Honorár pod 500 eur neveští nič dobré.
Už približne desať generácií sú svadobné fotografie jednou z najvzácnejších súčastí symbolického dedičstva a bohatstva každej rodiny. Moderná doba možno zmenila podobu, nie však hodnotu tohto artefaktu. Sotva sa nájde dvojica, ktorá by netúžila mať zvečnené svoje jedinečné chvíle. Kolekcie svadobných snímok sú svedectvami o okamihoch naplnených dojatím, pátosom a vzájomnosťou: rekonštruujú príbeh od výmeny prstienkov cez odčepčovanie až po prvé novomanželské svitanie.
Nielen prominenti, ktorí to robia aj pre komerčnú exkluzivitu a ochranu súkromia, čoraz častejšie dbajú počas svojho veľkého dňa na to, aby ich životné áno po pár sekundách nevysielali do sveta svadobní hostia, akokoľvek vzácni. Stále viac bežných párov žiada pozvaných, aby počas obradu aj hostiny ponechali mobily vo vreckách či kabelkách, nech amatérska snaživosť napriek dobrým úmyslom neznižuje vyznenie slávnostných chvíľ.
Nechajte pracovať profesionálov, vy si užívajte
V dobe, keď sú sociálne médiá sotva odmysliteľnou súčasťou nášho fungovania, v podstate logicky rastie dopyt po profesionálnych svadobných fotografiách, ktoré na zodpovedajúcej úrovni zachytávajú nekaždodenné okamihy a emócie, zatiaľ čo hostia sa plne sústredia na samotný obrad.
„Svadba je udalosť, ktorá sa plánuje vo veľkom predstihu a ľudia očakávajú úplnú dokonalosť. Stres a organizovanie je namieste týždne a mesiace vopred, keď však už nastane ´deň D´, je najdôležitejšie svadbu si čo najviac užiť. Ideálne s vypnutým telefónom. Netreba sa zaťažovať drobnosťami, počasím a okolnosťami, ktoré sa nedajú zmeniť. Je to v konečnom dôsledku vždy hlavne o ľuďoch a emóciách,“ pripomína slovenský svadobný fotograf Matej Kmeť.
Matej Kmeť: Lenka a Marcel
Dávnejšie na to upozornilo aj Európske svadobné združenie, ktoré združuje špičkových profesionálnych fotografov z celého starého kontinentu. Prostredníctvom lookbooku plného odporúčaní a ukážok pomohlo snúbencom zorientovať sa v dobových, súčasných aj nastupujúcich trendoch a prinieslo aj praktické tipy na kreatívne zachytenie týchto neopakovateľných chvíľ.
Nielen sobáše – aj žiadosti o ruku!
Na Slovensku majú profesionáli z tohto špecifického segmentu fotografie svoju asociáciu, ktorá zvyšuje povedomie verejnosti, stará sa o záujmy a reputáciu členov s príslušným oficiálnym predmetom podnikania a takisto prináša odporúčania a inšpirácie.
Atraktívnej, dôležitej a vychytenej téme sa nepretržite venuje aj spoločnosť Nikon – tentoraz na lokálnej báze, nie nadnárodnej. Prečítajte si zasvätené názory viacerých slovenských svadobných fotografov a prezrite si ich snímky, ktoré vznikali s použitím techniky od spomenutej značky.
Navyše, prinášame vám aj rady od odborníka priamo z Nikonu a akýmsi bonusom je prezentácia u nás zatiaľ prakticky neznámej kategórie snímok zo žiadostí o ruku. Český ambasádor Nikonu George Karbus si privyrába naozaj originálnym spôsobom.
