtlačok súčasnosti bude vo vízii budúcnosti prítomný vždy.
Dotyková obrazovka vo francúzskej detskej encyklopédii z roku 1970
To však neznamená, že niektoré veci sa nedajú predpovedať dobre. Prakticky od doby, kedy boli telefóny a televízie bežnou vecou, bolo väčšine ľudí jasné, že tzv. videofón, ktorý pri hovore prenáša aj obraz, je logickým pokračovaním a v budúcnosti ho bude mať každý.
Ak máte po tridsiatke a v mladosti ste čítali sci-fi literatúru, na videofóny ste boli určite pripravený. Naozaj sme sa ich dočkali, i keď pravdaže nemajú podobu televízora pripojeného k vytáčaciemu telefónu pevnej linky.
Tento pekný obrázok z nemeckého časopisu zhruba z roku 1930 je ukážkou predpovede videofónu, značne sa podobajúcemu smartfónu.
Jednou z dlhodobých predpovedí, ktoré dnes vidíme sa zhmotňovať, je samoriadiace vozidlo. Vývoj napreduje enormným tempom a o pár rokov môže byť skutočne realitou.
V roku 1956 si samoriadiace auto pravdaže predstavovali ľudia trochu inak. Nebojte sa necelých deväť minút tomuto videu venovať. Ide skutočne o úžasný zážitok.
Podľa súčasného pokroku to vyzerá, že pokročilé samoriadiace vozidlá, ktorým zveríte riadenie všade, nie len na diaľnici či v zápche, by reálne mohli v nasledujúcej dekáde skutočne doraziť.
To však neznamená, že tomu tak bude. Súčasné odhady sa totiž vždy zakladajú na aktuálne dosahovanom pokroku. Nikde však nie je zaručené, že tempo bude udržateľné. Kedykoľvek môžeme naraziť na technickú hranicu, na ktorej prekonanie bude potrebný technologický pokrok, ktorý sa udeje až o niekoľko desaťročí neskôr.
Ako príklad stačí uviesť optimizmus v oblasti virtuálnej reality, robotiky a umelej inteligencie, ktorý sa udial okolo roku 1980. Pokrok rýchlo napredoval a všetko vyzeralo už za dverami. Až do doby, než sa prišlo na limity, na ktoré bola technológia tej doby skrátka ešte primladá. Dnes si pokrok v neurónových sieťach a deep learnig systémoch opäť nazul míľové čižmy a Google či Microsoft uháňajú vpred. Problémom je, že kráčame v tme a ďalší krok môže byť pokojne rovno do steny.
Predpovede budúcnosti vždy vychádzajú z extrapolácií. To znamená, že sa vezme včerajší a dnešný pokrok a čiaru natiahneme do zajtra. Ak ale vaša manželka minulý mesiac nemala vo svojich útrobách dieťa a o mesiac už áno, neznamená to, že o päť mesiacov ich bude mať päť.
Túžba predpovedať nadchádzajúce udalosti je v nás pevne zakorenená. Ak hodíme psovi loptičku či iný predmet na aport, rozbehne sa za ňou, pretože očakáva, že spadne na zem. Ak smerom k nemu hodíte nejakú maškrtu, viete dobre, že bez problémov odhadne aj krivku poklesu a trafí sa do svojich úst. Basketbalisti, futbalisti či iní športovci a nie len oni, neprestajne robia to isté. Majú pevne vžitú skúsenosť toho čo v našom svete zvyčajne nasleduje a reagujú.
Vždy chceme vedieť, čo bude nasledovať a cítime sa dobre, ak vieme čo nás čaká. Nie je na tom nič nezvyčajné. Každý má nejaký názor a hádanie budúcnosti je vždy len hádanie. Niekto sa tak trochu trafí, niekto sa náhodou trafí presne, ale drvivá väčšina predpovedí bude taká nepresná, že sa v budúcnosti na nej budú ľudia smiať, až sa budú chytať za brucho.
Minulosť, súčasnosť, budúcnosť?
Zaujímavé je, že predpovede významných kapacít z relevantných odborov sú často rovnako nepresné, ako predpovede amatérov. Obvykle totiž všetci podliehame celkom rovnakým sebaklamom.
Asi vôbec najzaujímavejšiu štúdiu v tomto smere vykonal Philip Tetlock z univerzity v Pensylvánii (USA), ktorý vrcholový výskum v oblasti úspešnosti predpovedí vykonáva už viac ako štyridsať rokov. Nie je to jednoduchý výskum, pretože musíte naozaj čakať, či sa dané predpovede vyplnia.
