Nie, Bill Gates naozaj nikdy netvrdil, že 640 kilobajtov pamäte by malo stačiť každému. Tak už to ale so slávnymi poverami býva. Žijú si svoj vlastný život. Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.
Medzi počítačovými nadšencami sa už dlhé desaťročia rozpráva legenda o tom, že keď sa v roku 1981 dostával do predaja prvý PC od IBM, Bill Gates obhajoval jeho 640 kB limit použiteľnej pamäte vetou „640 KB pamäte by malo stačiť každému“.
Táto fráza sa dodnes používa ako uštipačná poznámka v momente, keď sa nejaká firma alebo jedinec snaží hájiť konzervatívny prístup k vývoju či technológiám. „Čo že? Ty si myslíš, že tento výkon, takáto kapacita a takéto rozlíšenie obrazovky aké máme dnes už je dostatočné a nikdy nebude treba lepšie? Hahaha, jasné, a 640 kB pamäte by malo stačiť každému…“
Debata je tým definitívne rozhodnutá. Aký to fantastický a vynaliezavý bonmot, že áno. Problémom je, že Bill Gates tú pôvodnú vetu nikdy nepovedal.
IT noviny Info World z roku 1988 a známy nepodložený „citát“ Billa Gatesa
Nevedno, odkiaľ sa vzala. Isté je, že bola hojne používaná už v priebehu 80. rokov minulého storočia a objavila sa napríklad v periodiku INFO WORLD v novembri 1988.
Mnohí autori a žurnalisti sa vierohodnosť tejto citácie snažili v priebehu histórie potvrdiť, ako napríklad Fred Shapiro, ktorý zostavoval knihu citácii (The Yale Book of Quotations), vydanou Yalovou univerzitou, všetci však zlyhali.
Neexistuje skrátka žiadny textový, zvukový či video podklad toho, že by Gates danú vetu niekedy povedal alebo napísal. Bez ohľadu na to tvrdenie naberalo na popularite a behom 90. rokov minulého storočia, kedy Microsoft získal dominanciu so svojim systémom Windows, už bolo súčasťou ozajstného IT folklóru.
Mnohí žurnalisti a takisto aj bežní ľudia sa Gatesa stále na tento citát opakované pýtali, čo viedlo k jeho oficiálnemu vyjadreniu v rámci príspevku do novín, kde v roku 1996 napísal „Na túto citáciu narážam všade znova a znova, je to ale len povedačka, ktorá so mnou nemá nič spoločné.“
/Illustrácia: ValueWalk/
Uvádzal pri tom, že vždy naopak tlačil na to, aby softvér a hardvér podporoval čoraz väčšie kapacity pamätí, pretože pokrok v technológiách a neprestajné zlacňovanie so stúpajúcou výrobou čoraz menších tranzistorov bol raketový.
Dodal pri tom „Aj keď som v minulosti nejednu hlúpu či nesprávnu vec povedal, táto medzi ne nepatrila. Žiadny človek zapojený do vývoja počítačov a softvéru by nikdy v živote nepovedal, že nejaká kapacita pamäte bude stačiť naveky.“
KEĎ HLÚPE VETY NIE SÚ VÔBEC HLÚPE
Viete čo je ale na danej vete najzaujímavejšie? Aj keby bola pravdivá a Bill Gates by ju niekedy naozaj povedal, vôbec by vo svojej dobe nebola hlúpa. Vyjadrenie „640 KB pamäte by malo stačiť každému“ totiž o budúcnosti nehovorí nič.
Keď sa v roku 1981 prvý IBM PC dostával na trh, Microsoft preň na základe legendárnej dohody poskytoval operačný systém MS DOS. Daný hardvérový koncept sa v nasledujúcich rokoch stal základom toho, ako architektúra počítačov má vyzerať a jeho následné neviazané klony sa stali rodiskom domácej počítačovej éry.
Pamäťový limit 640 kB nebol zapríčinený Microsoftom a jeho softvérom, ale hardvérom. Prvé IBM PC používali procesor Intel 8088, čo bol 8/16-bitový hybrid a vzhľadom na použitú adresnú architektúru bolo 640 kB operačnej pamäte naozaj jeho stropom.
