Všetky matky chcú pre svoje deti len to najlepšie. No nie? A čo takto deťom naveky zničiť celý život? Čo takto ich považovať naveky za svoj majetok? Čo takto vziať na seba rolu digitálneho internetového pasáka, v pomätenom novom svete? Nedeľník TOUCHIT vážne i nevážne. Nezviazané IT témy na tisíc spôsobov.

Sonia Bokhari má 14 rokov. Mladé dievča, vyrastajúce po roku 2005, sa tak ako desiatky milióny ďalších prebudili do sveta, v ktorom sa sociálne siete a mobilné technológie stali súčasťou života všetkých ľudí.

Svoju mladosť však zažila bez nich. Jej rodičia zaviedli pravidlo, že až do 13 rokov sociálne siete nemôže používať, čo aj súhlasí s obchodnou a používateľskou politikou Facebooku a ďalších služieb. Myslela si, že jej rodičia sú zodpovední a že ju tak chránia. Závidela priateľom, ktorí Instagram, Wattpad či Tumblr používali už od svojich desiatich rokov a tri roky čakania navyše sa zdali v detských očiach ako večnosť.

Na svoje trináste narodeniny sa ale napokon dočkala. V ruke držala nový nablýskaný smartfón a zvolenie rodičov, že sa do sietí môže prihlásiť. A tak to s nadšením urobila. Vytvorila si účet na Facebooku, Twitteri a ďalších sieťach a podelila sa so svojimi priateľmi o dobré správy. Všetko bolo nové, neznáme a plné príležitostí.

/Ilustrácia: Kate Hazell/

Jeden z prvých profilov ktoré Sonia navštívila, bol profil jej mamy. A vtedy sa to stalo. Práve vtedy si v šoku prvý raz uvedomila, že aj keď sociálne siete mala zakázané používať, pre jej identitu a život to neplatilo. Jej on-line život sa nezačal dnes a ani včera. Trval už celé roky.

S očami zaplnenými hrôzou posúvala stenu príspevkov svojej matky a videla všetky ponižujúce momenty svojho života. Bol tam jej list, ktorý ako 5 ročná napísala zúbkovej víle. Boli tam jej fotografie, kde plače ako batoľa v kolíske, kde je zababraná od jedla pri stole a kde sedí zadumaná na nočníku. Boli tam jej oči plné strachu a skrivená tvár, keď ako 12 ročná dostávala u doktora injekciu.

Všetko bez jej vedomia. Celý jej život, od začiatku až po dnešok, ktorý jej matka ako digitálny pasák vystavila celému svetu na obdiv na svojom kompletne verejnom Facebook účte.

DIGITÁLNI PASÁCI VLASTNÝCH DETÍ

Sonia Bokhari v základe rozumela, prečo jej mama dané veci zdieľala. Chcela sa podeliť o svoju radosť s príbuznými a priateľmi. Myslela si, že stovky daných fotiek, listy vílam a každodenné strasti boli roztomilé. Že vetičky, ktoré jej dcéra ako malá povedala doma len tak do vetra, boli zábavné a milo naivné a bola škoda sa s nimi nepodeliť. A tak to bez okolkov urobila.

Sonina mama si skrátka myslela, že o nič nejde. Veď predsa ona bola rodič a ona posúdila, že zverejnenie daných vecí je v poriadku. Veď kto iný by to mohol posúdiť? Lenže roky plynuli a z dieťaťa sa stala malá slečna. Pre dospievajúcu Soniu bol pohľad na tieto privátne udalosti roztrúbené do sveta desivý. Bolo to ako nočná mora, pri ktorej stojí pred tabuľou v pyžame, pretože sa „zabudla“ pred cestou do školy obliecť. Až na to, že v tomto prípade sa trápne momenty udiali pred celým svetom a nedalo sa z nich prebudiť.

