Možno tento nadpis vnímate ako žart, alebo naivnú samozrejmosť. Ide však o obrovský problém dnešnej žurnalistiky, internetu a veku masívneho prístupu k informáciám. Poďte sa o tom so mnou dozvedieť trochu viac. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Mám pre vás jednoduchú otázku. Akoby ste sa zatvárili, keby som za vami prišiel a povedal vám, že od dnešného dňa budem zásadne pozerať, počúvať a čítať iba tie dobré správy. Tie zlé budem ignorovať a budem neustále vyhľadávať a zaujímať sa iba o tie dobré, pretože len tak sa to má robiť.
Asi by ste sa začali smiať a povedali mi, že som sa úplne pomiatol. Veď s takýmto prístupom by som bol celkom neinformovaný a môj pohľad na svet by bol úplne skreslený. Viete čo je ale zaujímavé? Obrovská časť ľudskej populácie robí presne to isté, ale v opačnom garde.
A efekt je presne ten istý. Pokiaľ sa necháte zavaľovať len negatívnym spektrom správ, reportujúcich o tom, čo je zle, váš pohľad na svet bude totálne skreslený a vzdialený od reality.
OK, dám vám príklad. Ak máte podobný vek ako ja a nachádzate sa niekde medzi 30 a 40 rokom života, pravdepodobne si zo základnej školy v 90. rokoch pamätáte, že existoval obrovský globálny problém, nazvaný ozónová diera.
Bolo o tom počuť všade a v mnohých ohľadoch diskusia dosahovala úroveň súčasných diskusií o globálnych zmenách klímy. Katastrofa epických rozmerov sa blížila a negatíva sršali z každého druhu média. Ako ste dospievali a rástli, možno vás zaskočilo, že už o tom akosi nepočujete.
Najväčšia zaznamenaná podoba ozónovej diery (27,5 milióna kilometrov štvorcových), zo septembra roku 2006
Nuž, vedeli ste, že vďaka medzinárodným dohodám a obrovskej snahe regulačných organizácií z celého sveta sa podarilo daný problém zvrátiť a ozónová diera sa nad Antarktídou začala postupne zaceľovať? Presnejšie, stenčená ozónová vrstva začala zas hrubnúť a očakáva sa, že sa na úroveň pred rokom 1980 vráti niekedy okolo roku 2050?
Tomu hovorím pozitívna správa, pričom rozsah v ktorom sa zmeny udiali, môžeme dnes považovať za ukážku skvelej medzinárodnej kooperácie ľudstva. Pravdaže, ťažko sa o takejto udalosti reportuje, pretože je to výsledok nepatrného a postupného zlepšovania v priebehu rokov a celých dekád, nie veľký náhly zlom, ktorého by sa mohli chytiť dnešné večerné správy.
OK, táto téma vás možno vekovo nezastihla. Skúsme niečo iné. Každý vie, že ľudia sú rok od roku sprostejší a idotickejší. Nonstop na X videách na YouTube vidíme, ako nejaký debil zapáli ohňostroj vo svojej obývačke, alebo si nabije prirodzenie skokom obkročmo na zábradlie.
Netreba zabudnúť ani na nedávny trend, ako poloretardovaní tínedžeri po celom svete začali žrať kapsle na pranie, pretože ich zaujímalo ako chutia a skončili na pohotovosti. To veru kedysi ľudia nerobili, no nie? Čo to znamená? Ľudia hlúpnu a ak sa pozrieme na štatistiky IQ testov, budeme jasne vidieť historický zostupný trend.
Nárast priemerného IQ v rokoch 1909 až 2015 (Vedecká analýza: DOI:10.1177/1745691615577701)
Viete ale, že to nie je pravda? Viete, že priemerná inteligencia ľudí neprestajne a už niekoľko desaťročí po sebe razantne stúpa? Nevie sa pri tom, prečo je to tak, pretože časový horizont, na akom sa to deje, vylučuje evolučný tlak (jedna z možných príčin je nutričné zlepšenie nášho stravovania). Unúval sa vám niekto túto skvelú správu povedať? To, že ľudia sú rok od roku merateľne inteligentnejší?
A čo večný evergreen. Vraždy a vojny. Stačí sa len pozrieť na správy a musí vám byť jasné, že svet sa rúti do horúcich pekiel. Bojov je čoraz viac, vrážd a nevraživosti pribúda, naše deti a vnuci to veru budú mať perné.