Kulturák v Choňkovciach
Obľúbencom Prešovčana Matúša Vencúrika je Cliff Mautner, inak Nikon Ambassador: „Pred rokmi som potajomky plakal do vankúša, že v akých priestoroch fotí… A ja? V kaderníckom salóne 3×3 metre na prízemí bytovky. Potom som si to však v hlave otočil: asi nenafotím nič také ako Cliff, ale zase Cliff sa zrejme nikdy nedostane do ´kulturáku´ v Choňkovciach a nezažije toľko zábavy ako ja na pravom ´vychodňarskom vešeľu´.“
Matúš Vencúrik: Števka a Matúš
Vencúrika najviac baví fotiť, keď je pred objektívom človek plný emócií, sotva sa teda mohol nájsť v inom odvetví: „Na začiatku to bolo o riadnych nervoch. Bol som však na takýto pocit zodpovednosti pripravený z práce v rádiu. Všetko, čo tam bolo ´live´, jednoducho muselo klapnúť. Buď to vo vysielaní bolo okej, alebo nastal problém. To vás veľa naučí. Samozrejme, pri fotografovaní sa vďaka rastúcim skúsenostiam dajú niektoré veci postupne zautomatizovať. Po rokoch už viete, kam sa máte postaviť, na čo si dať pozor, kedy nie je príliš vhodný okamih na výmenu filmu, karty alebo bateriek.“
Fotograf východu, ako sám seba nazýva, zaznamenáva svadby už 10 rokov: „Harmonogram celej udalosti nie je na škodu, ale často sa ten scenár rozpadne už o desiatej ráno, keď kamarát mešká pol hodiny s kyticou a kaderníčka to natiahne o ďalších 30 minút. Z dôkladne načasovaného scenára sa takto vypúšťa jedna vec za druhou a nastáva samospád. Je dôležité byť sústredený a reagovať.“
Najdrahšie ponožky v živote
K najzásadnejším častiam a špecifikám patrí portrétová foto-session. „Mal som mladomanželov, pri ktorých trvala len nejakých 7 minút, ale aj dvojicu, s ktorou sme počas svadobného dňa fotili viac ako 4 hodiny v 5 rôznych lokalitách. A oba páry boli maximálne spokojné. Niekedy som veľmi milo prekvapený, na aké čarovné miesta ma vezmú. Vždy to však vopred prekonzultujeme. Cez rôzne weby a aplikácie sledujem napríklad počasie, svetelné podmienky v danej lokalite v naplánovanom čase, smer slnka, dobu jeho zapadania, členitosť okolitého terénu… Zlatá hodinka je, pochopiteľne, skvelá, ale u nás na východe sa počas nej vždy koná svadobná hostina. Vtedy je nemožné ísť na 2-3 hodiny niekam fotiť. Aj preto sa s obľubou chodí fotiť v iný deň,“ prezrádza Matúš Vencúrik.
V závislosti od lokality portrétového fotenia, ale aj podľa ročného obdobia sa podmienky zvyknú značne rôzniť: „Pred pár rokmi som zažil akúsi sezónu búrok. Fotil som aj v 35-stupňovej horúčave a nevesta mala pokožku svetlú ako mlieko, takže po nejakej polhodine veru začala meniť farbu výrazne do červena. Na Štrbskom Plese som sa pri -17 stupňoch Celzia preboril jednou nohou cez ľad do vody a vtedy som si kúpil v športovom obchode moje najdrahšie ponožky v živote. Už som – s foťákmi na krku, ruksakom na chrbte a statívmi a svetlami v rukách – utekal po lúke pred stádom koní. Z jedného súkromného pozemku nás prišla vypoklonkovať polícia…“
Matúš Vencúrik: Bea a Peter
Nepereživaj: prirodzenosť nadovšetko
Matúš už čelil viacerým krízovým situáciám, zlyhaniu techniky ešte nie: „Klop, klop… Raz si snúbenci zabudli doma obrúčky a zistili to až v kostole, keď ich kňaz išiel požehnať. Inokedy to bol kolaps nevesty, záchranka, infúzie. Ale aj roztrhnutie zipsu pozdĺž celých šiat krátko pred sobášom, moje pokazené auto v deň svadby…“
Vencúrikovo krédo je jasné: „Aj keď fotografa ´predávajú´ najmä tie pekné portrétne snímky, mám veľmi rád reportáž z celého svadobného dňa. Ani v portrétnych ani v reportážnych svadobných fotkách sa nesnažím o dokonalosť, ale skôr o prirodzenosť. Aby aj po rokoch mali mladomanželia na čo spomínať, aby fotky hovorili o tom, čo v ten deň prežívali.“
A základné odporúčania? „Čo sa týka fotenia, podľa mňa je kľúčom dostatok času na všetko a na nič sa nehrať, byť čo najprirodzenejší. Ukrajinci na to majú jedno veľmi vhodné slovo, ani prekladať ho netreba: ´nepereživaj´.“
Svadobná výbava Matúša Vencúrika: „Môj hlavný batoh má približne 13 kg: nosím v ňom dve telá (D750, D810) a šesť objektívov, občas aj Nikon F5 na klasický 35mm film, systémové blesky, batérie. K tomu ďalšie batohy s externými bleskami, LED-svetlo, statívy, skladacie softboxy, odpaľovače bleskov.“
Chill, dobre bude
„Pospo“ Tomáš Pospíchal veľmi uznáva Two Mann Studios a pre prístup k práci Jerryho Ghionisa, ktorý je vraj fantastickým lektorom. Vystresovaným dvojiciam odkazuje či priamo hovorí: „Chill, dobre bude.“ Sám sebe to opakoval, keď zistil, že zobrať D800 na fotenie druhý deň po kúpe nebol najlepší nápad: „Bol to boj s nastavovaním a nikomu to neprajem.“
Tomáš Pospíchal: Iveta a Miloš
Podobným extrémom, hoci iného typu, vraj bolo fotografovanie na paddleboarde, pri ktorom nevesta spadla do 4-stupňovej vody. „Trochu vymrzla, ale vytiahla z kufra náhradné svadobné šaty a fičali sme ďalej. Iný bizár bol, keď som sa pred svadbou dozvedel, že tam bude ešte ďalší fotograf, ktorého objednala svokra nevesty. Vôbec netuším, aký materiál im týpek odovzdal,“ konštatuje Pospo, ktorý je v svadobnom obehu od roku 2012.
