Nedeľník touchIT vážne i nevážne. Odľahčené IT témy na tisíc spôsobov.
Pozastavili ste sa niekedy nad tým, ako sa ľudia na fotografiách z 19-teho storočia prakticky vôbec neusmievajú?
Úsmev na veľmi starých fotografiách je vidieť skutočne veľmi zriedkavo a aj keď výnimky pravdaže existujú a nejaké tie usmievavé tváre možno nájsť na fotografiách z každej doby, z hľadiska celkového počtu sú skutočnou raritou.
Fotografovanie v tej pravej podobe, teda v permanentnom zachytávaní obrázku fotoaparátom, je tu s nami takmer dve storočia. Prvú známu fotografiu zaznamenal s najväčšou pravdepodobnosťou v roku 1826 francúzsky vynálezca Joseph Niépce.
Prvá fotka na svete
Fotku nazval „Výhľad z okna v Le Gras“ pričom jej zaznamenanie trvalo 8 hodín, počas ktorých sa slnko posúvalo po oblohe a na fotke sú tak prvky osvietené z viacerých strán. Na obrázku je fotografia výrazne zjasnená pre lepšiu viditeľnosť. Skutočnosť je dnes omnoho horšia.
Pri takýchto dlhých expozičných časoch ste mohli fotiť krajinu či mŕtvoly, ale na živých ľudí, ktorý by museli sedieť celú dobu bez pohybu ste mohli zabudnúť. Vývoj fotografickej techniky však rýchlo napredoval. O prielom sa postaral Louis Daguerre (pôvodne Niépceho spolupracovník, ktorý po jeho smrti v roku 1933 vo vývoji ďalej pokračoval), technikou známou ako Dagerotypia, ktorá sa po roku 1839 začala veľmi rýchlo rozširovať do sveta.
Technika používala na záznam obrazu platničku zo silno postriebrenej medi a proces fotografovania tak bol náročný a drahý. Avšak vzhľadom na to, že trval už len niekoľko minút, umožnilo to aj fotografovanie osôb.
Šťastná rodina z 19-teho storočia
Často sa môžete stretnúť s vysvetlením, že ľudia v 19-tom storočí sa na fotografiách nesmiali preto, že odfotenie trvalo strašne dlhý čas. Je pravda, že priamo na prelome 30-tych a 40-tych rokov 19-teho storočia portréty zabrali pokojne aj 10 minút a pri tom ako ste sa snažili nehýbať sa strnutej tvári nedalo vyhnúť. Táto doba však pominula pomerne rýchlo a čas potrebný na fotografiu behom piatich nasledujúcich rokov strmo klesal na pár desiatok sekúnd, čo úsmev technicky umožňovalo.
S nástupom mokrého kolódiového procesu v 50-tych rokoch 19-teho storočia, kedy sa vďaka priaznivejšej cene mohlo nechať fotografovať už aj mnoho bežnejších ľudí, netrvala fotka dlhšie než dve či tri sekundy. Toľko nám trvá vytvoriť fotografiu často aj dnes (v súčasnosti pravdaže z dôvodu, že sa čaká na vhodnú pózu, alebo sa fotí niekoľko fotografií po sebe s tým, že jedna z nich bude vhodná). Úsmev teda nebol absolútne žiadnym technickým problémom. Nezmyslom je takisto aj veľmi rozšírená predstava o tom, že ľudia sa nesmiali z dôvodu zlého chrupu.
Veselé boli pri fotení aj deti
Dôvod prečo sa pri fotení v 19-tom storočí takmer všetci ľudia nesmiali je pomerne prostý. Proces pózovania na fotografiu sa totiž vyvinul z pózovania na maľovaný portrét. Maľba alebo socha bola pred érou fotografie jediná možná forma záznamu, pričom proces si vyžadoval, aby daná osoba pózovala umelcovi často niekoľko dní. Portrét pri tom zachytával to, ako osoba vyzerala. Nešlo teda o bezcennú momentku, ale o výjav reprezentujúci život danej osoby.