Počas svojej kariéry Tetlock publikoval už viac ako 200 prác v renomovaných vedeckých žurnáloch a pokiaľ vás zaujíma problematika správnych predpovedí podrobnejšie, určite si jeho práce vyhľadajte. Dobrý súhrn problematikou nájdete v knihe, Future Babble: Why Expert Predictions Fail – and Why We Believe Them Anyway (Bľabotanie o budúcnosti: Prečo predpovede expertov zlyhávajú a prečo im aj napriek tomu veríme) od Dana Gardnera, ktorá sa jeho prácou zaoberá.
Budúce počítače? (Časopis Byte 1981)
Vo výskume pokračujúcom od 80-tych rokov minulého storočia zozbieral Tetlock viac ako 28 000 predpovedí od viac ako 280 expertov z rôznych odborov a systematicky hodnotí ich úspešnosť. Žiadne predpovede pravdaže nebudú presné. Svet je príliš chaotický a povestné mávnutie motýlích krídel môže spôsobiť hurikán na opačnom konci sveta.
Vstupuje pri tom do toho aj faktor reakcie. Ak predpovedáte budúcnosť v ekonomike či obchode, ľudia môžu reagovať aj na vašu predpoveď. Ak napríklad budete súperiť s vašim priateľom a ten sa bude nad vami snažiť získať výhodu, pretože pozná vaše reakcie, môžete to rozpoznať a naopak reagovať inak.
Tetlock zistil, že v rámci predpovedí existujú dva druhy ľudí, pričom sa vyskytujú aj v rámci expertov z odboru. Nazval ich ježkovia a líšky. Ježkovia sú veľmi sebavedomí a rázni. Obvykle majú len jednu metódu k odhadu výsledku a uplatňujú ju všade. Dokážu pri otázkach o budúcnosti odpovedať „áno“ a „nie“ a ich predpovede majú ráznu podobu typu „Do piatich rokov to bude určite takto a takto“ alebo „Nie je žiadna šanca, že sa v budúcnosti toto presadí.“
Tokio v roku 2061 (Tanoshii Yonensei 1961).
Líšky sú naopak veľmi opatrné. Zvažujú obrovské množstvo faktorov, uplatňujú rôzne postupy k predpovediam a výsledkom sú si neisté. Používajú slová ako „možno“, „pravdepodobne“ a často nedokážu dať presnú odpoveď a oznámia vám, že sa to nedá.
Z výskumov sa však ukazuje, že líšky sú omnoho presnejšie. Ak experti typu líška vykonajú predpoveď, tak aj napriek tomu, že sú si veľmi neisté, je omnoho väčšia pravdepodobnosť, že majú pravdu. Pri predpovedi sú si totiž vedomí vlastnej mylnosti a reflektujú to do nej.
Problémom je, že väčšina ľudí a takisto žurnalistov z všeobecných médií nemá rado nesmelé odpovede. Chcú odpovede jasné a presné. Tie však dávajú len ježkovia, ktorí dosahujú obvykle presnosť náhodného tipovania amatérov, pretože sú skrátka príliš sebavedomí a nechajú sa oklamať ľudskými slabinami, ktorými všetci trpíme.
Americká IARPA (Intelligence Advanced Research Projects Activity), ktorá financuje vrcholový výskum v mnohých oblastiach, usporiadala v rokoch 2011-2013 predpovednú súťaž, v ktorej päť akademických tímov súperilo o najpresnejšie predpovede nadchádzajúcich udalostí.
Tetlock mal v súťaži vlastný tím, nazvaný The Good Judgment Project, ktorý zbieral odpovede od 2500 dobrovoľníkov, pričom ich podrobil veľkému množstvu testov a výučbe „líščieho“ prístupu. Následne zozbieral odpovede, uplatnil rôzne hodnotiace algoritmy a s nimi následne odpovedal na otázky v súťaži.
Tetlockov prístup bol suverénne najlepší a v súťaži zvíťazil. Kontrolnú skupinu náhodných tipovačov porazil v priemere o 50% a ostatné tímy v súťaži o 30 až 60%.
New York budúcnosti
Jeho projekt stále beží a dokonca poráža v predpovediach o 30 % aj tímy zložené z expertov, ktorí narábajú s utajenými informáciami. Chcete sa pridať? Určite stránku projektu navštívte.
Predpovedať budúcnosť je neľahké. Zdá sa však, že pri správnom prístupe môžeme byť pri predpovedaní čoraz úspešnejší. Možno tak už budeme časom trochu menej retro.
