Viete kde skončí váš notebook či smartfón potom ako ho vyhodíte? Skládka na kraji vášho mesta nie je jeho obvyklou konečnou zastávkou a spoločne s iným elektroodpadom často putuje do afrických a juhoázijských krajín, kde jeho posmrtná cesta pokračuje. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Každoročne svet vyprodukuje 42 miliónov ton elektronického odpadu. Ide o obrovský problém modernej doby, konzumného života a rýchleho vývojového cyklu rôznych druhov elektroniky.
Je 42 miliónov ton veľa? Skúsme si to vložiť do čísiel prepravy s ktorou sa bežne stretávame. Bežný kamión uvezie zhruba 27 ton nákladu, čo znamená, že na prevoz 42 miliónov ton elektronického odpadu súčasne by sme potrebovali 1,5 milióna kamiónov. Keďže jeden kamión je dlhý 16 a viac metrov, pri postavení za seba by vytvorili radu dlhú 24 000 km, čo je viac ako polovica obvodu Zeme.
Mega skládka elektroodpadu Agbogbloshie, v africkej Ghane
Očakáva sa pri tom, že do roku 2018 objem generovaného elektroodpadu narastie na 50 miliónov ton ročne, teda v priemere na 6,5 kg na každú osobu na zemi. Definícia elektroodpadu nie je príliš striktná a prakticky sa do neho zarátavajú všetky elektrické spotrebiče v domácnosti. Najväčšie percento váhy tvoria práčky, chladničky a podobne.
Z hľadiska vybavenia príbuzného s informačnými technológiami prispievajú do váhy najviac monitory a televízory, pričom ide zhruba o 6 miliónov ton a takisto notebooky, smartfóny a iné formáty počítačov, ktorých vyhodíme ročne 3 milióny ton.
Len jedna šestina elektronického odpadu pri tom prejde správnou recykláciou. Najviac sa na produkcii odpadu podieľa USA a Čína (spolu 32 % z celosvetovej produkcie) a z hľadiska kontinentov najviac vygeneruje Ázia (16 miliónov ton), Európa (11,6 milióna) a Severná Amerika (7,9 milióna ton).
Kam tento elektronický odpad smeruje? Vo veľkom počte prípadov nekončí v krajinách, ktoré za ním stoja a často mieri do niekoľkých afrických štátov a takisto do Číny a Indie. Takýto odvoz elektroodpadu do krajín tretieho sveta je vo väčšine prípadov nelegálny, avšak nejakým spôsobom si tam cestu vždy nájde.
Jedným z najčastejších cieľov lodí naložených odpadom je africký štát Ghana. Priamo v jeho hlavnom meste, ktorým je Akkra, sa nachádza neslávne známa skládka Agbogbloshie, ktorá je jedným z najväčších domovov elektroodpadu na svete.
Surovosť tohto sveta zachytili v priebehu rokov mnohí fotografi, pričom v minulom roku to bol napríklad Kevin McElvaney.
Jeho dych berúce snímky zachytávajú mladých ľudí, obvykle vo veku 7 až 25 rokov, ktorí sa skládkou plnou starých počítačov a inej elektroniky pravidelne prehrabávajú. Snažia sa pri tom elektroniku rozoberať a hľadať v nej cenné kovy. Ak majú šťastie, denne si takto zarobia zhruba 2 eurá.
Počítače pri tom často zapaľujú, v snahe rýchlo odstrániť plasty z kabeláže a odhaliť medené drôty. Všetko pri tom vykonávajú holými rukami, bez akýchkoľvek ochrán dýchacieho ústrojenstva pred štipľavým dymom a neraz v odpade poskakujú aj v šľapkách.
Výsledkom sú často poranenia v podobe škrabancov a rezných rán, ktoré bez riadneho ošetrenia prerastajú do nepekných zápalov.
McElvaney na skládke stretol stovky mladých ľudí, ktorých typickým znakom boli veľmi začervenané oči, dusivý kašeľ a podobné problémy, spôsobené celodenným pobytom na skládke a dýchaním toxického dymu zo spaľovaných plastov.
15-ročný Santana Alhassan Suidu ukazuje na smetisku Agbogbloshie drôty plné medi (foto: Michael Ciaglo)
Odpad sa do týchto končín dostáva mnohými pochybnými spôsobmi. Často ide o lodné kontajnery, ktoré bývajú označené ako dary alebo materiál na pomoc v núdzi. Keďže vývoz elektroodpadu z EU je nelegálny, špekulanti takéto smeti označujú často za funkčné a africkým krajinám ako je Ghana ich darúvajú v zápale dobročinnosti.