Viete, že to demonštratívne nie je pravda? Viete, že žijete v období najväčšieho mieru v histórii a že ľudia a naša civilizácia sa v priebehu tisícročí a storočí stáva čoraz menej násilná? Narodili ste sa do najlepšieho sveta v celej ľudskej histórii a vaše deti sa narodia do ešte lepšieho a vaši pravnuci pravdepodobne zas o ďalší kus lepšieho. Nikto vám to ale nepovedal. Tá správa dňa vám musela nejako ujsť.
Tieto trendy pravdaže nie sú automatické a nevyhnutné. Neznamenajú, že u nás sa situácia zajtra nemôže výrazne zhoršiť, alebo že v našich končinách nemôže vypuknúť kríza či nejaká tragédia, ktorá potrvá dekády. Hovoríme o ľudstve a Zemi ako celku a faktom je, že sa situácia v rámci celého sveta neprestajne a dlhodobo zlepšuje.
PREČO JE PROBLÉM REPORTOVAŤ O DOBRÝCH VECIACH?
Svet je veľký a internet je super rýchly. Je jedno koľko negatívnych a hrozivých správ ste práve skonzumovali a koľko ich ešte dnes zvládnete vstrebať. Jedna vec je istá – nikdy sa neminú.
Táto problematika pravdaže nie je nová a existuje od doby vynálezu tlače a rýchleho šírenia informácií. Cez noviny, rádiá a televízie, až po dnešný internet. Dnes je však situácia ale predsa len trochu iná. Noviny majú obmedzený počet strán, televízia len 24 hodín na vysielanie. Ale internet… ten nemá konca.
Pravidelné vojny medzi svetovými mocnosťami za posledných 500 rokov klesli na nulu
Dnes pritom môže byť vďaka niekoľkým miliardám smartfónov reportérom ktokoľvek a kdekoľvek. A tak práve teraz môžete byť rozčúlený nad znásilnením v Austrálii a o minútu neskôr už nad krádežou v pekárni v Španielsku, kde sa strieľalo. Všetko naživo, hneď, práve teraz.
Nejde tu ale len o sociálne siete či portály, ide aj o regulárne spravodajské redakcie. Všetko je zle. Trápi nás terorizmus, globálna zmena klímy, znečistenie podzemný vôd, kradnutie identít na internete, strata súkromia, problémy s drogami, narúšanie politických procesov, vraždy novinárov, odolnosť proti antibiotikám, deštrukcia koralových útesov, úhyn včiel, časté záplavy a zemetrasenia, hladomor, chudoba, sexuálne zneužívanie detí v katolíckej cirkvi a inde, znečistenie nadmernou výrobou plastov, atď, atď.
Všetky tieto veci sú samozrejme pravda a sú strašné a hrozné. Potrebujeme o nich vedieť, potrebujeme ich odsudzovať a potrebujeme ich riešiť. Lenže tieto správy netvoria celý svet a celú realitu. Nikdy ste neotvorili webovú stránku, alebo nezapli TV, kde by na vás vykukol reportér hlásiaci do kamery „práve sa vám hlásim na živo z krajiny, kde nevypukla žiadna vojna“. Bolo by to absurdné, že áno. Lenže tá krajina a realita naozaj existuje.
Predošlý príklad pochádza od renomovaného harvardského kognitívneho psychológa a lingvistu, Stevena Pinkera, ktorý situáciu v krátkosti zhrnul v tomto článku. Poukazuje na to, že bežný žurnalizmus sa obvykle zaoberá udalosťami a nie trendmi. To je v súvislosti s dobrými správami obvykle problém. Ak napríklad dnes polícia zastrelí pri nedorozumení nevinnú obeť, je to správa dňa. To, že podobné prípady sú rarita a že za posledné dekády v západnom svete ich počet pravidelne rok od roku klesá, nie je informácia do večerných správ. To sú dáta pre štatistov.
Informácia o tom, že na nejakom mieste je už desiatky rokov mier, je pre drvivú väčšinu žurnalistov a mediálnych organizácií takisto neadekvátna. Ale pozor. Toto nie je kritika konkrétnych médií ako takých. Ide o zhodnotenie súčasného stavu. Na svete existuje množstvo špičkových spravodajských organizácii a ich prirodzenou povinnosťou je reportovať o tom, čo je vo svete zlé a čo nefunguje. Len tak môže verejnosť volať po náprave.