Vytvorenie kvalitnej maľby si vyžadovalo veľkú časovú i finančnú investíciu a podobne ako dnes chcete na pracovnom pohovore pôsobiť čo najlepšie a neprídete dotrhaný a špinavý, rovnako ľudia chceli na portréte vyzerať seriózne a honosne, nie ako by sa práve vracali z krčmy.
V priebehu 19-teho storočia bola fotografia stále cennosť a mnoho ľudí vedelo, že za celý život budú mať len malý počet fotografií, či dokonca len jednu a preto jej venovali maximálnu vážnosť.
Mark Twain
Tento trend prirodzene pokračoval aj do doby, kedy bola fotografia už častejšia. Americký novinár, spisovateľ a humorista Mark Twain (1835 – 1910) bol povestný svojim humorom, avšak ten sa do jeho fotografických portrétov nikdy neprenášal.
Veľavravným sa stal jeho názor napísaný pre noviny The Sacramento Union, v ktorom sa vyjadril, že „Fotografia je jeden z najdôležitejších dokumentov a nie je nič horšie, ak je vaším odkazom pre budúce generácie len pochabý a navždy zamrznutý hlúpy úsmev.“
Jeho názor bol veľmi rozšírený. Fotky skrátka prebrali tón z tradičných malieb, kde bol úsmev určený len pre neposedné deti, „jednoduchých ľudí“ a opilcov či klaunov.
Úsmev sa začal pomaly presadzovať po roku 1870, kedy sa fotografovanie stávalo čoraz bežnejším a dostupnejším a ľudia si mohli dovoliť podstatne viac fotografií. Nešlo však o nejaký prirodzený vývoj.
Premýšľali ste prečo sa na fotografiách vlastne obvykle smejete? Najčastejší dôvod je, že vídavate usmievavé fotografie iných ľudí. Ak sa všetci na fotkách usmievajú, usmievate sa automaticky aj vy.
Úsmev sa objaví často na našej tvári celkom automaticky, aj keď ide len o pretvárku, pretože takéto správanie pri fotení sa považuje za normu. Veta „usmej sa“ sa pri fotení zakoreňuje v deťoch už od mala a ak sa nechávate fotiť na občiansky preukaz či pas a fotograf vás požiada, aby ste sa nesmiali, mnoho ľudí sa dokonca cíti nepríjemne a často skončia s neprirodzene strnulou tvárou.
Nie je ale trochu zvláštne, že ak niekto vytiahne dnes smartfón a začne fotiť skupinu svojich priateľov, všetci nahodia úsmev a často aj zábavné pózy? Len ťažko môže ísť o momentku zo života keď pár sekúnd predtým vyzerali úplne inak. Úsmev nie je prirodzený dôsledok fotografií, ale norma.
V minulosti bola normou vážna póza a preto nie je prekvapujúce, že na fotkách ľudia vážnu tvár automaticky nahodili.
O zmenu smerom k úsmevu sa pričinila aj reklamná kampaň spoločnosti Kodak, ktorá začala fotoaparáty a príslušenstvo k foteniu predávať v roku 1888.
Fotoaparát zrazu prestal byť len nástrojom profesionálneho fotografa a šlo aj o vec určenú pre bežných ľudí, ktorí si ho brali so sebou pre zaznamenanie svojich cenných spomienok.
V roku 1900 spôsobil Kodak obrovský rozruch svojím fotoaparátom Brownie, určeným pre masy. Predával sa za 1 dolár, čo bolo 25× menej, ako vtedy stáli iné bežné fotoaparáty.
Prepočet na dnešnú cenu je problematický a vo všeobecnosti ide o 24 až 835 dolárov, v závislosti od toho, ako na problematiku chcete nazerať. V danej dobe bol priemerný americký plat zhruba 36 dolárov mesačne a dolár bola cena, za ktorú ste si mohli kúpiť zhruba 50 vajec.