V skutočnosti je však často drvivá väčšina tejto elektroniky nefunkčná, takže namiesto pomoci chudobným obyvateľom putuje rovno na skládku. Tentoraz však už ako „domáci“ elektroodpad. Do Akkry dorazí takýmto spôsobom približne 600 veľkých prepravných kontajnerov každý mesiac. Európska komisia pritom odhaduje, že 25 až 75 % tejto elektroniky je nefunkčnej.
Často ide o produkty, ktoré sa ťažko alebo veľmi draho recyklujú a je jednoduchšie sa ich takto zbaviť v odľahlých končinách, kde na ne západný svet nevidí.
Most cez močarisko postavený zo starých monitorov. V Akkre slúži odpad aj ako rýchly stavebný materiál (foto: Kevin McElvaney)
Ďalším svetovým mega centrom počítačového odpadu je čínske mesto Guiyu, ležiace zhruba 300 km severovýchodne od Hongkongu. Toto mesto so 150 000 obyvateľmi bolo ešte v priebehu 90-tych rokov minulého storočia známe produkciou ryže, avšak dnes je domovom viac ako 300 recyklačných spoločností a viac ako 3000 súkromných recyklačných dielní, ktoré sa priživujú na miestnej skládke.
Takéto domáce dielničky patria obvykle nejakej rodine a recykláciou sa v nej živia nielen rodičia, ale aj ich deti. Používajú pri tom primitívne metódy recyklácie a extrakcie materiálov zo základných dosiek a iných komponentov, pričom ide obvykle o jednoduché spaľovanie či ponáranie do chemikálii.
Jedna z tisícov ručných recyklačných dielní v čínskom Guiyu
Asi netreba pripomínať, že zvyčajne to robia bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov a bezpečnostných opatrení. Zranenia a celoživotné zdravotné problémy sú veľmi časté, pričom v obrovskom množstve prípadov ide o otravu olovom.
Mesto sa pravidelne negatívne zapisuje do čínskych štatistík. V mnohých oblastiach je kontaminovaná voda a zem ťažkými kovmi v podobe olova, chrómu a cínu.
U detí bola odmeraná výrazne nadpriemerná hladina olova v krvi a v meste je takisto výrazne nadpriemerný počet samovoľných potratov. Problémom tohto mesta zavaleného elektroodpadom sa zaoberalo aj množstvo akademických štúdii (napríklad 1, 2).
V domácich dieľnach v čínskom Guiyu recykluje celá rodina
Čína dovoz všetkého elektroodpadu zo zahraničia zakázala už v roku 2000. Nelegálny tok sa jej však nedarí zastaviť. Zvyčajne sa jej podarí zadržať len malé množstvo odpadu (v rokoch 2007 až 2010 šlo o 360 lodných kontajnerov).
Jeden z posledných známych väčších prípadov sa stal v roku 2014, kedy sa čínskej polícii podarilo zadržať osoby zodpovedné za prepašovanie 80 000 ton odpadu z USA, EU a Japonska, pričom šlo predovšetkým o staré desktopy, notebooky a telefóny.
Rýchle triedenie klávesníc. Guiyu, Čína
Odhaduje sa však, že do Číny sa ročne prepašuje viac ako 8 miliónov ton odpadu, zvyčajne cez Hongkong a Vietnam.
Odpad okrem čínskeho Guiyu a ghanskej Akkry putuje aj do iných krajín, obvykle už ale v trochu menšom objeme. Ide hlavne o Indiu, pričom napríklad Dillí, čo najväčšie mesto Indie so 16 miliónmi obyvateľov, spracuje 10 až 20 000 ton elektroodpadu ročne. O tento biznis sa stará v meste viac ako 25 000 pracovníkov, pričom veľká časť tohto počtu sú deti.
Ďalšími štátmi riešiacimi podobný prílev odpadu sú napríklad Benin, Pobrežie slonoviny, Nigéria či Libéria.
Súčasný stav, pri ktorom sa k recyklácii vo vyspelých štátoch dostane len šestina elektroodpadu je veľkou hanbou. Spracovanie elektroniky v bezpečných a kontrolovaných podmienkach je smer, ktorý musíme nasledovať čo najviac.
Extrahovanie materiálu zo základných dosiek v Indii
Nie je to pravdaže bez odmeny. Z recyklácie, teda z opätovného použitia materiálov majú firmy aj nejaký ten finančný osoh. Hlavným zdrojom sú drahé kovy, ktoré sa v elektronike používajú veľmi často, pričom ich extrakcia je obvykle mnohonásobne jednoduchšia, ako ich náročná ťažba v prírode.