„Môj štýl by som označil za reportážny. Nuž a k reportáži patrí príbeh. Po vlastnej svadbe som si uvedomil, ktoré fotky majú pre svadobčanov skutočnú hodnotu. Snažím sa, aby sa vo výsledku každý našiel a mal spomienku. Keďže nemám talent, musím si to odmakať,“ s úsmevom dodáva Pospíchal, ktorého ľudia oslovujú na základe jeho predchádzajúcej práce. Nemusí teda robiť limitujúce kompromisy. V zásade však vôbec nemá problém prispôsobiť sa: „Veď ja som tam pre nich, nie naopak.“
Vykročenie z komfortnej zóny
Ak má Tomáš čas, obzrie si vybranú lokalitu na portrétovú foto-session, ale podotýka: „Snažím sa nefixovať sa na zvolené miesta a najmä svetlo. Stačí, že na druhý deň sa zamračí alebo sa nebude stíhať, a už sa koncept rozpadá. Túto zložku svadobného fotenia mám rád a v mojom prípade tvorí najatraktívnejšiu časť portfólia, ale zároveň je najnáročnejšia, lebo plne pod mojou taktovkou. Preto oceňujem, ak je na to aspoň hoďka. Mladomanželom hovorím, že každá minúta navyše je šancou na ďalšiu peknú fotku. Experimentujem so svetlami, manuálnymi objektívmi a podobne, čo je však časovo náročnejšie. Okrem toho treba trochu času aj na rozbeh, vzájomné oťukávanie. Neočakávam od mladomanželov, že skočia na pľac a budú dávať pózy ako z Hollywoodu.“
Tomáš Pospíchal: Mery a Denis
Každá svadba je krokom z komfortnej zóny, platí to aj pre ostrieľaného fotografa. „Stres je tam zakaždým, vyplýva z veľkej zodpovednosti. Skúsenosti ho síce čiastočne eliminujú, ale v zdravej miere je podľa mňa prítomný vždy a tak to aj má byť. Na mnoho situácií totiž mám jediný pokus, nedajú sa oklamať.“
Svadobná výbava Tomáša Pospíchala: „Mám dve telá D750, osem objektívov, tri blesky plus príslušenstvo – odrazky, statívy, odpaľovače, batérie a podobne. Koľko to celé váži, to netuším. Pamätám si však časy D700-ky s gripom + SB900 + 80-200 a toto vážilo 3,8 kg.“
Realita nad ego
Keď sa svadobný fotograf zameriava na tzv. destination weddings, sotva môže reálne stihnúť viac ako dvadsať takýchto udalostí za rok. Konkrétne u Bratislavčana Mateja Kmeťa je to 15-18, a to prevažne na juhu Európy. V rámci spätnej väzby ho vždy poctí a poteší, keď sa od neviest dozvie, že sa pri prezeraní fotiek rozplakali od dojatia.
„Patrím medzi tzv. ´storytelling´ fotografov. Svadby fotografujem dokumentárnym spôsobom, pričom je pre mňa dôležité, aby výsledok rozprával ucelený príbeh, no zároveň si zachoval špecifický štýl a mal aj určité výtvarné kvality. Pri fotení sa snažím čo najmenej zasahovať do deja a je pre mňa dôležité, aby snímky odrazili realitu, nie ego a nápady fotografa,“ hovorí Matej a dodáva, že nevyznáva veľkolepé sobáše: „Jednoznačne lepšie sa mi pracuje na tých komornejších, kde sa človek môže viac sústrediť na dokumentovanie detailov a lepšie sa vcítiť do vzťahov medzi zúčastnenými.“
Matej Kmeť: Alexandra a Michal
Cez špecializované agentúry to býva neosobnejšie
Kmeť sa pravidelne zúčastňuje na medzinárodných stavovských konferenciách a prednáškach, veľa svojich vzorov a kolegov stretol osobne: „Medzi mojich obľúbených svadobných fotografov patria napríklad Marko Marinkovic, Dan O´Day, Fer Juaristi, Terralogical alebo Petar Jurica.“
Nebráni sa ani zákazkám cez špecializované svadobné agentúry, ale vníma v nich určité „ale“: „Ľudia, ktorí ponechajú výber fotografa na agentúru, často očakávajú určitý štandard a štýl fotiek, zväčša však nebývajú extrémne nároční a nemajú príliš konkrétnu predstavu. V takom prípade by si totiž zvolili fotografa, ktorého by si sami našli. Organizačne je takáto práca jednoduchšia, nevýhodou však často býva absencia nejakého osobnejšieho spojenia.“