Procesor Intel 8088 /Foto: Konstantin Lanzet/
Treba ale povedať, že to nebol posmech. Mnohé vtedajšie konkurenčné počítače, založené na 8-bitových procesoroch (ako napríklad Apple II Plus s procesorom MOS Technology 6502), mali limit na úrovni 64 kB.
Zdvihnutie pamäťového limitu na 10 násobok v rámci IBM PC bolo teda naozaj výrazné a vskutku nikto sa nemohol sťažovať, že by bol týmto limitom obmedzovaný. Kapacita do 640 kB VTEDY naozaj stačila každému.
Vývoj sa však extrémne rýchlo posúval a nástup nových plnohodnotných 16-bitových procesorov s 24 adresnými pinmi v podobe Intel 80286 („dvaosemšestka), ktoré sa v IBM PC objavili v roku 1982, posunul limit na 16 MB. V roku 1985 sa dostal na trh nový 32-bitový procesor Intel 80386 („triosemšestka“), ktorý teoretický limit preklopil na 4 GB, ku ktorému mali bežné počítače ešte poriadne ďaleko.
Limity hardvéru a softvéru boli skrátka z tohto hľadiska vždy výrazne vyššie a základná premisa tohto posmechu je preto celkom nezmyselná.
Pre porovnanie, Windows XP (a 32-bitová architektúra operačného systému) mala v dobe svojho uvedenia v roku 2001 limit na 3,25 GB operačnej pamäte. To stačilo naozaj „každému“, pretože v tej dobe bolo štandardom 128 či 256 MB RAM a systém bol teda plne pripravený na tri po sebe idúce zdvojnásobenia kapacity v nasledujúcich rokoch.
Bill vo svojej kancelárii v meste Bellevue, neďaleko Seattlu, v roku 1985. Vľavo vzadu je vidieť IBM PC, vpravo od neho Apple Macintosh, pre ktorý Microsoft predával BASIC a takisto kancelárske programy /Foto: Deborah Feingold/
Príchod 64-bitových operačných systémov a 64-bitových procesorov opäť všetko posunul. Napríklad dnes má Windows 10 Pro limit na 2 TB operačnej pamäte (Home verzia ho má z komerčných dôvodov umelo znížený na 128 GB). Vzhľadom na dnes bežne používané kapacity 8 až 64 GB sa dá teda povedať, že dostupná kapacita 2 TB naozaj stačí každému.
Takýto výrok je skrátka DNES pravdivý. Nie je naivný, smiešny a ani hlúpy. Pravdaže, ak ho niekomu odcitujete v roku 2050, kedy sa budú používať výrazne vyššie kapacity bežne, bude pôsobiť hlúpo. To ale len preto, že vy sami budete hlúpo predstierať, že niečo niekto predpovedal naveky a že sa vyjadroval k budúcej situácii.
V roku 2050 nikto dnešný hardvér a softvér používať nebude (mimo muzeálnych a nostalgických dôvodov), rovnako ako dnes nepoužívame počítače z 80. a 90. rokov. Nikto sa teda nerozčuľuje, že tých 640 kB pamäte už fakt nestačí.
NEEXISTUJE DÔVOD, PREČO BY MAL MAŤ NIEKTO DOMA POČÍTAČ
Je zarážajúce, koľko takýchto citátov a prípadov existuje, pričom v obrovskom množstve prípadov ide práve o hlboké nepochopenie kontextu, v akom boli hovorené.
Vezmite si napríklad známe vyjadrenie Kena Olsena, zakladateľa spoločnosti Digital Equipment Corp. (v minulom storočí bola DEC významná firma na poskytovanie firemných počítačových riešení), ktorý v roku 1977 povedal „Neexistuje dôvod na to, aby mal niekto doma počítač“.
Toto vyjadrenie nielen dnes, ale už v roku 1977 pôsobilo neuveriteľne krátkozrako, dogmaticky a smiešne. V tej dobe totiž začali prvé počítače do domácností naozaj prichádzať a o pár rokov neskôr sa hrádza s nimi celkom pretrhla. Ľudia si počítače domov bežne kupovali a používali ich na rôzne účely.