/Ilustrácia: David Saracino/

Vo svojom článku sa Sonia rozpísala o tom, ako sa cítila podvedená, zradená a oklamaná. Bola si vedomá toho, že stovky fotiek, príbehov a udalostí z jej života boli už na veky vypustené do sveta bez toho, aby mala nad nimi akúkoľvek kontrolu. Bez toho aby ich mohla vziať späť. Toto rozhodnutie urobil za ňu niekto iný a následky niesla ona. Anonymita a súkromie, už pre ňu prestali byť v ponuke.

Tento príbeh sa odohráva v rôznych podobách každý deň. Státisíce a milióny detí sa prvý krát stavajú čiastočne na vlastné nohy, formujú si vlastné osobnosti a názory a dostávajú do vienka svoje digitálne dedičstvo, ktoré pre nich vytvorili ich rodičia.

V USA tento prejav vošiel do jazyka pod názvom Sharenting či Sharents, čo je kombinácia slov rodičia/rodičovanie a zdieľanie. Voľne by sa to dalo preložiť ako rozhlasrodič, rodičozdielač, facebook mama či roztrubovací tato.

Jedna vec je kompletne vzdať sa svojho súkromia a urobiť so seba sociálneho exhibicionistu, schopného zverejniť aj svoj análny otvor, druhá vec je zverejňovať zahanbujúcich fotografie svojich detí bez ich súhlasu a vedomia, pretože vám to z nejakého dôvodu robí dobre (máte pocit, že sa zdvíha váš sociálny status, že potrebujete informovať, teší vás, že iným ľudom sa fotka páči a píšu vám podporné komentáre).

/Ilustrácia: Jimmy Malone/

Klinický psychológ David Coleman sa v súvislosti so sharentingom vyjadril, že ide o fascinujúci trend, pri ktorom je azda najviac zaujímavé to, ako si jeho dôsledky väčšina rodičov vôbec nepripúšťa a odmietajú ich akceptovať ako realitu, aj keď im udrie do očí.

Mnoho ľudí má dnes zvláštny pocit, že aby bol nejaký ich zážitok reálny či validný, musí sa zdieľať. Je to akási alternatíva k filozofickému stromu padajúcemu v lese, ktorý nikto nepočuje, ktorý sa zmenil na „nič som nezažil“, ako o tom nepodám dôkaz iným ľudom.

Tento mechanizmu následne prenášajú aj do doby, keď sa stanú rodičmi. Zdieľanie videa na ktorom sa ich dieťa kúpe vo vaničke, alebo fotky toho, ako vyrobilo prvý exkrement do nočníku, je teda povinnosť. Pretože ak by k zdieľaniu daného faktu nedošlo, podľa zabehnutého zmýšľania by to znamenalo, že daní rodičia predsa ani žiadne dieťa nemajú a ich rodičovské činnosti neexistujú.

A tak postupne čoraz viac normalizujeme nulové súkromie vlastných detí, pre ktoré má byť v budúcnosti normálne, že nevlastnia vlastný životný príbeh. Že je to majetok všetkých, ktorý je k dispozícii.

/Ilustrácia: Gabriel Silveira/

Dnes má v USA významnú sociálnu identitu vybudovanú až 92 % batoliat s vekom do 2 rokov, pričom ťažko očakávať, že po zvyšok ich detského života budú rodičia striedmejší. Priemerné súčasné dieťa v západnom svete dnes od svojich rodičov dostane do vienka viac ako 1000 zverejnených fotografií a videí, než dosiahne puberty. A dôvod? Krátkodobý dopamínový záchvev rodiča, ktorý vidí „lajk“ či pochvalný komentár.

U zverejňovania súkromných záležitostí z dospievania detí to rozhodne nekončí. Niektorí rodičia neváhajú si z vlastných detí vytvoriť na Instagrame či YouTube aj vlastný biznis. Veď stačí umelo vypreparovať „zábavné“ situácie a nechať deti, ktorých vek sa dá ukázať na prste jednej ruky, na ne reagovať.

Pobavme sa všetci. A hľa, sto tisíc prezretí, milión prezretí, desať miliónov prezretí. No nie je to dieťa zábavné. Určite sa aj ono bude smiať o desať rokov, keď si tieto videá, na ktorých sa smial celý svet, pozrie. Alebo že by nie?