Ostré slnko a tmavé interiéry v Libanone
Inšpiratívnym zážitkom i veľkou skúsenosťou pre Mateja Kmeťa boli viaceré svadby v exotickom Libanone: „Fotenie je tam extrémne náročné: fotograf sa musí vyrovnať s extrémne ostrým slnkom a zároveň s veľmi tmavými a tienistými interiérmi. Navyše, časový plán býva zväčša šialený a fotí sa nekonečné množstvo skupinových záberov, popri ktorých je zložité zachytávať aj kreatívnu časť. Energia na takýchto svadbách a najmä na hostinách je však obrovská a často mám pri fotení až zimomriavky.“
Svetobežník dáva prednosť rýchlym portrétovým seansám: „Klienti pri nich zostávajú uvoľnení a snímky sú silnejšie. Mladomanželov zväčša fotím vo dvoch približne 10-20 minút trvajúcich blokoch – po gratuláciách a večer pred západom slnka. Dlhým foteniam a foteniam pred svadobným obradom sa snažím vyhnúť. Je pre mňa dôležité, aby sa svadobný deň netočil okolo fotenia, ale aby si ho ľudia čo najlepšie užili s rodinou a priateľmi. V takom prípade je nafotený materiál oveľa autentickejší. Veľká časť mojich často najlepších klientov dokonca vôbec nemá záujem o svadobné portréty. Sú to osobnosti, ktoré si dokážu vychutnávať život a vedia, čo je pre ne prioritné: čas strávený s blízkymi. Samostatná foto-session podľa mňa určite nie je nevyhnutnosťou, práve naopak.“
Matej Kmeť: Zuzana a Rastislav
Svadobná výbava Mateja Kmeťa: „Používam dve full-frame telá Nikon D750 spolu s pevnými objektívmi ohniskových vzdialeností od 20 do 85 mm. Ako záložné telo mám jeden aparát D750, ktorý zostáva väčšinu času v brašne, keby niečo. Keďže fotím dvoma fotoaparátmi súčasne (na jednom mám širšie ohnisko a na jednom dlhšie), je pre mňa dôležité fotiť jedným systémom, aby som nemusel rozmýšľať nad ergonómiou a nad tým, ktoré telo práve držím v ruke. Celá moja výbava váži okolo 10 kg. Aj preto pri pevných objektívoch uprednostňujem hmotnosť pred najdokonalejšou kresbou a svetelnosťou – z tohto dôvodu veľkú časť mojej výbavy tvoria pevné objektívy so svetelnosťou 1.8 (20, 28, 85), ktoré pri nízkej hmotnosti a rozmeroch majú skvelé vlastnosti.“
Zlatá hodinka skôr výnimkou
Prístup Františka Peťka z Dubnice nad Váhom sa postupne vyvíjal a bol i je ovplyvnený jeho obľúbenými fotografmi, ktorých prácu sleduje. „Je to štýl ´true story´, ktorým sa snažím čo najvernejšie zachytiť atmosféru a emócie. Na štylizovaných fotografiách si príliš nezakladám.“
Svoju prvú svadbu odfotil v roku 2007, odvtedy sa ich nazbieralo vyše 150. Keď fotí v blízkom okolí svojho bydliska, dokáže odporučiť zaujímavé lokality na foto-session: „Približne za polovicou svadieb cestujem 70, 100 aj viac kilometrov, vtedy ponechávam výber na dvojicu. Vždy odporúčam vyhradiť si na portrétové fotenie aspoň hodinu. Toho času však nesmie byť prehnane veľa: vtedy to pre mladomanželov začne byť únavné a nezáživné. Som najradšej, keď má celé fotenie portrétov dynamiku, veľa pohybu a uvoľnenú atmosféru, ktorá je taká dôležitá na zachytenie autentických emócií. Keď sa podarí odfotiť portréty vo svadobný deň, má to svoju nezameniteľnú atmosféru, ktorá sa už nezopakuje. Má to však aj svoje nevýhody, pretože fotenie počas zlatej hodinky je skôr výnimkou.“
František Peťko: Barbora a Juraj
Jedlo bez príborov, tanier na rukáve
Peťko označil za „svoju“ najoriginálnejšiu svadbu tú na zámku v Smoleniciach, kde bol dresscode stredoveký kostým, do tanca hrala hudba z onej dávnej epochy a jedlo sa podávalo na drevených doskách a bez príborov.