Realita je ale taká, že smiešna „prorocká“ veta bola vytrhnutá z kontextu. Olsen sa totiž nevyjadroval k osobným počítačom, ako Apple I, Commodore PET či neskôr IBM PC. Vyjadroval sa k „domovým počítačom“, ako paralele k veľkým firemným počítačom.
Kontext danej vety sa týkal častých predpovedí zo 60. a 70. rokov, ktoré uvádzali, že bežná americká rodina bude onedlho mať doma veľký mainframe počítač, ktorý bude riadiť celý dom, ovládať svetlá, kúrenie a dokonca aj všetky domáce spotrebiče, ktoré automaticky pripravia a neservírujú večeru. To viedlo k obavám verejnosti, ktoré boli zhmotnené v roku 1968 vo filme 2001: Vesmírna odysea (natočený podľa novely Arthura C. Clarka). V ňom sa počítač vesmírnej lode pomiatol a ohrozil celú posádku (Obávam sa, že to nemôžem urobiť Dave)
Práve takýto domáci počítač mal Olsen na mysli a nevyjadroval sa k osobným počítačom, ako sa to vytrhnutím z kontextu snažili mnohí posmešne naznačiť. Veta bola pritom v rámci počítačového odvetvia neustále citovaná ako ukážka toho, ako ľudia zle odhadli príchod osobných počítačov.
Olsen sa k tomu neskôr vyjadroval s úsmevom a poukazoval na to, že v danej vete v žiadnom prípade nemohol myslieť na osobné počítače, pretože k nim bol od začiatku naklonený a sám mal v tej dobe už jeden doma.
Pracoval na ňom, zosieťoval ho so synom s univerzitnými počítačmi na MIT a manželka na ňom pravidelne hrávala Scrabble.
Tieto typ počítačov boli skrátka vnímané ako osobné (z toho aj Personal Computers, skrátene PC), nie domáce (home computers). Olsen vo svojej vete skrátka vyjadroval, že nikto nepotrebuje domáci centrálny počítač na obsluhu domácnosti, ako ekvivalent k firemnému počítaču.
Počítač na doma /Ilustrácia: Jorge Miguel/
Pravdaže, dnes už môžete byť k jeho vete znovu uštipačný, pretože s príchodom internetu vecí a inteligentných domov máme počítače, ktoré ovládajú teplotu, svetlá a iné aspekty domácnosti. Avšak tento citát je stále potrebné zasadiť do správnej doby a nemožno ho vnímať ako trvalú predpoveď.
Za 50 rokov sa situácia síce zmenila, ale rozhodne nie tak, že by sme mali doma v pivnici či v samostatnej izbe masívny obslužný mainframe, ktorý nám do bytu nainštaloval žeriav cez okno.
Na to naozaj stále neexistuje dôvod.
MYSLÍM SI, ŽE NA SVETE SA MÔŽE PREDAŤ TAK MAXIMÁLNE 5 POČÍTAČOV
Ľudia radi poukazujú na omyly a hlúpe predpovede velikánov a veľkých firiem, ktoré pôsobivo zlyhajú vo vlastných odboroch. Aj keď 640 kB RAM a počítače na doma môžu pôsobiť ako najlepšie ukážky, myslím si, že tou v skutočnosti najsmiešnejšou je predpoveď amerického biznismena Thomasa Watsona, riaditeľa firmy IBM (v rokoch 1914 až 1952).
Ten údajne v roku 1943 vyslovil vetu „myslím si, že na svete sa môže predať tak maximálne päť počítačov“. Podobne však ako v prípade Billa Gatesa a „jeho“ 640 kilobajtov, dôkazy o tom že Watson túto veru naozaj povedal chýbajú.
Spisovateľ Kevin Maney a autor Watsonovej biografie „The Maverick and His Machine“ sa pokúsil danú vetu nájsť v záznamoch z Watsonových prejavov, jeho osobnej korešpondencii a v iných dokumentoch IBM, avšak neuspel.