Nejaké percento ľudí, ktoré sa takto správali, pravdaže existovalo vždy. Nejde o novinku. To čo je zarážajúce, je normalizácia sociálneho pasáctva. To, že aj pre bežných ľudí je normálne, ukazovať svoje holé deti miliónom či hoc aj tisícom ľudí. Že je pre nich normálne zverejňovať ich fotky na nočníku. Pogrcané podbradníky či výtvory v plienke.

/Ilustrácia: Leslie Patricelli/

Fotky, udalosti a príhody, ktoré v minulosti zostali len v rodine a pri najhoršom sa šírili k babke či ku kolegyniam v práci, sú dnes vystavané na nástenke pre verejnosť. A nie len dnes, ale naveky. Internet totiž nezabúda a zber dát odvšadiaľ nemá konca kraja.

Ak sa niekedy z tejto tragédie prebudíme, čo zrejme nastane až vtedy, kedy sa zo súčasných detí, trpiacich sharentingom, stanú rodičia, budeme sa na dnešnú situáciu zrejeme pozerať s opovrhnutím a nechuťou, ako na niečo príšerne zvrhlé. Možno nám bude jedného dňa pripadať také neuveriteľná, ako to, že malé deti pracovali vo fabrikách.

KEĎ VÁS VAŠE DETI ZNENÁVIDIA A ZAŽALUJÚ ZA VAŠU ĽAHKOVÁŽNOSŤ

Súčasná generácia rodičov vo veku 35 až 50 rokov, ktorá vychováva dnešných tínedžerov, efekt sharentingu nepozná. Nemôžu ťažiť z vlastnej skúsenosti, pretože ho nikdy nepocítili na vlastnej koži.

V minulosti nastalo potenciálne strápnenie tohto typu len v podobe, ak niekto z rodiny vytiahol škatuľu so starými čiernobielymi fotkami pri návšteve priateľov, alebo niekto spomenul nejakú historku z ich detstva na nejakom rodinnom stretnutí. To bolo všetko.

Odovzdanie presného a podrobného záznamu privátneho života iného človeka (dieťaťa), akoby šlo o nejaký verejný majetok, sa stalo realitou až po rozšírení Facebooku v poslednej dekáde, pri ktorom väčšina ľudí ako zmyslov zbavená stratila všetky zábrany zdieľania osobných záležitostí.

/Ilustrácia: Brad Jonas/

A tak to súčasní rodičia tínedžerov bez okolkov svojim deťom za poslednú dekádu urobili a totožná vec v budúcnosti čaká na batoľatá súčasných mladých rodičov. A toto bude mať v budúcnosti následky.

Pozrite sa napríklad na psychopatický Tumblr blog „Dôvod prečo môj syn plače“, v ktorom otec pravidelne fotografuje svojho syna a smeje sa nad infantilným dôvodom, ktorý ho rozplakal. Una LaMarche z magazínu Observer to pekne komentovala s tým, že jedného dňa sa možno objaví podobný blog jeho syna, nazvaný „Dôvody prečo už nechcem svojho otca ani vidieť“.

Čo myslíte, je možné, že vás jedného dňa poženú vaše deti k zodpovednosti za to, čo ste im urobili a že ste ich súkromie brali ako žart?

Ono, nie že by sa takéto prípady ešte nestali. Pred dvoma rokmi 18 ročná Rakúšanka zažalovala svojich rodičov za zverejnenie 500 fotografií na sociálnych sieťach bez jej súhlasu, ku ktorým malo prístup 700 ich „priateľov“. Niekoľko krát sa ich márne pokúšala o zmazaní presvedčiť a keď neuspela, obrátila sa na súd.

So slovami „Nemali žiadnu hanbu ani limit. Bolo im jedno či som na fotke na záchode alebo nahá, všetky udalosti mojho života boli zaznamenané a zverejnené“ požadovala finančné odškodnenie a okamžité zmazanie všetkých fotografií.