Nad praktickou stránkou svadobného fotografovania si odľahčene povzdychne: „Niekedy by som chcel mať na rukách primontované spätné zrkadlá… Už sa mi stalo, že som v luxusnom hoteli pri cúvaní a súbežnom fotení narazil do čašníka, ktorý práve niesol polievky na stôl. Jeden z tanierov skončil na rukáve hosťa.“
František Peťko: Martina a Juraj
Ak by mal snúbencom dať jednu radu, bola by takáto: „Úplný základ je, aby dvojica zverila čo najviac organizačných úloh na zodpovedných členov rodiny či priateľov. Nech samotnému páru čo najmenej vyzváňa telefón.“
Svadobná výbava Františka Peťka: „Práve som si bol odvážiť moju brašnu s technikou a má presne 7 kíl. Fotím dvoma identickými telami Nikon D750.“
Dotazník: 10 vecí, na ktoré sme sa spýtali za vás
- Je podľa vás dôležité stretnúť sa osobne s danou dvojicou už pred svadobným dňom a porozprávať sa podrobne o vzájomných predstavách?
Vencúrik: „Pre mňa veľmi. Každý fotograf má určitý spôsob práce, nikomu sa nesnažím vnucovať ten môj. Určite je však vždy dôležité poznať to, do čoho ideme. Obojstranne.“
Pospíchal: „Je to dôležité, hoci svet na tom nestojí a nepadá. Klienti sú veľmi individuálni. Ak majú svoju predstavu, tak je určite fajn sa stretnúť, aby potom nenastali nedorozumenia. Ja sa snažím dať si kávu s každým, pokiaľ je to možné. Aj keby sme si len nezáväzne pokecali. Prípadný bodový scenár svadby je nápomocný. Ja som štruktúrovaný človek a foťák mám nalepený na ruke 16 hodín v kuse. Keď viem, že o tri minúty na parkete poletí kytica, tak pri tom ľahšie môžem byť včas.“
Kmeť: „Rozhodne áno. Spolupráca tým nadobudne osobnejší rozmer. Ľudia sú pri fotení uvoľnenejší, keď už aspoň trochu poznajú svojho fotografa, a ten zároveň môže k práci pristupovať individuálnejšie a viac pochopiť povahy, záľuby, rodiny svojich klientov. Navyše, v prípade, že sympatie nefungujú a vzájomné predstavy sa líšia, stále je možné zo spolupráce odstúpiť, ak sa takéto stretnutie udeje ešte pred záväzným potvrdením – predíde sa zbytočným nepríjemnostiam či nedorozumeniam. Jednoznačne odporúčam aspoň skype/facetime hovor.“
Peťko: „Podľa mňa je veľmi dôležité stretnúť sa s dvojicou pred svadbou, vzájomne sa spoznať a porozprávať o ich svadobnom dni, predstavách a organizácii. Zvyčajne sa snažím s každým párom sa stretnúť aspoň 6 mesiacov pred svadbou, pokiaľ je to možné.“
- Koľko trvá vaše nasadenie na svadbe, ako dlho ste v pohotovosti?
Vencúrik: „Na ostatnej svadbe som bol od 7.30 h do 1.00 h nasledujúceho dňa, čiže zhruba 17 hodín na nohách, v pohotovosti, väčšinu času aj aktívne fotím. Obyčajne sa však začína o čosi neskôr – okolo desiatej. Nikdy neodchádzam skôr ako o 1.00 h.“
Pospíchal: „Som v pohotovosti od ranného líčenia až do takej druhej v noci. Rád fotím tancovačku a keď mám pocit, že už nič lepšie nevznikne, balím. Zväčša je to okolo tej druhej hodiny nadránom.“
Kmeť: „Keďže sa snažím o zaznamenanie svadby ako uceleného príbehu, väčšinou som v pohotovosti 12-14 hodín.“
Peťko: „Je to maximálne 16 hodín: od deviatej ráno do jednej po polnoci. Niekedy začínam neskôr, ale končím vždy najneskôr o tej jednej. Vtedy si môžem povedať, že padla.“
Matúš Vencúrik: Lucia a Juraj
- Ktorá časť celej svadby býva pre fotografa najzložitejšia, najzaťažujúcejšia, najháklivejšia?
Vencúrik: „Samotný obrad či požehnanie od rodičov. Jednoducho okamihy, ktoré sa nedajú zopakovať. Mám pred tým veľký rešpekt a cítim zodpovednosť.“
Pospíchal: „U mňa aranžované fotenie.“
Kmeť: „Technicky náročné bývajú najmä veľmi rýchle civilné obrady, keď fotograf musí stihnúť veľa neopakovateľných vecí a zároveň byť nenápadný a neprekážať si s kameramanmi či oddávajúcimi.“
Peťko: „Pre mňa je to stále foto-ssesion s dvojicou – teda svadobné portréty. Pri nich sa najviac zapotím, pretože chcem, aby pôsobili uvoľnene, nestrojene a bez gýčových póz. Ďalšou náročnou časťou svadby je obrad, pri ktorom môže vzniknúť množstvo neovplyvniteľných a zároveň neopakovateľných situácií. Napríklad prvý novomanželský bozk, pri ktorom mi do objektívu strčí hlavu odchádzajúci poslanec či farár.“
Tomáš Pospíchal: Martina a Martin
- Máte vnútorný problém s „povinnými cvikmi“, trebárs spoločnou fotkou všetkých svadobčanov, respektíve s požiadavkou, aby každý bol aspoň na jednej fotke, alebo je to nevyhnutná súčasť práce tohto typu a tak to aj vnímate?