Jedna z prvým dnes dohľadateľných zmienok o tejto vete pochádza z nemeckého časopisu Der Spiegel, ktorý vyšiel 22. mája 1965. V ňom sa uvádzalo, že riaditeľ IBM Thomas Watson nebol prvými počítačmi príliš nadšený a keď videl, že zaberajú celú halu či celé jedno poschodie firmy, obsahujú tisíce veľkých elektrónok a generujú za veľkej spotreby obrovské množstvo tepla, odhadol, že na americkom trhu je dopyt po maximálne piatich kusoch.
Keď v 80. rokoch nastal boom PC, tento citát sa začal vyťahovať poriadne často a nájdeme ho na rôznych miestach, v rôznych článkoch i knihách po celom svete, vrátane prvých internetových diskusií na Usenete. Veta už vtedy mala podobu komentovania celosvetového trhu (v originále „I think there is a world market for maybe five computers“), pričom okrem roku 1943 sa často uvádzal za jej vznik aj rok 1958.
Citáty tohto typu sú obvykle používané ako skvelá ukážka zlyhávania predikcií. Neexistuje síce dôkaz, že by ho povedal Watson, ale možno ho povedal niekto iný. V roku 1943 totiž dával zmysel a vôbec nie je hlúpy.
Na to, aby prestal dávať zmyslel museli počítače najprv vykonať obrovský pokrok vo svojej konštrukcii, cene, objeme, prevádzkových vlastnostiach aj schopnostiach.
Výmena elektrónok v počítači ENIAC /Ilustrácia: John Hare/
Ako v roku 2016 pekne poukázal Gordon Bell na 50, výročnom udeľovaní cien ACM (Association for Computing Machinery), ak by Watson naozaj danú vetu povedal v roku 1943, ako sa uvádza, jeho predpoveď by bola správna po dobu nasledujúcich 10 rokov. A to je z hľadiska trhového vývoja veľmi dobrá predpoveď.
V on-line archíve IBM môžeme nájsť 100 stránkový dokument otázok a odpovedí, ktorý sa tomuto citátu venuje, pričom uvádza na pravú mieru, že neexistuje záznam, v ktorom by Thomas Watson danú vetu vyslovil.
Uvádza však veľmi zaujímavý príbeh, ktorý sa omylom mohol stať základom tejto povery. V apríli roku 1953 sa Thomas Watson Junior, ktorý bol v rokoch 1952 až 1971 v poradí druhým riaditeľom IBM (jeho otec Thomas Watson zomrel v roku 1956), zúčastnil každoročného mítingu akcionárov firmy.
Predstavoval im nový produkt – „počítač“ IBM 701 (vtedy označovaný ako Elektronický stroj na spracovávanie dát), ktorý bol historicky prvým počítačom IBM určeným pre vedecké výpočty.
Počítač IBM 701 umiestnený v 50. rokoch minulého storočia v Národných laboratóriách Lawrenca Livermora /Foto: LLNL/
Firma najprv vytvorila technický návrh, s ktorým Thomas Watson Junior následne navštívil 20 významných firiem a vedeckých pracovísk v USA, s otázkou či by mali záujem si takýto stroj od nich prenajať. Očakával pri tom, že sa mu podarí nájsť tak piatich záujemcov, pretože cena za prenájom stroja činila 18 000 dolárov mesačne (170 000 dolárov na dnešné peniaze).
Stroj však natoľko zaujal, že si jeho prenájom objednalo 18 z 20 navštívených pracovísk, čo bolo pravdaže vnímané ako obrovský úspech a trafenie do čierneho, čím sa Watson Jr. akcionárom pochválil. Ako je vidieť, príbeh sa veľmi ľahko mohol stať základom danej vymyslenej predpovede, avšak vonkoncom nie je ani zďaleka ukážkou nejakého omylu v predpovedaní budúcnosti.
Nuž, tak to ale s týmito príbehmi a citátmi býva. Veľmi často nie je na smiech pôvodné (často vymyslené) vyjadrenie, ale skôr neznalosť ľudí, ktorí dané vety neustále opakujú, prekrucujú a celkom vytrhávajú z dobového kontextu.
Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.