Problémom je, že reportovanie o veciach čo fungujú a idú podľa plánu, sa v mnohých ohľadoch vníma neadekvátne. Ako zrada dobrej žurnalistiky. Ako reklama, propaganda, smrdutá chvála, či zaplatené správy.
Je prirodzené, že sa reportuje o veciach čo sa práve dejú, nie nedejú. Napríklad juhovýchodná Ázia bola pred zhruba 50 rokmi peklom a vojny s masívnymi zločinmi proti ľudskosti boli na dennom poriadku. Pred 30 rokmi ale de facto prestali a vytratili sa ako para nad hrncom. Doba sa zmenila. Situácia sa zlepšila. To je síce extrémne pozitívne, ale to, že sa niekde už 30 rokov nebojuje, nie je správa do novín. Veď sa predsa „nič nedeje“.
Myslíte si, že klasických lesov vo svete ubúda? Chyba. Úbytok je na nule a v Európe naopak pribúdajú rýchlym tempom. Okrem toho, výrub tropických dažďových pralesov klesá razantne už 40 rokov po sebe. Vedeli ste to?
Vo výsledku tak všetci dostávame značne skreslený pohľad o svet. Sme obeťami reportov o realite, skomprimovanej do negatívnych udalostí. To, že dnešné problémy sú hrozivé a strašné nie je prekvapivé. To sa dá predsa čakať, keď vám niekto hovorí o tých najhorších veciach, aké na svete sú. Nenechajte sa ale nimi zaslepiť natoľko, aby ste nezbadali, že svet sa zlepšuje.
Aj tie najhoršie dnešné veci totiž blednú s najhoršími vecami z minulosti. Koniec koncov, morová epidémia, prezývaná Čierna Smrť, ktorá vrcholila v rokoch 1347 až 1351, vyhubila 30 až 60 % európskej populácie. Len ťažko by ste hľadali dnešný ekvivalent tejto tragédie. No a eminentná hrozba ľudského nukleárneho vyhladenia, ako tomu bolo v priebehu Kubánskej krízy, či iných kríz v rámci Studenej vojny, bola skutočne omnoho reálnejšia, ako je dnes.
DOBRÉ SPRÁVY STRATENÉ V SYSTEMATICKEJ SLABINE ŠTANDARDNEJ ŽURNALISTIKY
Dobrých správ je vo všeobecných spravodajských médiách vskutku málo. Ekonóm Max Roser to pekne vystihol vetou, že dnes by všetky redakcie na svete mohli publikovať bombastickú správu, v ktorej by palcové titulky hlásili: Správa dňa – dnes 25. novembra 2018, sa 107 000 ľudom podarilo vymaniť z extrémnej chudoby.
Problémom je, že sa to stalo každý deň za posledných 30 rokov…
Čísla hovoria jasne. Za posledné dekády sa z extrémnej chudoby dostalo 1,25 miliardy ľudí z Afriky, Južnej Ameriky či Ázie, pričom o tomto stave nemá väčšina obyvateľov v západnom svete ani potuchy. Väčšina Európanov a Američanov si myslí, že extrémna chudoba je na svete dlhodobo rovnaká, alebo dokonca stúpa.
Nejde ale len o niečo, čo sa nás netýka, pretože v Európe sa predsa extrémna chudoba nevyskytuje už dávno. Ide aj o veci, ktoré sa odohrávajú u nás.
Dobrým príkladom je školská šikana. Ak sa bežných ľudí medzi rečou opýtate na to, či podľa nich šikany na školách pribúda alebo ubúda, väčšina zrejme povie, že pribúda a zhoršuje sa. Pravdou je ale opak.
Šikana na školách ubúda a hlavným dôvodom je, že sme tento problém začali rozpoznávať a riešiť. Boj so šikanou však nevyhnutne zahŕňa zvýšenie povedomia o probléme ako takom. Nie je teda divu, že o nej zrazu všade počujete.
To, že na akékoľvek prípady dnes zasvietime svetlo, odsudzujeme ich a riešime, si opticky mnoho ľudí spletie so zhoršením situácie ako takej. Pretože v minulosti o šikane prakticky vôbec nebolo počuť a dnes je o nej hovorené na každom rohu. Neuvedomia si pri tom, že to môže byť naopak aj znak zlepšenia situácie, pretože v minulosti sa šikana vôbec neriešila a považovala sa za normálnu súčasť školskej dochádzky a dospievania.