Vencúrik: „Ak niečo také klient požaduje, vždy mu vysvetlím, že to nemusí dopadnúť dobre. Na spoločnej fotke so 130 svadobčanmi asi nebude úplne všetkých dobre vidieť alebo pri 100 hosťoch nedokážem zaručiť, že každý z nich bude na nejakom zábere. Zatiaľ to každý pochopil. Svadobnú fotografiu však celkovo vnímam tak, že musíte s klientom komunikovať a splniť jeho priania. Výsledok predsa tvoríme spolu.
Pospíchal: „Patrí to k tomu a sú to podľa mňa úplne prirodzené požiadavky. Chápem, že pre fotografa, ktorý zaznamenáva 20. svadbu v krátkom slede po sebe, je to možno už otrava. Bez ohľadu na to, čo si kto myslí, však ´job has to be done´.“
Kmeť: „Skupinové fotografie beriem ako ´povinnú jazdu´, no zároveň si uvedomujem ich dôležitosť najmä pre rodiny mladomanželov a hostí. Pokiaľ to ide, snažím sa ich fotiť kreatívne a v uvoľnenom duchu, často aj v pohybe. Keď si dám na skupinových fotografiách záležať a viem, že každý z hostí na nejakej bude, o to väčšiu voľnosť si môžem po zvyšok dňa dovoliť a až do konca pokračovať nerušenou reportážou. Viem sa vcítiť aj do potrieb a predstáv širšej rodiny a považujem skupinové fotografovanie za samozrejmosť popri kreatívnej časti.“
Peťko: „Je to nevyhnutná súčasť mojej práce a vždy sa snažím ustrážiť si, aby novomanželia mali jednu spoločnú fotografiu so všetkými hosťami a najbližšou rodinou. A potom … kto chce snímku s novomanželmi, ten sa príde odfotiť.“
- Aký máte názor na svadobné video? Dokáže ho podľa vás robiť jeden človek, zároveň fotograf, popri statických obrázkoch?
Vencúrik: „Nájdu sa dvojice, ktoré sa na takýto štýl práce pýtajú. Každému vysvetlím, že ak chce, aby aj video aj fotky aspoň za niečo stáli, nemôže to robiť jeden človek.“
Pospíchal: „Nie som veľký fanúšik videí: nedajú sa vytlačiť a zavesiť na stenu. Kým ten človek nie je ´Clark Kent´ so štyrmi rukami, nikdy sa naplno nevyrovná profíkovi, ktorý sa naplno venuje iba jednej veci. Samozrejme, moje nároky na kvalitu môžu byť nastavené úplne inde ako u svadobčanov. Pokojne sa teda môže stať, že hybrid ´all-in-one´ uspokojí klientov, ale ja veru nie som kamarát takéhoto prístupu.“
Kmeť: „Keď sa svadobné video robí kvalitne a s citom, dokáže byť výsledok veľmi emotívny a silný. Odporúčam pozrieť si napríklad kacofilms.com, happyweddingfilms.com alebo monikafrias.com.
Peťko: „Nemyslím si, že sa dajú robiť 100-percentne a s plným nasadením dve odlišné činnosti. Je to na úkor kvality dodaných služieb a neuznávam to. A môj názor na svadobné video? Prečo nie, pokiaľ je spravené kvalitne a s nápadom a nie príliš dlhé. Určite je to taká krásna spomienka na svadobný deň, akou sú fotografie.“
- Koľko fotografií by mala obsahovať finálna dodaná kolekcia?
Vencúrik: „Ťažko to stanoviť: boli svadby, z ktorých som odovzdal sotva 200 fotiek, a našli sa aj také, kde ich bolo vyše 1000.“
Pospíchal: „Ja sa neviem zmestiť pod 800 finálnych fotiek.“
Kmeť: „Záleží na štýle. Myslím si však, že 350-550 výsledných fotografií by malo klientom stačiť. Zároveň zastávam názor, že priveľké množstvo degraduje výsledok: dobré a zaujímavé zábery sa stratia medzi priemernými. Odovzdaný materiál by mal byť kvalitatívne aj farebne konzistentný.“
Peťko: „Priemerne odovzdávam 600-700 fotografií. Ak je to väčšia svadba a hostí viac, tak aj finálnych fotografií môže byť viac.“
- Aký čas si zväčša vyžaduje postprodukcia – ako rýchlo od svadby ste v stave dodať výsledok?