Vo februári minulého roku sa udial podobný prípad v taliansku, kde 16 ročný chlapec požiadal o zmazanie všetkých svojich fotografií z profilu svojej matky a súd jeho žiadosti vyhovel. Matke pri tom zakázal zverejňovanie ďalších fotografií syna bez jeho súhlasu pod hrozbou pokuty 10 000 eur.

/Ilustrácia: Noam Berger/

Bolo by jednoduché povedať, že rodičia, ktorí sa stali digitálnymi pasákmi svojich detí, sú len hlúpi alebo nezodpovední. Zdráham sa však. Internet sa behom dvoch posledných dekád obrovsky zmenil a mnohé reakcie ľudí sú vynútené sociálnym tlakom.

Svet sa zmenil tak rýchlo, že to drvivá väčšina ľudí ani nestihla zbadať. Kým ešte krátko po roku 2000 bol internet povestný anonymitou a prakticky každý bezpečnostný expert odporúčal, že na ňom nie je múdre zverejňovať svoje skutočné meno či dokonca adresu, dnes sa očakáva, že nielen zverejníte svoje meno, ale aj svoje fotografie, všetky záľuby a podelíte sa o to kde všade ste boli, kde ste a kam pôjdete. Stalo sa to normou a ak ju neplníte, ste čudák.

Ak by sme toto povedali niekomu pred 20 rokmi, asi by si o nás pomyslel, že sme sa zbláznili. Napraviť pokrútené sociálne normy, ktoré sa objavili len v posledných rokoch, chce čas a nazdávam sa, že túto korekciu už onedlho pocítime v plnej sile. Teda aspoň dúfam.

KONE NÁM UTIEKLI, RÝCHLO ZAVRIME DVERE OD STODOLY

Nepreháňam ale? Je to naozaj také zlé a nevhodné, vytrubovať súkromný život našich detí do sveta? Nie je to len zastaraný „nesociálnointernetový“ názor?

Jeden z častých obranných mechanizmov, ktorý v tejto súvislosti ľudia majú, je odpoveď „Ale veď na tom nie je nič zlé. To dieťa je len teraz nafučané a urazené, pretože je tínedžer a robí z pár fotiek koniec sveta. Za pár rokov sa na to bude pozerať inak.

To, že sa na to bude pozerať vo veku 30 rokov inak, ako vo veku 16 rokov, je možno pravda, ale to nijako celú situáciu nerieši. To, že vás už dnes búchance zo školského šikanovania nebolia neznamená, že v čase kedy ste ich dostali a návšteva školy bola pre vás nočnou morou, vás nepoznamenali.

Tieto udalosti formujú vašu osobnosť, váš mentálny vývoj a zrada rodičov sa môže premietnuť na obrovských psychologických problémoch v budúcnosti, ktoré možno odkryje jedného dňa skúsený psychológ, ktorý sa bude snažiť prísť na to, prečo vaše 30 ročné dieťa má panické záchvaty a depresie.

/Columbia Consulting Company/

Mnoho rodičov sa dnes upokojí v štýle, že veď predsa ak v budúcnosti bude jeho dieťaťu zverejnenie týchto vecí vadiť, tak ich dodatočne zmaže. Akoby to automaticky vynulovalo pocity zrady, ktoré dieťa dostane, keď sa dozvie, že ste boli celý život jeho digitálnym pasákom. Akoby to automaticky vynulovalo to, že jeho privátne momenty už všetci videli a pamätajú si ich.

Také to „zavrite dvere stodoly, kone nám utiekli“. Ďakujem vám mama a tato, že ste dnes zmazali tie fotky z Facebooku, ako som vás žiadal. Som si istý, že týmto krokom sa automaticky aj všetkým zmazali z pamäte a zároveň všetky tie nahaté fotky z vaničky a záhrady automaticky zmizli aj z tých pedofilných databáz, ktoré sa predávajú na darkwebe, potom ako boli zozbierané z vašich verejných profilov.

Ono tí tínedžeri nemusia byť len precitlivení, keď budú robiť vedu z toho, čo ste im urobili a keď sa neupokoja len s tým, že ste všetko už zmazali.