Z iného súdka je problém reportovania o vychyľovaní krivky. Predstavte si nejaký problém, ktorý sa trvalo zlepšuje už niekoľko dekád. Krivka poklesu nejakého negatívneho javu (napríklad smrti na cestách, šikany či čohokoľvek iného), ale obvykle nie je plynulá a má zuby, teda krátkodobé stúpanie, ktoré je ale v celkovom trende miniatúrne.
Kedy ale môžeme očakávať správu v novinách? No predsa presne v momente zubu! Strach a hrôza, úmrtí na cestách alebo šikany oproti minulému roku výrazne pribudlo! To, že už 10 rokov stav klesá je irelevantné. To bol dlhodobý trend, čo za report nestojí. Náhla zmena k horšiemu, to je správa. To je novinka, ktorej treba venovať pozornosť. Mimochodom, vyššie uvedená krivka patrí počtu obetí leteckých nešťastí vo svete (počet na milión obyvateľov).
Tu ma nechápte zle. Nie je problém, že sa o negatívnom jave, napríklad stúpnutiu zločinnosti oproti minulému roku, reportuje. To je dobré a správne. To čo je zle je to, keď sa táto správa nedá do súvislosti s trendom a takisto to, že sa o trende roky vôbec nereportuje.
Vo výsledku tak čitateľ vidí iba správy o tom, že sa niečo zhoršuje a počet nehôd stúpa, ale nikdy nevie, že počet nehôd na cestách dlhodobo razantne klesá. Problémom pritom nie je lož. Reportuje sa ozajstná pravda. Problémom je, že sa reportuje obvykle len tá NÁHLA negatívna pravda a tá pozitívna DLHODOBÁ pravda sa opomína.
Žiaľ, dá sa to čakať. Nie je to cielené zatajovanie. Je to dôsledok modelu aký sa používa. Dá sa to porovnať s chorobou. Ochoriete vždy náhle. Je to pre vás správa dňa. Ale vyzdravenie. To trvá väčšinou dlhšiu dobu. Náhle nevyzdravie nikto. Výsledkom týchto chorobných reportov je, že v hlave verejnosti sa drží napríklad predstava, že nehodovosť na cestách stúpa. Veď predsa o tom všade čítame každých pár rokov!
Steven Pinker
Na túto problematiku dlhodobo upozorňuje práve Steven Pinker, ktorému patril aj predošlý príklad so zubatou krivkou. Pinker je autorom dvoch vyznamných a nesmierne zaujímavých a povzbudzujúcu publikácii, ktoré dokumentujú zlepšovanie sveta a ľudstva v priebehu tisícročí, storočí a takisto posledných dekád. Vrele ich každému odporúčam. Žiaľ, nie sú zatiaľ k dispozícii v slovenskom jazyku.
Prvá publikácia, The Better Angels of Our Nature (Lepší anjeli našej vlastnej prirodzenosti), vyšla v roku 2011. K nej sa tohto roku pridala ešte v mnohých ohľadoch špecifickejšia a podrobnejšia Enlightenment Now: The Case for Reason, Science, Humanism, and Progress (Osvietenstvo teraz: hájenie rozumu, vedy, humanizmu a pokroku).
VEĽKÉ SVETOVÉ REDAKCIE SA ZAČALI TENTO ROK SNAŽIŤ O NÁPRAVU
V žurnalizme sa často používa poučka, že len „zlé správy sa predávajú“. Tento názor, ktorý je možno úplne odtrhnutý od reality, sa prevtelil aj do toho, že sa v mnohých ohľadoch začali reportovať aj bezvýznamné zlé správy.
Typickou ukážkou sú televízne správy na Slovensku, kde sa pravidelne vyskytuje správa o nejakej smrteľnej automobilovej nehode. Skúste zapremýšľať, k čomu je vám táto správa dobrá. Dnes o 14:00 narazila škodovka do zvodidiel a zahynul 30 ročný muž. OK. Pre jeho rodinu a priateľov je to tragédia, ale z akého dôvodu sa o tom dozvedelo celé Slovensko?