Vencúrik: „Keďže fotenie svadieb robím popri inej práci, trvá to asi dlhšie ako u kolegov: sú to zhruba dva mesiace.“
Pospíchal: „Mám fulltime job, tak som postprodukciu riešil po víkendoch a večeroch a zvykol som dodávať kompletný ´balík´ do troch týždňov. Teraz už si na to zoberiem deň voľna, za ktorý stihnem tak 70% roboty, a tých 800-1000 upravených fotiek dodávam do týždňa.“
Kmeť: „Postprodukcia jednej svadby (triedenie, úprava farieb a retuš) mi zaberie približne 4-6 pracovných dní. V rozmedzí 5-10 pracovných dní odo mňa klienti dostanú výber 50 upravených záberov vystihujúcich to najdôležitejšie zo svadobného dňa. Zvyšok odovzdávam v rozpätí 6-8 týždňov od svadby.“
Peťko: „Hotové fotografie sa snažím dodať do jedného mesiaca od nafotenia svadby a zvyčajne mi to zaberie okolo šesť večerov pri počítači.“
Matej Kmeť: Stanka a Tomáš
- Zostali ste po nafotenej svadbe v kontakte s niekým, koho ste predtým vôbec nepoznali?
Vencúrik: „S množstvom párov. Niektoré dvojice sa stali našimi rodinnými priateľmi, aj deti sa poznajú, hrajú sa spolu. Niekedy si píšeme na výročie tej svadby, spoločne si povzdychneme, ako to letí. Nechcem sa chváliť, alebo vlastne áno, chcem: často sa stáva, že príde spätná väzba aj po rokoch. Najkrajší feedback je, keď sa vám niekto ozve, že Matúš, videla som Jankine fotky a kedy máš na budúci rok voľný termín, lebo vtedy sa budem vydávať.“
Pospíchal: „Áno. Na druhej strane boli aj takí, s ktorými sme si nemali čo povedať, ale to vôbec neprekáža. Som na svadbe na to, aby som fotil. Čím menej ľudí tam poznám, tým lepšie sa dokážem koncentrovať na prácu.“
Kmeť: „Na svadbách spoznávam mnoho veľmi inšpiratívnych a rôznorodých ľudí, s ktorými aj následne zostávam v kontakte. Často to prerastie do kamarátstva, za čo som veľmi vďačný a je to jedno z veľkých pozitív mojej práce.“
Peťko: „Áno, s mnohými dvojicami som v kontakte, aspoň facebookovom. Niektorí sa ku mne vracajú s prosbou o rodinné fotenia alebo sa stretávame na svadbách ich rodinných príslušníkov či kamarátov, ktorým ma odporučili.“
- Dá sa fotenie svadieb dlhodobo praktikovať tempom raz za týždeň, alebo je to také vypätie, že si to sotva viete predstaviť?
Vencúrik: „Dá, robím to už veľa rokov. Zároveň však potrebujem po sezóne oddych. Žiadne stužkové, takmer nijaké iné fotenia. Od novembra do apríla som len otec a manžel. Mám skvelú, obetavú a tolerantnú manželku. Bez nej a jej prístupu k rodine a mojej práci by som to nemohol zvládať.“
Pospíchal: „Áno, ale určite nie dlhodobo a určite nie v mojom prípade.“
Kmeť: „Podľa mňa takéto tempo nie je dlhodobo udržateľné. Obzvlášť, ak sa bavíme o fotení na top úrovni. Hrozí, že fotograf rýchlo skĺzne k stereotypu a klišé a jeho práca stratí iskru a prestane sa vyvíjať. Fotenie svadieb by malo človeka baviť. Keď niekto vykonáva prácu iba pre peniaze, je to vždy vidieť.“
Peťko: „Keby len raz za týždeň… V dnešnej dobe už nie sú výnimkou ani svadby počas týždňa, najčastejšie v piatok. Ja som takýto maratón zatiaľ nepodstúpil a ani sa na to nechystám. Jedna svadba do týždňa stačí.“
František Peťko: Lenka a Tomáš
- Aká je podľa vás finančná dolná hranica, pod ktorou už by ste na základe vlastných skúseností poňali podozrenie, že fotograf nemusí odviesť práve profesionálnu prácu a dodať uspokojivé výsledky?