Apple nedávno uverejnil štatistiky, že za posledné roky sa im z reklamovaných a z odovzdaných nefunkčných a zastaraných iPhonov, iPadov a iMacov podarilo dostať späť zhruba 1 tonu zlata. Len to má samo o sebe cenu 40 miliónov dolárov. Okrem toho šlo takisto o 3 tony striebra, 1300 ton medi, 2000 ton hliníku a 10 000 ton ocele, ktoré sa pri výrobe znova použijú.
Mnoho výrobcov počítačov si svoje zariadenia takto preberá nazad a správne ich recykluje a podobne zodpovedne sa chovajú mnohé veľké obchodné domy, ktoré robia napríklad rôzne zberné akcie typu „starý za nový“. Veľa ľudí však elektroniku vyhadzuje do klasického odpadu, čím sa hromadí na skládkach a hrozí nebezpečenstvo jej nelegálneho exportu.
Kabeláž vytrhaná z počítačov je cenným zdrojom medi. Guiyu, Čína
Kým základné dosky či smartfóny sa mnohým firmám môže oplatiť recyklovať, pretože na svoju váhu obsahujú pomerne značný objem drahších kovov, u inej elektroniky, ako sú napríklad tlačiarne, monitory a podobne je tento pomer mnohonásobne horší a recyklácia je nemalá finančná záťaž.
Ak si má následne niekto vybrať, či napríklad nejaký odpad recykluje s nákladmi 20 eur, pričom jedno euro či pokojne aj päť z neho získa spať, je pre neho často výhodnejšie odpad nelegálne vyexportovať za napríklad dve eurá, čím zníži značnú časť nutných nákladov.
Situáciu sa snažia riešiť mnohé štáty prísnejšími zákonmi, ale vďaka rôznym dieram, ako napríklad už spomenuté označovanie elektroniky za funkčnú a jej vydávanie za dar, sa tieto ekologické katastrofy darí potláčať len málo.
Na svete sa preto rozbehlo mnoho projektov, ktoré týmto mestám a štátom pomáhajú v ekologickej likvidácii elektroniky a mnohé tímy sa zameriavajú napríklad na inštruktážne návštevy, kde danému obyvateľstvu predvádzajú efektívnejšie a bezpečnejšie spôsoby extrakcie medi a iných materiálov.
V týchto „zabudnutých“ končinách sa však často stretávajú s nedostatkom financií a nie je prekvapením, že mnoho ľudí stále dáva prednosť extrakcii spaľovaním na vlastnú päsť.
Produkcia elektroodpadu stále stúpa. Vďaka trendu ultra tenkých a nerozoberateľných notebookov či smartfónov je počítače pri poruche čoraz ťažšie opravovať a v mnohých prípadoch sa to bez masívnej výmeny všetkých vnútorností už ani nedá.
Výrobcovia sa nás snažia presvedčiť, že potrebujeme nové zariadenia každé dva roky, či najlepšie každý rok. Podľa Apple je dokonca to, že milióny ľudí na svete používajú 5 a viac rokov staré počítače extrémne smutný fakt. Pri pohľade na množstvo generovaného elektroodpadu to ale tak zle nevyzerá.
Navyše, v posledných rokoch vývoj hardvéru v rámci notebookov a desktopov nie je ani zďaleka taký raketový, ako tomu bolo na prelome 20-teho a 21. storočia a päťročný počítač neraz slúži totožne, ako úplne nový. Smartfóny do tejto éry dorážajú dnes a budúce tempo už zďaleka nedosiahne skokov ako tomu bolo v rokoch 2005 až 2015. Všetko to má súvislosť s prelamovaním 20 nm výrobných procesov a smerovanie pod hranicu 10 nm, ktorá je už rodiskom obrovské množstva problémov v súvislosti s rôznymi fyzikálnymi procesmi.
Odpad je problém, pred ktorým sa každému bežnému človeku ľahko zatvárajú oči. Všetko čo nepotrebujete môžete totiž vyhodiť do kontajnerov, ktoré fungujú ako čierna diera a daný odpad už nikdy neuvidíte. Okolo vás je čisto a na stoloch a vo vreckách sa lesknú nové zariadenia. Koše však nie sú portál do inej dimenzie a všetok odpad ďalej existuje a putuje svetom. Telefón alebo notebook, ktorý ste vlastnili pred niekoľkými rokmi, dnes možno spaľujú tínedžeri v Ghane alebo ho deti v Číne ponárajú do sudu s chemikáliami.
Malebný večer pri rieke Lian, ktorá je súčasťou skládky v čínskom meste Guiyu