Ako by ste sa cítili, keby za vami teraz prišiel váš 10 ročný syn a povedal vám „tato, mama, včera som si vás natočil ako ste si v spálni zábavne tľapkali vareškou po holom zadku v kostýmoch zajacov a bolo to vtipné, tak som to zverejnil na sociálnej sieti“. Potom ako by vám vybuchla hlava a posadili by ste sa z toho na zadok by vás upokojil vetou „nebojte sa, hneď potom, ako si video pozreli všetci vaši známi a kolegovia v práci, som ho zmazal, takže sa vlastne nič nestalo“.

Ľudia si skrátka ešte akoby nestihli uvedomiť, že medzi zverejňovaním týchto vecí v rodine a na najviac rozsiahlej verejnej platforme v histórii ľudstva je poriadny rozdiel a že dodatočné zmazanie v budúcnosti nič nerieši.

/Maľba: James Needham/

Je zarážajúce, že drvivá väčšina ľudí, ktorá zverejňuje rutinne napríklad nahé fotky svojich detí, by bola šokovaná a nahnevaná, keby sa to stalo im a niekto by zverejnil ich nahé fotky či video zo záchodu. Bežali by na súd, žiadali odškodné za verejnú ujmu. Ale ich vlastné deti? Tam sa to nepočíta, lebo deti sú ich majetok alebo čo, ako košeľa či kabát, alebo pes v srandovnom klobúku.

Azda žiadna mama (či otec), nechce svojmu dieťaťu ublížiť a chce pre neho len to najlepšie. Deti pravdaže už navždy budú ich deťmi. Ale navždy nebudú tie malé čudá, ktoré sa nedokážu o seba postarať. Raz sa stanú dospelými ľuďmi, ktorí ponesú duševné i fyzické následky vašich činov.

Ak patríte k rodičom, ktorí radi zverejňujú život svojich detí na Facebooku či inde, skúste sa pred každým príspevkom tohto typu na chvíľku zaraziť. Skúste si v hlave spustiť zhruba takýto rozhovor:

Komu toto vlastne ukazujem? Ukazujem tieto súkromné veci len tete a babke môjho dieťaťa? Alebo to ukazujem stovkám či tisícom ľudí, ktorých „tak trochu poznám“ a zároveň ďalším 10 000 ľuďom, ktorí sú ich „priatelia“. Je to niečo, čo v minulosti zostávalo len v rodine a nezdieľalo sa bežne na verejnosti?

Je to niečo, čo by mi vadilo, keby som na tej fotke bola ja? Bolo by mi príjemné, keby sa to šírilo dnes o mne? A ak áno a mne to nevadí, existuje šanca, že moje dieťa to bude v budúcnosti vnímať inak? Nevyšpára niekto tú fotku keď bude na strednej škole a nebude kvôli nej môj syn alebo moja dcérka šikanovaná? Nebude to fotka, nad ktorou nejaký úchylák bude zajtra masturbovať?

/Ilustrácia: Mary Kinsora/

Možno toto všetko už viete a podobne ako ja nad súčasnou situáciou len krútite hlavou. Možno naopak patríte k rodičom, ktorí „sharentingom“ prekypujú a tento článok vám zmenil názor a budete sa správať inak.

Možno ale patríte k tým ľudom, ktorí sa nazdávajú, že je to veľa kriku pre nič a nepovažujete vaše správanie za problém. Sú to vaše deti a ukážete ich komu chcete. Nenecháte si to od nikoho rozdávať rozumy a poznáte X ľudí, ktorým deti vyrástli a nemajú s tým žiadny problém.

Bude to tak aj u vás? Alebo k vám jedného dňa príde vaša 20 ročná dcéra a povie vám: „Počuj mama, počuj tato, ja som nechcela ukazovať svoju pipinu polovici Slovenska“.

Nedeľník TOUCHIT hľadajte na našom webe ako inak než v nedeľu. Ak ste predchádzajúce zmeškali, nájdete ich všetky pod rovnomenným kľúčovým slovom.