Podstatným faktom je, že fotoaparát sa stal niečím, čo mohli vlastniť bežní ľudia. Kodak vtedy razil slogan „Vy stlačíte tlačidlo a my sa postaráme o zvyšok“, ktorý demonštroval ľahké robenie fotografií kýmkoľvek.
Kodak v priebehu 20-teho storočia čoraz viac presadzoval názor, že fotka má zachytávať šťastné momenty a vo svojich reklamách ukazoval vždy žiarivé úsmevy, čo pomáhalo v predajoch. Ľudí pri tom v marketingových kampaniach presviedčal, že fotografie neslúžia na rodinné „portréty“, ale na momentky z dovoleniek a záznamy krátkych šťastných okamihov, pri ktorých je vidieť nenútenosť a uvoľnenosť a nie je to dlhá príprava a strojenosť.
Kodak podnikol v 20-tom storočí útok smerom k úsmevu
Vplyv Kodaku na celú situáciu sa nedá zanedbať. V priebehu 20-teho storočia získal prakticky monopol a v 70-tych rokoch už viac ako 85 % fotoaparátov predaných v USA patrilo práve tejto spoločnosti a v rámci predajov príslušenstva v podobe fotografických filmov mu patril dokonca viac ako 90 % trhový podiel.
Na úplnom vrchole v roku 1996 patrili Kodaku dve tretiny svetového fotografického trhu a spoločnosť dosahovala tržby 16 miliárd dolárov ročne, pričom značka ako taká sa považovala za piatu najcennejšiu na svete.
Ústup fotografického filmu, ktorý nastal pri prechode na digitálny záznam, však Kodak obrovsky nezvládol a na začiatku 21. storočia nastal enormne rýchly pád, zakončený bankrotom v roku 2012. Spoločnosť však funguje v osekanej a bezzubej podobe ďalej, pričom na jej patentovom portfóliu si v roku 2013 pochutnali firmy ako Apple, Google, Facebook, Amazon, Microsoft, Samsung či Adobe (predajom patentov Kodak zarobil 525 miliónov dolárov, vďaka čomu sa z bankrotu dostal).
To čo však rozhodne nezbankrotovalo bol úsmev. Do ľudí sa čoraz viac prevteľoval ako fotografická norma a v priebehu 20-teho storočia sa stával čoraz častejším.
V novembri 2015 sa objavila veľmi zaujímavá štúdia nazvaná Storočie portrétov, v ktorej akademici z Kalifornskej univerzity v Berkeley (USA) a Brownovej univerzity (Rhode Island, USA) zanalyzovali takmer 38 000 fotografií študentov, zozbieraných zo školských ročeniek z rokov 1905 až 2013.
Výsledok spriemerovania fotografií v jednotlivých dekádach jasne ukazuje, ako sa úsmev objavoval na tvárach mužov i žien v priebehu rokov 1900 až 1950 a ako sa v období 1950 až 2010 stával postupne čoraz väčším.
V priemere sa pri tom ženy usmievajú na fotkách o niečo viac ako muži, pričom tento trend pokračuje dodnes.
V súčasnosti s rozmachom digitálnej fotografie je fotka už triviálna záležitosť a každý deň ľudia po celom svete uploadujú na internet zhruba dve miliardy fotografií.
Úsmev je fotografický trend, ktorý snáď len tak ľahko nevyprchá. Zostáva len pevne veriť, že napríklad taký duckface je len krátkodobou záležitosťou, za ktorou sa zľahne zem a že v roku 2100 ľudia nebudú čítať zaujímavé články o tom, ako sa tento trend začal na začiatku 21. storočia objavovať a čoraz viac sa rozširovať. Snáď sa na nás usmievavých nebudú pozerať v tej dobe tak, ako sa my dnes pozeráme na neusmievavých ľudí z 19-teho storočia a nebudú sa čudovať nad tým, prečo bol duckface ešte na začiatku 21. storočia raritou.