Predstavte si, keby sa v správach objavilo takisto – dnes zomrela 42 ročná Dagmar K. na rakovinu v Žilinskej nemocnici. Alebo, dnes o 17:24 zomrel v Bratislave Michal B. na zástavu srdca. Sú to všetko pravdaže tragédie, ale ľudia umierajú denne. Sme smrteľní, máme choroby a robíme chyby.
Nešlo o nejaké masívne pochybenie štátu, personálu nejakej inštitúcie či systémovú chybu. Nešlo o osobu, ktorú poznali všetci. Je to informácia dôležitá pre blízkych danej osoby. Z nejakého dôvodu ale presne takto slovenské televízie zvyknú reportovať o automobilových nehodách. Kým to, že slovenská nehodovosť stúpa, alebo klesá, by bola dôležitá informácia, to že dnes niekto na ceste zahynul je len negatívna a bezvýznamná informácia.
Prítomnosť bezvýznamných zlých správ je o to komickejšia, ak zaberajú miesto tým dôležitým a pozitívnym správam, hlavne o kladných trendoch. Chápem, že reportovať o trende dlhom niekoľko dekád je problematické, pretože neexistuje konkrétny deň, kedy je to vhodné.
Nebolo by ale užitočné zaradiť takúto správu napríklad na koniec správ? Mnoho televízií zaviedlo praktiku, že na konci ukážu bezvýznamnú „dobrú správu“, ako niečo na odľahčenie. Obvykle ide o nejaké zábavné video so zvieratkom, alebo oznámenie toho, že nejaká milá pani sa dožila 105 narodenín.
Na oko to síce vyzerá ako pozitívna správa, ale problémom je, že je bezcenná. Steven Pinker upozorňuje na to, že ako ľudia sme si veľmi dobre tohto triku vedomí a nič pozitívne v nás nezanechá. Vieme, že daná správa je bezcenná. Že nepatrí medzi dôležité udalosti a nereprezentuje stav sveta. Ide len o akúsi plytkú povedačku, v snahe nás rozveseliť.
Skutočne celosvetové dobré správy, ako to, že chudoba vo svete dlhodobo rapídne klesá, že úmrtnosť detí sa rapídne blíži k nule, alebo že vzdelanie či IQ populácie je rok od roku lepšie, to je niečo, čo do novín či večerných správ žiaľ akoby nepatrí.
Našťastie, v posledných dvoch rokoch sa začali diať prvé zmeny. Niektoré významné a najväčšie svetové redakcie, na popud Pinkerových publikácií a ďalších hlasov, začali v roku 2017 a 2018 experimentovať s reálnym (nie bezcenným) pozitívnym spravodajstvom.
Projekt tohto typu, pri ktorom sa zisťovalo, ako sú takéto správy čítané a zdieľané na sociálnych sieťach a či sa vyrovnajú tím negatívnym, naštartoval napríklad Britský Guardian. V USA podobný projekt naštartoval takisto New York Times. Nejde o to, že by sa reportovali bezcennosti na rozveselenie. Ide o reálne konštruktívne spravodajstvo, avšak z opačného spektra. Reportuje sa aj o veciach, ktoré idú dobre a podľa plánu.
Nie je dôvod, prečo by sa toto spravodajstvo nemalo na internete, či v TV objavovať. Ide o nevyhnutnú časť sveta. Veď ak chceme byť informovaní, musíme vedieť aj o tom čo funguje a čo ide dobre, nielen o tom čo nefunguje a čo nevychádza.
Ak budeme permanentne preferovať a konzumovať len správy z druhej kategórie, nie je divu, že mnoho ľudí má pocit, že svet sa rúti do horúcich pekiel a že zajtrajšok bude horší než včerajšok. Tu nejde o to pozerať sa na svet cez ružové okuliare, alebo vidieť poloprázdny pohár ako poloplný. Ide o videnie ozajstnej reality, ktorá je v kolobehu negatívneho spravodajstva (z dôvodu jeho povahy) zakrytá.
Svet sa neustále vo väčšine ohľadov zlepšuje. Áno, existuje obrovské množstvo stále nových a nových problémov, ktoré treba riešiť a nemožno si pred nimi zakrývať oči. Ale ak budete vidieť iba tie a budete sa systematicky vyhýbať dlhodobým štatistikám a dobrým správam o reálnom progrese, budete mať veľmi temný a hlavne celkom nesprávny pohľad na svet. A to nie je nikdy dobre.
Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.