Vencúrik: „Videl som skvelú prácu od mladých a menej skúsených fotografov, zrejme aj slabšie finančne ohodnotenú. Videl som však aj nie príliš vábne výsledky od dlhoročných profíkov. Toto nemusí byť len o cene.“
Pospíchal: „Keď je fotograf skúsený a jeho cena sa pohybuje pod 500 eur, neveští to nič dobré. Ja som začínal na 250 eurách a keď som bol spokojný s fotkami, postupne som to zdvíhal až na moju terajšiu sumu.“
Kmeť: „Keď ľudia vkladajú veľké úsilie do plánovania, netreba šetriť na kvalitnom fotografovi. Pri výbere je vhodné vidieť, ako vyzerá celý súbor fotiek z jednej svadby. Pri množstve záberov sa totiž na každej svadbe podarí urobiť pár kvalitných fotiek, nie každý však dokáže zachytiť dobré a konzistentné snímky za každých okolností a vyťažiť maximum z celého svadobného dňa. Treba si uvedomiť, že fotky a video budú v konečnom dôsledku tá jediná pamiatka, ktorá po svadbe mladomanželom zostane.“
Peťko: „Myslím si, že 500 eur za fotenie celého svadobného dňa je tá hranica, pod ktorou začínam pochybovať o kvalitách fotografa.“
KLASICKÝ HLUČNÝ BUDÍK
Matej Kmeť: „Mal som v Prahe prewedding fotenie s párom, ktorý z tohto dôvodu pricestoval z Austrálie. Boli sme dohodnutí na sunrise-session, čo je jediná možnosť, ako sa vyhnúť mase turistov. Budík som mal nastavený už na 4.30 h a pred spaním som ho ešte asi trikrát kontroloval. Keď som sa však prebral, vonku už bolo svetlo! Budík som musel v polospánku podvedome zrušiť… Bol to obrovský šok a práve podľa svetla som si pomyslel, že naplánované fotenie som už dávno prepásol. Mal som však obrovské šťastie a zaspal som len o hodinu a štvrť. Nasledoval rekordný beh, infarktový stav a napokon som na dohodnuté fotenie meškal iba niečo vyše 20 minút. Klienti boli veľmi pohodoví ľudia a session dopadla nad očakávania. Hneď po fotení som si cez internet objednal klasický hlučný analógový budík.“
Striktný názor odborníka: snímky = fotograf, video = kameraman
Michael Jurák z Nikonu sám fotí svadby už dvadsať rokov a má ich za sebou viac ako 250. Má rád dedinské svadby na svojej milovanej južnej Morave – kostoly, kroje… Zdôrazňuje, že pozorne sleduje slovenskú scénu v tomto segmente. A takéto sú jeho postrehy a odporúčania pre svadobných fotografov:
- Pocit zodpovednosti a určitého napätia tam musí vždy byť, prospieva to veci
- Snažte sa byť nestresujúcim účastníkom a reportérom, nie režisérom tejto pozitívnej udalosti
- Osobné stretnutie so snúbencami pred akciou je úplne nevyhnutné
- Vopred sa choďte pozrieť na nové miesta na samostatnú foto-session, aby ste vedeli, čo vás čaká
- Na portrétové fotenie mladomanželov by som sám rád vždy mal dve hodiny času, ale to sa väčšinou nepodarí
- Finálna kolekcia postačuje aj v počte približne 150 fotografií
- Najťažšou časťou práce je obrad, lebo pri ňom nie je fotograf pánom situácie a pritom niektoré zábery jednoducho musí mať
- Snímky = fotograf. Video = kameraman. Sú to dvaja ľudia…
Súradnice a kytička na zemi
Ambasádor Nikonu George Karbus patrí k najoceňovanejším svetovým fotografom divokej prírody. Na výpravy do drsnej Arktídy či odľahlého južného Pacifiku a milované plávanie s delfínmi a veľrybami si privyrába veľmi bizarne.
„Žijem v Írsku pri nádherných Moherských útesoch, kde muži – najmä Američania – často žiadajú svoje partnerky o ruku. A ja to fotím,“ prezrádza karlovarský rodák Jiří alias George Karbus.
Pri takýchto objednávkach síce pracuje v utajení, ale len dočasnom: „Pošlem klientovi GPS súradnice a ešte aj označím to miesto kytičkou, že presne tam treba stáť. Spočiatku som asi desať metrov od dvojice a hrám sa na turistu. Keď si muž kľakne pred partnerku, zaznamenám ten moment. Potom ma on predstaví svojej snúbenici a ďalej už fotíme oficiálne.“
Karbus aj s rodinou žije v danej lokalite už 15 rokov, spočíva v tom jeho výhoda voči prípadným napodobňovateľom: „Tým, že dokonale poznám všetky útesy, a viem, ako sa správa svetlo, nik mi tam nemôže konkurovať.“ Nevyhýba sa síce ani svadbám, ale berie ich maximálne päť za rok: „Za jednu si účtujem 1 500 eur. To mi lepí trhlinu v príjmoch z predaja fotografií prírody.“
